Profesor Strémy: Pre štát sú výhodnejšie alternatívne tresty 

Strémy: Dekriminalizujme Trestný zákon, najviac fungujú peňažné tresty

Strémy: Keď si páchateľ odsedí trest, už sa mu nechce platiť spôsobenú škodu 

Lívia Černická

Profesor Tomáš Strémy z Katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky z Univerzity Komenského sa roky venuje restoratívnej justícii. Zložitý názov, ale cieľ jednoduchý: trestať treba spravodlivo. V rozhovore s Líviou Černickou Strémy tvrdí, že každý by mal dostať jednu šancu na nápravu.

Politici debatujú o novele Trestného zákona. V súčasnosti je na stole niekoľko novelizácií, ale môžete zhodnotiť súčasný trestný zákon a vôbec – aká je trestná politika tohto štátu?

Od roku 1993 do súčasnosti nemáme konkrétne zadefinované, čo chceme trestným právom dosiahnuť. Vždy je to uvedené iba v dôvodovej správe novelizácie Trestného zákona. Keď bol v roku 2005 prijatý nový Trestný zákon a Trestný poriadok, v dôvodovej správe bolo uvedené, že dekriminalizuje, resp. znižuje trestné sadzby. Vychádzať by sa pritom malo z poznatkov kriminológie. Ale na ministerstve spravodlivosti mali vtedy len malé oddelenie s jedným či dvoma ľuďmi. Pritom kedysi sme mali Inštitút kriminológie a sociálnej prevencie, ktorý v Českej republike funguje doteraz.

Hovoríte o kriminológii, čo to je?

Skúma príčiny a podmienky kriminality, skúma páchateľov a obete trestných činov. Na jej základe vieme teda prognózovať, čo bude na danom území nasledovať a vieme sa tomu prispôsobiť. Slovensko ako jediná krajina Európskej únie nemá inštitút kriminológie, preto si neviem dobre predstaviť, ako chceme definovať, čo sa má zmeniť v trestnom práve. A to sme teraz vydali už štvrtú učebnicu kriminológie. Doterajšie novely neboli dobre zamerané a tak nastala určitá kriminalizácia.

O tej sa teraz hovorí v súvislosti s ekonomickou kriminalitou.

Veď si porovnajme trestné sadzby za trestné činy podvodu, daňové trestné činy, legalizáciu príjmov z trestnej činnosti. Za legalizáciu môže páchateľ na Slovensku dostať 12 až 20 rokov a k tomu obligatórne, povinné zhabanie majetku. V Česku je to maximálne 10 rokov, v Nemecku 5 až 10, v Rakúsku tiež 10 rokov. Už len pri legalizácii vidíme, že máme dvojnásobné tresty. Podobne je to aj pri podvodoch, u nás je to do 15 rokov, v Českej republike a Rakúsku do 10 a v iných krajinách je to obdobné.

Takže najskôr ide páchateľ do väzenia a až potom spláca škodu?

Na Slovensku sa aplikuje tzv. retributívna justícia. To znamená, že predovšetkým chceme potrestať páchateľa. Ide o vzťah medzi štátom a páchateľom, ten sa potrestá a všetci sú "spokojní". V západných krajinách Európskej únie sa od roku 1980 aplikuje restoratívna justícia, do vzťahu medzi štátom a páchateľom je inkorporovaná - zahrnutá aj obeť. Aj ona participuje na trestnom konaní, aby sa jej dostalo náhrady škody. Ale u nás je to tak, že páchateľ, ktorý ide do väzenia, už nemá ochotu zaplatiť škodu. Pri restoratívnej justícii sa spoliehame na to, že dostane trebárs podmienečný trest, ale musí zaplatiť škodu. Takto by to bolo jednoduchšie, však?

Na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity sme v rokoch 2013 až 2017 robili výskum na túto tému. Platila ho Agentúra na podporu výskumu a vývoja a bol dokonca ohodnotený ako projekt s&nbsp;vynikajúcou úrovňou. Skúmali sme, ako je to u nás a ako v zahraničí. Zistili sme neochotu páchateľa uhradiť spôsobenú škodu, ak si svoj trest už odpykal. Na Slovensku súdy ukladajú v súčasnosti 63 percent podmienok, V tomto kontexte je zaujímavá aj tá skutočnosť, že len 20 percent podmienečne odsúdených má v rámci skúšobnej doby súčasne nariadený aj probačný dohľad s uloženými primeranými obmedzeniami a povinnosťami. A&nbsp;tu sa natíska otázka, či ukladanie takýchto trestov, často bez probačného dohľadu, je dostatočné pre úspešnú reintegráciu páchateľov do spoločnosti a na jej ochranu. Zhruba 20 percent sú NEPO, teda nepodmienečné tresty, keď idú ľudia do väzenia. V Nemecku mali v roku 1950 až 80 percent tvrdých trestov, ale pochopili, že to nemá vplyv na potenciálnych páchateľov, len to zvyšuje výdavky štátu. V súčasnosti sa do väzenia v Nemecku dostane len okolo 7 percent potrestaných. To znamená, že v Nemecku je silný nárast rôznych opatrení na rôznych úrovniach, od polície až po prokuratúru alebo súd. U nás sa ročné náklady na väzňa pohybujú okolo 20-tisíc eur. Pre štát je výhodnejšie, keď páchateľ dostane alternatívny trest – nepôjde do výkonu trestu a zaplatí spôsobenú škodu.

Páchateľ nepôjde do väzenia – to je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Restoratívna justícia hovorí o posilnení spravodlivosti alebo znížení nespravodlivosti. Vo svete sa urobilo niekoľko výskumov na túto tému. V Japonsku Sato skúmal, či má trest smrti vplyv na potenciálnych páchateľov. Urobil dve experimentálne skupiny – jedna mala informácie o účinkoch trestov, druhá nie. Prvá nechcela, aby boli ľudia odsúdení na trest smrti, ale druhá naopak chcela, aby boli ľudia odsúdení. Ale keď dali tejto skupine informácie, aká je efektivita trestania, znižovala sa krivka, už neboli všetci za to, aby sa udeľovali tresty smrti.&nbsp;Výsledky ukázali, že podpora trestu smrti sa znížila po poskytnutí informácií o tomto treste. Z uvedeného vyplýva, že najvhodnejší spôsob, ako zmeniť trest môže byť informovať verejnosť o neúčinnosti tvrdých trestov, ako je trest odňatia slobody a o obrovských nákladoch tohto trestu v porovnaní s alternatívnymi trestami, ktoré sú nielen menej nákladné, ale tiež účinnejšie pri nastolení mieru v spoločnosti .

V Japonsku pochopili, že ani ostrý trest neodradzuje páchateľa od spáchania trestného činu. Alternatívny trest je pre štát oveľa výhodnejší, pretože má nižšie náklady na prevádzku väzníc aj na starostlivosť o páchateľa a jeho následnú integráciu do spoločnosti, tzv. reintegráciu. Otec restoratívnej justície Howard Zehr hovorí, že treba využívať skupinové, rodinné konferencie, probáciu, mediáciu.&nbsp;

Ale tú predsa máme zavedenú.&nbsp;

Legislatívne bola podchytená najmä od roku 2006, ale na druhej strane treba povedať, že aj tak sa inštitúty restoratívnej justície využívali minimálne. Tie sa začali aplikovať vo väčšej miere od roku 2012, keď vznikli pracovné skupiny zamerané na zefektívnenie prvkov restoratívnej justície, a to najmä vďaka vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti Tomášovi Borecovi, Lucii Kurilovskej, Vladimírovi Cehlárovi a&nbsp;neskôr na ne nadviazal Samuel Burský, ktorý teraz vedie oddelenie probácie, mediácie a prevencie kriminality na ministerstve spravodlivosti. Bez dostatočných finančných prostriedkov je to však pomalé. Zaviedli sme náramky (resp. mali na sklade v SR vďaka finačným prostriedkom EÚ) cca v&nbsp;roku 2014-2015, ale stále sú využívané málo. Willemsen a&nbsp;Walgrave&nbsp;sú toho názoru, že aj keď mnohé krajiny v strednej a východnej Európe už zaviedli mediáciu medzi obeťou a páchateľom (napr. Poľská republika, Česká republika a Slovinsko) iní sa obávajú urobiť prvý krok, resp. začiatok.&nbsp;Willemsen a Walgrave&nbsp;poukazujú na pozadie svojich vlastných skúseností a veľa prekážok, ktoré im stoja v spolupráci s krajinami východnej Európy. V jednom výskume poukazovali na to, že v roku 1980, keď už v západných krajinách fungovali prvky restoratívnej justície, vo východných sa ukazoval vysoko represívny postoj verejnosti aj politických činiteľov, silný odpor v radoch policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa obávali alternatívy, spoliehanie sa na uväznenie, pasívnu občiansku spoločnosť, obmedzená dôvera v mimovládne organizácie a ich odborné kapacity, ale aj nedostatok informácií či zlé ekonomické podmienky. A to všetko nie je prípravou na zavedenie restoratívnej justície.

Spomenuli ste verejnosť a politikov. Nič sa odvtedy nezmenilo?

Keď sa aj dnes stane nejaký trestný čin, príde politik a povie, že vie, ako tento problém vyriešiť. Keďže chce byť znova zvolený, tak zostrí trest alebo zavedie novú skutkovú podstatu.

Čo je však dosť populistické.

Nedovolím si to hodnotiť, určite to však nezaberá. Problém sa nevyrieši, akurát sa zavedie nová skutková podstata a páchatelia budú páchať aj naďalej trestnú činnosť. Možno aj preto, že o novom trestnom čine ani nebudú vedieť.

To je dosť komplikované. Poviete príklad?

Na Slovensku máme takmer 11-tisíc väzňov. Do tisícky z nich spáchali drogovú trestnú činnosť. Veľakrát mladí ľudia ani nevedia, že keď sa s návykovou látkou, hoci marihuanou, rozdelia s viac ako tromi osobami, hrozí im trest v rozsahu 10 až 15 rokov. Pri takejto sadzbe musí ísť páchateľ do väznice. Aj keby sudca aplikoval mimoriadne zníženie trestu, nemôže ísť pod dolnú hranicu, teda pod päť rokov. To platí aj pri majetkových a ekonomických trestných činoch.

Tam je problém skôr s výškou škody.

Od roku 2006 je v Trestnom zákone určená malá škoda na 266 eur a jeden cent. Vtedy sa vychádzalo z minimálnej mzdy. Už pred siedmymi rokmi sme navrhovali zvýšiť túto hranicu. V našom práve sa výška škody násobí, takže na to, aby osoba dostala trest 10 až 15 rokov, stačí spôsobiť škodu vyššiu ako 133-tisíc eur. To sa už hodnotí ako škoda veľkého rozsahu. Ministerský návrh na zmenu Trestného zákona navrhuje zvýšiť malú škodu na 500 eur, ale od januára bude minimálna mzda okolo 700 eur. Okrem vysokých sadzieb však máme aj v zákone aj obligatórne, povinné, prepadnutie majetku. Žiadna krajina (pri porovnaní Česká republika, Rakúska republika alebo Nemecká spolková republika) prepadnutie majetku neukladá obligatórne. Navyše, u nás prepadne všetok majetok, aj ten, ktorý nesúvisí s trestnou činnosťou, ktorý páchateľ napríklad zdedil. Keď vyjde z väzenia, ako chceme takúto osobu integrovať do spoločnosti?&nbsp;

Ťažko, lebo nebude mať nič. Ako spoločnosť si tak zarobíme na ďalší problém.

Presne tak. Dotujeme ho počas výkonu trestu a budeme sa musieť o neho postarať aj po výkone trestu. A nie je to málo ľudí. Slovenský index väzenia je 173. Toľko ľudí je vo väzení na 100-tisíc obyvateľov. Nemci majú index 90, Rakúšania 100. Ak by sme brali iba štátnych občanov SR, tie čísla by boli štvornásobné. Pre zaujímavosť, index väzenstva je v USA 750, v Ruskej federácii 500. Majú veľa väzňov a majú aj tvrdé tresty.

Vzor by sme si mali brať z Rakúšanov a Nemcov. Ako je možné, že index je tak vysoký?

Je to výsledok toho, že odmietame prvky restoratívnej justície. A to preto, lebo nedostatočne informujeme verejnosť o tom, že to je pre nás nevýhodné. Výhodnejšie je, ak páchateľ dostane alternatívu.

Koľko ráz by mal páchateľ dostať alternatívu?

Som názoru, že by mal dostať jednu podmienku, jednu možnosť. Ak spácha trestný čin druhýkrát, tak by mal ísť do väzenia. Nie je riešením dávať podmienku na podmienku. V Česku mali ešte pred desiatimi rokmi nízky počet ukladania tzv. peňažných trestov. Teraz ich dávajú v takmer 20 percentách všetkých trestov. Na Slovensku sa to zvýšilo z piatich na desať percent. Ale iné alternatívy tiež veľmi neukladáme. Na Slovensku sa ročne udelí zhruba 20-tisíc podmienečných trestov, 5-tisíc tvrdých, 1 700 peňažných, rovnaký počet je trestov povinnej práce. TDV, trest domáceho väzenia, dostane okolo dvesto ľudí.

Prečo podľa vás sudcovia nesiahajú po alternatívach častejšie?

Verejnosť nie je dostatočne informovaná. V Nemecku sa päťdesiat rokov kriticky diskutuje o treste a nákladoch na trest odňatia slobody. Preto tam nastal silný pokles ukladania tvrdého trestu. Spomínal som, že v roku 1950 tam uložili okolo 80 percent trestov odňatia slobody, dnes sa do väzenia dostane okolo 7 percent páchateľov. U nás je to približne 30 percent. Podľa výskumov aj príliš skreslené správy z médií môžu za dopyt po ostrých trestoch. Chýbajú informácie o prevencii a efektivite trestov. Politici by sa mali preto spoliehať na akademikov a odborníkov. A my hovoríme to, čo aj Sato: Alternatívne tresty sú menej nákladné, ale aj účinnejšie pri nastolení mieru v spoločnosti. To ukázal aj náš výskum z roku 2013.

Čo viac funguje – povinná práca alebo peňažný trest?

Trest povinnej práce je do určitej miery špecifický, pomáha totiž zahanbiť páchateľa. Ľudia naňho budú ukazovať, keď bude hoci zametať ulice. Fungujú predovšetkým peňažné tresty.

Ale pre verejnosť, a asi aj pre obeť, môže byť istým zadosťučinením, že páchateľ zažije tvrdé podmienky vo väzení.

Nesúhlasím s vami. My potrebujeme človeka prevychovať a dostať ho potom do spoločnosti tak, aby nepáchal ďalšiu trestnú činnosť. Obeť na Slovensku v klasickom retributívnom trestnom konaní dostane iba uspokojenie, že páchateľ bude potrestaný a nič viac.

Takéto uspokojenie, to je asi dosť málo.

To by nemalo byť primárnych záujmom ani obete. Zoberme si 19-ročného študenta univerzity, ktorý spáchal drogový trestný čin. Potrestaný je už tým, že nemôže pokračovať v štúdiu, lebo neviem o tom, že by sa v rámci výkonu trestu dalo študovať diaľkovo. Keď vyjde z väzenia po 5 alebo aj 10 rokoch, bude sa ťažko začleňovať do spoločnosti. Vo väzení zarobí približne sto eur, niečo z toho minie na nákupy v tamojšom bufete. Koľko bude mať peňazí, keď ho prepustia? Ak ešte páchateľovi zoberieme všetok majetok, ako sa začlení do spoločnosti? Bude z neho bezdomovec, o ktorého sa bude musieť postarať štát. To sú náklady, nad ktorými teraz nepremýšľame. Ale to v západných krajinách vedia a preto nedovolia, aby sa obligatórne ukladal trest prepadnutia majetku.

Je to výsledok chýbajúcej trestnej politiky?

To je tá retributívna justícia. Ako som už hovoril, trestnú politiku máme zadefinovanú iba v dôvodových správach pri novelizácii Trestného zákona. Pozrime sa na to aj takto: v roku 1980 sa rodilo okolo 120-tisíc detí ročne, to sú tie Husákove deti. V súčasnosti sa rodí ročne okolo 55-tisíc detí. Z toho polovica ide von, reálne žijú v zahraničí. Zostane tu približne 25-tisíc ľudí, pričom časti z nich udelíme ostrý trest. Ako to teda bude fungovať v budúcnosti? Veď keď sa vrátia po rokoch z väzenia, budú žiť tu a my ich budeme musieť financovať. To nedáva žiadnu logiku. Preto je pre nás výhodnejšie dať páchateľovi alternatívu a 20-tisíc eur, čo by sme museli dať na jeho väznenie, môžeme investovať napríklad na zlepšenie podmienok policajtov na obvodných oddeleniach.

Myslíte si, že je teraz vhodná politická doba, aby sa takéto zmeny prijali?

Nedovolím si to hodnotiť. Ale nemajme krvavé oči. Každý z návrhov, o ktorých sa teraz hovorí, má niečo do seba. Už len zvýšenie škody z 266 eur na 500 je výborná správa, lebo to znamená, že menej ľudí pôjde do väzenia. Ostatné návrhy pri ekonomickej a majetkovej trestnej činnosti pracujú s istými alternatívnymi trestami – buď sa znižujú sadzby alebo môže byť uložený peňažný trest. Je to posun, no aj tak sa domnievam, že by mala byť zriadená pracovná skupina, ktorá by po diskusii medzi advokátmi, prokurátormi, sudcami a akademikmi pripravila nový Trestný zákon a Trestný poriadok. Taký, ktorý bude naozaj dekriminalizovať a nie kriminalizovať potenciálnych páchateľov. Ale to hovorím o procese na 5, 10, možno 15 rokov.

Lebo rekodifikácie na Slovensku trvajú veľmi dlho. Návrh z dielne ministerstva je taký mačkopes, ale je to relatívne dobrý návrh. Je tam cesta k nižším sadzbám, k alternatívnym trestom. Možno by som zvažoval možnosť, aby sudca mohol dať aj mimoriadne nižší trest. Vypustil by som teda limity pre sudcu, aby mohol zvážiť pomery, zavinenie, pohnútku páchateľa a udeliť mimoriadne nižší trest. Teda, musel by sa aj tento návrh ministerstva novelizovať.

Myslíte si, že sa vám ako akademikovi podarí presvedčiť politikov, že pre spoločnosť bude lepšie ak študent, ktorý ponúkne marihuanou troch spolužiakov, nepôjde do väzenia na päť či desať rokov, ale dokončí si školu a bude normálne pracovať?

Veľakrát mi je ľúto, keď vidím mladých ľudí ako idú do výkonu trestu odňatia slobody. Lebo to nie je len o tom, že pošleme páchateľa do väzenia odpykať si trest. Mladý človek zanevrie na spoločnosť, bude nahnevaný možno aj po celý život. Restoratívna justícia posilňuje spravodlivosť v tom, že dáva alternatívu. Človek môže napr. ďalej študovať a začleniť sa časom do spoločnosti. Len my teraz nechceme počuť, že sa nezačlení. No následky o tých desať, dvadsať rokov bude znášať celá spoločnosť. Bude to znamenať menej peňazí pre nás všetkých. Tvrdé tresty nemajú efekt. Toto sú vedecké výskumy a odkaz na restoratívnu justíciu verejnosti, aj politikom.