Jednu sochu zdobí časť inej, ktorej trpký osud mnohí oplakávajú dodnes. „Na buste Palackého môžete vidieť časť zo súsošia Márie Terézie,“ hovorí zakladajúci člen Petržalského okrášľovacieho spolku Ernest Huska. A naozaj! Na školskom dvore stojí dielo, ktoré vzniklo 34 rokov po súsoší na korunovačnom pahorku a autor v kararskom mramore ponechal kúsok pôvodného pamätníka.
Rozmlátené umenie
„Prešporok bol známe korunovačné mesto. Mária Terézia sa dostala do úradu cisárovnej takzvanou pragmatickou sankciou. Jej otec nemal mužského potomka, preto si vyloboval výnimku a v roku 1741 mala uhorská šľachta na sneme na Bratislavskom hrade podporiť nástup Márie Terézie na trón,“ vysvetlil nám historické pozadie vzniku sochy rakúsko-uhorskej panovníčky Maroš Mačuha, riaditeľ Bratislavského okrášľovacieho spolku (BOS).
V roku 1893 poverilo mesto Prešporok mladého sochára Jána Fedrusza zhotovením korunovačného pamätníka. Jeho návrh bol úchvatný, ešte musel vybrať vhodný materiál. Odcestoval teda do Carrary a spolu s inými majstrami tam začal opracovávať obrovský kus tamojšieho mramoru. Po štyroch rokoch, 16. mája 1897 predstavil verejnosti svoje monumentálne dielo. Súsošiu dominovala Mária Terézia sediaca na koni, pri nej boli po stranách postavy uhorského magnáta a husára.
Keď sa v roku 1918 stal Prešporok súčasťou Československa, o rok neskôr sa hlavné centrum Slovenska premenovalo na Bratislavu. Historické pamiatky spájané s monarchiou čakal krutý osud. „Oslavuje princíp uhorského kráľovstva a cnosti maďarskej šľachty, provokuje československé národné cítenie,“ uviedli na adresu súsošia Igor Hrušovský a Václav Sladký, ktorí kandidovali za Československú stranu národnosocialistickú na čele s Edvardom Benešom.
„V dňoch búrania sochy v októbri 1921 bola veľmi zložitá medzinárodná situácia a v ČSR bola dokonca vyhlásená čiastočná mobilizácia, boli povolané do armády štyri ročníky záložníkov. Čiže emócie boli napäté a búranie sochy bol aj dôsledok vybudených emócií z vojenského ohrozenia z juhu," dopĺňa Huska.
To, čo sa dialo s pamätníkom Márie Terézie, tlačí slzy do očí ešte aj dnes. Za tri dni zvalili zo štyri a pol metra vysokého podstavca viac ako šesťmetrové súsošie z kararského mramoru a roztĺkli ho na stovky kusov. Tie väčšie pod dohľadom úradov odviezli do kamenárskej dielne Mahr, menšie úlomky si odniesli svedkovia a niektoré časti súsošia skončili v Dunaji.
Nový život talianskeho mramoru
Kusy, ktoré sa dostali kamenárskej dielne Mahr, využil sochár Alojz Rigele na tesanie viacerých umeleckých diel.
Časti kararského mramoru si však odkúpili aj iní sochári. Jeden z nich zanechal na svojom diele asi najviditeľnejšie stopy po predchádzajúcom pamätníku - český sochár Ladislav Šaloun. V roku 1931 vytvoril bustu Františka Palackého, ktorá je umiestnená neďaleko korunovačného pahorka, na nádvorí Základnej školy Matky Alexie na Palackého ulici. „Pozrite tu, je to pekne viditeľné,“ ukazuje na pravú stranu jeho nedokončeného kabáta člen Petržalského okrášľovacieho spolku Ernest Huska. Je na nej priznaný pôvodný kúsok z ozdobných šnúr odevu husára, ktorý stál po boku cisárovnej.
Rozumel si so Štúrom
Významná osobnosť českého národného obrodenia študovala v Trenčíne aj na evanjelickom lýceu v Bratislave. František Palacký, ktorý prišiel na svet v roku 1789 v českých Hodslaviciach, bol v intenzívnom písomnom kontakte s Ľudovítom Štúrom, ktorého otec Samuel Štúr bol predtým v Trenčíne Palackého učiteľom.
V roku 1848 vstúpil do politiky, bol zvolený do Svätováclavského výboru a stal sa predsedom zjazdu v Prahe.
Foto v GALÉRII
Historik, politik a kultúrny činiteľ mal prezývku Otec národa a je považovaný za zakladateľa českého dejepisectva. Krátko pred smrťou dokončil veľkolepé dielo Dejiny národa českého v Čechách a na Morave. Vrcholom českých dejín bolo podľa neho husitstvo. Zomrel v Prahe v roku 1876.
