Tip na článok
Strategická?: Petras sa zamýšľa, prečo štát, ktorý bezbreho rozpredával omnoho hodnotnejšie majetky, postupuje pri chatke s rozmermi 4,5 krát 5 metrov, na ktorej záchrane nemá žiadnu zásluhu, tak striktne.

Príde Slovensko o Rainerovu útulňu pre hlúpy zákon?

Naše veľhory by mohli stratiť skvost oceňovaný turistami z celého sveta - Rainerovu útulňu. Novelizácia zákona totiž núti správcu vyhlásiť výberové konanie na dvojročný prenájom objektu, kde pôjde len o to, kto dá viac.

Galéria k článku (6 fotografií )
Umenie zo snehu: Peter Petras a nosič Maťo Maličký pri jednom zo snehových diel chatára z Rainerky.
Nosič: V šesťdesiatich ôsmich zvláda Petras i stokilové vynášky.
Rainerovka: Demänovka s horcom je tunajšia špecialita.

Rainerova útulňa patrí k tatranským bonbónikom. Je to akýsi odrazový mostík pre turistov smerujúcich z Hrebienka na horské výpravy i príjemným miestom na občerstvenie a relax v nádhernom prostredí. Roky sa tu stretávajú rekreanti, výletníci, horolezci i nosiči.

Tunajšie podujatia si získali dobré meno a kronika útulne je plná oslavných zápisov od turistov z celého sveta. Pedagóga, dlhoročného nosiča a chatára Petra Petrasa turisti vnímajú doslova ako dušu tejto chaty. Jeho meno je s ňou neodmysliteľne spojené.

Všetko sa však môže na budúci rok zmeniť. Novelizácia zákona totiž núti správcu útulne - Štátne lesy TANAP-u - vyhlásiť výberové konanie na dvojročný prenájom objektu, kde pôjde len o to, kto dá viac.

Pravý, bylinkový

Počasie v Tatrách si nemožno naplánovať. Má vlastné pravidlá a zmení sa za pár minút. Preto nás neprekvapí, keď sa počas krátkej prechádzky z Hrebienka na Rainerku strieda jarné slniečko s temnou oblohou a mrholením.

Stúpame po kamenistej ceste, o ktorej domáci hovoria, že ju zvládnu aj mamičky s kočíkmi, vychutnávame si nádherný výhľad na okolité kopce, šum Studeného potoka i hukot vodopádov. Ani nie za dvadsať minút prichádzame k Starolesnianskej poľane, kde leží najstaršia tatranská chata - Rainerova útulňa.

Peter Petras oprie o múr nosidlá so sedemdesiatkilovým nákladom a ide nás privítať. Na starej piecke chystá bylinkový čaj. Kým sa varí voda, dá nám ovoňať ingrediencie v plátennom vrecku. „Náš čaj je široko- ďaleko najlepší. Sám bylinky zbieram, triedim, každú rastlinku ovoniam, než ju dám sušiť.“

V prítmí Rainerky nám oči behajú z miesta na miesto. Všade je niečo zaujímavé - fotky, obrazy, medené čajníky, horolezecká výbava, staré lyže… Čaj je hotový, a tak sa presúvame na drevené lavice na priedomí.

Skupinka turistov popíja tunajšiu špecialitu, demänovku s horcom, ktorá sa počas rokov premenovala na rainerovku. Všetci Petrasa poznajú. Niektorí osobne, iní len z televízie či z počutia. Keď sa rozhovorí, stíchnu. Príbeh chaty i problémov okolo nej si predsa nenechajú ujsť.

Nedovolil, aby zanikla

Dnes 68-ročný kežmarský pedagóg začal zásoby na tatranské chaty nosiť už v šestnástich. Tesne pred reparátom z ruštiny, na ktorý dodnes spomína a tvrdí, že List Tatiany Oneginovi z jeho hlavy už nedostane ani konzílium psychológov. Opakoval si ho, aj keď šliapal na vrcholy s desiatkami kíl nákladu na chrbte.

Túto prácu si zamiloval a hoci neskôr absolvoval dve vysoké školy a stal sa učiteľom, nosenie vždy hralo prím. „Hovorí sa, že chatári by chceli silných a hlúpych nosičov. Pravda však je, že tri štvrtiny majú vysokoškolské vzdelanie a táto robota je pre nich nielen zdrojom zárobku, ale najmä relax, cesta k disciplíne, tvrdosti, zodpovednosti, pevnej vôli i ku kondícii.“

Pre Petra to bol život na dve zmeny. Dopoludnia v škole, popoludní a cez víkendy v horách. „Chodieval som okolo ruiny Rainerky pravidelne, ale nikdy som jej nevenoval veľa pozornosti. Myslel som si, že to bola nejaká šopa postavená ku Kamzíku. Až keď som si raz hľadal miestečko na odpočinok, uvidel som na zničených stenách tabuľku Najstaršia chata v Tatrách. Zhrozil som sa. Takýto skvost nechávame spustnúť?“

Odvtedy ho myšlienky na záchranu útulne prenasledovali pri každej vynáške. V deväťdesiatom siedmom sa rozhodol. Zašiel za vedením Štátnych lesov TANAP-u a požiadal o prenájom. Dostal ho, ale s upozornením, že na rekonštrukciu nedostane ani korunu. „Keď som sem priviedol manželku a uvidela zrúcaninu, rozplakala sa,“ smeje sa Peter. „Bála sa, že sa tu zoderiem.“

Nie všetko sa dá kúpiť

Začiatky boli krušné. Veď chata bola prakticky na zbúranie. Tri ledva držiace steny, zadná úplne spadnutá, zničená strecha, mokré podlahy a odpadky, ktoré zaplnili takmer štyridsať veľkých vriec. A to všetko obrastené poldruhametrovou žihľavou.

Do práce sa dala rodina aj priatelia. Úspory nestačili, museli si vziať úvery. Čo sa dalo, robili sami. Peter zo školy utekal vynášať, aby zarobil čo najviac, potom pracoval na rekonštrukcii. Po večeroch študoval technológiu stavebnej výroby.

„Materiál som nosil na chrbte, každý kameň, každú dlaždicu som niekoľkokrát držal v rukách, než našli svoje miesto.“ Útulňu zachránil. Bez neho by tu dnes bola len kopa kamenia. Po stovkách hodín driny dostala konečne svoju podobu. Unavení nájomcovia stáli na bode nula - bolo treba vymyslieť, čo návštevníkom ponúknuť.

„Od začiatku mi bolo jasné, že naša chata musí byť v niečom výnimočná,“ hovorí Peter. „Musí mať vlastnú charakteristiku, vôňu, atmosféru. Preto sme tu vytvorili malé múzeum.“

Príchodzí tu uvidia útržky histórie Vysokých Tatier. To všetko v priateľskom,takmer rodinnom prostredí, kde sa hostia zaujímajú o život v horách, pýtajú sa na horolezcov, nosičov, históriu chaty, ideálne trasy na túry, nástrahy, ktoré ich počas výprav môžu prekvapiť. A Petrasovci sa rozhodli ponúkať ešte niečo navyše.

Pravidelne tu vyrastá snehový betlehem, sochy, prichádzajú sem ľudové súbory, obľúbené sú podujatia pre deti i dospelých. Na súťaži Tatranská próba si návštevníci so sedemdesiatkilogramovým nákladom môžu na vlastnej koži vyskúšať prácu horských nosičov a získať aj ocenenia.

„A ak niekto prekoná môj výkon, dostane bonus. Naložím ho na chrbát a odnesiem na Hrebienok,“ smeje sa Peter. Pred časom sa už takmer chystal, jednému súťažiacemu chýbalo iba šesť sekúnd. „Nebol by to problém, veď v lete nosím aj sto kíl.“

Chce len spravodlivosť

Zvláštna novelizácia zákona, na základe ktorej bude vyhlásené výberové konanie na prenájom útulne, však celú túto idylku pravdepodobne nekompromisne zničí. Pre Petra Petrasa to bol šok.

„Vlani som navštívil riaditeľa štátnych lesov s tým, že by som chcel znovu do chaty investovať. Vtedy som sa dozvedel, čo sa chystá. Povedzte mi, ktorý podnikateľ, keď zaplatí vysoké nájomné, bude s výhľadom na svoje dvojročné pôsobenie chatu zveľaďovať?“

Písal premiérovi, na ministerstvo životného prostredia, ministerstvo pôdohospodárstva, ministerstvo financií. Nepochodil. „Všetci sa odvolávali len na platný zákon,“ zalamuje rukami.

„Veď dobre, nech platí zákon. Ale aj spravodlivosť! Chatu sme zachránili pred starobou aj nepriazňou počasia. Neskutočne sme sa tu narobili. Ja aj celá moja rodina.“ Ako je to s našimi zákonmi a ich aplikáciou v praxi, ukazuje priamo na mieste.

„Pozrite, ako dopadol okolitý les. Je tu priestor s najvyššou ochranou a nesmie sa tu robiť nič. Preto navôkol všetko zničili škodce. Prečo nás ľudia, čo vyrástli pri počítači, poučujú, ako sa starať o prírodu? Veď toto nie je Sibír. Je to stredisko turistického ruchu, ktoré treba udržiavať.“

Iný príklad ponúka z obdobia, keď si chcel v Zamagurí postaviť chatku. „Krajský úrad životného prostredia moju žiadosť zamietol s tým, že je tam mokraď, na ktorej rastú chránené rastliny. O dva týždne sa tam už pásli ovce, domáci urobili z lúky skládku, vyhodili tam zdochliny a do prameňa vyliali fekálie.“

Dyskalkulik

Chatár na boj vo výberovom konaní nemá zdroje. Zisk stále dookola investuje a licitovať s podnikateľmi si netrúfa. Sám sa zamýšľa nad tým, čo sa okolo Rainerky odohráva. Tu sa predsa nikto milionárom nestane.

„Je pravda, že sa tu v sezóne premelie denne aj tristo ľudí, ale väčšina si dá nanajvýš čaj alebo len posedia, pofotia a nechajú nám igelitku s odpadkami. Tržbu urobia minimálnu alebo žiadnu.“

Väčšinu chát majú v prenájme bývalí nosiči, ľudia spriaznení s týmto krajom. Tí, pre ktorých je táto práca spôsobom, ako naďalej zostať v milovanom prostredí. Ak však bude pri výbere nového nájomcu rozhodujúca len najvyššia finančná ponuka, je pravdepodobné, že špecifické fluidum miesta sa stratí. Nájomca bude chcieť iba zarobiť, pretože za dva roky aj tak nič iné nemá zmysel.

„My to chápeme inak. Peniaze nie sú prvoradé. Veď kde v podhorí dostanete kávu či výborný bylinkový čaj za euro?“ Štát tu nemôže zarobiť ani náhodou.

Nielenže nájomca nebude do rozvoja útulne investovať a po pár rokoch objekt opäť schátra, ale Štátne lesy TANAP-u budú musieť Petrovi zaplatiť všetky preukázateľné investície, čo on sám odhaduje na najmenej sedemdesiattisíc. „Túto novelizáciu musel navrhnúť nejaký zlomyseľný dyskalkulik, človek, ktorý nezvláda základné matematické operácie,“ krúti hlavou.

Návštevníci zmenu nechcú

Slnko sa schovalo za mraky a drobný dážď bubnuje do dreveného stola. Dnu sa nám však nechce. Nasávame vlhký chladivý vzduch Tatier a debatujeme s turistami. Bez odpovedí zostávajú otázky, prečo chce niekto meniť veci, ktoré fungujú, za ktorými stoja ľudia, čo im dali dušu. Prečo chcú zlikvidovať dlhoročné snaženie chatárov?

„Pán Petras k tejto chate určite patrí. Veď práve on jej dal tvár. Myslím, že zmena prenajímateľa by bola chybou,“ hovorí Bratislavčan Pavol, ktorý útulňu objavil v jej začiatkoch a stále sa sem rád vracia. Jeho manželka Soňa dodáva: „Bez neho by sa stratilo tunajšie čaro. Čaro, ktorým je chata výnimočná.“

Majka so Štefanom, ktorí sa tu zastavili počas túry od Zbojníckej na Zamkovského chatu, oceňujú tunajšie podujatia a nechápu, prečo by sa mali skončiť. Čo lepšie by mohol nový prenajímateľ priniesť?

„Dnes je všetko o peniazoch. Ale sú veci, ktoré by mali zostať tak, ako sú,“ tvrdí Spišiak Laco. Jeho Iveta je v útulni prvýkrát, Petrasa pozná z televízie. „Vnímam toto miesto veľmi intenzívne a ak by vznikla petícia za zotrvanie súčasného chatára, bez váhania ju podpíšem.“

Chyba je v ľuďoch

Ani nie o týždeň sa dozvedáme, že petícia je na svete. „Vedel som bojovať s víchricou, so snehom, s lavínami. S byrokratmi je to ťažšie,“ usmieva sa Petras trpko. Nevzdáva sa, ale ráta aj s možnosťou, že o útulňu príde. „Bude to pre mňa trauma a isto sa neubránim pocitu, že mi niekto vzal kus života. Že sa stala nespravodlivosť.“

Chatárčiť však neprestane. Má vlastné priestory, kam presťahuje všetok inventár a možno so sebou vezme aj obchodnú značku. Novému nájomcovi zostanú len holé múry. „V štyridsiatom ôsmom zobrali komunisti môjmu otcovi veľkoobchod s vínom a ešte ho aj zavreli, lebo sa tomu bránil,“ hovorí nám Peter na záver.

„Teraz zasa mne chcú kapitalisti vziať to, čo som vytvoril. Chyba teda nie je v spoločenskom systéme, ale v ľuďoch. V špičkách, ktoré našu krajinu riadia. Ak oni budú nenažraní, obyčajní občania sa nemôžu mať dobre.“

Suché konštatovanie

O niekoľko odpovedí sme požiadali správcu tohto objektu - Štátne lesy TANAP-u. Uvádzame ich v plnom znení: „Štátne lesy TANAP-u ako správca majetku štátu sú povinné tento majetok spravovať len v súlade s príslušnými platnými právnymi normami."

"V prípade Rainerovej útulne je to podľa zákona Národnej rady SR č. 278/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov o správe majetku štátu. Štátnym lesom TANAP-u ako štátnej príspevkovej organizácii neprislúcha komentovať znenie platných právnych noriem Slovenskej republiky, ale ich v plnom rozsahu rešpektovať.“

VIDEO Plus 7 Dní