Tip na článok
No nie je skvostný?: Označenie „škaredý“ si Slovenský rozhlas určite nezaslúži.

TOTO ste o „obrátenej pyramíde“ určite netušili: Prečo výťah v Slovenskom rozhlase nemá 3. poschodie?

Budovu Slovenského rozhlasu nedávno vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. V zahraničí sa jej pritom už dvakrát celkom nespravodlivo ušlo ocenenie úplne opačné - vraj je jedna z najbizarnejších a najškaredších stavieb socializmu.

Galéria k článku (9 fotografií )
Šestnásť rokov: Výstavba rozhlasu sa dvojnásobne predĺžila. Rozpočet narástol z dvesto miliónov na osemsto miliónov korún.
Šestnásť rokov: Výstavba rozhlasu sa dvojnásobne predĺžila. Rozpočet narástol z dvesto miliónov na osemsto miliónov korún.
No nie je skvostný?: Označenie škaredý si Slovenský rozhlas určite nezaslúži.

Ak sa na pyramídu spýtate starých Bratislavčanov, asi vám povedia to isté. Väčšinou za tým bude nostalgia za štvrťou nízkych vinnohradníckych domčekov a kadetskou školou, ktoré museli rozhlasu ustúpiť - podobne ako Vydrica Mostu SNP -, a čiastočne aj pachuť, ktorú v ľuďoch zanechal minulý režim.

V skutočnosti je však rozhlasová pyramída architektonickým skvostom a unikátom v tom dobrom zmysle slova. Architekti sa o nej vyjadrujú s uznaním a obdivom. Aj tí zahraniční. Stačí sa na ňu len pozrieť lepšie a bez predsudkov.

Druhý najlepší

Na začiatku päťdesiatych rokov prišiel významný urbanista profesor Emanuel Hruška s nápadom vybudovať v hlavnom meste akúsi zelenú pešiu os. Bulvár široký deväťdesiat metrov mal viesť od Hlavnej stanice cez Medickú záhradu až k nábrežiu Dunaja. Práve to bol dôvod, prečo v roku 1962 v prvej urbanistickej súťaži, kde sa rozhodovalo o umiestnení novej budovy rozhlasu, vyhrala Mýtna ulica.

„Zapadalo to do tejto koncepcie. Rozhlas mal byť prvou dominantou pešej osi,“ vysvetľuje Štefan Bekeš z fakulty architektúry a jeden z autorov „náučného chodníka“ o dejinách budovy Slovenského rozhlasu.

Štefan Svetko bol jediný, kto sa odvážil umiestniť budovu do centra - hoci vtedy bolo ešte skôr perifériou. Ostatné nápady rátali s tým, že rozhlas potrebuje stáť v tichej lokalite. Uvažovalo sa o Mlynskej doline, bitúnku na Miletičke či o Machnáči, kde dnes stojí Národný archív.

Svetkovci vyhrali aj nasledujúcu súťaž - v roku 1963 - o definitívnu podobu rozhlasu. Teda, na prvom mieste skončil iný návrh, architekta Miloša Chorváta, no komisia napokon vybrala druhý najlepší. Klebety hovoria, že možno aj preto, lebo Štefan Svetko bol v tom čase vedúcim ateliéru hlavného architekta Bratislavy.

Vizionár

Podľa historika Petra Szalaya z oddelenia architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry (ÚSTARCH) Slovenskej akadémie vied však nešlo o protekciu. Svetko bol totiž naozaj talentovaný. Čo sa potvrdilo aj neskôr. Hoci ho po roku 1968 odstavili ako politicky nepohodlného, vďaka osvieteným nadriadeným mohol pracovať na veľkých štátnych projektoch.

Okrem rozhlasu je autorom vládneho hotela Bôrik i sídliska na bývalej Februárke. Mimochodom, v jeho prvom návrhu ešte rozhlas nemal podobu obrátenej pyramídy, iba trojuholníka s vežiakom. Prečo si nakoniec vybral pyramídu?

„Myslím si, že skrátka preto, lebo bol vizionár. Keď sa nad tým zamyslíte, projekt vznikal v šesťdesiatych rokoch. Američania vystúpili na Mesiac, ľudia boli nadšení z techniky, nie takí skeptickí, akí sme dnes. A práve to, vytvoriť niečo proti zákonom statiky, trebárs otočiť pyramídu a postaviť ju na najvyšší bod, bolo podľa mňa Svetkovo gesto proti všednosti,“ hovorí Peter Szalay.

Všednosť v architektúre v šesťdesiatych rokoch reprezentoval „plackovežiak“, teda nízka budova s prilepeným vežiakom. Svetkovi sa to nepáčilo. Rozhodol sa, že to urobí inak, no bez toho, aby sa musel uskromniť priestorovo.

Riešenie bolo šalamúnske. Každé podlažie rozšíril na všetkých stranách o 330 centimetrov, čím dvadsaťdvaposchodovú budovu zmenšil na veľkosť šiestich (!) podlaží. Rozhlas je preto vysoký „iba“ šesťdesiatjeden metrov - s anténou má o dvadsať metrov viac.

Sokratov dom

Jeden z mnohých mýtov okolo budovy rozhlasu hovorí, že je obrátenou kópiou Cheopsovej pyramídy. Szalay to považuje za hlúposť. Navyše v skutočnosti ide o dve pyramídy. Jedna vonkajšia je po obvode.

Jej stredom ide železobetónové jadro - v ňom sú schodiská a výťahy -, na ktorom je zavesená druhá, vnútorná pyramída. Tam sú najcitlivejšie priestory. Vysielacie štúdiá, vysielacie zariadenia.

„To bol jeden z dôvodov, prečo ju vyprojektovali takto - vonkajší kôš mal chrániť to najvzácnejšie proti hluku, keďže tadiaľto mala viesť rušná mestská trieda.“

Ďalší dôvod tvaru pyramídy bol praktický. „Rozhlas je postavený vo forme Sokratovho domu. Jeho steny sú naklonené do tupého uhla, čo zabezpečuje, že v lete, keď je slnko vysoko, nikdy nesvieti priamo do okien a budova sa neprehrieva. A naopak, v zime, keď má slnko nižšiu dráhu, priestory sa prirodzene zohrievajú a presvetľujú.“

Inak, keď sa pred začatím stavby robili skúšky svetelnosti, ledva sa zmestili do noriem. „Dokonca museli výsledky máličko upraviť. No realita ukázala, že svetla je tu dostatok.“

Škoda zelene

Keď stojíte uprostred veľkolepého, dohora sa roztvárajúceho átria zaliateho slnkom - funguje aj ako prirodzená klimatizácia - a obkoleseného „pavlačami“, celkom veríte tomu, že Svetko poňal budovu ako sakrálnu stavbu. „Rozhlas je fabrika aj chrám spolu,“ hovoril.

Škoda, že pre nedostatok peniazí a času sa už nestihli realizovať veľkorysé plány na vnútornú zeleň. „Predstavovali si, že zo spodku átria budú vyrastať stromy. Kancelárie nemali byť uzavreté, ale akýsi open space na jednotlivých poschodiach, do ktorých by stekala zeleň po balkónoch,“ spomína Peter Szalay.

Z bulváru dopravná tepna

Rozhlas sa staval šestnásť rokov. Začalo sa na jeseň 1969, kolaudovalo sa postupne od roku 1983 až do roku 1985. Pôvodne plánovaný čas narástol dvojnásobne. Rozpočet ešte viac. „V projekte sa rátalo s dvesto miliónmi československých korún, nakoniec to bolo takmer osemsto,“ hovorí Peter Szalay.

Na jednej strane architekti ani stavbári celkom presne nevedeli, do čoho idú, „celé to bol jeden veľký experiment“, a potom, často trvali na detailoch, ktoré stavbu výrazne predražili. „No stálo to za to. Musím povedať, že rozhlas je na svoju dobu urobený veľmi kvalitne,“ tvrdí Szalay.

Konečný vonkajší vzhľad pyramídy je čiastočne aj výsledkom toho, že myšlienka „zelenej osi“, mestského bulváru sa medzičasom niekoľkokrát zmenila.

Po bulvári prišiel nápad urobiť z budovy rozhlasu centrum dôležitej dopravnej tepny so štvorprúdovou diaľnicou. A tak okrem toho, že sa ho autori snažili dokonale uzavrieť pred vonkajším hlučným svetom, pešiu zónu, ktorá mala ísť okolo rozhlasu, presunuli na jeho strechu. „Zo strechy mali vychádzať nadchody, ktoré tam mali ľudí prirodzene naviesť a hore sa spojiť,“ približuje detaily projektu Štefan Bekeš.

Na strechu sa malo premiestniť trhovisko zo Žilinskej ulice - tú mala zabrať autostráda. „Mali tu byť obchodíky, spoločenské priestory. Nakoniec sa z toho uskutočnila jediná vec, strecha. Niežeby architekti nechceli, ale opäť sa zmenil koncept a už tadiaľto nemala viesť štvorprúdová cesta, ale viadukty.“

Ani tento nápad sa nezrealizoval. A veľkolepé strešné terasy si už tridsať rokov nevedia nájsť nové využitie. Hoci pomaly sa to mení. Snaží sa o to občianske združenie Jedlé mesto. „Chcú na terasy priniesť život. Urobili tam mestskú záhradu a azda z toho v budúcnosti vznikne park.“

Sála - matrioška

„Ak je vnútorná pyramída srdcom rozhlasu, potom jeho hlavná koncertná sála je jeho perlou,“ tvrdí Bekeš. Má kapacitu 526 divákov a je jedným z unikátov pyramídy. A tiež dôvodom zvýšenia rozpočtu.

„Je postavená na princípe dom v dome. Čiže - okolo celej sály sa nachádza železobetónový obal hrubý 25 centimetrov, ktorý ju chráni pred vibráciami a otrasmi zvonka. A ona je vnútri ako matrioška,“ opisuje Bekeš.

Čo je však najzaujímavejšie, prvý - a jediný - raz tu použili patentovaný systém pruženia. Pod sálou, ale aj nad ňou a po jej stranách sú desiatky oceľových pružín. Vďaka tomu nevibruje a nie sú v nej zvukové odrazy.

„Preto tu napríklad ešte za svojich zlatých čias nahrávala všetky svoje polyfonické zvonenia Nokia, dodnes tu nahráva Viedenská filharmónia. Dokonca aj Radiohead tu nahrali jednu pesničku.“

Za skvelou akustikou však nestoja len oceľové pružiny, ale aj spišský travertín, ktorým je sála netradične obložená. Architekti vraj museli dlho presviedčať akustikov, aby nepoužili drevo, ale kameň - keďže chceli, aby priestory mali jednotný ráz.

Každá doska mala svoje presné miesto. Dodnes na nich vidno identifikačné značky. Záverečný dojem dokonale dotvára obrovský organ. Má šesťtisíctristo píšťal a je najväčší v strednej Európe. „Organári sa obávali, čo sa stane so zvukom, keďže architekti chceli, aby bol natretý nabielo. Ale nestalo sa nič,“ vraví Bekeš.

Stratila zmysel

Nielen organ, celá budova je obrovská. Až príliš. Nebolo za tým len megalomanstvo vlastné socialistickej architektúre. „Budovu rozhlasu postavili pre potreby vysielania v sedemdesiatych rokoch, keď bolo analógové a všetky počítače a mixpulty zaberali veľký priestor,“ vysvetľuje Štefan Bekeš. „Preto aj chodby museli byť také veľkorysé, aby sa cez ne tie aparáty vôbec dostali.“

Rozhlas bol projektovaný na kapacitu tisíctristo ľudí. Keby sa nechali namiesto kancelárií otvorené priestory, až tisícšesťsto. No nikdy tu toľko ľudí nepracovalo, maximálne tisíc.

„Dnes tu robí okolo osemsto ľudí. Veľké časti rozhlasu sú nevyužité a keďže sa zmenili technológie, na pôvodné účely nepotrebné.“ Stále sú tu však kvalitné štúdiá, nehovoriac o veľkej koncertnej sále, ktoré držia budovu rozhlasu pri živote. A hoci sa viackrát hovorilo o predaji - nápad sa vráti s každým novým ministrom, keďže budova má vysoké prevádzkové náklady -, zatiaľ je majetkom štátu.

„Pravdaže, premýšľa sa, ako pyramídu opäť naplno využiť,“ hovorí Peter Szalay. „Ale jeden problém sú peniaze a druhý to, že rozhlas je takzvaná budova najvyššej ochrany. Takže tam nemôže len tak hocikto vstúpiť. Preto sa nedá prenajať iba jej časť. Verím však, že sa nájde spôsob, ako to vyriešiť.“

Mimochodom, rozhlas má ešte jeden unikát. Výťahy nemajú 3. poschodie. Reálne tu, pravdaže, je, ale nikto presne nevie, čo sa na ňom nachádza. Údajne ladiareň, ale vraj ju nikdy nikto nepoužil.

Žiadna kópia

Niektorí ľudia tvrdia, že tvar budovy rozhlasu je iba kópiou už existujúcich stavieb. Na akadémii aj na technickej univerzite robili výskum zameraný na hľadanie ďalších obrátených pyramíd.

„Našli sme ich dvadsaťšesť. Ale ani jedna nemala vnútornú pyramídu. Buď mali vnútri voľný priestor, alebo sa tam nachádzalo jadro. Teda ani jedna nebola tak efektívne využitá,“ hovorí Štefan Bekeš.

„Dokonca sme našli jeden rozhlas, bulharský, ktorý sa inšpiroval našou budovou. Nie je to taká veľká stavba, ale tiež vnútri sú vlastne tie nahrávacie štúdiá, fonotéky, diskotéky.“

VIDEO Plus 7 Dní