Plus 7 dní

To sa môže stať len u nás! - povzdychol si nejeden Slovák po tom, čo sa na verejnosť prevalil v našich končinách nevídaný škandál. Aspoň čo sa týka umenia. Zo Slovenska legálne a s požehnaním príslušného úradu vyviezli vzácnu sochu svetoznámeho umelca Giana Lorenza Berniniho v odhadovanej hodnote minimálne sedem miliónov eur.

Kým v iných krajinách objav takého skvostu by postavil do pozoru všetkých odborníkov a milovníkov umenia, na Slovensku vývoz vzácneho diela bez zaváhania odobrila plejáda ľudí, ktorí sú platení štátom za to, aby sa ako profesionáli starali o kultúrne bohatstvo krajiny. Za prešľap nebývalých rozmerov im pritom v podstate nič nehrozí.

Hoci krátko po zverejnení šokujúcich informácií zaujal šéf ministerstva kultúry Marek Maďarič na prvý pohľad razantný postoj, keď odvolal z funkcie aj generálneho riaditeľa sekcie kultúrneho dedičstva Pavla Šimuniča, ktorý povolenie na vývoz vlastnoručne podpísal, úradník na ministerstve zostáva. Ako je to možné, kompetentní odmietajú povedať.

Zahraničné médiá priniesli pred pár týždňami správu, že svetoznáme Getty Museum v Los Angeles vystavuje vzácnu sochu z dielne talianskeho barokového sochára Berniniho - bustu pápeža Pavla V. z roku 1621, doteraz i odbornej verejnosti takmer neznámu. Sochu ponúkla na predaj ako sprostredkovateľ prestížna londýnska aukčná spoločnosť Sotheby’s. Za akú sumu múzeum vzácny kúsok kúpilo, nie je známe. Objavili sa informácie, že to mohlo byť aj tridsať miliónov eur.

Na obchode zarazila skutočnosť, že sochu ponúkla na predaj cez zahraničnú aukčnú spoločnosť osoba, ktorá dielo získala na Slovensku za smiešnych 24-tisíc eur. Postupne sa tak začali odkrývať záležitosti vrhajúce doslova zahanbujúce svetlo na hlavy našich odborníkov. V plnej nahote sa odkryla najmä bieda profesionálov pôsobiacich na ministerstve kultúry. Busta pápeža Pavla V. pochádzala zo zbierky Ernesta Zmetáka, známeho slovenského maliara, grafika a vášnivého zberateľa.

Keď zomrel, jeho dedičia zmluvne zverili časť zbierky, ktorej súčasťou bola aj socha, aukčnej spoločnosti SOGA na sprostredkovanie predaja. Dielo predkladali na aukcii dva razy. Vždy s popisom: „Neznámy taliansky sochár. Busta pápeža (podľa Gian Lorenza Berniniho). Mramor. Výška 78 cm. Neznačené.“ Sochu predložili na 114. zimnej aukcii 3. decembra 2013 s vyvolávacou cenou 47-tisíc eur, no nevydražila sa. Ostala však naďalej vystavená v priestoroch SOGA.

„Po istom čase, z iniciatívy dedičov, sa zmluvne dohodlo opakovanie ponuky busty za zníženú vyvolávaciu cenu 24-tisíc eur. Opakovaná dražba sa uskutočnila takmer s ročným odstupom. Dielo opäť ostalo nevydražené. Vzápätí po aukcii sa však prihlásil záujemca o kúpu diela. V súlade s dražobným poriadkom i podmienkami zmluvy s majiteľmi diela získal sochu v poaukčnom predaji za vyvolávaciu cenu,“ opisuje výkonný riaditeľ SOGA Ján Abelovský.

Mrzí ho, že aktuálne k záležitosti všetci pristupujú s vedomím dnešného poznania. A síce, že tu existovala originálna socha Berniniho, ktorú vyviezli a Slovensko prišlo o excelentné dielo. Podľa Abelovského si treba uvedomiť, že príbeh predaja sochy sa začal písať v situácii, keď nikto na Slovensku netušil, o aké dielo ide.

„Že socha existuje, je odbornej verejnosti známe od polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, keď Zmetákovu zbierku katalogizovali a inventarizovali. Okolo roku 1985 sa totiž Zmeták s manželkou rozhodli zbierku darovať štátu, konkrétne galérii v Nových Zámkoch. K darovaniu v plnom rozsahu napokon nikdy nedošlo. Fyzicky darovaná bola len časť zbierky. Druhá, ktorej súčasťou bola aj socha, zostala u Zmetáka v ateliéri a po jeho smrti sa stala predmetom dedenia,“ približuje Abelovský.

Ešte predtým, počas prezidentovania Rudolfa Schustera v rokoch 1999 až 2004, bola socha súčasťou výzdoby Prezidentského paláca v Bratislave, ktorému ju Zmeták ako blízky Schusterov priateľ dlhodobo požičal spolu s inými dielami. Busta pápeža bola teda minimálne šesť rokov aj vizuálne dostupná slovenským i zahraničným odborníkom.

„Za celý čas sa nevyskytol jediný podnet, ktorý by nám v SOGA dovoľoval posudzovať bustu inak než ako dielo ‚podľa‘ Lorenza Berniniho. A následne trebárs prizvať renomovaného zahraničného špecialistu na Berniniho diela, pretože na Slovensku takých niet. Za danej situácie odborného zhodnotenia sochy sme na silnú atribúciu busty nemali seriózne, obhájiteľné dôvody,“ vysvetľuje Abelovský.

Podľa jeho informácií socha sa dostala do Zmetákovej zbierky niekedy po druhej svetovej vojne. Ako, odkiaľ a od koho, nevedno, pretože to maliar neprezradil ani svojim dedičom. „Zmeták, ktorý bol na Slovensku ojedinelý znalec talianskeho umenia a zberateľ, sochu nikdy neoznačil ako Berniniho dielo,“ zdôrazňuje výkonný riaditeľ SOGA.

Laikovi sa napriek uvedenému tlačí na jazyk otázka, či taký odborník, za akého bol Zmeták považovaný, skutočne netušil, kto je autor sochy. Abelovský pripúšťa, že pochybnosti širokej verejnosti sú logické. Ak by sa však predsa len mal vyjadriť k tomu, či Zmeták vedel, alebo nevedel, že ide o originál, išlo by len o konfabulácie.

„Ernesta Zmetáka som veľmi dobre poznal. Nikdy nemal ďaleko k tomu, aby diela vo svojej zbierke pripisoval významným autorom. Často to bolo aj prehnané a nedokázateľné, ale pri tejto soche nikdy. Čiže ak aj vedel, že môže ísť o originál, z nejakých dôvodov to nechcel alebo nemohol povedať,“ zamýšľa sa.

Dôvodov mohlo byť niekoľko. Vlastniť také dielo za komunistov bolo chúlostivé, lebo štát ho mohol jednoducho zhabať. Keby originalitu sochy prezradil, po revolúcii by hrozila reštitúcia. Mohol by sa k nej prihlásiť napríklad človek, ktorý by tvrdil, že socha bola kedysi v byte jeho rodičov a je teda oprávnený majiteľ.

Ak aj Zmeták mal nejaké tajomstvá, odniesol si ich do hrobu. Odborník v SOGA, ktorému diela zverili, pri posudzovaní sochy iba rešpektoval všeobecný stav poznania, že ide o dobovú kópiu originálu. Nenachádzal totiž žiadnu indíciu, ktorá by viedla k inému záveru. Záhadou teda zostáva, ako prišiel neskorší kupec na to, že môže ísť o originál. Bustu kúpil Clément Guenebeaud, cudzinec žijúci na Slovensku. Podľa dostupných informácií nejde o špecialistu na umelecké diela.

Objavili sa informácie, že sochu si mohol prísť na Slovensko pozrieť priamo človek z aukčnej spoločnosti Sotheby’s. Podľa všetkého ním bol Alex Kader, ktorý sa však nezúčastnil na aukcii. Keby sa tak stalo, okamžite by vzbudil pozornosť, čo rozhodne neplánoval. Vyzerá to tak, že Guenebeaud mohol byť len biely kôň. S vývozom diela do zahraničia muselo súhlasiť ministerstvo kultúry.

Guenebeaud predložil povolenie vlani v decembri, pričom v ňom uviedol, že dielo má pravdepodobne hodnotu päť miliónov libier. Dokonca pripustil, že môže ísť o originál Lorenza Berniniho. Ani toto priznanie však neprinútilo našich odborníkov, aby sa zamysleli nad žiadosťou. Štátna radkyňa v liste pre komisiu, ktorá vývoz povoľovala, svojvoľne zmenila, že ide iba o dielo podľa Berniniho. Nuž a sedemčlenná komisia, ktorej väčšinu tvorili profesionáli z pamiatkových úradov, vývoz odobrila. Napokon tak urobil aj vtedajší generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva na ministerstve kultúry Pavol Šimunič.

Čo nasledovalo, je už viac-menej známe. Dielo sa ocitlo v losangeleskom múzeu, minister Marek Maďarič podal na Generálnu prokuratúru trestné oznámenie, štátna radkyňa dostala výpoveď, komisiu rozpustili. Jej členom už zrejme nehrozí iný postih a väčšina z nich naďalej zastrešuje odbornú činnosť na pamiatkových úradoch. Komisia v tomto zložení pôsobila od 24. júna 2010 a posudzovala dokopy dvadsaťšesť žiadostí o vývoz predmetov kultúrnej hodnoty, z ktorých len dve zamietla. Všetky žiadosti sa preto preverujú. Šimunič prišiel o miesto generálneho riaditeľa, ale na ministerstve kultúry sa vraj posunul iba o niekoľko dverí. Na akú pozíciu, odmietajú kompetentní prezradiť.

Na záver sa žiada polemizovať, čo by sa stalo, keby komisia vývoz Berniniho sochy nepovolila. Predsa len ide o súkromné vlastníctvo, s ktorým nemožno nakladať podľa ľubovôle predstaviteľov štátu. Zostala by socha vôbec na Slovensku? Zrejme nie. Slovensko by ju totiž muselo kúpiť od vlastníka nie za cenu nadobúdaciu, teda 24-tisíc eur, ale trhovú, minimálne za sedem miliónov eur.

Následne by sa mohla stať zbierkovým predmetom niektorého múzea a začalo by sa konanie o jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku, ktorej vývoz je zakázaný. Žiadna inštitúcia v pôsobnosti ministerstva kultúry však toľkou sumou na získanie nových akvizícií nedisponuje. „Prostriedky na to by musela špeciálne uvoľniť vláda. Je však diskutabilné, ako by štátny nákup nepotvrdeného originálu za vysokú sumu prijala verejnosť, ak navyše nejde o slovacikum alebo dielo priamo zviazané so Slovenskom a s jeho históriou,“ zamýšľa sa ministerstvo kultúry.

Odborník na históriu Jozef Lenhart nad tým iba krúti hlavou. „Stačí sa zamyslieť, na čo všetko sa na Slovensku minuli peniaze, doslova bez postihu prehajdákali na najrôznejších nefunkčných a nezrealizovaných zákazkách štátu. Pri kúpe diela umelca svetového významu ide o preukázanie kultúrnej vyspelosti národa a mala by to byť samozrejmosť. Tu nejde o občanov Slovenska, tu ide o kultúrnu vyspelosť politickej garnitúry a kultúrnu politiku štátu. Už dávno sa mal ku kauze verejne vyjadriť minister kultúry a vystúpiť v médiách. To isté mal urobiť premiér aj prezident. Národu mali povedať, o čo sme boli okradnutí. Lenže v krajine, kde sa zlodeji netrestajú, nemôže byť vývoz Berniniho diela pochopený. Dokonca my národ ani len nepociťujeme hanbu za to, ako sme sa diletantsky, primitívne zachovali…“

Július Barczi je historik, ktorý v aukčnej spoločnosti SOGA odborne zastrešoval zbierku Ernesta Zmetáka. Aktuálne pôsobí ako riaditeľ Múzea Betliar, spadajúceho pod Slovenské národné múzeum.

Aké boli vaše prvé myšlienky, keď ste sa dozvedeli, že socha pápeža Pavla V. môže byť Berniniho originál?

Veľmi som sa tomu potešil a som veľmi zvedavý na odborné články a expertízy, ktoré určite v nasledujúcich rokoch podrobia dielo analýzam.

Napadlo vám počas prehliadky diel zo zbierky Ernesta Zmetáka, možno len na okamih, že niektoré dielo môže byť originál?

Ernest Zmeták mal veľmi veľkú a zaujímavú zbierku, no zaujímavá je predovšetkým ako celok. Jednotlivé diela, s výnimkou diel autorov maďarskej moderny, patria k bežnej výtvarnej produkcii 18. až 20. storočia.

Koľko odborníkov na svete je podľa vás schopných povedať, že konkrétna socha je dielo Berniniho?

Môžeme ich spočítať na prstoch jednej ruky - sú to kolegovia zväčša z veľkých svetových múzeí, v ktorých je Berniniho tvorba dobre zastúpená.

Ernest Zmeták bol považovaný za veľkého odborníka na talianske umenie. Skutočne nemohol mať ani tušenie o tom, že ide o originál sochy?

Ernest Zmeták vraj o soche nikdy nehovoril. Podľa mňa o súvislosti s Berniniho tvorbou nevedel. Socha totiž nebola známa ako dielo Giana Lorenza Berniniho, ale ako dielo Alessandra Algardiho. To, že socha má s Berninim alebo, presnejšie, s jeho tvorbou niečo spoločné, bolo publikované až v aukčnom katalógu spoločnosti SOGA. Zmeták však vedel, od koho sochu získal, a to si zobral do hrobu.

Aktuálne pôsobíte ako riaditeľ Múzea Betliar, spadajúceho pod SNM, ste teda pracovníkom rezortu kultúry. Kontaktoval vás niekto z ministerstva kultúry ohľadom sochy pápeža Pavla V.?

Kde sa podľa vás v prípade sochy stala najväčšia chyba?

Ťažká otázka, ktorej odpoveď siaha v širšom kontexte až do 19. storočia, keď sochu predali na aukcii ako dielo iného autora. V slovenskom kontexte siaha niekde do 70. rokov 20. storočia, keď sa manželia Zmetákovci rozhodli venovať takmer celú svoju zbierku štátu. Majster Zmeták nebol jednoduchá povaha, k svojej vtedy už verejnej zbierke sa staval naďalej majetnícky a naťahoval sa s predstaviteľmi štátu i galérie v Nových Zámkoch o jednotlivé kusy. Po jeho smrti sa istá časť zbierky vrátane busty pápeža stala predmetom dedičského sporu. Chyba je možno aj povolenie na vývoz - v tomto prípade nie Berniniho diela, veď autorstvo ešte nie je potvrdené, ale diela zo zbierky Ernesta Zmetáka, jedinej slovenskej zbierky 20. storočia, ktorá bola venovaná štátu a sprístupnená verejnosti.