Prezident Andrej Kiska exkluzívne pre PLUS 7 dní: Manželka si už zvykla aj na útoky

Na rovinu nehovorí, že má ambíciu o rok sa stať premiérom, takmer prisahá, že s prezidentskou funkciou už končí. Slovenskou hlavou štátu bude Andrej Kiska ešte šesť mesiacov. Po ťažkom minulom roku bilancuje, čo sa mu podarilo, čo nie, a prezradil, čo mu ešte zostalo naplniť. Ako hodnotí najdôveryhodnejší slovenský politik uplynulý rok? Máme lepšiu vládu dnes ako v marci 2018?

Prezidenta ANDREJA KISKU (55) sa pýtala KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ a VERONIKA COSCULLUELA.

Aká je vaša najsilnejšia prezidentská spomienka z roku 2018?

Davy slušných ľudí na námestiach. Po celom Slovensku, ale aj v mnohých mestách po celom svete, kde Slováci žijú. To bol najsilnejší moment. Ako keby ľudia predbehli úroveň politikov. Ukázalo sa, že vedia veľmi slušne, pokojne, ale jasne povedať svoj názor na spoločnosť.

Tie davy ste však videli väčšinou len z Prezidentského paláca a na fotografiách.

Na prvom spomienkovom stretnutí, kde ľudia vzdávali úctu Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, som bol zapáliť sviečku. Povedal som jednu vetu. Potom som stál dole v dave medzi ľuďmi, počúval som a myslel na to, ako sa to mohlo stať. Nebol tam priestor pre politikov, čo bolo správne.

Pýtam sa len preto, že z vás chceme vytiahnuť moment, ktorý vám utkvel v pamäti a o ktorom viete možno len vy, že vás poznačil, lebo ste ho vnútorne prežívali.

Z nepolitických určite stretnutie s rodičmi Jána a Martiny na festivale Pohoda a následná diskusia v tej spoločenskej atmosfére. Z politických, myslím, emócie roka, ktoré som cítil počas náročných rokovaní o konci vlády a zostavení novej. Často som sa budil, pýtal som sa sám seba, ako na to ísť, čo je pre krajinu najlepšie, čo ako prezident môžem a čo už nemôžem. Bola to kríza, ktorú nikto nečakal a na ktorú sa nedalo pripraviť dopredu.

Vyhlásili ste vtedy, že vražda novinára ukázala, akí sme a že sme mafiánsky štát. Z postu hlavy štátu to bolo tvrdé vyhlásenie. Stále za tým stojíte?

Určite áno. To, že štát zlyháva v základných úlohách, platí. Ján Kuciak písal o talianskej mafii na východe Slovenska. Osoby blízke týmto ľuďom pracovali na Úrade vlády. Dokonca patrili medzi premiérových najbližších ľudí. Šokovalo ma, keď som si vyžiadal správu SIS o pôsobení talianskej mafie. Ukázalo sa, že roky informovala kompetentných o tom, čo sa deje. Mňa nie, až keď som si správu na základe článku Jána Kuciaka sám vypýtal. SIS v správe opisovala, čím sa táto mafia presne zaoberala - tunelovanie, eurofondy, okrádanie. A nič sa za celých osem či desať rokov nestalo. Nezabudnime ani na to, že Ján Kuciak podal trestné oznámenie na Kočnera za vyhrážanie, polícia ho ani nevypočula. Zrazu, keď zabili Jána Kuciaka, sa začalo konať. Talianskeho mafiána chytili, uväznili, vydali do Talianska a ja som sa pýtal, či vždy musíme čakať, aby niekoho zabili. Až potom polícia začne konať? Aj pri Kočnerovi sme videli, že jeho spisy idú vždy k vyšetrovateľom, ktorí ni­kdy nič nevyšetrili. Keď sa to prevalilo, títo vyšetrovatelia z polície odišli. Vyzerá to tak, že existuje kasta nedotknuteľných na jednej strane a na druhej strane sa polícia môže zneužívať proti tým, ktorí sú vláde nepohodlní. Príkladom je, keď Národná kriminálna agentúra začala predvolávať organizátorov pochodov Za slušné Slovensko len preto, aby ich vystrašila. Našťastie, keď sa to zverejnilo, zasiahol policajný prezident aj generálny prokurátor. Povedal som, že sme mafiánsky štát, lebo máme jeho základné príznaky.

Vidíte nejaké zlepšenie?

Najdôležitejšou úlohou je vrátiť dôveru ľudí v štát. Stále nemáme nezávislú policajnú inšpekciu, to znamená, že policajti stále vyšetrujú policajtov a ľudia tomu neveria. Ani nový zákon o voľbe policajného prezidenta nie je dobrý. Podľa neho stačí, ak súhlasí s policajným prezidentom polovica parlamentného výboru, ale ak ho chcú odvolať, musia sa nájsť tri pätiny výboru, čo môže znamenať praktickú neodvolateľnosť. To, čo sa deje okolo ústavných sudcov, sú tiež politické hry. O mesiac a pol môžeme mať nefunkčný Ústavný súd. Parlament o tom roky vie, napriek tomu bude voliť kandidátov doslova v hodine dvanástej. Preto sa pýtam, ako chceme vrátiť dôveru ľudí v spravodlivosť, v slušnosť, keď ani základné kroky nerobíme poriadne.

Napriek týmto výhradám cítite pozitívnu zmenu vo vedení rezortu vnútra a polície?

Áno. Príchodom nového policajného prezidenta, ktorý urobil aj zmeny vo vyšetrovacom tíme vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, sa veci pohli dopredu. Som rád, že vyšetrovatelia nesklamali a našli ľudí, ktorí sú podozriví z vykonania vraždy. Polícia v tomto smere urobila svoju prácu dobre. Teraz čakáme, či sa potvrdí, respektíve objaví objednávateľ tohto zločinu.

Čo je najväčším politickým ponaučením pre vás z roku, ktorý sa práve skončil?

Utvrdilo sa vo mne presvedčenie, že na Slovensku žijú ľudia, ktorí si svoju krajinu nedajú. Máme silnú občiansku spoločnosť, dokáže sa ozvať, keď cíti, že sa dejú veci, ktoré nás smerujú inak, ako by si ľudia predstavovali. Realita, akú žijeme, stále nie je ideálna. Rastie extrémizmus, máme rôznych protieurópsky ladených kandidátov na prezidenta, vidíme nebezpečné tendencie. Nemám však strach a som presvedčený, že ľudia si svoju krajinu nedajú.

Kde sa vidíte o rok v takomto čase?

Rád hovorím, že ak chcete Pána Boha rozosmiať, povedzte mu svoje plány. Mám pokoru pred tým, čo by som si želal a čo sa v skutočnosti udeje. Vo funkcii prezidenta mám ešte šesť mesiacov, je to dlhé obdobie a chcem sa počas neho sústrediť na výkon povinností prezidenta. Rád by som odchádzal z tohto úradu s tým, že by o mne ľudia mohli povedať : To bol prezident, ktorý bojoval za ľudí.

Aké dve-tri priority si dávate počas toho obdobia?

V prvom rade nás čakajú prezidentské voľby a eurovoľby. Bol by som rád, keby sa v jedných aj v druhých voľbách hovorilo o témach, ktoré trápia našu krajinu, prioritne je to školstvo a zdravotníctvo či rómska problematika. Aby ich neprehlušili virtuálne témy, ako je napríklad migrácia, ktorú zneužívajú populisti na šírenie strachu.

Akú úlohu môže mať v tomto prezident?

Moja úloha bude udržiavať vo verejnom priestore témy, podľa ktorých by sa ľudia mali pri výbere prezidenta a kandidátov do eurovolieb rozhodovať.

V máji ste vyhlásili, že kandidovať za prezidenta už nebudete. Platí to?

Platí.

Bude to platiť aj pár týždňov pred prezidentskými voľbami?

Moje rozhodnutie platí.

Vtedy ste ohlásili aj to, že z politiky neodchádzate a radi by ste v nej niečo urobili. Bližšie informácie ste sľubovali po komunálnych voľbách. Tie boli začiatkom novembra, prečo stále nič nevravíte?

Rozhodol som sa, že nebudem k tomu dávať žiadne ďalšie informácie ani to viac komentovať. Zbytočne to vyvoláva špekulácie, dohady a dokonca sa deje to, že mnohí politici moje vyhlásenie použili na prekrytie vlastných zlyhaní. Končím ako prezident, ale ešte šesť mesiacov si budem robiť svoju prácu. Keď skončím, poviem, čo ďalej.

Nemáte pocit, že vaši voliči sú sklamaní, že ako prezident už nechcete pokračovať?

Stretávam sa s tým, že mnohí ľudia ma stále vyzývajú, aby som predsa len kandidoval. Hovoria, že som pre nich v týchto časoch pilierom slušnosti, demokracie. Svoje rozhodnutie som však povedal, zdôvodnil a nebudem ho meniť. Dal som tiež sľub, že spravím všetko, čo bude v mojich silách, aby sme mali po najbližších parlamentných voľbách novú vládu zloženú zo slušných a schopných ľudí. Ale tak, ako bolo moje rozhodnutie vojsť do politiky odôvodnené tým, že som chcel pomôcť tejto krajine, tak chcem pokračovať a zo služby ľudu odísť neplánujem. S kým a ako ďalej v politike budem pôsobiť, to poviem po 15. júni (končí vo funkcii prezidenta - pozn. red.), lebo ľudia to očakávajú. Charita je úžasná vec, ale, ako Ghándí povedal, ak chcete veci skutočne meniť, musíte byť politikom.

Koncom roka sa politickou scénou prehnala demisia Miroslava Lajčáka, ktorá nakoniec demisiou nebola. Vy ste si tiež vyslúžili kritiku za to, že ste váhali. Bolo správne neprijať ju?

Minister Lajčák bol ponížený. Nepríjemným spôsobom ho ponížila strana, ktorá ho nominovala. Mrzelo ma, že neprejavili ani kúsok úcty a empatie k nemu ako k osobe, k jeho práci a k samitu OSN v Marrákeši. Bol som a som presvedčený, že sme tam mali byť. Napokon tam prišlo 164 štátov z celého sveta. Ak chceme o niečom rozhodovať, musíme prísť na rokovania a povedať svoje námietky. Nemôžeme vykrikovať spoza plota. S prijatím demisie som čakal, lebo som chcel vytvoriť priestor, aby sa minister s premiérom a s predsedom strany, ktorá ho nominovala, skúsili dohodnúť, aby si veci vydiskutovali. Tak sa aj stalo.

Je Miroslav Lajčák dobrý minister?

Moja úloha ako prezidenta je dbať o riadny chod ústavných orgánov. Preto som premiérovi a ministrovi povedal - Vytvorím vám priestor na diskusiu, ktorú potrebujete. Potom, keď tu sedeli a obaja mi povedali to isté - minister: „Chcem zostať“, premiér: „Chcel by som, aby v pozícii zotrval“ -, tak som si povedal super, som spokojný. Pán Lajčák demisiu stiahol a Slovensko nestratilo dobrého ministra zahraničných vecí.

Aké bolo robiť prostredníka medzi dvoma ľuďmi Smeru?

Prezident zodpovedá za riadny chod ústavných orgánov aj vlády a túto úlohu vykonávam s najlepším svedomím a vedomím. Viem, že opozícia by bola rada, keby som demisiu prijal, časť sa aj tak vyjadrila. Minister Lajčák patrí medzi obľúbených ľudí medzi našimi občanmi, takže stranu Smer by to možno oslabilo, ale ako prezident som sa na vzniknutú situáciu nepozeral z pohľadu opozície alebo koalície, ale z mojej funkcie. Zvážil som, čo je lepšie pre Slovensko.

Bol by Lajčák dobrý prezident? 

Neviem. Povedal, že kandidovať nebude, preto nemá zmysel komentovať, či by bol, alebo nebol. Ak niekto povie, že kandidovať nebude, nemám dôvod zamýšľať sa nad tým, či by bol, alebo nebol niekým, kým nechce byť.

Mal by kandidovať?

To je príliš virtuálna diskusia. Povedal, že nebude, a ja to beriem ako fakt.

Veríte mu?

Verím.

Pýtame sa preto, lebo stále prichádzajú informácie, že si to rozmyslí.

Tu pri tomto stole, kde robíme rozhovor, mi osobne povedal, že nebude kandidovať.

Tak sa poďme rozprávať o vašich možných nástupcoch, ktorí záujem majú. Kto je vám najbližší?

Už som povedal, že by som si vedel predstaviť na čele štátu troch ohlásených kandidátov. Pána Mikloška, pani Čaputovú a pána Mistríka. Tí by vedeli zastupovať hodnoty, na ktorých má moderné Slovensko stáť. Zároveň som ich vyzval, aby sa pred prvým kolom zjednotili na tom, kto z nich do volieb pôjde, teda kto sa vzdá v prospech toho najlepšieho. Lebo by som bol rád, aby sa hlasy nerozbili a aby sme na záver v druhom kole nemuseli voliť menšie zlo.

Viete si predstaviť, že by v druhom kole vyhral pán Harabin?

Nie je dôvod komentovať hypotetické otázky, ale, ako som povedal, Slovensko si vie vybrať správnych ľudí. Ukázalo sa to v minulosti aj teraz na jar, ľudia sa vedia postaviť v správnom momente a zaujať správne stanovisko.

Veríte teda Slovákom tak, ako veríte pánu Lajčákovi?

Verím.

Má Slovensko v decembri 2018 lepšiu vládu, ako malo v marci 2018?

Či má lepšiu vládu, to musia posúdiť ľudia. To je vždy ich úloha. Čo mne robí vrásky na tvári, je, že sa síce môžeme pochváliť nízkou nezamestnanosťou, výkonnou ekonomikou, ale rast HDP je len číslo. A to číslo, ktoré vôbec nezohľadňuje, či sú ľudia na Slovensku šťastní, či sú na svoju krajinu hrdí. HDP nikdy nevyjadrí, či sú spokojní so školstvom a zdravotníctvom. V týchto oblastiach, ktoré pokladám za kľúčové, musím, žiaľ, vyjadriť sklamanie. Hovorilo sa, že Slovensko bude mať novú jasnú stratégiu pre školstvo, ktorú začal pripravovať exminister Plavčan a je stále nedokončená. Reforma sa skončila tam, kde som sa bál, že sa opäť skončí. V zásuvke. Ani k navráteniu viery v spravodlivosť sa zásadné kroky neudiali. To sú veci, ktoré ma trápia. Mrzí ma aj to, že témy, o ktorých stále hovorím, ako sú zaostalé regióny či rómska problematika, stále nevykazujú hmatateľné výsledky. Ak výsledky nemáme, rastú nebezpečné tendencie, napríklad extrémizmus. Ľudia extrémistické strany a riešenia často nevolia preto, že by sami boli extrémistami, ale vyjadrujú sklamanie z nedodržaných sľubov politikov a vzdor proti tomu, že zlepšenie necítia. Úlohou nás politikov, najmä exekutívy, je dávať ľuďom hmatateľné zlepšenia v oblastiach, ktoré ich denne trápia. V tom má táto a predošlá vláda podobné výsledky.

Takže je to viac-menej to isté…

Zásadné zmeny nevidím.

Nazvali by ste vzťahy na najvyššej štátnickej úrovni, teda medzi vami, premiérom a predsedom parlamentu, dobrými?

Máme konštruktívnu komunikáciu. Vieme sa stretnúť, vieme si veci vyrozprávať, vytknúť.

Lepšie sa vám sedí s premiérom Pellegrinim, ako sa vám sedelo s pánom Ficom?

Určite s pánom Pellegrinim.

Pýtame sa preto, lebo prieskumy ukazujú, že aktuálny premiér je populárnejší ako ten predošlý, tak sme zvedaví, či to potvrdzuje aj vaša skúsenosť.

Oceňujem, že jeho komunikácia, či s médiami, verejnosťou aj so mnou ako s prezidentom, je na podstatne slušnejšej úrovni, akú mal jeho predchodca.

Končíte posledný celý rok svojho mandátu, tak môžete trochu bilancovať. Čo ste urobili dobre?

Vchádzal som do úradu so zá­kladnou úlohou - vrátiť dôveru ľudí v prezidentský úrad. Chcel som, aby ľudia cítili, že mať prezidenta má zmysel. Že nejde len o kladenie vencov, o menovanie veľvyslancov a profesorov, ale o to, že prezidenta počuť, či doma, či v zahraničí. Z prieskumov vidieť, že dnes je dôvera Slovákov v túto inštitúciu spomedzi ostatných politických inštitúcií najvyššia. Ak mám bilancovať, nájdem viacero tém, o ktorých som tvrdil, že by sa mali z pohľadu našej spoločnosti stať prioritou. To sa podarilo aj pri parlamentných voľbách 2016, kde školstvo a zdravotníctvo určite neboli okrajovými témami a nepodarilo sa prekryť ich témou migrácie. Kedysi nechcel nik hovoriť, že školstvo a zdravotníctvo sú dôležité. Dnes sa dostali do popredia aj vďaka práci prezidenta. Môj hlas bolo a bude počuť tiež v otázke ukotvenia Slovenska v EÚ. Zaznamenali to nielen občania u nás doma, ale rezonuje to aj vo svete. Často mi i veľvyslanci hovoria, aké je dôležité, že jasne hovorím víziu Slovenska v rámci Európskej únie. Často tým vyvažujem vyhlásenia rôznych politikov, ktoré zo Slovenska zaznievajú a ktoré nás ťahajú niekam inam.

Čo ste mohli urobiť lepšie? Ľutujete niečo?

Chodil som na týždňovky do Bratislavy, často som mal program cez víkend aj cez Vianoce, nebol som s deťmi a s rodinou tak často, ako by si to zaslúžili. Čo sa týka politických tém, viem, že to neprináša žiadne body, skôr naopak, ale ak som hovoril o rómskej problematike stokrát, mal som o nej hovoriť tisíckrát. Je to priam bytostná téma pre niektoré mestá a regióny, ale želaný záujem vlády a verejnosti o riešenie tejto problematiky sa mi nepodarilo vzbudiť.

Čo vás najviac trápi v zahraničnej politike z pohľadu Slovenska, geografického miesta, kde žijeme?

Spochybňovanie našej pozície vo vzťahu k Európskej únii alebo k našej bezpečnosti, k členstvu v NATO, ktoré nás chráni. Niektorí politici sa chcú zviesť na vlnách, ktoré si merajú v prieskumoch. Napríklad im vyjde, že ich voliči sú naklonení Rusku, tak sa podľa toho správajú. Proruský sentiment je u nás silný, skupina ľudí vzhliada k Rusku ako k nášmu veľkému bratovi, čo je historicky sporné. Treba sa poďakovať a oceniť, že nám Rusko pomohlo k oslobodeniu v druhej svetovej vojne, ale nesmieme zabúdať na rok 1968, okupáciu sovietskymi vojakmi. Nesmieme zabúdať na socializmus, perzekúcie, prenasledovanie ľudí a obrovské škody, ktoré naša krajina „vďaka“ Rusku pocítila. K tým politikom, ktorí sa chcú na vlne proruského sentimentu zviesť, pomáha samo Rusko všetkými nástrojmi hybridnej vojny. Len čo Kremeľ cíti, že je mu istá časť spoločnosti naklonená, využije intenzívne nástroje na to, aby sa naše jasné proeurópske a hodnotové zakotvenie zneistilo. To je najväčšia výzva, ktorej čelíme. Musíme vychovávať lídrov, ktorí budú jasní v postojoch. Lebo ako môžeme prijať prezidenta Macrona a vysvetľovať mu tu v Bratislave, že sme v centre EÚ, v jadre, a potom sa tváriť ako zápecníci, keď máme ísť do Marrákeša?

Takže je Slovensko podľa vás v zahraničných veciach akési schizofrenické?

Nie, nechcel by som povedať schizofrenické. Len Slovensko niekedy dovolí v rámci domáceho populizmu vysielať do zahraničia nejasné signály. Povedzme si na rovinu, vieme, ktorá strana sa ako prvá začala oháňať migráciou a zrazu videla pri Marrákeši, že si jej tému chce osvojiť iná politická strana, tak v nej začala byť ešte agresívnejšia. Čudujem sa, že niekedy dovolíme, aby zo Slovenska vyšli také signály, že moderná Európa nad nimi krúti hlavou. Tak, ako v minulosti krútila hlavou nad výrokmi bývalého premiéra, tak sa to deje aj teraz.

S kým zo zahraničných kolegov si rozumiete najviac? Dá sa povedať, že ste si s niekým aj ľudsky sadli?

Najčastejšie sa stretávam s prezidentmi krajín Vyšehradskej štvorky. Videli sme sa toľkokrát, že hoci máme na niektoré veci rôzne pohľady, máme osobne veľmi dobré vzťahy. To hovorím o českom, maďarskom a poľskom prezidentovi. Všetci traja vyjadrili veľkú ľútosť, že nejdem kandidovať znova. Z pohľadu hodnôt mi je blízky rakúsky a nemecký prezident. Na diskusii vo Viedni so študentmi o budúcnosti EÚ akoby sme rozprávali jednou rečou. Priateľské vzťahy som si vybudoval s mnohými politikmi, spomenúť môžem bývalého gruzínskeho prezidenta, ale aj fínskeho, rumunského či bulharského.

Prečo ste oficiálne nenavštívili počas svojho mandátu Bucking­hamský palác, Biely dom či Moskvu?

Viete, za tie roky som sa stretol s mnohými prezidentmi a premiérmi, dohromady to bolo toľko rokovaní, že premiér a predseda parlamentu ich neabsolvujú za celý život. S Barackom Obamom som rozoberal aktuálne problémy dvakrát, s Donaldom Trumpom tiež. S Theresou Mayovou sme sa rozprávali ikskrát, s princom Charlesom som bol dvakrát, raz ma dokonca pozval do Škótska, kde sme sa stretli. Nemyslím si však, že zahraničná politika by mala byť o tom, že si budeme odškrtávať, kto kde bol a s kým sa stretol. Lebo zahraničná politika sa robí na základe toho, kde sú strategické záujmy Slovenska. Podľa toho, čo potrebujeme, kde potrebujeme pomôcť. A to sú hlavne krajiny EÚ a potom krajiny, s ktorými máme čulé obchodné a diplomatické vzťahy. Od prezidenta Putina som dostal pozvanie, aby som sa zúčastnil na oslavách konca 2. svetovej vojny v Moskve, ale nešiel som, podobne ani iní lídri EÚ. Dôvodom bola vojenská angažovanosť Ruska na Ukrajine, kde zomreli tisícky ľudí a zomierajú dodnes. Do Moskvy išiel vtedy len Zeman a Fico.

Nebolo niekedy prekážkou výkonu vašich reprezentatívnych funkcií v zahraničí, že vás nesprevádza prvá dáma?

Nie, nikdy. Je to absolútne bežný jav vo svete. Manželky chodia na návštevy skôr výnimočne. Toto nikdy nikto vo svete nerieši. Práve naopak, ak sa kolegovia prezidenti dozvedeli, že mám malé deti, tak ma ešte chválili. Bolo im sympatické, že ma sprevádzať nemusí a neťahám ju so sebou, že sa môže venovať deťom. Ale boli situácie, keď boli prezidenti v Tatrách, tak sa na spoločenskej večeri zúčastnila aj moja manželka, len vy ste to nevideli, lebo sme to nechceli medializovať.

Teší sa pani Kisková, že končíte ako prezident?

Žijem tak ako tisíce Slovákov. Chodím na týždňovky a, ak sa dá, snažím sa na víkendy vracať domov. Môj príbeh nie je výnimočný. Na začiatku naozaj nebola nadšená, ale mal som aj výhodu. Manželka mi pomáhala v Dobrom anjelovi a rozumela rozčarovaniu, ktoré som zažil z toho, ako veci fungujú. V závere však moje rozhodnutie vstúpiť do politiky prijala. Už si zvykla aj na útoky, berie to ako časť politiky.

Plány do budúcna ste síce neprezradili, ale vyzerá to tak, že ak chcete robiť politiku, tak budete stále pôsobiť hlavne v Bratislave. Uvažujete o sťahovaní rodiny?

Nie.

Hovorili ste o politických útokoch. Už vás titulovali slovami úžerník, scientológ, daňový podvodník, človek, ktorý chce spolupracovať so Sorosom na prevrate… Čakali ste až taký atak na svoju osobu?

Počas volebnej kampane som bol aj pašerákom diamantov. (Smiech.) Po volebnej kampani som bol pripravený na všetko. Nečakal som, že to prestane. Typické pre politikov, ktorí nevedia dať krajine víziu, je hádzanie špiny na druhých.

Uplynulý rok bol tiež hojný. Premieľal sa súd o pozemky, ktorý ste prehrali, stále je sporné daňové vyúčtovanie vašej kampane a vyšli na verejnosť aj problémy vášho bratranca a bývalého obchodného partnera Bystríka Kisku, o ktorých aj náš týždenník písal. Čo z tohto vás najviac potrápilo?

Vyškrtnite si zo zoznamu problémy bratranca, lebo naozaj nemôžem za to, aké problémy má bratranec. Úniky informácií o mojej rodine z polície boli na politickú objednávku od začiatku do konca. Vidím za tým špinu. Ak by som nebol politik, tak sa to nikdy nerieši. Je mi však ľúto, že všetci chceme slušné Slovensko, ale niektorí ľudia sa neštítia len hádzať špinu na iných.

Čiže nejaké vlastné pričinenie, pochybenie si v otázke pozemkov alebo daní nepriznávate?

Z pohľadu týchto vecí je to čistá politická objednávka.