Divoká privatizácia, rastúce rozdiely v životnej úrovni i šafárenie politických elít so sebou priniesli, žiaľ, aj drogy, vraždy, lúpeže, vydieranie, mafiánske praktiky, zastrašovanie, hromadné vraždy, nepotrestané trestné činy, prostitúciu, kupliarstvo i obchod s ľuďmi. To všetko sme vtedy na námestiach, so sviečkami v rukách a nádejou v mysliach, naozaj nečakali.

Porovnávať však kriminalitu spred roku 1989 a po ňom nie je jednoduché. Otvorenie hraníc, zrod finančne silného podnikateľského prostredia a vyššia miera slobody totiž akosi prirodzene tlačia krivku kriminality prudko nahor. Nielen u nás.

Je logicky ľahšie kontrolovať prelustrovanú komunitu sústredenú za ostnatým drôtom než odhalený priestor krajiny nepripravenej na nové kriminálne fenomény. Fakt však je, že po roku 1989 počet vrážd u nás stúpol zhruba dvojnásobne, lúpežných prepadnutí je takmer trojnásobok.

Napriek tomu sa počet väzňov znížil v prvých rokoch po nežnej revolúcii až o polovicu a v rovnakom pomere klesla aj objasnenosť trestných činov, tak ako ochota ľudí spolupracovať s policajnými zložkami.

No je to čudné, keď sa neustále dozvedáme o prepúšťaní zločincov pre neschopnosť štátnej moci usvedčiť ich a izolovať od spoločnosti? Skrátka - strach, rozčarovanie a nedôvera v bezpečnostný aparát sa stali fenoménom, ktorý pretrváva dodnes.

Import mafií

Štatistiky hovoria, že v osemdesiatych rokoch sa počet trestných činov pohyboval pod hranicou päťdesiattisíc ročne. Po roku 1990 sa strojnásobil, pričom objasnenosť klesla z vyše osemdesiat percent na polovicu. „Novodobá kriminalita je iná ako za čias socializmu,“ hovorí niekdajší vysoký policajný funkcionár, dnes uznávaný odborník na trestné právo Jaroslav Ivor.

„Predovšetkým jej kvalita, charakter a v mnohých prípadoch i kvantita. Organizovaná trestná činnosť bola v minulosti doslova v plienkach, po otvorení hraníc prepukla naplno. Spočiatku nám ju sem importovali zločinci z krajín bývalej Juhoslávie a Sovietskeho zväzu, pričom výnimkou neboli profesionáli z rozpustených ozbrojených zložiek. Neskôr k nim pribudli obyvatelia ázijského sveta. Slováci sa do týchto skupín najskôr integrovali, neskôr začali preberať dominanciu a sami si rozdeľovať teritóriá.“

Pôsobenie na Slovensku rozbehli najmä výpalníctvom. Za „ochranu“ platili majitelia barov, krčiem a reštaurácií, ale i prevádzkovatelia drobných firiem či novinových stánkov.

Začal sa rozmáhať i obchod so sexom, dobrovoľná i nedobrovoľná prostitúcia, kupliarstvo, predaj sexuálnych otrokýň do zahraničia. Vzhľadom na zhoršujúcu sa životnú úroveň a pokrivené chápanie demokracie sa prudko zvýšil počet lúpežných prepadnutí.

Nové vraždy

Hoci v súvislosti s vraždami sa pokladá obdobie minulého režimu za relatívne bezpečné, nie je to celkom pravda. Pred rokom 1989 sme ich ročne narátali zhruba osemdesiat. Ich dôvodom však boli najmä nezhody v domácom prostredí, susedské spory, často boli neplánované, vykonané v afekte. Aj preto bola objasnenosť oveľa vyššia než v súčasnosti.

„Po revolúcii mali iný motív,“ vysvetľuje Ivor. „Išlo o vraždy na objednávku, vybavovanie účtov medzi podnikateľmi, mafiánskymi zoskupeniami, lúpežné prepadnutia. Úplne novým fenoménom boli sériové a masové vraždy, ktoré sme dovtedy takmer nepoznali. Pamätám si, že keď sa za socializmu udiala dvojči trojnásobná vražda, spôsobilo to obrovský rozruch.“

Po roku 1989 však takéto prípady pribúdali. Stačí si spomenúť na deväťnásobného vraha Ondreja Riga, ktorý je pokladaný za najkrutejšieho vraha novodobých slovenských dejín. Zabil a znásilnil osem žien i syna jednej z nich. Alebo na masaker v dunajskostredskom bare Fontána, kde v roku 1999 zastrelili samopalom desať členov slovenského podsvetia.

Či na vyčíňanie päťnásobného vraha Jozefa Slováka, ktorého v roku 1990 prepustili na slobodu - sedel za vraždu - a on zabil ďalšie štyri mladé ženy, na vyhladenie vietnamskej rodiny v Bratislave v roku 1994 - vrahovia zabili i tehotnú ženu a dievčatko udusili paplónom -, na vrahov dozorcov v leopoldovskej väznici alebo na „čističov“, ktorí rozpúšťali obete v kyseline sírovej v roku 2000.

Leopoldovská vzbura

Vieru v spravodlivosť na Slovensku pošramotili i politické rozhodnutia. Azda najsilnejšiu ranu jej zasadila nešťastná Havlova amnestia necelé dva roky po prevrate. „Prepustenie politických väzňov bol dobrý úmysel, ibaže v tom čase už vo väzniciach nesedel prakticky žiaden,“ tvrdí Jaroslav Ivor. „Na slobodu sa tak dostali aj páchatelia najťažších zločinov. Policajti vtedy nevedeli, kde skôr zasahovať.“

V priebehu roka sa väčšina prepustených dostala opäť za mreže, no na ich krátky pobyt „vonku“ doplatili mnohí. Inou kategóriou bolo zasahovanie politických predstaviteľov do väzenského prostredia. Podľa pamätníkov ich počas návštev odsúdených priam nabádali, aby väznicu podpálili.

Jaroslav Ivor toto tvrdenie nepotvrdzuje, priznáva však, že politici väzňom implantovali myšlienku, že rozhodnutia socialistického súdnictva neboli v poriadku a majú právo na prepustenie.

„Oni však spáchali skutky, ktoré sú kvalifikované ako trestné činy v každom režime,“ zdôrazňuje. Napriek tomu - alebo práve preto? - koncom marca 1990 leopoldovskú väznicu skutočne vypálili.

Iba šťastnou náhodou si vzbura nakoniec vyžiadala jedinú ľudskú obeť - väzňa, ktorému pravdepodobne vybuchla v rukách výbušnina. Likvidácia vzbury bola ukážkou nepripravenosti a neschopnosti zodpovedných inštitúcií situáciu vyriešiť.

„Nebolo politika, ktorý by našiel odvahu rozhodnúť o zásahu. Až vtedajší predseda slovenskej vlády Milan Čič rozhodol o privolaní útvaru rýchleho nasadenia z Prahy, ktorý povstalcov spacifikoval v priebehu pár hodín.“

Mimochodom, za riaditeľa väznice sa vtedy nakrátko prehlásil recidivista Tibor Polgári. Ten istý Polgári, ktorý o rok na to zorganizoval vražedný útek, na konci ktorého zostalo päť mŕtvych dozorcov.

Novodobé fenomény

Nebývalé formy nadobudla i majetková trestná činnosť. Neraz vyplývala z neschopnosti ľudí vyrovnať sa s nedostatkom. Drogovo závislí kradli a lúpili, aby si mohli kúpiť dávku, patologickí hráči potrebovali splatiť obrovské dlhy.

Prepady bánk i pôšt sme predtým poznali len z filmov. Po revolúcii sa stali bežnou súčasťou spravodajských relácií. Prienik zločinu do podnikateľského a politického prostredia navyše priniesol „veľkú ekonomickú kriminalitu“.

„Samotná privatizácia dala priestor na množstvo deliktov - rozkrádanie, podvody - a naša legislatíva nebola na tento proces pripravená. Vzdelaní ľudia z prostredia zločineckých skupín využívali medzery v zákonoch na vlastné obohatenie,“ vyratúva Ivor.

„Nezaostávali ani politické strany, ktoré fungujúce podniky prideľovali verným alebo predávali za smiešne sumy. Nasledovalo ich tunelovanie a krach, no vinníci za mrežami obyčajne neskončili. To všetko vplývalo na povedomie obyvateľov, posunula sa hranica ich tolerancie a rešpektu k ľudským hodnotám.“

A to sme nespomenuli napríklad kyberkriminalitu, ktorá dala zločincom do rúk úplne nové možnosti. Počnúc nelegálnym sťahovaním filmov, hudby a softvéru až po nabúravanie do počítačov finančných inštitúcií. „Celý rozsah tejto činnosti ani nemožno zmapovať, pretože niektoré banky takéto delikty nenahlasujú, aby si neznižovali rating,“ hovorí Ivor.

Polícia bez dychu

„V čase, keď došlo k reorganizácii mocenských a bezpečnostných orgánov, existovala snaha hľadať nové formy efektívneho boja s kriminalitou,“ spomína Jaroslav Ivor.

„Zúčastňovali sme sa na stážach v zahraničí a to podstatné, čo mi z toho vyšlo, bolo, že politici vo vyspelých krajinách vždy rešpektovali oddelenie odborných policajných zložiek od politických záujmov. Uznávali, že štát musí disponovať základňou najlepších špecialistov bez ohľadu na politickú garnitúru. U nás sa tento princíp nerešpektoval.

Pri každej zmene vlády sa Policajný zbor menil od prezidenta až po riaditeľa obvodného oddelenia. V krajinách, ktoré som navštívil, sa na takéto miesta vždy robilo výberové konanie. U nás sú funkcionári stále menovaní.“

Zmeny vedenia, neistota, čo príde po voľbách, nestabilita i strata kontinuity skúsených profesionálov demotivovali, spôsobovali vysokú fluktuáciu, dokonca ich zaradenie na opačnú stranu barikády. Hoci v radoch polície zostalo mnoho nadšených a poctivých príslušníkov, chýbala im prax a skúsenosti.

„Hovorí sa, že v minulosti bolo vyšetrovanie ovplyvňované politickými elitami. Ja som robil vyšetrovateľa od roku 1977 a nič také som nezažil. Páchateľom nepomohla ani stranícka príslušnosť, ani dvojnásobný Rad práce. Naopak, zmeny na vedúcich funkciách vnímam ako nepriame ovplyvňovanie výkonu Policajného zboru."

"Akoby tejto spoločnosti nezáležalo na odhaľovaní trestnej činnosti, akoby nad tým politici mávli rukou. Možno im súčasná situácia vyhovuje. Veď čo keby sa raz oni sami stali predmetom vyšetrovania?“

Polícia má podľa Ivora vo väčšine vyspelých krajín sveta vyššiu autoritu ako na Slovensku. „Mali by sme sa zbaviť ľudí, ktorí zneužívajú svoje právomoci, aby sa spoločnosť za konanie policajtov mohla postaviť,“ myslí si Ivor.

„Najlepším prostriedkom na boj s kriminalitou je dosiahnuť u občanov presvedčenie o takzvanej neodvrátiteľnosti trestného postihu. Vieru v to, že každý trestný čin bude vyšetrený a páchateľ skončí za mrežami. Žiaľ, keď nazriete do štatistík, zistíte, že polovica trestnej činnosti zostáva neobjasnená.“

Nebolo komu brať

Politické nominácie policajných funkcionárov rozčuľujú aj bývalého vyšetrovateľa a súčasného advokáta Petra Vačoka. „Vrátim sa do obdobia päťdesiatych rokov, keď boli inštitúty trestného konania zneužité na politické vraždy. Hrdelné tresty sa pritom netýkali len odporcov režimu, ale aj komunistov."

"V šesťdesiatych rokoch sa hľadali príčiny a výsledkom analýz bolo, že útvary vyšetrovania sa stali samostatnými, podliehali priamo ministrovi vnútra a neboli závislé od ostatných zložiek polície."

"Po revolúcii sme sa vrátili do éry stalinizmu. Politici majú znova absolútny dosah na riadenie polície a vyšetrovanie zločinov. Preto sa o veľkej korupcii dočítame len v novinách a v podstate nie je na našom území stíhaná.“

Rozmach kriminality tiež vníma dramaticky. „Dlhé roky som pôsobil ako vyšetrovateľ v západoslovenskom regióne. V jedenástich okresoch kraja sme zaznamenávali zhruba štyridsať-päťdesiat závažných trestných vecí ročne. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa tento počet zvýšil na päťsto až osemsto!“

Príčiny vidí aj v tom, že bývalý autoritatívny režim mal nad obyvateľmi veľkú kontrolu, neexistovala vysoká miera anonymity, všetci museli byť zamestnaní a priestor na kriminalitu nebol veľký. Tým skôr, že v tých časoch nikto nemal extrémne veľký majetok a nebolo ani prečo zakladať veľké zločinecké skupiny.

Nepochopiteľná tolerancia

Práve rozvoj organizovaného zločinu odradil mnohých slušných ľudí od vstupu do podnikateľského prostredia a doslova ho degradoval. Podniky prechádzali do rúk mafií alebo boli nimi riadené. Ako je možné, že sa s tým polícia nedokázala vyrovnať?

Zaznievajú hlasy, že za tým stálo prepojenie prvej slovenskej vlády na podsvetie a ich presvedčenie, že ak nebudeme mať vlastných zločincov, na ich miesta nastúpia cudzinci, ktorých nebude možné ovládať.

„Ešte keď som pôsobil na krajskom úrade vyšetrovania, nespokojne sme vnímali fakt, že politici doslova odovzdávajú ulicu kriminálnym živlom,“ spomína Vačok. „Keby v tom čase existoval skutočný záujem o likvidáciu mafiánskych skupín, polícia by určite dokázala tento problém vyriešiť. Ten záujem však nebol...“

Skôr naopak, skupiny organizovaného zločinu boli akousi poistkou zabezpečujúcou, aby ovečky robili to, čo majú. Štátny majetok sa odovzdával do rúk bielych koní, ktoré museli byť pod tvrdou kontrolou. Ak neposlúchali, zmizli v kyseline.

„To je podľa mňa dôvod, prečo v istom období spravodajská služba a štát tolerovali vznik a existenciu zločineckých skupín. Našťastie, obdobie bezbrehej kriminality je už za nami. Trestná činnosť sa pácha najmä vo veľkej ekonomike - a tá sa rieši len výnimočne.“

Pridlhé vyšetrovanie

Dnešný stav Vačok zďaleka nepovažuje za ideálny. Nechápe hlavne extrémne dlhé prípravné procesy pri vyšetrovaní trestnej činnosti. „V minulosti bola základným meradlom práce vyšetrovateľov rýchlosť. Prípady mali byť vyriešené do dvoch mesiacov a viac než osemdesiat percent väzobných vecí bolo v tomto termíne aj ukončených. Dnes sa táto lehota predĺžila na sedem mesiacov a ani tak to nestačí. K súdnym procesom často nedôjde ani po rokoch.“

Spomína si na prípad vraždy na diskotéke, kde bol dostatok svedkov a mladí ľudia boli v krátkom čase vypočutí. Napriek tomu sa súd konal až o štyri roky.

„Keď svedkovia videli, že vinník stále nie je za mrežami, radšej menili výpovede alebo sa od veci dištancovali. Iný prípad vraždy sa zase skončil po jedenástich rokoch verdiktom nevinný. S tým človekom som sa pravidelne stretával na kávičke. Je to absurdné."

"Veď si zoberte, že náš parlament musel zasadnúť, aby predĺžil možnú lehotu väzby a Černák sa nedostal na slobodu. To nemá vo svete obdobu, aby sa menil zákon pre jedného obvineného a neschopnosť polície prípad vyriešiť! Ak by sme tak robili za predchádzajúceho režimu, všetci sedíme v base!“

Práve pre neúmerne dlhé vyšetrovanie, procesné chyby, nepotrestané zločiny ľudia strácajú ochotu pomáhať pri odhaľovaní trestnej činnosti. „Potrvá dlho, kým sa dôvera verejnosti k polícii a jej ochota spolupracovať zvýši,“ uzatvára Peter Vačok. "Tým skôr, že denne vidíme, ako orgány činné v trestnom konaní vyšetrujú len určitý druh trestnej činnosti. To deformuje právne vedomie spoločnosti.“