“Keby som vedela, čo ma čaká, tak sa hodím do tej jamy, nech ma zakopú spolu s manželom,”týmito slovami zhodnotila manželka zavraždeného Jána Kubašiaka a priama svedkyňa zločinu posledných trinásť rokov. Toľko času trvalo, kým súdy kauzu konečne uzavreli.

O pohnutých udalostiach sme sa s Máriou Kubašiakovou Sihelskou rozprávali v rodinnom dome v Polomke, kde k vražde došlo. Sedeli sme v obývačke, kde v novembri 2006 po brutálnej bitke dostal otec troch detí guľku do hlavy. Kubašiakova vtedy len sedemročná déra Ivanka plakala vo vedľajšej miestnosti a Kubašiakov malý synovec ležal spútaný na zemi len pár metrov od neho.

“To, čo sa nám stalo, je hrozná vec. Nech sa toto nikdy nikomu nestane. Ale prvotný hnev ma asi prešiel. Snažila som sa pocity nenávisti potláčať, nemyslieť na to. Už kvôli sebe, aby som si ja uľahčila život. Hnev by som prenášala na okolie. Nikdy som nehovorila o vendete. Neviem si predstaviť, že by moje deti mali toto niekomu spraviť. To by som nezvládla,” odpovedala na otázku, či jej dvaja starší synovia neuvažovali o pomste.

V rozhovore, ktorý si môžete prečítať v najnovšom vydaní Plus 7 dní, sa dozviete okrem iného aj to, prečo sa odmietla odsťahovať z domu, ktorý sa stal “miestom činu”, kto ho vyčistil od krvi a že poškodení - na rozdiel od obvinených, od gaunerov, ktorí im ublížili - nemajú v našom systéme takmer žiadne práva.