Tip na článok

Program lepší ako televízia: Tatranské medvede vám vlezú až do dvora

Kontajnerové medvede strácajú plachosť a prichádzajú čoraz bližšie k ľuďom. Za ich návštevy však môžeme sami.

Galéria k článku (7 fotografií )

Tento rok sa zobudili o niečo skôr a hoci by ešte mali držať diétu, viaceré sa rozhodli inak. Vyrazili k ľudským obydliam prehrabávať sa v odpadkoch. Od sezóny k sezóne sú odvážnejšie.

Vyberajú kontajnery, vstupujú na dvory rodinných domov, dobýjajú sa do skladov, penziónov, potulujú sa pri školách, napádajú domáce zvieratá.

„Jedna vec je, keď v noci útočia na odpadkové koše, druhá, keď ich máte pod oknami a neodvážite sa vyjsť von,“ sťažuje sa obyvateľka Tatranskej Lomnice, ktorej medveď pred pár dňami „upratal“ dvor. „Chodia už aj za bieleho dňa.“

Mesto Vysoké Tatry robí, čo môže. Zvolalo krízový štáb, vyhlásilo mimoriadnu situáciu, rozdalo ľuďom píšťalky, vépepéčkari upratujú ulice, polícia i ochranári monitorujú miesta, kam šelmy prichádzajú, a snažia sa ich vrátiť do lesa. Tie sa však vracajú a zaznieva čoraz viac hlasov žiadajúcich ich redukciu.

Niekto je navyše

„Žijem v Tatrách dvadsať rokov, ale do vlaňajška som naživo videl medveďa len v zoo. Až kým ma deti nezavolali, aby som sa pozrel, čo máme na dvore,“ hovorí Oto, majiteľ penziónu v Tatranskej Lomnici.

„Vyšiel som na balkón a s úžasom sledoval, ako sa medvedica nerušene prehrabáva v našom smetiaku. Svietil som na ňu baterkou, pískal na píšťalke, kričal, ale nič ňou nepohlo. Až keď prekutala odpadky, zdvihla sa na zadné a hoci som bol hore, dostal som strach a ustúpil od zábradlia. Pochopil som, prečo sa deti na prízemí boja spať pri otvorených oknách!“

Odvtedy k nim nevítaná návštevníčka s mladými prichádza pravidelne. Raz, dvakrát do týždňa majú vyhádzaný kôš a návštevníci penziónu vraj dávajú tomuto divadlu prednosť pred programom v televízii.

„Neodradí ju nič,“ krúti hlavou Oto. „Minule sme mali v smetiaku kusy skla a ráno bolo všade plno krvi. Aj tak sa vrátila.“ Skúsil kontajner zabezpečiť, ale ani reťaze nepomáhajú. Ostávajú len mreže. „Miestami sa tu cítime ako na Prednej Hore. Bojíme sa ísť večer na pivo!“ dodáva majiteľ penziónu položartom.

Samospráve však do smiechu nie je. „Tatry nie sú také veľké, aby sa v nich uživilo vyše sto medveďov,“ hovorí náčelník mestskej polície Miroslav Kolodzej.

„Dospelé samce vytláčajú zo svojich teritórií slabšie jedince i samice s mláďatami. Tie nemajú inú možnosť, než schádzať do obcí za potravou. Oproti minulému roku nám hlásia viac prípadov ich výskytu v obývaných oblastiach. Našťastie, zatiaľ cielene na človeka nezaútočili.“

Dodáva, že tento problém je v Tatrách dlhodobý a napriek vyhláseniu mimoriadnej situácie im z ministerstva neponúkli riešenia. „Áno, sú tu doma, ale aj my. Máme tu rodiny, deti, prácu. Nie je normálne, že idete vysypať smeti a z kontajnera vyskočí medveď. Niekto je tu navyše...“

Nevyhnutný odstrel?

Víkend v Starom Smokovci je mierne mrazivý, ale plný slnka a krásnych pohľadov na končiare hôr, o ktoré sa zľahka opierajú biele oblaky. Mesto, na rozdiel od medveďov, akoby sa ešte neprebralo zo zimného spánku. Ulice sú poloprázdne, podniky tiež. Malé skupinky turistov smerujú k lanovke, my k budove Horskej záchrannej služby (HZS).

Záchranárom sa do rozhovoru o pažravých šelmách nechce. Naveľa sa predsa rozrečnia. Veď aj dnes mal ich kolega chlpáčovu návštevu priamo za oknami na sídlisku. Všetci si myslia, že situácia nie je dobrá. Príčin je podľa nich niekoľko.

„Je ich viac ako by ich malo byť, ale problém je aj v zákonoch, nevhodnom správaní ľudí či obmedzovaní revírov,“ tvrdí jeden z členov HZS. „Videli ste tu aspoň jediný priechod cez trať či cestu určenú pre zver? Migrujú a ich trasy sú dávno známe. Rovnako vieme, aký je optimálny počet zveri na danom území, len to nikto nechce počuť.“

Jeho kolega Milan Tomaškovič je okrem záchranára poľovník. Medvedí problém vníma asi dvadsať rokov. „Stále ich pribúda a už nemajú kam ísť. Ak to chceme dostať do normálneho stavu, jedinou cestou je nájsť s odborníkmi správny kľúč na ich redukciu. Premiestniť ich niet kam, ani zoologické záhrady ich nechcú.“

Nebezpečenstvo je reálne. Ak šelmám vojdeme do teritória, stretneme samicu s mladými alebo ich vystrašíme, nemožno predpokladať, ako v priamej konfrontácii zareagujú. „Aj my v Ždiari máme medvede, ale nejdú tak blízko k obydliam. Obyvateľom Lomnice či Smokovcov naozaj nezávidím.“

Krkolomné situácie

Medveď k našim veľhorám patrí. Už pred desaťročiami sa ľudia prezliekali do medvedej kože a turisti sa s nimi fotili, jeho podobizeň nachádzame v podnikoch, aj na Hrebienku, kde sa organizujú Medvedie dni. Domáci preto nerobia paniku. Skôr počúvame príbehy s touto výnimočnou šelmou než hlasy o jej likvidácii.

Vedúci elektroúdržby lanoviek Juraj Husovský tu prežil celý život. Tvrdí, že so zverou vždy boli v symbióze. „Odmalička ich vidíme, cítime,“ hovorí. „Pozorujeme ich v okolí našej stanice, z diaľky sledujeme, ako prekonávajú hrebene hôr. Vždy sme ich vnímali ako plachú zver, ktorá len výnimočne zaútočí na človeka. Situácia sa zmenila až v posledných rokoch.“

Vzápätí nás zasype zážitkami, z ktorých by asi takmer každý skončil tragicky, keby to šelmy chceli. „Azda najdramatickejšiu príhodu zažil kolega, ktorý pracoval na zasnežovaní a chcel zbehnúť po zjazdovke zo Skalnatého plesa do Lomnice,“ dozvedáme sa.

„Bola taká hmla, že nevidel na pár metrov, a keď z nej vybehol, narazil rovno do medveďa. Obaja boli v šoku a zviera mu v obrane tľaplo labou po tvári. Tým sa to síce skončilo, muž však aj tak strávil istý čas v nemocnici. Iný spolupracovník na bicykli na lesnej ceste narazil do šelmy. Skotúľal sa do priekopy a myslel, že je po ňom. Jediná šanca bola hrať mŕtveho. Medveď k nemu prišiel, ovoňal ho, zahrabal lístím a kamienkami a odišiel.“

Spomína, ako počas výstupu na hornú stanicu lanovky skupinka pracovníkov zistila, že im jeden chýba. Dorazil o dve hodiny. Opisoval medveďa, ktorý vyliezol z lesa a rovno pred ním sa postavil na zadné. Vystrašený sa vyškriabal na podperu stožiaru. Zviera odišlo, ale on sa desiatky minút neodvážil zliezť.

Hnedí chlpáči sa neraz prišli pohostiť aj do veľkého kontajnera s odpadkami vedľa lanovky v Tatranskej Lomnici. Neraz odtiaľ vyliezli krátko po tom, ako okolo prešli ľudia.

„Podľa mňa sa medveď väčšinou vyľaká viac ako človek. Až tak, že sa doslova po…..,“ pridá Juraj s úsmevom. Medvede sú v Tatrách témou číslo jeden a nikto nie je nadšený, že pobehujú ulicami. „Je asi najvyšší čas ich počty znížiť,“ dodáva.

Pozrite si video:

Medveď rozhodne

Dlhoročný strážca v TANAP-e Juraj Ksiažek si myslí, že nedostatok potravy v lesoch je mýtus. „Každý rok priemerne jedného z takzvaných kontajnerových medveďov zastrelia. Nikdy sme nezistili, že by bol podvyživený. Naopak, všetky boli vo výbornej kondícii. Do kontajnerov chodia vyslovene na lahôdky, ktorými sú často nádobky z rôznych masiel. Zažili sme, že kompletne vyhádzali obsah košov vrátane ovocia či pečiva a išli len po tukoch.“

V posledných rokoch sa ako ochranár podieľa na ich zaháňaní do lesov. Niekedy vraj stačí svetlo, inokedy delobuchy, v krajnom prípade gumové projektily. Aj keď utečú, obyčajne sa vracajú. Zvyk je železná košeľa a niektoré sú na ľudskú stravu naučené odmala.

Staré samice ich učia, kam chodiť. Ich chute sa menia a výraznou mierou k tomu prispieva človek. Na Spiši či Liptove pribudlo mnoho kukuričných lánov, poľovníci zintenzívnili prikrmovanie zveri. Kontajnery v obciach sú len bonus.

Hoci má Juraj bohaté skúsenosti s kontaktom s týmito šelmami, potvrdzuje nám, že medveď o stretnutie s ľuďmi nestojí. „Kolega videl na magistrále, ako sedí v kroví a trpezlivo čaká, kým sa medzi turistami urobí medzera, aby mohol prebehnúť na druhú stranu.“

Podľa neho nie je až také rozhodujúce ani to, ako veľa ich v oblasti je. „Máme síce desiatky úrazov ročne, ale k smrteľným prípadom došlo len v prvej polovici minulého storočia, keď ich bolo asi tridsať. V Nemecku bol pred časom jediný, aj s tým mali problémy.“

Najčastejšími obeťami sú lesníci, lesní robotníci, poľovníci alebo hubári. Keď zviera doslova obkľúčia a nevie si nájsť cestičku, kadiaľ ujsť. „Prevláda názor, že keď sa medveď postaví na zadné, je to znamenie útoku. Omyl. Len sa snaží zhodnotiť situáciu, zachytiť pachy, mať lepší výhľad. Hrozbou je až rev, prudké údery labami o zem, škrabanie pôdy.“

Čo v takých prípadoch? Jednoznačný recept nejestvuje. Každé zviera má inú povahu. Fyzicky sa brániť proti dvestokilovej šelme je hlúposť, ani utekať nie je dobrý nápad. Medveď vás vždy dobehne.

„Najlepšie je týmto situáciám predchádzať, dať o sebe vedieť. Zvonením, svetlom, rozhovorom. A keď sa už kontaktu nedá vyhnúť, odporúča sa ustupovať, vyhýbať sa pohľadu do očí a pri útoku zahrať mŕtveho. Môžem vám však radiť čokoľvek, fakt je, že každé stretnutie dopadne tak, ako bude chcieť medveď.“

Pozrite si video:

Neodradia ich

Zasnežené končiare hôr, akoby nakreslené na jasnej oblohe, lákajú na malú prechádzku. Tak sa za názormi návštevníkov vydávame na turistické chodníčky. Míňame skupinky mladých i starších. Ich názory sú rôzne. „Ľudí je veľa, nie medveďov!“ hovorí muž zo západného Slovenska.

„Čo majú robiť, keď im vyrubujeme stromy, naši spoluobčania vyčisťujú lesy od plodov a kšeftujú s nimi pri cestách?“ Pražská rodinka má za sebou čerstvý adrenalínový zážitok. Ich malý syn Matěj dobehol do hotela s krikom, že pár metrov od neho bol medveď. Otec ho teda vybavil plastovým revolverom, aby sa cítil istejšie.

Fungovalo. Dnes bez problémov súhlasil s výletom k vodopádom. „Sme opatrnejší, sledujeme okolie a rátame s tým, že k stretnutiu môže dôjsť,“ hovorí otec Franta. „Nemám však ani tušenie, ako by som sa zachoval.“

Smerom k Rainerovej chate sa cestička zahusťuje. Pôsobivé obrazy hôr a búrlivého potoka strieda suchý les, ktorý sa pomaly prebúdza k životu. Po šelmách niet ani stopy, i keď z rozprávania vieme, že môžu byť za každým kríkom.

„Isto, máme trochu strach,“ hovoria Jana a Fero, patriaci ku skupinke zloženej z kamarátov z celého Slovenska. „Ale panika nie je na mieste. Skôr opatrnosť a rešpekt. Veď my chodíme na ich územie. A že sa objavujú v obciach? Keby boli ľudia disciplinovaní, nestávalo by sa to!“

Denisa a Zdenka z Prešova výlet zo Štrbského Plesa k vodopádom v polovici vzdali, pretože na trase boli úplne opustené. Tu pri Rainerke je dostatok ľudí a cítia sa bezpečnejšie.

Denisa obavy nepripúšťa: „Keď to príde, budem konať inštinktívne.“ No a priamo v útulni nám Helena z Dubnice ukazuje zvonček, ktorým na seba v lese upozorňuje. „Krása tunajšej prírody je mi prednejšia než trocha strachu.“

Buďme radi, že ich máme!

Chatár Peter Petras nás častuje svojím bylinkovým čajom a bez váhania sa rozhovorí o aktuálnej problematike. Tvrdí, že víchricou a lykožrútom zničený les stratil schopnosť produkovať dostatok potravy pre medvede, preto chodia dole.

„Možno keby sme ich v horách prikrmovali, pomohlo by to. Rozhodne si však nemyslím, že sú premnožené. Len unikajú zo svojho prirodzeného prostredia.“

Za oveľa vážnejší problém pokladá psy, ktorých počet v oblasti s najvyšším stupňom ochrany prekračuje únosné medze. „Videl som skupinu turistov s dvoma veľkými psami, ktoré naháňali kamzíka. Tým by sme sa mali zapodievať a nie chudákom medveďom, pre ktorého sú Tatry prirodzeným priestorom. Buďme radi, že ich tu vôbec máme. Veď je to rarita, ktorou sa môžeme pýšiť!“

Petras prechodil Tatry spredu i zozadu a za štyridsať rokov nemal s týmito zvermi problém. „Vždy mi ustúpili z cesty. Áno, dobýjali sa sem, poškodili chatu, ale opravovali sme ju s vedomím, že ony majú pravdu. Sú tu doma.“

Podľa niekdajšieho nosiča je hystéria okolo medveďov prehnaná. Sám jednému stál zoči-voči. „Dal som pred seba ruksak a čakal, čo sa stane. Chvíľku sme na seba hľadeli, potom ma zviera obišlo a odkráčalo svojou cestou.

Takéto prípady zažili viacerí kolegovia. Napríklad Laco Kulanga. Počas vynášania ho medveď prenasledoval. Ale keď si sadol, zviera zastalo tiež. Tak došli až k chate. Za celý čas sa k nemu nepriblížil. Ja mám väčšie obavy z jeleňov, ktoré sú v čase ruje mimoriadne nebezpečné.“

Pozrite si video:

Vystrieľať, premiestniť či čakať?

Ťažko povedať, koľko medveďov je veľa, - hovorí riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko. „Každé zviera sa množí podľa podmienok, ktoré má. Strieľať ich v národnom parku považujem za pritiahnuté za vlasy. Pravda je, že si za posledné roky zvykli na iný druh potravy, navštevujú polia s kukuricou, repkou, poľovnícke kŕmidlá a až potom hľadajú prirodzenú potravu. Cestou z polí sa neraz zastavia pri kontajneroch v obciach. Preto apelujeme na samosprávy, aby zabezpečovali komunálny odpad.“

Dodáva, že ani ochrancovia prírody odstrel nezatracujú, ak je zviera nebezpečné. Vyvážať ich na odľahlejšie miesta nemá zmysel. Dokážu migrovať stovky kilometrov a vrátili by sa. Ochrancovia skôr očakávajú, že sa medvede prirodzene presunú mimo nášho územia, do krajín, kde ich poľovníci v minulosti vykántrili.

Riaditeľ si myslí, že by sme si mali brať príklad zo severských krajín či z Kanady, kde tieto šelmy rovnako navštevujú ľudské územia. „V prvom rade riešia zabezpečenie odpadov a nedisciplinovaným občanom ukladajú pokuty. Ak napriek tomu zviera robí problém, narkotizujú ho, vyvezú mimo obývaných oblastí, v krajnom prípade usmrtia. V Tatrách je však špecifická situácia. V národnom parku, kde by mala byť ochrana prírody a zvierat prioritou, žijú aj ľudia. Preto je zatiaľ najdôležitejšie dodržiavať zásady, aby sme si navzájom neškodili.“

V Štátnych lesoch TANAP-u vidia situáciu trochu inak. Podľa zoológa Jozefa Hyblera už v roku 2006 informovali, že ďalší nárast medvedej populácie v národnom parku nie je žiaduci. V tom čase lesníci odhadovali, že na celom území parku žije 70-80 kusov. Na jedného pripadalo teritórium ledva 1 570 hektárov.

Pritom dospelý medveď si vyhradzuje svoj priestor s rozlohou od 3-tisíc do 5-tisíc hektárov. Niekedy i viac. K tomu pribudla problematika kontajnerových jedincov. Lesníci dlho navrhujú tieto zvery z populácie vylúčiť.

Funkciou TANAP-u predsa nie je bezhraničná ochrana medveďov. „Z hľadiska ochrany prírody je vhodnejšie časť populácie odlákať prikrmovaním na miesta, ktoré nie sú pod tlakom návštevníkov, a stabilizovať ich v chránenom teritóriu. Toto však nebude stačiť v prípade mladých jedincov odchovaných na kontajneroch a ich matky. Skúsenosti aj zo zahraničia hovoria, že už prakticky nie je v ľudských silách prevychovať ich.“

VIDEO Plus 7 Dní