Celotvárová kyslíková maska a pod ňou vystrašené oči. Do muža okrem kyslíka prúdia hadičkami rôzne roztoky, ktoré ho držia pri živote. Je obklopený prístrojmi a monitormi. Vidieť, že maska na tvári v ňom vyvoláva paniku. Len s obrovskou námahou dokáže požiadať sestru o vodu. Zvládne trošíčku vypiť cez slamku. Muž na vedľajšom lôžku, oddelenom plachtou, je na vysokoprietokovom kyslíku. Môže ho dostávať aj päťdesiat litrov za minútu. Miestnosť je presklená, rovnako ako všetky okolo. V tej vedľajšej ležia dvaja pacienti v umelom spánku na umelej pľúcnej ventilácii. Ak pľúca muža s kyslíkovou maskou na tvári nebudú vládať, čaká ho to isté.

Ani deň voľna

Od 7. januára je nemocnica Svet zdravia v Galante z portfólia Penty reprofilovaná na červenú, teda covidovú nemocnicu. Na oddelení anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti (OAMIS) sa o pacientov s ochorením COVID-19 starajú sestry a lekári v celotelových overaloch, s respirátormi a ochrannými okuliarmi na tvári. Počas dvanásťhodinovej zmeny sa z nich vyzlečú len raz, keď majú tridsaťminútovú prestávku na jedlo, vodu a toaletu. „Rozmyslíte si každý dúšok vody,“ hovorí vedúca sestra Zuzana Obermanová. Sestry sú pri pacientoch nonstop. Sú pre nich jediným kontaktom. „Pacient má strach. Potrebuje pohladiť, upokojiť, chytiť za ruku. Vysvetliť, prečo musí mať kyslíkovú masku na tvári. Veľmi mu pomôže už to, že mu poviete, nech sa nebojí, že všetko bude v poriadku.“

Odkedy vypukla pandémia, nikto z oddelenia si nemohol vziať dovolenku. Ani len deň voľna. Z kolotoča povinností vypadnú iba tí, ktorí sa nakazia alebo musia ísť do karantény. Zdravotnícky personál navyše ešte nikdy nečelil toľkým úmrtiam ako teraz. Len od reprofilácie nemocnice 7. januára prijali takmer šesťsto pacientov s covidom. Stoosemdesiat z nich boj s chorobou prehralo. „Často sa musíme vyplakať,“ potvrdzuje Zuzana Obermanová. „Zo psychickej stránky je to veľmi ťažké. Nedá sa to ani opísať. Celý tím si pomáha, navzájom sa podporujeme. Je ťažké vidieť umierať človeka. Má niekde deti, blízkych.“ Čo by vedúca sestra odkázala nezodpovedným ľuďom tam vonku a tým, ktorí tvrdia, že covid ne­existuje? „Obliekla by som takého človeka do overalu a previedla by som ho naším oddelením. Aby videl pacientov, ktorí sa dusia a majú strach v očiach.“

Doktor z podcastu

Pacientov s covidom liečia v galantskej nemocnici od vypuknutia pandémie. Po reprofilácii na „červenú“ nemocnicu je určená výlučne pre nich. Sedem poschodí, 134 lôžok. „Práve teraz 110 hospitalizovaných. Ale to sa mení každú polhodinu,“ konštatuje zástupca primára urgentného príjmu Jozef Fatrsík. Možno ho poznáte z podcastu Doktor má Filipa. „Priemerne máme pätnásť príjmov za deň. Prichádzajú k nám ľudia od Trnavy po Levice.“ Jozef Fatrsík a jeho kolegovia preberajú pacientov vo vážnych stavoch aj zo vzdialenejších nemocníc. Dokonca až z Oravy, keď tam kapacity nestačili. Aj teraz cez telefón konzultujú s kolegami z iných nemocníc stav pacientov, ktorí potrebujú lôžko s intenzívnou starostlivosťou, a riešia ich prevoz. Žiadna posteľ na OAMIS nezostane dlho prázdna. Urgent však funguje aj pre necovidových pacientov. Človeka v ohrození života nemôžu predsa poslať do vzdialenejšej nemocnice. Pre Jozefa Fatrsíka to znamená, že sa dokola oblieka do overalu a zas z neho vyzlieka - podľa toho, či prijíma pacienta do „červenej“ alebo „čistej“ časti.

Exkluzívne zábery z covidvej nemocnice si pozrite v GALÉRII>>

Nemocnica si musela poradiť so striktným oddelením všetkých činností. Covidová časť potrebuje samostatné prepravné koridory pre pacientov, výťahy, rozvoz stravy aj odvážanie odpadu. Spotreba kyslíka je enormná. Našťastie, budova bola projektovaná tak, že prívod kyslíka je takmer v každej izbe. Nikto však nepredpokladal, že ho bude treba používať všade naraz. Preto rekonštruovali systém a vymenili päťtisíclitrový kyslíkový tank za jedenásťtisíclitrový. Kým predtým dodávateľ prichádzal plniť tank raz za tri týždne, teraz je to trikrát do týždňa.

Objať najmladšieho syna

„Celá nemocnica je vlastne predhraničná JIS-ka. A nemáme tu toľko ľudí, ktorí by ovládali poskytovanie intenzívnej starostlivosti,“ vysvetľuje Jozef Fatrsík. „Chirurgov, traumatológov, neurológov učíme, ako sa starať o pacientov na kyslíku. Ľudia na OAMIS sa nezastavili od prvej vlny.“ Nezastupiteľní sú anestéziológovia. Ich prácu sa iný lekár za pár mesiacov len tak nenaučí. Na OAMIS majú šiestich a striedajú sa v službách po dvaja.

V nemocnici pomáhajú ako dobrovoľníci dvaja kňazi. Jeden má zdravotnícke vzdelanie, tak je zaradený do bežnej prevádzky covidového oddelenia ako sestra. Druhý robí pomocné sanitačné práce. Dôležité je, že ich pomoc je dlhodobá. Námestník pre ošetrovateľstvo Martin Ballay hovorí, že situácia s personálom bola najhoršia koncom minulého roka. Vtedy vypadlo pre chorobu alebo karanténu 157 zo 650 zamestnancov nemocnice. No dobrovoľníci, ktorí by občas prišli popri svojom zamestnaní, nie sú riešením. Nestíhali by ich ani zaučiť. Rovnako lekárov z ambulancií, aj keby im štát nariadil pracovnú pohotovosť. „Ambulantných lekárov potrebujeme v ich ambulanciách,“ potvrdzuje Jozef Fatrsík. „Mali by pacientov vidieť, nie ich diagnostikovať na diaľku a cez telefón. Keď sa to nedeje, ľudia čakajú do poslednej chvíle a do nemocnice idú, až keď je veľmi zle. Doma si nevedia rady. Zažívajú hrozné veci.“

Dvadsať až tridsať percent hospitalizovaných pacientov zomrie. Pre lekára je najťažšie, ak niekomu nedokáže pomôcť. A potom oznámiť smrť jeho blízkym. Na niečo také sa zrejme nedá zvyknúť. Ak je to možné, lekári urobia výnimku a za umierajúcim pustia príbuzného aspoň na pár minút, rozlúčiť sa. Najmladší pacient, ktorý COVID-19 v Galante neprežil, mal 28 rokov. Táto choroba je stále veľkou neznámou. Až s odstupom času zistíme, aká liečba bola správna.

Jozef Fatrsík úprimne priznáva, že mal dva dni, keď situáciu psychicky nezvládal. „Doma som si pri žene a deťoch poplakal. Pomáha mi zahrať si pingpong a silno objať svojho najmladšieho syna.“

Klavír po polnoci

Primárka OAMIS Dagmar Bodáková odrobila za uplynulý mesiac tristo hodín. „Smútok je emócia, ktorú teraz najčastejšie pociťujem. A to som bývala veľmi šťastný a veselý človek. Covid ma naučil smútiť. Lebo vidím, koľko umiera ľudí. Neviem mať viac radosť z vecí, ktoré ma predtým tešili,“ povedala mi vo výťahu cestou na
OAMIS. Keď sme sa obliekli do overalov, respirátorov, rukavíc a čiapok, ukázala mi okrem pacientov svoju malú kanceláriu. Dala si do nej priniesť elektrický klavír. Hráva na ňom po polnoci, keď má trochu menej práce. Klavír jej pomáha, keď je najhoršie.

O časoch pred covidom hovorí ako o mierových. Teraz sú zdravotníci vo vojne. Vo vojne s nepoznanou a nevyspytateľnou chorobou. „Je veľa chorôb, ktoré pacientovi spôsobujú bolesť. Tú však vieme utlmiť liekmi. No keď sa človek dusí a nemôže sa nadýchnuť, na to nič nezaberá. Je to najhorší stav. Sprevádza ho obrovský strach zo smrti. Pomôže len kyslík a umelá pľúcna ventilácia. No naučiť sa po nej znovu dýchať je náročné. Nie každý to zvládne.“

Z oddelenia už odchádzali pacienti, ktorým covidový zápal zničil 90 percent pľúc. Medicína im zachránila život, no nikto nevie, aké trvalé následky bude tento typ pľúcneho vírusu mať. Primárka sa obáva toho, že veľké percento pacientov bude potrebovať podporný kyslík možno až do konca života.

Keď sa to celé skončí, ukážu sa podľa Dagmar Bodákovej naplno aj psychické problémy ľudí, ktorí už takmer rok žijú mimo normálu. Aj zdravotníckeho personálu, ktorý sa stretáva s takou náročnou realitou, o ktorej sa zrejme žiadnemu lekárovi či sestre ani len nesnívalo, keď si vybrali medicínu ako svoj odbor. „Teraz však musíme ísť naplno,“ podotýka primárka. „Sme už dlho plne vyťažení bez možnosti oddychu. Sestry sú vyčerpané. Som na ne veľmi hrdá, akú nenormálnu prácu robia a aké sú empatické. No najhoršie je ešte pred nami. Nový vírus je agresívnejší a ľudia sú už unavení z dodržiavania opatrení.“

Trvalé následky

V poslednej izbe napravo leží Peter Vizváry. O štyri dni by ho mali prepustiť. Takmer po päťdesiatich dňoch v nemocnici a troch týždňoch v umelom spánku. Je to bývalý zamestnanec galantskej nemocnice, pracoval tu ako zdravotný brat, potom išiel na záchranku. Prijali ho deň pred Silvestrom. Dusil sa. Prežil všetky štádiá - kyslíkovú masku, vysokotlakový kyslík, podpornú ventiláciu aj umelú pľúcnu ventiláciu v umelom spánku. V opačnom poradí sa vracal do života. Vírus mu zničil 95 percent pľúc. Ako zdravotník mal viac informácií než bežný človek. Jeho stav sa zhoršil vyslovene zo dňa na deň. Do nemocnice volal, keď mal saturáciu kyslíka v krvi 63 percent. „Okamžite sa dajte doviezť, to neudýchate doma sám,“ povedala mu primárka.

„Mám malé dieťa, ktoré potrebuje otca,“ hovorí záchranár. „Chcel by som už byť s rodinou. To ma motivuje. Snažím sa, aby som sa čím skôr dostal za nimi. Psychicky mi v tom všetkom pomohlo aj to, že priatelia na mňa mysleli, že kolegovia mi každý deň písali a posielali pozitívnu energiu.“

Exkluzívne zábery z covidvej nemocnice si pozrite v GALÉRII>>

Sila sa však Petrovi Vizvárymu vracia pomaly. Stále potrebuje pomoc kyslíkovej masky. „Jeho pľúca sú málo výkonné,“ potvrdzuje primárka. „On celý je málo výkonný. Pomaličky sa to bude dávať do poriadku.“ Rehabilitácie momentálne nefungujú vôbec, rehabilitační lekári a sestry sú reprofilovaní na starostlivosť o covidových pacientov. Kúpele sú zatvorené tiež. „Zdravotníctvo bude musieť vybudovať infraštruktúru pre pacientov, ktorí prekonali covid a budú mať trvalé následky,“ hovorí Dag­mar Bodáková. „No zatiaľ nemáme úplne zmapovanú ani len túto chorobu.“