Profesor Tomáš Strémy z Katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky z Univerzity Komenského sa roky venuje restoratívnej justícii. Zložitý názov, ale cieľ jednoduchý: trestať treba spravodlivo. V rozhovore s Líviou Černickou Strémy tvrdí, že každý by mal dostať jednu šancu na nápravu.

Politici debatujú o novele Trestného zákona. V súčasnosti je na stole niekoľko novelizácií, ale môžete zhodnotiť súčasný trestný zákon a vôbec – aká je trestná politika tohto štátu?

Od roku 1993 do súčasnosti nemáme konkrétne zadefinované, čo chceme trestným právom dosiahnuť. Vždy je to uvedené iba v dôvodovej správe novelizácie Trestného zákona. Keď bol v roku 2005 prijatý nový Trestný zákon a Trestný poriadok, v dôvodovej správe bolo uvedené, že dekriminalizuje, resp. znižuje trestné sadzby. Vychádzať by sa pritom malo z poznatkov kriminológie. Ale na ministerstve spravodlivosti mali vtedy len malé oddelenie s jedným či dvoma ľuďmi. Pritom kedysi sme mali Inštitút kriminológie a sociálnej prevencie, ktorý v Českej republike funguje doteraz.

Hovoríte o kriminológii, čo to je?

Skúma príčiny a podmienky kriminality, skúma páchateľov a obete trestných činov. Na jej základe vieme teda prognózovať, čo bude na danom území nasledovať a vieme sa tomu prispôsobiť. Slovensko ako jediná krajina Európskej únie nemá inštitút kriminológie, preto si neviem dobre predstaviť, ako chceme definovať, čo sa má zmeniť v trestnom práve. A to sme teraz vydali už štvrtú učebnicu kriminológie. Doterajšie novely neboli dobre zamerané a tak nastala určitá kriminalizácia.

O tej sa teraz hovorí v súvislosti s ekonomickou kriminalitou.

Veď si porovnajme trestné sadzby za trestné činy podvodu, daňové trestné činy, legalizáciu príjmov z trestnej činnosti. Za legalizáciu môže páchateľ na Slovensku dostať 12 až 20 rokov a k tomu obligatórne, povinné zhabanie majetku. V Česku je to maximálne 10 rokov, v Nemecku 5 až 10, v Rakúsku tiež 10 rokov. Už len pri legalizácii vidíme, že máme dvojnásobné tresty. Podobne je to aj pri podvodoch, u nás je to do 15 rokov, v Českej republike a Rakúsku do 10 a v iných krajinách je to obdobné.

Takže najskôr ide páchateľ do väzenia a až potom spláca škodu?

Na Slovensku sa aplikuje tzv. retributívna justícia. To znamená, že predovšetkým chceme potrestať páchateľa. Ide o vzťah medzi štátom a páchateľom, ten sa potrestá a všetci sú "spokojní". V západných krajinách Európskej únie sa od roku 1980 aplikuje restoratívna justícia, do vzťahu medzi štátom a páchateľom je inkorporovaná - zahrnutá aj obeť. Aj ona participuje na trestnom konaní, aby sa jej dostalo náhrady škody. Ale u nás je to tak, že páchateľ, ktorý ide do väzenia, už nemá ochotu zaplatiť škodu. Pri restoratívnej justícii sa spoliehame na to, že dostane trebárs podmienečný trest, ale musí zaplatiť škodu.

Takto by to bolo jednoduchšie, však?

Na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity sme v rokoch 2013 až 2017 robili výskum na túto tému. Platila ho Agentúra na podporu výskumu a vývoja a bol dokonca ohodnotený ako projekt s vynikajúcou úrovňou. Skúmali sme, ako je to u nás a ako v zahraničí. Zistili sme neochotu páchateľa uhradiť spôsobenú škodu, ak si svoj trest už odpykal. Na Slovensku súdy ukladajú v súčasnosti 63 percent podmienok, V tomto kontexte je zaujímavá aj tá skutočnosť, že len 20 percent podmienečne odsúdených má v rámci skúšobnej doby súčasne nariadený aj probačný dohľad s uloženými primeranými obmedzeniami a povinnosťami. A tu sa natíska otázka, či ukladanie takýchto trestov, často bez probačného dohľadu, je dostatočné pre úspešnú reintegráciu páchateľov do spoločnosti a na jej ochranu. Zhruba 20 percent sú NEPO, teda nepodmienečné tresty, keď idú ľudia do väzenia. V Nemecku mali v roku 1950 až 80 percent tvrdých trestov, ale pochopili, že to nemá vplyv na potenciálnych páchateľov, len to zvyšuje výdavky štátu. V súčasnosti sa do väzenia v Nemecku dostane len okolo 7 percent potrestaných. To znamená, že v Nemecku je silný nárast rôznych opatrení na rôznych úrovniach, od polície až po prokuratúru alebo súd. U nás sa ročné náklady na väzňa pohybujú okolo 20-tisíc eur. Pre štát je výhodnejšie, keď páchateľ dostane alternatívny trest – nepôjde do výkonu trestu a zaplatí spôsobenú škodu.

Páchateľ nepôjde do väzenia – to je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Restoratívna justícia hovorí o posilnení spravodlivosti alebo znížení nespravodlivosti. Vo svete sa urobilo niekoľko výskumov na túto tému. V Japonsku Sato skúmal, či má trest smrti vplyv na potenciálnych páchateľov. Urobil dve experimentálne skupiny – jedna mala informácie o účinkoch trestov, druhá nie. Prvá nechcela, aby boli ľudia odsúdení na trest smrti, ale druhá naopak chcela, aby boli ľudia odsúdení. Ale keď dali tejto skupine informácie, aká je efektivita trestania, znižovala sa krivka, už neboli všetci za to, aby sa udeľovali tresty smrti. Výsledky ukázali, že podpora trestu smrti sa znížila po poskytnutí informácií o tomto treste. Z uvedeného vyplýva, že najvhodnejší spôsob, ako zmeniť trest môže byť informovať verejnosť o neúčinnosti tvrdých trestov, ako je trest odňatia slobody a o obrovských nákladoch tohto trestu v porovnaní s alternatívnymi trestami, ktoré sú nielen menej nákladné, ale tiež účinnejšie pri nastolení mieru v spoločnosti .

 

Čo z toho vyplýva?

V Japonsku pochopili, že ani ostrý trest neodradzuje páchateľa od spáchania trestného činu. Alternatívny trest je pre štát oveľa výhodnejší, pretože má nižšie náklady na prevádzku väzníc aj na starostlivosť o páchateľa a jeho následnú integráciu do spoločnosti, tzv. reintegráciu. Otec restoratívnej justície Howard Zehr hovorí, že treba využívať skupinové, rodinné konferencie, probáciu, mediáciu. 

Ale tú predsa máme zavedenú. 

Legislatívne bola podchytená najmä od roku 2006, ale na druhej strane treba povedať, že aj tak sa inštitúty restoratívnej justície využívali minimálne. Tie sa začali aplikovať vo väčšej miere od roku 2012, keď vznikli pracovné skupiny zamerané na zefektívnenie prvkov restoratívnej justície, a to najmä vďaka vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti Tomášovi Borecovi, Lucii Kurilovskej, Vladimírovi Cehlárovi a neskôr na ne nadviazal Samuel Burský, ktorý teraz vedie oddelenie probácie, mediácie a prevencie kriminality na ministerstve spravodlivosti. Bez dostatočných finančných prostriedkov je to však pomalé. Zaviedli sme náramky (resp. mali na sklade v SR vďaka finačným prostriedkom EÚ) cca v roku 2014-2015, ale stále sú využívané málo. Willemsen a Walgrave sú toho názoru, že aj keď mnohé krajiny v strednej a východnej Európe už zaviedli mediáciu medzi obeťou a páchateľom (napr. Poľská republika, Česká republika a Slovinsko) iní sa obávajú urobiť prvý krok, resp. začiatok. Willemsen a Walgrave poukazujú na pozadie svojich vlastných skúseností a veľa prekážok, ktoré im stoja v spolupráci s krajinami východnej Európy. V jednom výskume poukazovali na to, že v roku 1980, keď už v západných krajinách fungovali prvky restoratívnej justície, vo východných sa ukazoval vysoko represívny postoj verejnosti aj politických činiteľov, silný odpor v radoch policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa obávali alternatívy, spoliehanie sa na uväznenie, pasívnu občiansku spoločnosť, obmedzená dôvera v mimovládne organizácie a ich odborné kapacity, ale aj nedostatok informácií či zlé ekonomické podmienky. A to všetko nie je prípravou na zavedenie restoratívnej justície.