Keď sme v roku 2006 priniesli článok o hradároch, existovalo sotva pár združení. Dnes pracujú na desiatkach hradov a ďalších pamiatkach. Záchrane historického dedičstva významne pomohol projekt obnovy hradov z dielne dvoch ministerstiev. Samotný projekt sa v slovenskej realite označuje za „malý zázrak“ a jedno z mála zmysluplných využití dotácií z Európskej únie, navyše s dlhodobým efektom a bez typického rozkrádania.
Ibaže podľa šumov sa môže skončiť. Ba dokonca, hoci sa rátalo s obnovou do roku 2020, budúci možno už nebude. Je možné, že by originálny projekt prestal existovať?
Zvíťazí zdravý rozum?
„Počul som o tom. A bola by to veľká škoda. Tento projekt posunul viaceré zrúcaniny z najakútnejšieho stavu, ďalšie na to čakajú. Po obnove by sa mohli zapojiť aj do aktívneho cestovného ruchu,“ myslí si Stanislav Macinský zo Združenia na záchranu Brekovského hradu.
„Ak by sa projekt teraz skončil, dalo by sa to prirovnať ku škôlkarovi, ktorého ste poslali do sveta. Hrady potrebujú ešte aspoň dva-tri roky, aby sa postavili na vlastné nohy a dokázali vytvoriť model udržateľnej obnovy a údržby hradu,“ podotýka Martin Sárossy zo združenia Rákociho cesta.
„Neoficiálne sa hovorí všeličo, no nič nie je potvrdené. Projekt obnovy hradov pochádza z dielne dvoch ministerstiev a hoci sa vyskytli nejaké problémy, každý rok sa to napokon podarilo zrealizovať. Jednoznačne by bolo škoda, keby zanikol taký ambiciózny projekt, ktorý nám závidia okolité krajiny a ktorý úspešne funguje. Veríme, že zvíťazí rozum aj cit k nášmu kultúrnemu dedičstvu,“ dodáva Ľubomír Chobot zo Združenia na záchranu Lietavského hradu.
Ľubo Chobot patrí medzi hradármi k nestorom. O záchranu hradu, ktorý sa týči nad obcou Lietava, sa snaží už od roku 1999. Kedysi tu začínali ako nadšenci s prvými nesmelými prácami, dnes robia odborné semináre, organizujú školenia a radia novým hradárom.
Lietava však nie je jediný hrad, kde vidno pokrok. Aj inde konzervujú celé objekty pred nenávratným zničením, do výšky sa opäť vypínajú štíhle veže a mohutné bašty, pôvodnú krásu získali gotické klenby aj renesančné ozdoby, opäť sa odkrývajú hradné kaplnky, studne či pivnice.
Nejasné?
Navonok všetko vyzerá skvele. V čom je teda problém? „Údajne nejaký ‚múdry byrokratický mozog‘ v Bratislave si povedal dosť. Všetko je to neurčité, viete, ako to na Slovensku chodí. Nikto nič nepovie a odrazu je rozhodnuté. Ale už sa končí leto a ešte sa nezačalo pracovať na príprave pokračovania projektu, pričom zdroje treba zabezpečiť v predstihu - z toho sa dá všeličo dedukovať,“ povedal nám hradár, ktorý si neželal byť menovaný.
Projekt obnovy hradov funguje šiesty rok. Tento rok sa týka 37 kultúrnych pamiatok. Má aj sociálny rozmer: okrem dobrovoľníkov a odborníkov sa na prácach podieľajú nezamestnaní. V skratke to funguje tak, že Ministerstvo kultúry SR (MK SR) financuje profesionálne remeselné stavebné práce cez program Obnovme si svoj dom a Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVR) zasa rieši uhrádzanie miezd zamestnancov, ktoré platí Európsky sociálny fond. „V roku 2017 je do projektu zapojených 627 uchádzačov o zamestnanie,“ potvrdila nám Jana Lukáčová z ÚPSVR.
Ministerstvo práce investuje do projektu tento rok tri milióny eur, ministerstvo kultúry dá bezmála osemstotisíc eur. Slovensko pritom financuje len časť nákladov - zvyšok dávajú na záchranu našich hradov vlastne všetci občania Európskej únie. Zapojenie nezamestnaných financuje Únia až z 85 percent.
Evidentný je aj nárast turistického ruchu - všetci oslovení hradári nám potvrdili, že okrem domácich turistov pribúdajú z Česka, Poľska i Maďarska, počuť tiež anglický, nemecký či holandský jazyk. „Turisti z Moravy už poznajú, kedy sú na Slovensku sviatky, a podľa toho si zladili výlety,“ hovorí Miroslav Tichý zo združenia zachraňujúceho hrad nad Považskou Bystricou.
Plusy aj mínusy
„Do projektu sme zapojení od začiatku a skúsenosti sú rôzne. Zamestnávali sme ľudí, ktorí ešte vôbec nikde nepracovali. Mladí po škole, starší tesne pred dôchodkom aj Rómovia. Väčšina je priamo z obce. Až na výnimky sme boli s ich prácou doteraz spokojní,“ opisuje Stanislav Macinský, predseda Združenia na záchranu Brekovského hradu. „Pozitívne je, že okrem prác na hrade ide o zapojenie ľudí, ktorí sa pre nejakú príčinu nevedia zapojiť do riadneho pracovného procesu. Často ich to nakopne, dodá im sebavedomie a následne sa už riadne zamestnajú. Na hrade treba množstvo pomocných prác, manuálnej práce, na ktorú netreba špeciálnu kvalifikáciu ani drahé stroje, stačí krátke zaškolenie. Celkovo sa dá povedať, že za pomerne malé peniaze sa riešia dve veci súčasne.“
Brekovský hrad leží pri Humennom, ale podobne to vnímajú aj inde. Napríklad Tomáš, mladý chalan, ktorý prišiel z úradu práce „makať“ na zrúcanine Lietavského hradu, nám hovorí: „Chodím sem na Lietavu zo Žiliny, cestujem autobusom a nevadí mi to. Práca na hrade ma baví, lebo to má zmysel.“
Ľudia z evidencie úradov práce robia na hradoch šesť-sedem mesiacov v roku a majú klasickú zmluvu na dobu určitú. Rezort práce hradí lekárske prehliadky, úrazové poistenie i náklady na pracovné pomôcky. Problematickejšie vnímajú hradári byrokraciu. „Nevýhodná je dosť nelogická podmienka zapájať dlhodobo nezamestnaných až v objeme 50 percent a, navyše, nesmú to byť tí istí ako minulú sezónu. Z toho logicky plynie vysoká fluktuácia,“ hovorí Ratibor Mazúr zo Združenia na záchranu hradu Revište. „Máme s tým zbytočnú administratívu, čo nás stojí more času. Navyše práce a materiál treba obstarávať v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, čo je pre nás ako neziskovú organizáciu ďalšia záťaž.“
Tvrdé nastavenie na vysoký počet dlhodobo nezamestnaných vyvoláva problémy zvlášť v oblastiach s nižšou nezamestnanosťou. Peter Martinisko z hradu Lednica nám potvrdil, že tento rok bolo výrazne náročnejšie naplniť miesta cez úrad práce: „Podmienky pre uchádzačov boli až prehnane prísne. Len si predstavte, že máte firmu, ktorá vykonáva špecifické stavebné práce a každý rok má tri štvrtiny nových ľudí. Ako dlho by dokázala takáto firma fungovať?“
Podľa Jany Lukáčovej z ÚPSVR je projekt „zameraný na podporu uchádzačov o zamestnanie, aby získali nové zručnosti, vedomosti a pracovné návyky. A práve s touto ‚výbavou‘ by sa mali presúvať na trh práce, v tomto období je veľký dopyt aj po pracovnej sile v oblasti stavebníctva. Obmena pracovníkov sa vyžaduje len pri časti zamestnaných, aj keď je pravda, že ide o väčšiu časť“.
Údery kladív a sekier
Kým kedysi sa hradári stretávali aj s nepochopením, karta sa dávno obrátila. „Čo sa urobilo za posledné roky? Jednoducho - vrátili sme na hrad život. Kedysi zarastené chodníčky vedúce na hrad sú dnes široké, mnoho turistov priťahuje aj záujem o dianie na hrade,“ tvrdí Ľubo Chobot. „Na Lietavskom hrade sa stále niečo deje, vrátane kultúrnych udalostí, konal sa festival, v septembri otvárame na hrade prvú expozíciu, akcie sú aj v zime, na Silvestra a na Valentína. Hrad znovu ožíva a to je dobre.“
Preč je aj doba necitlivej komunistickej „rekonštrukcie“, keď sa na stredoveké murivá nahádzal betón. „Pri obnove používame výhradne historické postupy a pôvodné materiály, ako je vápno, piesok a pôvodný kameň. Turisti môžu vidieť záchranu hradu v priamom prenose a spoznať i pôvodné technológie, mnohí sa pýtajú na podrobnosti,“ vysvetľuje Štefan Paluš zo Združenia hradu Bystrica.
Aj na Vinianskom hrade nad Zemplínskou šíravou dodržujú pôvodné postupy. „Pracujeme bez elektriny a novodobých strojov, ručne hasíme vápno, miešame maltu a ťaháme materiál,“ opisuje Jaroslav Gorás. „Atmosféru prác na hrade tak dotvárajú údery kladiviek kamenárov, kováčov či sekier tesárov - remeselné práce sú navyše úsporné.“ Pripomína, že objem prác sa nedá porovnať s minulosťou, keď boli odkázaní len na dobrovoľníkov: „Vezmite si to - robí sa každý deň, šesť mesiacov v roku a šesť rokov za sebou. Zamestnanci síce nie sú vyučení v remesle, ale po zaučení nám dobre pracujú murári, tesári, kováčska a kamenárska dielňa, ktorých výrobky používame pri starostlivosti o hrad. Niekto zvládne náročnú majstrovskú prácu, niekto je nosič materiálu. Každý je potrebný.“
Pre ľudí
A kým na hradoch nájdete rôzne zaujímavosti, niektoré doslova „vyrástli“ spod zeme. „Pri Šebeši, takmer zaniknutom hrade, o ktorom ani miestni obyvatelia nevedeli, kde sa nachádza, sa s pomocou nezamestnaných podarilo odkryť a zrekonštruovať hradné múry tak, že dnes tvoria dominantu obce viditeľnú zo širokého okolia,“ opisuje aktivista Martin Sárossy, s ktorého menom sa spája obnova viacerých hradov v okolí Prešova. „Podobne Obišovský hrad. Tam sa spod zeme odkryl takmer celý hradný areál - veža, hradby, palác sú viditeľné aj z diaľnice. Na Šarišskom hrade sa dokončuje hlavná veža - donžon - na ktorej vznikne vyhliadka.“
„Keď sa to zhrnie - projekt je racionálny, financovanie prehľadné a výsledok jasne merateľný,“ zhŕňa Peter Pastier z hradu Beckov a súhlasí s ním Peter Martinisko z Lednice. „Za najpodstatnejšie však považujem zaangažovanie miestnych ľudí. Kým nepracovali na hrade, bola to pre nich len kopa stavebného materiálu, dnes je to pre nich hrad, na ktorý sú hrdí a ktorý si strážia. Vďaka tomuto projektu neobnovujeme len hrady, ale aj hrdosť na naše dejiny. Za rovnaké finančné náklady dokážeme spraviť podstatne viac práce, ako keby sme to zadali súk-romným firmám, navyše mzdy aj odvedená práca ostávajú v regióne pre ľudí.“
A ako teda vidia budúcnosť kompetentní? „Sme presvedčení, že projekt bude fungovať. Otázka je, či zostane v rovnakej podobe, alebo sa bude realizovať formou dopytovej výzvy. O tom bude rozhodovať ministerstvo práce v najbližších mesiacoch,“ povedala nám Jana Lukáčová z ÚPSVR. Podľa našich informácií sa rokovania konajú aj v týchto dňoch a je veľká šanca, že projekt nezanikne. Potvrdil nám to hovorca MK Jozef Bednár: „Naše ministerstvo spolu s ústredím práce v tomto období pripravujú pokračovanie projektu na roky 2018 - 2020.“
Krajina hradov
Slovensko sa označuje za krajinu hradov. Nie je to len reklamný slogan. Na malom území máme naozaj relatívne veľký počet hradov. Dôvod tkvie v stredoveku.
Aj územím horného Uhorska - dnešného Slovenska - sa totiž prehnali Mongoli, nazývaní tiež Tatári. Ich vpád v roku 1241 bol šokujúci, rýchly útok s novou taktikou prakticky zmietol z povrchu uhorskú armádu. Mongoli sa po roku otočili späť, keďže v ďalekej ríši sa blížila voľba nového chána, strach z ich návratu však zostal.
V celej krajine odolalo kočovníkom len pár kamenných hradov. Uhorský kráľ Belo IV. preto nariadil výstavbu nových kamenných sídel. Dnešné Slovensko, vtedajšia hraničná časť Uhorska, je odvtedy doslova posiate hradmi.
