Ešte pred desiatimi rokmi patril prezident Slovenského futbalového zväzu Ján Kováčik medzi najbohatších Slovákov. Prednedávnom šla ku dnu jeho produkčná spoločnosť Forza, teraz má čo robiť, aby obhájil svoju česť. Pláva v kauze objednávky vraždy Sylvie Volzovej a mafiánsky bos Černák vyhlasuje, že s Kováčikom boli dobrí priatelia.
V húštine buriny
Len s katastrálnou mapou v ruke sa nám podarilo nájsť Kováčikovo letné sídlo na malom chorvátskom ostrove Iž. No, letné sídlo… Skôr to vyzerá ako honosný úkryt pred svetom. Ak sa k nehnuteľnosti vôbec dostane nejaké auto, tak to môže byť len miniatúrny tereniak. Kedysi do týchto končín zrejme viedla poľná cesta kľukatiaca sa zvnútra ostrova, ale tá je práve pri Kováčikovej vile useknutá a súdiac podľa bujného porastu už dávno zatarasená. Suchou nohou možno prísť ku Kováčikovi len po chodníku kopírujúcom pobrežie a potom bez toho, aby ste pomedzi stromy zazreli vilu nad morom, len na základe čítania z mapy treba odbočiť doľava. Ďalej sa už rozprestiera územie ochranného pásma, na ktorom je výstavba zakázaná.
Prvý pohľad na nehnuteľnosť priniesol sklamanie. Z katastrálnych údajov vyplývalo, že Kováčik na stavbe pri Jadrane nešetril a vybudoval si barak, v ktorom možno hostiť naozaj veľkú spoločnosť. Rozľahlá poschodová vila s terasami priam núka priestor na organizovanie párty, ale živo tu nebolo zrejme už dosť dávno a na úpravu vstupu na pozemok akoby ani neostali peniaze. Obohnaný húštinou buriny a pichľavých kríkov, so zabudnutým člnom a hrdzavejúcou konštrukciou hojdačky na dvore pôsobí areál zanedbane. K neveselému dojmu prispela aj dvojica Slovákov, ktorí Kováčikovi chystali letovisko na tohtoročnú sezónu. Teperili sa za rapkavým zvukom tragača ťahajúceho prímorským chodníkom k vile náklad potravín privezených zo Slovenska. Hlavne pivo. Domáci tvrdia, že Kováčik veľa času v Chorvátsku netrávi a ak už na Iž dôjde, tak obyčajne s nejakou „pipinou s nafúknutými perami a kabelkovým psíkom“. V skutočnosti to tak nemusí byť, pretože nemusia mať o každom Kováčikovom pobyte a jeho návštevách vo vile ani tušenie. Šéf Slovenského futbalového zväzu nezvykne prichádzať na ostrov trajektom s ostatnými cestujúcimi. Z Bratislavy sa presúva lietadlom do Zadaru, tam nasadne do motorového člna a dá sa doviezť rovno k vile ukrytej na odvrátenej strane ostrova.
Modelky do zbierky
Pokiaľ ide o spomínané „pipiny“, päťdesiatsedemročný Kováčik je stále slobodný muž. Vážnejší vzťah mal s televíznou moderátorkou Jarmilou Hargašovou, dnes manželkou ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, a s riaditeľkou súťaže Miss Slovensko Luciou Hablovičovou. Teraz sa v spoločnosti ukazuje s finalistkou súťaže Miss 2002 Natáliou Petríkovou. Zjavne mu nevadí, že Petríková bola v Sydney v roku 2010 uznaná za vinnú z fyzického napadnutia inej ženy na silvestrovskej párty, zrejme zo žiarlivosti. Krátko po spáchaní trestného činu ušla a austrálska polícia po nej vyhlásila pátranie. Súdnemu pojednávaniu sa už nevyhýbala, odsúdili ju na odňatie slobody na dvanásť mesiacov s podmienečným odkladom. Ruka v ruke s touto dračicou kráčal Kováčik aj na otvorení nedávneho Art Film Festivalu v Košiciach.
Kováčik sa vždy rád obklopoval atraktívnymi modelkovskými typmi žien, veď inak by sa azda nepúšťal do „podnikania“ so súťažami o titul Miss Slovensko. Tie preslávili jeho produkčnú spoločnosť Forza. Cez ňu prekľučkoval na vlastníctvo televízie, divadiel, rádií, časopisov, organizovanie speváckej súťaže Slávik, spoluprácu s módnou návrhárkou Lýdiou Eckhardtovou a produkciu muzikálov. Pôvodne však začínal s predajom stavebného materiálu, od toho prešiel k biznisu s autami a mäsom, aby napokon takmer všetko zanechal a vrhol sa na futbal, ktorý sám nikdy nehral.
Futbalový „terorizmus“
V roku 2008 český časopis Týden odhadol Kováčikov majetok na dve až tri miliardy slovenských korún, ale odvtedy status šikovného a seriózneho podnikateľa stratil. Po mnohých jeho hviezdnych aktivitách ostala pachuť dlhov a exekúcií. S futbalom to nebolo inak. Aspoň nie s banskobystrickým FK Dukla. Po počiatočnom veľkorysom sponzorovaní zatúžil po vlastníctve klubu a od veľkej slávy v najvyššej súťaži ho dostal do krízového režimu. A nielen to. V čase, keď FK Dukla prezidentoval Kováčik, klub utrpel poriadnu hanbu za kupovanie výhier. Banskobystričania zvíťazili nad Púchovom po tom, čo rozhodca dostal prísľub sedemdesiatich litrov kvalitného vína. Súd považoval úplatok za preukázaný a v tejto súvislosti vyhlásil dvoch mužov za vinných.
Na čelo Slovenského futbalového zväzu sa Kováčik dostal v roku 2010 a drží sa tam dodnes. Nedávno ho generálny riaditeľ Podbrezovských železiarní Vladimír Soták obvinil, že pod jeho vedením sa zo zväzu stala teroristická organizácia. „Chcem požiadať fanúšikov fair-play, aby nám poradili, čo robiť s futbalovým zväzom, kde prezident toto dovolí,“ reagoval Soták na údajne nespravodlivé vyradenie jeho tímu z prvej ligy. „Možno je to preto, že Kováčik pochádza z tohto kraja a keď už zarezal Banskú Bystricu, prečo by nezarezal aj Podbrezovú. Možno nie, možno mu krivdím a ja mu krivdiť nechcem. Ale nemôžem opomenúť, že zarezal futbalistov. Neplatil im mzdy… My sa do prvej ligy znovu dostaneme, ak sa táto skupina - táto teroristická organizácia, ktorá terorizuje futbal - nerozhodne robiť problémy aj v druhej lige.“
Černákovo jedovaté priateľstvo
Sotákove preexponované reči Kováčika až tak trápiť nemusia, horšie je to s výpoveďami, ktoré odzneli na súdnom pojednávaní v kauze vraždy bývalej spolumajiteľky televízie Markíza Sylvie Volzovej. Z nich totiž vyplýva, že v divokých deväťdesiatych rokoch mohol násobiť svoj majetok ako máloktorý podnikateľ aj vďaka tomu, že ho mafiáni považovali za kamaráta. Na doživotie odsúdený Mikuláš Černák hovorí, že v roku 1997 si vykonanie vraždy u neho objednal Pavol Rusko, a schôdzku, kde objednávka zaznela, dohadoval práve Ján Kováčik. Šokujúcu skutočnosť potvrdil financmajster černákovcov Miloš Kaštan a napokon aj samotný Kováčik. K únosu, násilnému prevedeniu podielov v Markíze na Ruska a zastreleniu Volzovej nakoniec nedošlo, lebo Černák skončil za mrežami, ale aj prípravu zločinu treba potrestať. Z prekérnej situácie sa Kováčik vyviňuje tvrdením, že o Ruskovej snahe zbaviť sa Volzovej nič nevedel. Rusko ho požiadal o vybavenie schôdzky s Černákom a on ju vybavil. Čo chcel Rusko s bosom riešiť, ho vraj nezaujímalo. Svoje kontakty s hlavami obávanej mafiánskej skupiny Kováčik vysvetľuje tak, že Černák s Kaštanom rovnako ako on pochádzajú z Horehronia a počas štúdií sa dennodenne stretávali vo vlaku cestou do školy. Neskôr sa ako všetci podnikatelia pôsobiaci v neveľkej Banskej Bystrici občas náhodne stretli v nejakom podniku a pozdravili sa. Tomu sa nedalo vyhnúť.
Černák si na ich vzájomný vzťah pamätá inak. „S pánom Kováčikom sme boli dobrí priatelia,“ informoval súdny senát, pričom túto vetu zopakoval v priebehu svojej výpovede niekoľkokrát, akoby chcel Kováčikovi poriadne zavariť. Černák predsa dobre vie, že ak on niekoho vyhlási za kamoša, akoby mu vystrojil spoločenský pohreb. Možno chcel Černák takto riešiť svoju frustráciu z toho, že sa Kováčik dnes snaží od neho dištancovať. Lebo je pravda, že Černáka s Kaštanom poznalo skoro celé Horehronie a vo vlaku sa s nimi stretávali desiatky rovesníkov. Mnohí z nich neskôr podnikali, možno vstúpili do politiky a tak ďalej. Ale koľkí mali telefónne číslo na Černáka v období, keď v tomto regióne každý cítil pred ním priam smrteľný rešpekt?! Koľkí by si trúfli dohadovať nejakú schôdzku s Černákom bez toho, aby vedeli, s čím chce dotyčný Černáka „otravovať“?! Kováčik Černákove vyjadrenia na súde nechce komentovať: „S Mikulášom Černákom sa poznám z obdobia pred revolúciou, keď nebol mafián. Viac k tomu nemám čo povedať.“
Kaštanovo krytie
Medzi riadkami Černák hovorí o nadštandardnom vzťahu s Kováčikom ešte viac. Keď mu Rusko na stretnutí povedal, že Volzová by mala zmiznúť rovnakým spôsobom ako vtedy ešte len čerstvo zavraždený funkcionár HZDS Bachleda, ani na moment ho vraj neprekvapilo, že niekto pozná detaily tohto utajovaného zločinu. „Keď vám Ruska odporučí človek, ktorému dôverujete, neriešite, odkiaľ má informácie o Bachledovej vražde a či vás náhodou nepôjde udať,“ odvolával sa na bezhraničnú dôveru voči Kováčikovi. Ešte aj porada mafiánov ohľadne únosu Volzovej bola zvolaná do hotela Holiday Inn, kde mal Kováčik na šiestom poschodí kanceláriu svojej firmy. Tam vraj posedeli Černák, Kaštan a Rusko a potom zišli do hotelovej kaviarne za bosom Kýblom a jeho ľuďmi zo skupiny sýkorovcov, aby dohodli podmienky krvavého obchodu.Kaštan, ktorý bol lepším kamarátom Jána Kováčika ako Černák, stretnutie v Kováčikovej hotelovej kancelárii poprel. „Nikdy som tam nebol. Ak sme sa niekedy s Kováčikom stretli, tak to bolo v Banskej Bystrici v starom Forde na Skuteckého ulici.“ Ochranu Kováčika klincuje Kaštan razantným vyhlásením, že o predmete rokovaní, o Ruskovej požiadavke na zavraždenie Volzovej, Kováčik určite nič nevedel.
Ruskovi ako brat
„S Kováčikom ma zoznámila pani Hargašová. Bol ako môj brat. Hovorili sme si úplne všetko,“ hlásil sa na súde ku Kováčikovi muž, s ktorým by sa on sám dnes už zrejme radšej ani nepoznal - Pavol Rusko. Bývalého majiteľa televízie Markíza, neskôr ministra hospodárstva a podpredsedu vlády, posadila prokuratúra na lavicu obžalovaných. Za objednávku vraždy ženy kvôli získaniu jej podielu v Markíze hrozí Ruskovi výnimočný trest. Kováčik mohol byť svedkom, ktorý by Ruskovu vinu výrazne spochybnil. Stačilo, aby potvrdil Ruskovu verziu - teda, že Rusko nešiel za Černákom kvôli objednávke vraždy. On sám sa vtedy cítil ohrozený, niekto mu šiel po krku a Kováčik navrhol, aby o pomoc požiadal bosa Černáka. „Ja som bol vtedy považovaný za vplyvného človeka. Mne by ani na um neprišlo ísť za Černákom. To bol Kováčikov nápad. Ja som Kováčikovi veril, preto som šiel k Černákovi a Kováčik tam šiel so mnou,“ vysvetľoval Rusko, prečo šiel do Banskej Bystrice rovno do jamy levovej, do Černákovej firmy, odkiaľ odvážali návštevníkov zabalených v koberci nohami napred. Rusko sa priam zúfalo odvoláva na Kováčika. „Keď som tam prišiel, pán Kováčik už čakal v kancelárii. Bol tam po celý čas nášho rozhovoru. Kováčik ma aj predstavoval obom pánom, lebo sme sa nepoznali. Stretli sme sa prvýkrát.“
Podľa Ruskovej verzie udalostí mu Černák s Kaštanom prisľúbili, že v podsvetí pozisťujú, či niekto na neho poľuje, a ak áno, dajú mu vedieť. Tľapli si a už nikdy viac sa nevideli. O žiadnej vražde reč nebola. Rusko priznal, že s Volzovou viedol právnu vojnu, že ju chcel z Markízy vyšachovať, ale o jej život vraj neusiloval.
Kováčikova výhra
Kováčik zatiaľ na súde nevypovedal, ale počas vyšetrovania Ruskove slová poprel. Chránil iba svoju kožu. Schôdzku vraj vybavil, lebo ho o to žiadal Rusko. Dôvod Ruskovej snahy stretnúť sa s mafiánskym bosom nepoznal, ani sa naň nepýtal. V tom čase sa vraj s Ruskom intenzívne nestretávali, bližší si začali byť až neskôr, po kauze Gamatex. „Keď prišli sýkorky (Kýblova mafiánska skupina - pozn. red.) v roku 1998 do Markízy, Rusko potreboval peniaze, auto,“ vyjadril sa Kováčik pre Sme, že práve touto formou Pavlovi Ruskovi pomáhal. Nakoniec v boji o televíziu Markíza vyhral hlavne Kováčik. Po dlhom naťahovaní odkúpil v roku 2001 od Sylvie Volzovej jej podiel v Markíze a stal sa väčšinovým vlastníkom televízie. Rusko k tomu na súde povedal: „Volzová dostala za svoj podiel stosedemdesiat miliónov slovenských korún. Riadne sme ju vyplatili.“ Na slovenské podmienky a tie časy šlo o obrovskú sumu, takže málokto si dokázal predstaviť, odkiaľ Kováčik, chlapík pochádzajúci z Horehronia, k toľkým peniazom prišiel. Po odhalení prepojenia Jána Kováčika na černákovcov sa jedno vysvetlenie núka samo.
Prečítajte si tiež:
- „Dobrá“ adresa : Všetko sídli v budove firmy spájanej s obrovskými daňovými podvodmi
- Kočnerove problémy pokračujú, súdy sa s nim už nepárajú
- Pokračovanie kauzy popravy bosa Miroslava Sýkoru: Vypovedať by mal i exriaditeľ SIS Ivan Lexa
