Hermanovská základná škola pôsobí na prvý pohľad ako miesto, kam by ste radi posielali svoje deti. Stojí na kopci nad dedinou, obkolesená nádhernou krajinou, zmiešanými lesmi, pohoriami Bachureň či Branisko. Nás však do Hermanoviec s necelými tisícsedemsto dušami neprilákali krásy prírody, ale rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorý ľudskoprávni aktivisti považujú za prelomový a rovno správu o ňom preložili do angličtiny, aby celý svet vedel, ako nedôstojne sa Slováci správajú k menšinám. V skratke hovorí o tom, že sa práve táto vzdelávacia inštitúcia pred vyše desaťročím „spriahla“ so psychológmi z Prešova, aby na základe ich posudku segregovala rómske deti. Podľa súdu tak robila z dôvodu ich etnickej príslušnosti, čím im znemožnila ďalšie plnohodnotné vzdelávanie a uplatnenie v živote.
Vylúčení
Uvádzané čísla skutočne pôsobia hrozivo. Prešovské Súkromné centrum špeciálnopedagogického poradenstva totiž z vyše dvesto žiakov školy diagnostikovalo ľahké mentálne postihnutie viac než stotridsiatim, takmer výlučne Rómom. Tí potom putovali do špeciálnych tried alebo mali v bežných triedach individuálny študijný program. Aby toho nebolo málo, väčšinu z nich umiestnili do inej budovy, kde sa ocitli v etnicky homogénnom prostredí, bez možnosti interakcie s rovesníkmi z majority.
Prípadu sa ujala košická mimovládna organizácia Poradňa pre občianske a ľudské práva (Poradňa), ktorá otvorila prípad troch bývalých žiakov, dnes už dospelých ľudí, s nesprávnou diagnózou, u ktorých následné vyšetrenie retardáciu vylúčilo. A tak sa aktivisti pustili do niekoľkoročného súdneho sporu, v ktorom z porušovania práv detí obviňovali nielen prešovských psychológov, ale aj školu a štát. Pred pár týždňami krajský súd ich argumenty akceptoval a poškodeným priznal finančnú kompenzáciu po päťtisíc eur. Podľa žalobcov sa tým krivda nezmyla.
„Verím, že to, čo sa stalo mne, sa už nebude opakovať. Zničili mi život. Štát musí urobiť všetko pre to, aby naše rómske deti neboli segregované a aby mali šancu na lepšie vzdelanie,“ povedala po vyhlásení rozsudku bývalá žiačka špeciálnej triedy Valentína Čonková. Počas vyšetrovania na súde uviedla, že túžila byť lekárkou, no zlá diagnostika jej plány zmarila. Podobne situáciu vníma Sebastián Červeňák, ktorý sa chcel stať automechanikom, no z rovnakého dôvodu zostal bez stredného vzdelania i bez práce. „Dúfam, že už sa to nestane ďalším rómskym deťom. Pretože žiaci zo špeciálnej školy majú problém sa zamestnať tak, ako sa to stalo aj mne,“ skonštatoval.
Nepomer
Riaditeľ základnej školy Eduard Michálek nás odbil hneď skraja. Vraj sa vyjadril pre verejnoprávnu televíziu s tým, že ide zhruba o desaťročnú záležitosť, on vtedy riaditeľom nebol, škola vo výučbe nerobí rozdiely a o ďalšiu publicitu nemá záujem. „Počkáme si na dovolanie a uvidíme, ako to dopadne,“ uzavrel bleskovú konverzáciu.
Aspoň učiteľky nám čiastočne, hoci anonymne, niektoré skutočnosti objasnili. „Z kapacitných dôvodov sa vyučuje v štyroch rôznych budovách a sami rómski rodičia niesli ťažko, keď sa škôlka presunula z preplneného komunitného centra v osade aspoň do objektu v dedine. Chvíľu trvalo, než si zvykli,“ hovorí nám jedna z nich. Ďalšia dodáva, že špeciálne triedy postupne končia a žiaci sú zaraďovaní do bežných tried. To vytvára opačný paradox. „Pri vyučovaní musíme znižovať nároky, veď niektorí prváci z osady sa za celý rok nenaučia abecedu a šiestaci nevedia vyrátať základné matematické príklady. Väčšinu hodín ich treba tíšiť a umravňovať, k normálnemu vyučovaniu sa ledva dostaneme. Ak niekto na situáciu dopláca, sú to hlavne ratolesti majority.“
Poukazuje i na fakt, že v súčasnosti majú zhruba 240 žiakov, z toho 180 sú Rómovia. „Konkrétne v šestke sú v triede štyri biele dievčatá a dvanásť Rómov. Medzi nimi takí, čo opakovane prepadli, sú starší a sexuálne narážky sú bežné. Siedma trieda sa bude spájať a pomer bude 4 : 20. Myslíte, že mamy tu tie žiačky nechajú? Už teraz mnohí rodičia vozia potomkov radšej do Sabinova alebo Prešova.“ Podľa nej sa aj menej zdatné deti z osady v špeciálnych triedach naučili aspoň čítať a písať, no pri štandardnom vyučovaní nestíhajú a po ukončení školskej dochádzky neraz zostanú analfabeti. „Domáca príprava u nich úplne absentuje. Do školy chodia s rukami vo vreckách. Knihy majú tu, zošit a pero dostanú od učiteliek. Mimovládky všetko ešte zhoršujú. Hovoria im len o ich o právach a namiesto toho, aby ich zmysluplne viedli k integrácii, podporujú ich v tom, ako nerobiť nič.“
Rôzne pohľady
Rodičia, ktorí odvážajú ratolesti domov, zväčša len rozhodia rukami. Nie, nevedia o segregácii, nezaujíma ich to a až na pár výnimiek sa nechcú vyjadrovať. Zopár komentárov však zaznie. „Pripadá mi to ako v Šarišských Michaľanoch, kde tiež riešili oddelené triedy,“ rozhovorí sa muž v stredných rokoch. „Alebo sa choďte pozrieť do Ostrovian, Jarovníc či Chminianskych Jakubovian. Ľudia pobrali deti a školy ostali prakticky rómske. Nie, nešlo o rasizmus. Jednoducho vyučovací systém prestal fungovať.“
Blíži sa k nám mladá žena z majority, nasledovaná dvoma drobcami. Zhodou okolností aj jej dcéra istý čas navštevovala špeciálnu triedu. Nedá na školu dopustiť. „Som spokojná s prístupom pedagógov aj so školou ako takou. Nemenila by som. Nakoniec, sama som sem niekedy chodila.“ Vysoký počet Rómov ju netrápi. Podľa nej na prvom stupni situácia nie je taká vypätá a ani na rodičovských združeniach nič v tomto zmysle nezachytila. Pre istotu sa však obráti na dcéru s otázkou, či mala nejaké problémy so spolužiakmi. Živé, asi desaťročné dievčatko len záporne zakrúti hlavou.
Mlčiaca aktivistka
Keď sme sa pokúsili spojiť s Poradňou pre občianske a ľudské práva, ozvala sa nám advokátka, ktorá rómskych žiakov v spore zastupovala, Vanda Durbáková. Na otázky však neodpovedala. S tvrdením, že do našej pondelkovej uzávierky to nestihne, nás odkázala na tlačovú správu. Tak sme po konkrétnejšie informácie zamierili za matkou jednej z poškodených a zároveň pracovníčkou pre terénny monitoring Poradne Nasťou Čonkovou.
Staršia dáma, ktorú oslovíme neďaleko centra obce, nás rýchlo uvedie do obrazu. „Všetkých ich poznám,“ prehodí na margo rozsudku. „Je to hlúposť. Čo myslíte, že by z nich boli doktori?“ To, samozrejme, nikto netvrdí. Tým skôr že aj nezávislé diagnostické inštitúcie, ktoré u trojice bývalých žiakov špeciálnych tried vylúčili mentálne postihnutie a odporučili návrat k bežnému vyučovaniu, zároveň ich rozumové schopnosti zaradili do hraničného pásma hlbokého podpriemeru. O tom však proces nebol.
„Tá, čo bola v televízii, býva hore, pri potoku,“ spustí opäť naša respondentka a zavolá na postaršiu Rómku cez ulicu: „Helenkóóó, zober pána za Nasťou.“
Helenka práve skončila upratovanie na obecnom úrade a teraz má voľno. Než dôjdeme k domu rómskej aktivistky, stihne nám porozprávať, že býva v chatrči v osade a má dvoch odrastených synov. O súde nevie nič, ale ubezpečuje nás, že Nasťa vie všetko, ona nám povie.
Čaká nás sklamanie. „Nemôžem len tak poskytnúť rozhovor, musím sa najprv porozprávať so šéfkou,“ reaguje aktivistka a nepresvedčí ju ani návrh, aby rozprávala len za seba a svoje dieťa. „Nevyjadria sa ani ostatné rodiny, nechcú byť medializované,“ dodá a rozlúči sa.
Iné svety
Námestie pri obecnom úrade sa zapĺňa. Dedina sa chystá na masový turistický zraz, rastie pódium na kultúrny program, z ampliónov zaznieva oznam o uzatvorení ulíc. Skupina rómskych žien pri predajni potravín nám hovorí, že sa u nich stále robia rozdiely. Nepáči sa im, že v priestoroch novej škôlky sú bieli i Rómovia, ale v starej budove pri kostole sú len deti z osady. Aj dvojica tínedžeriek s kočíkmi si myslí, že sa gadžovia od Rómov separujú. „A niektorí sú aj rasisti,“ dodá jedna z nich. „Ja sem do školy určite dieťa nedám.“
Patrik a Alžbeta, on 18, ona 17, naopak, v škole problém nevidia. Ani v spolunažívaní s majoritou. Zjavne ich to veľmi nezaujíma. Patrik pracuje v Bratislave, po mesačných turnusoch sa vracia len na pár dní, a tak má dvojica iné starosti, než riešiť vzťahy v dedine.
Na hlavnej ulici stretávame prvých turistov i skupinky mladých z osady. Niektorí nás zdravia, iní pokrikujú a robia hlasné posmešky v oboch jazykoch.
„Zapáranie je tu bežná vec,“ hovorí nám Pavel, dôchodca z majority. „Minule som stretol partiu detí, ktoré išli na drevo, a jedno z nich na mňa: Mám ti sekeru zaťať do hlavy? Radšej som mlčky odkráčal.“ Obaja sa zhodnú, že v minulosti bola situácia iná. S osadníkmi sa poznali, s viacerými vychádzali. „Veľa sa zmenilo aj s migrácou Rómov z Jarovníc. No najhorší sú 12-13-roční,“ uzavrie Pavel. „Tí nemajú žiadne zábrany.“
Chýbajú testy
S rozsudkom o segregácii a nesprávnej diagnostike mnohí domáci nie sú stotožnení. K nim patrí aj miestny poslanec Milan Grejták. „Skúmať po vyše desiatich rokoch, či nejaký psychológ pochybil, znie absurdne. Veď odborné závery každého z nich sa môžu líšiť. A možno tým deťom k neskoršiemu zvládnutiu testov pomohlo práve špeciálne vzdelávanie,“ nazdáva sa a spomenie aj prípady, keď rómski rodičia sami chodili za vedením školy a žiadali: „Dajte nášho syna dole (do budovy so špeciálnymi triedami) k našim.“ Hoci tam nepatrili.
Tu je namieste uviesť, že zaraďovanie žiakov do špeciálnych tried sa nedialo len na základe jedného vyšetrenia. Boli posudzovaní opakovane, viacerými pracoviskami a ako pripomenul zástupca žalovaného prešovského centra, absolvovali niekoľkofázové skúmania pomocou rôznych druhov testov. Vrátane obrázkových. K rozdielnym záverom mohol viesť i fakt, že celosvetovo absentujú testy pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia.
„Obec vníma verdikt ako reakciu na spoločenský tlak vyplývajúci i z apelov Európskej komisie,“ pokračuje poslanec. „Sme zrejme prví z dlhého radu žalovaných, ktorí budú nasledovať.“ Celú záležitosť považuje aj za zneváženie práce tunajších pedagógov. „Od nich viem, že tí, čo navštevovali špeciálne triedy, mali lepšie výsledky ako žiaci, ktorí napriek nezvládnutiu výučby zostávali v bežných triedach. Učitelia sa im snažili pomôcť a robili všetko pre to, aby šikovných dostali do štandardného vyučovacieho procesu.“ Odmieta účelové odčleňovanie Rómov od majority, hoci pripúšťa istú nevraživosť medzi komunitami, ktorú v minulosti nepoznal. Pripisuje ju aj zvýhodňovaniu Rómov zo strany štátu či aktivistov. „Priveľa pomoci len jednej časti obyvateľstva môže niekedy narušiť i funkčné medziľudské vzťahy,“ uzatvára.
Riešenie?
Podľa projektu centra pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10 viac ako štvrtina rómskych detí u nás navštevuje triedy, v ktorých sú všetci ich spolužiaci Rómovia. Tvoria tiež väčšinu žiakov v špeciálnych triedach a školách pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím, čo obmedzuje ich možnosti na dosiahnutie úplného základného vzdelania a pokračovania v štúdiu na strednej škole. Práve segregácia Rómov v systéme špeciálneho, ale aj bežného školstva bola jedným z dôvodov, pre ktoré začala v roku 2015 Európska komisia voči Slovensku konanie pre podozrenie z porušenia Smernice Rady o rasovej rovnosti.
Viac fotografií v GALÉRII ►►►
Otázkou je, či direktívne rušenie špeciálnych tried a začleňovanie týchto žiakov do bežného procesu vyučovania segregácii zabráni. Rodičia predsa majú právo zaradiť svojich potomkov do škôl, ktoré im vyhovujú, a robia to napriek zvýšeným nákladom. Dôsledkom ľahko môže byť vznik čisto rómskych škôl. Kto potom bude stáť pred súdom?
