Presne pred tridsiatimi šiestimi rokmi odovzdali aktivisti a prírodovedci do podateľne Úradu vlády SR návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko. Vypracovali ho podľa vtedy platnej metodiky na vyhlasovanie národných parkov vo vtedajšom Česko-Slovensku. Prednovembrová komunistická vláda ani žiadna vláda po nej sa k nemu nijako nevyjadrila. Až doteraz. Ministerstvo životného prostredia poverilo Štátnu ochranu prírody (ŠOP) vypracovaním projektu a odbornej dokumentácie desiateho slovenského národného parku.
Územie okolo rieky Dunaj si ochranu zaslúži. Navyše je súčasťou unikátneho biotopu a biokoridoru európskeho významu, ktorý už chránia národnými parkmi Rakúšania aj Maďari. Táto ochrana sa končí nelogicky na našich hraniciach. No budúci národný park čelí už teraz mnohým výzvam. ŠOP navrhuje chrániť aj lokality pár krokov od rušného centra Bratislavy. Vodné dielo Gabčíkovo, ktoré zničilo mnohé z prírodných hodnôt, dodnes určuje režim využívania dunajských vôd. Simulované záplavy lužných lesov a bývalej dunajskej ramennej sústavy sa nerealizujú naplno pre nevôľu výrobcov elektriny, vodohospodárov aj chatárov, rybárov či poľovníkov. V budúcich chránených územiach stoja nelegálne chaty. Namiesto pôvodného lužného lesa rastú na mnohých miestach hektáre nepôvodného kanadského topoľa. A v súvislosti s predčasnými voľbami je jasné, že o definitívnom vyhlásení národného parku bude hlasovať až novozvolený parlament. Ľudia, ktorí sa snažia Dunaj a prírodu okolo neho chrániť už roky, však veria, že tentoraz to vyjde.
Zachránené vďaka náhode
Známemu environmentalistovi profesorovi Mikulášovi Hubovi z Ústavu manažmentu Slovenskej technickej univerzity nepovedia kamaráti z ochranárských kruhov inak ako Maňo. V roku 1980 spolu s priateľmi založili Základnú organizáciu Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny číslo 6 v Bratislave. Neskôr sa stala legendárnou. „Vznikla z komunity ľudí, ktorí sa pôvodne orientovali na opravu dreveníc. Postupne sa k nám pridávali kamaráti, ktorých primárne zaujímala príroda a ochrana životného prostredia,“ vysvetľuje. On sám bol v roku 1977, keď sa podpísala medzivládna zmluva o výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, študentom geografie na Prírodovedeckej fakulte UK a o rok neskôr ho prijali do Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied. „Na oboch týchto pracoviskách pôsobili významní odborníci a moji učitelia, ktorí s touto gigantickou stavbou a jej negatívnym vplyvom na prírodu a krajinu Podunajska nesúhlasili alebo mali proti nej zásadné výhrady. V tom čase som sa stal aj aktívnym členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), kde sa stretlo viacero obdivovateľov prírody Podunajska ako Pavol Šremer, Ivan Ondrášek, Mikuláš Lisický či Jaromír Šíbl. Snažili sa zachrániť, čo sa dalo.“
Názor laickej ani odbornej verejnosti však v tom období komunistický režim nebral vo veciach ochrany životného prostredia takmer vôbec do úvahy. „Keď sa politicky povedalo, že na zdroji pitnej vody postavia rafinériu Slovnaft, tak ho napriek kritickým hlasom odborníkov postavili,“ hovorí Mikuláš Huba.
Ďalším príkladom bola Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. „Vďaka takmer až náhode máme stále pod Bratislavou okolo Dunaja nejaké lesy,“ pokračuje. „Objavili sme pri Rusovciach chránené druhy rastlín. Na základe tejto zdanlivej drobnosti, ktorá však bola právne relevantná, sa nám podarilo oddialiť výrub lesov.“
Spriaznené duše
Vtedajší režim nefandil žiadnym dobrovoľníckym aktivitám. Bolo mu podozrivé, ak niekto robil niečo pre spoločnosť vo voľnom čase a zadarmo. Dokonca aj „nevinné“ opravovanie dreveníc, ľudovej architektúry, brala totalitná moc ako nebezpečný prejav slobody či nezávislosti a zároveň ako vyjadrenie nedôvery voči schopnostiam režimu reálne chrániť kultúrne dedičstvo.
Lásku k podobným aktivitám získal Mikuláš Huba od rodičov a starých rodičov. „Navyše mojím prastrýkom bol známy maliar Janko Alexy, ktorý sa významne zaslúžil o záchranu Bratislavského a niektorých ďalších slovenských hradov. Som rád, že v ochrane prírody, pamiatok či v záležitostiach klímy sa angažujú aj moji synovia.“
Exkluzívne zábery z Podunajska v GALÉRII>>
Vráťme sa však do čias komunizmu. Aktivisti aj vtedy našli medzi štátnymi ochrancami prírody a na mestskom národnom výbore spriaznené duše. Ľudia z odborných pracovísk vynášali informácie. „Paradoxne, v totalitnom režime vládla svojím spôsobom ešte väčšia anarchia ako teraz, keď sa každý bojí o zamestnanie a úrad či firma ho účinnejšie nútia do mlčanlivosti,“ mieni ochranár. „Títo naši priatelia sa nebáli poskytovať nám cenné informácie, hoci vtedy za to hrozili nemalé tresty. Ale o zamestnanie sa dalo prísť len ťažko.“
V roku 1984 prebehol tesne za hranicou, v rakúskom Hainburgu, boj o vzácne lužné lesy okolo Dunaja. Vláda tam totiž plánovala postaviť vodné dielo. Zdevastovalo by prírodu a úplne zmenilo ráz krajiny. No ľudia si lesy nechceli nechať vziať. Tisícky ľudí najprv demonštrovali v uliciach. V decembri prišli priamo do lesov a bránili výrubu stromov vlastným telom. Neodradili ich ani tvrdé zásahy polície. Všetko vyvrcholilo pár dní pred Vianocami, 19. decembra. Na tri tisícky demonštrantov poslali osemsto policajtov. Po brutálnom zásahu zostali desiatky zranených. No vláda nemohla ľudí už ďalej ignorovať. Rozhodla sa projekt prehodnotiť a výstavbu vodného diela nakoniec zastavili. Dnes je na Dunaji medzi Viedňou a slovenskými hranicami namiesto regulovanej rieky a betónu národný park Donau Auen.
Úplne nevinné veci
„Fyzicky sme sa vtedy do Hainburgu nedostali, keďže bol za železnou oponou, ale tamojšie dianie sme sledovali, lebo ho reflektovali dokonca aj naše médiá,“ spomína na tie udalosti Mikuláš Huba. „Bola to veľká vzpruha. Išlo o zlom v ponímaní využitia Dunaja. Že rieka sa dá vnímať aj inak než technokraticky.“
Na 1. mája 1986 sa stodesať ochranárov a ochranárok vybralo na manifestačnú exkurziu do lužných lesov a pri tej príležitosti poslali predstaviteľom štátu vrátane prezidenta Husáka veľmi kritický list o tom, čo sa tam s prírodou deje a čo jej hrozí. „Bolo to prvé masovejšie a revolučnejšie vystúpenie na túto tému. Po nástupe Gorbačova začalo nášmu vedeniu trošku tiecť do topánok. V Sovietskom zväze zastavovali megalomanské projekty, ako bola výstavba veľkých priehrad či zmena toku sibírskych riek na zavlažovanie bavlníkových plantáží.“
Keď v Rakúsku zmenili postoj k Dunaju, slovenskí aktivisti s rakúskymi začali spolupracovať. Už vtedy uvažovali o trilaterálnom národnom parku od Viedne po Budapešť. „Vtedy nás už úrady a Štátna bezpečnosť prenasledovali za iniciatívu Bratislava/nahlas a Rakúšania nevedeli pochopiť, že musíme dodržiavať zásady konšpirácie,“ spomína Mikuláš Huba. „Volali nám na pevné telefónne linky, no naše telefóny boli odpočúvané. Ťažko im to bolo vysvetliť. Veď išlo o ochranu prírody, o úplne nevinné veci. No tu sa už samotný kontakt so západniarmi považoval za protištátnu činnosť.“
Pod ostré medzinárodné dunajské vyhlásenie na podporu národného parku na rakúskom, československom a maďarskom území sa podarilo vyzbierať desaťtisíc podpisov. Bola to druhá najväčšia petícia vo vtedajšom Česko-Slovensku. Mikuláš Huba zdôrazňuje, že každý, kto ju podpísal, vtedy riskoval. Žiadosť o pomoc adresovanú rakúskej vláde hádzal s malou dušičkou do schránky rakúskeho veľvyslanectva v Bratislave začiatkom roku 1989. Podobné aktivity sa považovali za protištátnu činnosť. Vtedy netušil, že o pár mesiacov režim padne a vo februári 1990 vytvorí šesťdesiattisíc ľudí živú reťaz medzi Hainburgom a Gabčíkovom, aby podporili myšlienku národného parku na slovenskom území.
Exkluzívne zábery z Podunajska v GALÉRII>>
Zvolený mocensky
Mikuláš Huba spomína, že po Nežnej revolúcii prišli na chvíľu lepšie časy. Vláda vytvorila nezávislé pracovné skupiny odborníkov, aby našli čo najvhodnejší variant dobudovania vodného diela Gabčíkovo. „Ako ich člen môžem potvrdiť, že dovtedy ani odvtedy sa na túto tému nestretlo toľko kompetentných ľudí. No variant dostavby sa nakoniec aj tak zvolil mocensky, nerešpektujúc závery týchto komisií. Keď moci prekáža odbornosť, nerešpektovala ju ani za komunizmu a nerešpektuje ju ani dnes. Napriek tomu je to lepšie ako to, čo hrozilo, keby realizovali pôvodný projekt. Pod Bratislavou by nebola žiadna zeleň. Len blatistý breh a periodicky odkrývaná a zaplavovaná časť dna zdrže. Mnohí tvrdia, že ten zápas sme prehrali. Áno, Gabčíkovo stojí. Ale na druhej strane to, čo sa nám podarilo zachrániť, môžeme označiť za úspech. Aj vďaka tomu je idea národného parku ešte stále aktuálna.“
Desiaty slovenský národný park má podľa ministra životného prostredia Jána Budaja vznikať podľa určitého scenára: najprv sa schváli zonácia, získa sa konsenzus všetkých zainteresovaných vrátane samospráv, vodohospodárov či poľnohospodárov a až potom sa vytvorí národný park. Takže sme takmer po štyridsiatich rokoch v podstate stále len na začiatku. Minister však sľubuje zmeny už túto jar. Vraj sa po dohode s vodohospodárskou výstavbou pokúsia počas simulovaných záplav pustiť do ramennej sústavy vodu s prietokom 120 kubických metrov za sekundu. „Doteraz sme to obmedzovali na 90 kubických metrov pre obavy, že by mohlo dôjsť k zásahu do územia, kde sú ľudia. Či už tam majú stavby čierne, alebo nečierne, nechceme ohroziť bezpečie alebo zdravie nejakého obyvateľa.“
225 čiernych stavieb
Eldorádom pre „čiernych“ stavebníkov je hlavne breh Šulianskeho jazera. Už celé roky tam stoja chaty, mnohé sa z provizórnych búd zmenili na solídne domy. A hoci ich výstavbu nikto nikdy nepovolil, štátne orgány proti nim nikdy nezakročili. Polícia začala konať len nedávno na základe reportáže v novinách a trestného oznámenia jedného zo starostov okolitých obcí. Andrej Somora zo Štátnej ochrany prírody vypracoval na žiadosť vyšetrovateľa dokumentáciu nelegálnych stavieb. „Je ich presne dvestodvadsaťpäť,“ vypočítava. Areál je dnes ohradený, všade sú tabule informujúce o zákaze vstupu na súkromný pozemok a dovnútra sa dostanú len tí, ktorí majú kľúč od brány.
Andrej Somora upozorňuje aj na to, že v najnovšom návrhu manipulačného poriadku sa o väčšom objeme vody, ktorú minister Budaj v rámci simulovaných záplav sľuboval, už nič nehovorí. „Podstatou národného parku je práve ramenná sústava a lužný les, ktoré potrebujú vodu, nie prívodný kanál a turbíny vodného diela Gabčíkovo,“ argumentuje štátny ochranár. „Takto budú ekonomické záujmy opäť nadradené ochrane prírody.“
Minister Ján Budaj priznal, že vodné dielo nie je v dobrom stave. „Moji predchodcovia začali jeho veľkú rekonštrukciu z európskych peňazí. Potvrdilo sa pri nej to, čoho sme sa obávali: skladba betónu je katastrofálna. Za komunizmu rozšírené kradnutie cementu sa dnes dá preukázať na skladbe betónu vo vodnom diele, ktorý naozaj nie je na večné časy. Priehrada je veľmi zraniteľná. Teraz sme do nej investovali peniaze Európskej únie, hovoríme o stovkách miliónov. Obávam sa, že slovenská vláda by to nevedela zafinancovať. Toto vodné dielo nie je večné. Dunaj si s ním robí, čo chce. Nie je zakotvené v pevnej skale, neustále tam pôsobia prírodné sily. Ani nákladná rekonštrukcia nemohla napraviť to, čo sa na začiatku urobilo zle.“
