S trénerkou krasokorčuliarok Petrou Nétryovou sa rozprávame, práve keď kabinet rokuje o lockdowne. Cez víkend by mali jej zverenkyne absolvovať prvé preteky po roku a pol. Prihlásilo sa viac ako dvesto dievčat. Medzitým schválili nové pravidlá. Deti nad dvanásť rokov stratili možnosť zúčastniť sa aj s negatívnym testom. Veľa sa ich muselo odhlásiť. A teraz hrozí, že nielenže nebudú tieto preteky, ale s novým lockdownom sa skončí celý tréningový proces. Krasokorčuliarky majú za sebou náročné obdobie. Odkedy sa začala pandémia, na ľad sa veľmi nedostali. Patríme medzi krajiny s najstriktnejšími pandemickými obmedzeniami pre šport detí a mládeže. Keď môžu deti sedieť niekoľko hodín zatvorené v triedach, prečo nemôžu športovať na veľkých športoviskách, pýtajú sa tréneri aj rodičia. Aký to môže mať dosah na celú generáciu športovcov?

Stratili motiváciu

Športovec tvrdo trénuje celé mesiace na preteky, ktoré sa nakoniec zrušia. „Akú má motiváciu trénovať ďalej? Podstupovať to odriekanie, drinu, bolesť, pády, zranenia?“ pýta sa Petra Nétryová. Krasokorčuliari aj bez pandémie bojujú o ľad. Hoci je ľadových plôch oveľa viac ako v minulosti, pre krasokorčuliarov často zvýši čas o šiestej ráno a cez obed. „Verte tomu, že nie je problém vstať o piatej, aj malé deti dokážu prísť na šiestu, lebo tak skoro ráno ich rodičia môžu doviezť,“ tvrdí Petra Nétryová. „No voziť dieťa na tréning na jednu popoludní pracujúci rodič nemôže. Korčuľujú teda tí, ktorí to dokážu logisticky zvládnuť a prispôsobiť rodinný život tréningom a súťažiam.“

Krasokorčuliarky trénujú od pondelka do soboty. Podľa pravidiel, ktoré platia tretí deň, môžu deti do 12 rokov trénovať len s negatívnym testom, starým maximálne 48 hodín. Potrebovali by teda tri antigénové testy týždenne. Pri cene 15 eur za test to robí mesačný výdavok 180 eur. Školské samotesty podľa pôvodných pravidiel neplatia pre záujmovú činnosť. Hoci trénerka dostala správu, že ich nakoniec budú môcť uznávať. Ale práve zasadá vláda a každú chvíľu môže byť všetko inak. Ak rozhodne o lockdowne, deti sa na ľad zas nedostanú.

Počas prvej vlny mnohí majitelia hál ľad rozmrazili. Trénovať sa mohlo len na suchu. Aj taká príprava má svoj význam, no krasokorčuliar ľad potrebuje. „Niekoľko mesiacov bez neho pocítili po druhej vlne hlavne malé deti,“ konštatuje Petra Nétryová. „Nohy im zdreveneli, stratili pocit sklzu. Išli sme s nimi úplne od začiatku.“ Po prvej vlne pandémie sa na ľad dostali len na chvíľu. Devätnásteho decembra 2020 sa opäť všetko zavrelo. Starším dievčatám chýbali hlavne preteky. Na nich dostávajú feedback od rozhodcov o tom, čo zlepšiť. Sú aj motivátorom. „Dievčatá hlavne vo veku 15, 16, 17 rokov strácali motiváciu: načo trénovať, keď nemôžu ísť na súťaž? Mnohé neuniesli niekoľko mesiacov bez tréningov na ľade. To, čo sa deje, je nefér voči mládeži a športu,“ myslí si Petra Nétryová.

Chýbajú usmernenia

„Celý čas prispôsobujeme chod akadémie opatreniam. Najťažšie je spraviť zmeny zo dňa na deň. Do poslednej chvíle tajnosti, nemáme čas pripraviť sa na zmenu. Informácie si musíme zháňať, hľadať, pýtať sa. Jasných usmernení je veľmi málo,“ hovorí trénerka športovej akadémie Naša atletika Naďa Bendová. „Takým spôsobom sa pracuje ťažko. Ide o trpezlivosť rodičov aj nás.“ Atléti trénovali s výnimkou obdobia tvrdého lock­downu stále. Obdobie, keď boli tréningy obmedzené len na šesť osôb naraz, znamenalo pre akadémiu problém. „Atletiku robia aj deti, ktoré nemajú majetných rodičov. Individuálne tréningy nemáme. Tréneri museli odtrénovať viac hodín. Ak by sme zdvihli ceny, vypadli by z tréningového procesu,“ vysvetľuje Naďa Bendová. Keď v novembri zaviedli pre športujúce deti povinnosť antigénového testu, nie staršieho ako 48 hodín, mnohí rodičia si to nemohli dovoliť. „Ale situácia je taká zlá, že zvažovali, či vôbec deti dať do kolektívu,“ konštatuje Naďa Bendová.

Časť detí so športom skončila úplne. „Aj u detí, pre ktoré to bol skôr koníček, to je škoda,“ myslí si trénerka. „Prestali sa pravidelne hýbať. Deti a mládež s výkonnosťou na úrovni reprezentácie pri športe zostali.“ Udržať si motiváciu bolo však ťažké. Halovú sezónu pandémia silne poznačila. Zrušili sa aj medzištátne súťaže. „Deti nemajú zážitky, ktoré by mali mať, a nenaberajú potrebné skúsenosti.“

Malí atléti trénujú v zimnom období v školských telocvičniach. To minulú zimu nebolo možné. Na výkonnosti sa to odrazilo. „Na začiatku sme si všetci mysleli, že to nebude trvať dlho. A, bohužiaľ, máme ďalšiu vlnu a nevieme, ako dlho potrvá. Je mi ľúto generácie detí, ktorá teraz vyrastá. Strácajú motiváciu, lebo nemajú šancu konfrontovať sa s rovesníkmi na Slovensku a na medzinárodnej úrovni. Strácajú sociálny kontakt, možnosť byť v kolektíve, podávať výkony. Strácajú aj zážitky, lebo šport prináša aj cestovanie a nové skúsenosti. Talentované dieťa neprekonáva svoje osobné rekordy, klubové a slovenské rekordy, lebo nemá možnosť. Je to úplne nová situácia a nikto nedokáže odhadnúť, čo do budúcnosti spôsobí. Možno nebude mať kto reprezentovať a prídeme o talenty. A možno ich to, naopak, posilní,“ hovorí Naďa Bendová.

Šiesti na ihrisku

Testovať dieťa pred každým futbalovým tréningom antigénom v MOM-ke bola ochotná a z finančných dôvodov schopná asi pätina rodičov. Vo futbalovom klube Dúbravka, na ihrisku, ktoré pred štyrmi rokmi kompletne prerobili dobrovoľníci, ktorí aj vedú tréningy vo svojom voľnom čase, trénuje približne dvesto detí. Keďže pandemickým nariadeniam bolo jedno, či tréning prebieha v malej telocvični alebo na veľkom futbalovom ihrisku pod holým nebom, aj oni mohli počas uplynulých mesiacov často trénovať len v počte päť detí plus šiesty tréner. „V prvej vlne futbalový zväz súťaže stále posúval a nakoniec sa nedohrali. Potom nám dovolili trénovať po skupinkách za prísnych opatrení. Bezkontaktne. To futbal nie je. Deti baví hlavne hra. Tá však bola zakázaná,“ spomína šéftréner mládeže Juraj Gaži. Leto 2020 prebehlo celkom normálne, ale potom prišla druhá vlna. Na futbalovom ihrisku s rozmermi 100 krát 60 metrov mohli trénovať po šiestich. Lockdown onedlho zastavil aj takéto tréningy. A neodohrala sa ďalšia súťažná jar. „Deti prišli o veľmi veľa zápasov a v ich rozvoji im to bude chýbať,“ myslí si tréner. Niektorí sa už k futbalu nevrátili, našli si iné aktivity. Pre svojich členov pripravili tréneri aspoň online tréningy. „Nevyrovnali sa trénovaniu vonku na vzduchu s loptou, ale bola to aspoň nejaká forma tréningu, mohli sme sa venovať viac technickej stránke. Stretli sme sa, deti mali kontakt s loptou, trochu sa hýbali a aspoň virtuálne boli v kolektíve.“

S Jurajom Gažim sme sa stretli práve v deň, keď mala vláda rozhodnúť o ďalšom lockdowne. „Ak ho schvália, tak sme zas dotrénovali,“ konštatuje mladý kouč. Futbalový klub Dúbravka má tradíciu od roku 1949. V období pred koronou záujem detí o šport rástol. Aktuálne tu majú štrnásť vekových kategórií, deťom sa venuje sedemnásť trénerov. Všetci dúfajú, že budúca jar dopadne lepšie ako tie predošlé.

Lenivá generácia

„Ak sa všetko zatvorí, deti prestanú športovať. Budú len sedieť za počítačom a vyrastie nám lenivá generácia,“ obáva sa Eva Koseková, volejbalová trénerka a prezidentka mládežníckeho volejbalového klubu Bilíkova, ktorý vychoval už desiatky slovenských reprezentantiek. Je podvečer, vláda ešte stále rokuje o lockdowne a dievčatá trénujú v telocvični v Mlynskej doline. V klube hrá volejbal okolo 140 detí. „Pred týždňom prišli nové opatrenia. Hrať súťaže môžu len očkovaní a tí, ktorí covid prekonali. To nám urobilo šarapatu. V pondelok u nás prebehla porada s prezidentom federácie. Zistili sme, že zaočkovanosť hráčok nad dvanásť rokov je veľmi nízka, 25 až 35 percent. V našom klube patríme k najviac zaočkovaným, blížime sa k 60 percentám. Ale pomaly nemáme s kým hrať.“

Volejbalisti chceli hľadať spôsoby, ako súťaže udržať. No s novým lockdownom všetko ich úsilie padá. „Výpadok u nás bol veľmi veľký,“ pokračuje trénerka. „V okolitých krajinách sa ďalej športovalo, prebiehali súťaže. My sme prišli o veľa hráčok. Netrénovali viac ako pol roka. Stratili návyk, zistili, že sa im páči mať voľný čas, rodičia im našli iné záujmy. K volejbalu sa už nevrátili. Niektoré kluby robili online tréningy. Ale povedzme si otvorene, keď deti sedeli doma a vyučovanie mali cez počítač, nemohli ďalej sedieť za počítačom na tréningu.“

Eva Koseková opisuje, ako deti zákazom nerozumejú a ako nemôžu urobiť nič s tým, že ich rodičia nechcú dať zaočkovať. „Ony aj my musíme rozhodnutie rodičov rešpektovať. Deti sú však frustrované. Chceli by športovať a nemôžu.“

Rozhodujú antišportovci

„Čo bude zajtra?“ odbehne tréner od svojich zverencov, aby sa šéfa mládežníckeho hokejového klubu Ružinov Ľubomíra Pokoviča opýtal, ako bude prebiehať tréningová činnosť cez lock­down. Vláda o ňom rozhodla, kým som sa autom presúvala od volejbalistiek z Mlynskej doliny na Zimný štadión Vladimíra Dzurillu. Zatiaľ na dva týždne. „Správca halu od zajtra zatvára,“ oznámil Ľubomír Pokovič. Tristo detí nateraz so športom na ľade končí. Ich dvadsať trénerov sa klub v rámci svojich finančných možností bude snažiť platiť ďalej. Rovnako ako počas lockdownov v minulosti budú viesť dobrovoľné online tréningy. „Tie boli pre veľa detí svetielkom počas dňa,“ potvrdzuje Ľubomír Pokovič. „Vtedy len sedeli za počítačom. Počas tréningu mali aspoň trošku aktivity aj zábavy medzi sebou, dojem nejakého kolektívu. Keď sa potom vrátili na ľad, bolo vidno na postavách chlapcov, ktorí ich absolvovali, že nie sú pretučnelí. Lebo niektorí pribrali. A niektorí z nich sa nedokázali vrátiť do tréningového procesu. Pribrali, zleniveli a potom je ťažké začínať.“

V hokejovej hale vymýšľali všeličo, aby tréningy udržali, keď bolo povolené trénovať v skupinkách po šesť. Aby tréner nezaberal miesto dieťaťu, dával pokyny z komentátorského stanovišťa cez mikrofón a na ľade mohlo byť šesť hokejistov. Keď túto sezónu prišla povinnosť testov, zvládli to tiež. „Ak sa vyskytol prípad covidu, celé mužstvo išlo do karantény. Opatrenia sme dodržiavali dôsledne. V šatniach trávili deti len nevyhnutné množstvo času. Koronavírus sa u nás nikdy nerozšíril,“ argumentuje Ľubomír Pokovič. Benefity športu podľa neho prevyšujú riziká spojené so šírením covidu. „Deti šport milujú. Utužuje ich, otužuje, sú imúnnejšie proti chorobám. Návyk zdravého životného štýlu si so sebou odnesú do budúcnosti. Vychovali sme niekoľko hráčov NHL a ľudí, ktorí sa hokejom živia.“ Mnohé opatrenia navyše podľa neho nemajú logiku. Sú športy, ktoré sa dajú robiť bezkontaktne, pod holým nebom alebo na veľkom priestore s minimálnym rizikom nákazy a tie by nemali byť obmedzované.

FOTO V GALÉRII

Minulú sezónu sa zápasy vôbec nehrali a Ľubomír Pokovič si myslí, že hokejovú budúcnosť chlapcov vo veku 15 až 19 rokov to ovplyvní. V porovnaní s generáciou pred nimi a za nimi utrpia. „Žiaľ, ľudia, ktorí o pravidlách rozhodujú, sú už na prvý pohľad veľmi antišportoví. O športe si určite nemyslia to, čo ja, a nežijú zdravým životným štýlom, ktorý sa tu snažíme propagovať,“ uzatvára tréner. „Ťažko očakávať, že by šport niečo pre nich znamenal.“