Vanda Felšöci Rusnáková

Prostitútky z osád? Takmer sto percent chlapov na priamu otázku odpovie, že niečo také by nikdy neskúsili. Lenže reči sa hovoria… Je totiž známe, že rómske prostitútky - vek dievčat pri ceste je rôzny, od dvanástich až do tridsiatky - postávajúce pri osadách a hlavných cestných „ťahoch“ sadajú do áut práve „bielym“ zákazníkom. Za smiešne sumy ponúkajú sexuálne služby a - rozširujú syfilis.

Problém je v tom, že dievčatá svoju chorobu až do jej prepuknutia nepriznajú, a tak túto pliagu veselo šíria nielen medzi zákazníkmi, ale aj doma v osade. Prostitúcia nie je trestná, teda na nej nevidia nič zlé. Navyše, keby neboli žiadané, popri cestách a osadách by nestáli.

„Na rovinu? Za sexuálne služby im platia len ,gadžovia‘. Osadníci s prostitútkami spia bez platenia. Jednak nemajú peniaze a jednak si služby od nich vymôžu pod hrozbou bitky alebo ich prinútia s tým, že majú na ne chuť a ako príbuzní vlastne aj nárok,“ prezrádza odborník na rómsku problematiku Ivan Hriczko.

Otvorene priznáva, že vzdelanosť týchto dievčat je mizivá. Nerady chodia do školy, často vynechávajú vyučovanie a „počúvajú iba chúťky svojho tela“. „Problém je aj v tom, že v osadách žijú ľudia neskutočne natesno. Veď v jednej chatrči býva aj dvadsať ľudí. Žije sa tu rovno pred očami detí. Tie vidia sexuálne správanie svojich rodičov aj starších súrodencov, a tak berú sex ako samozrejmú a prioritnú súčasť života. Navyše, ak je po sociálnych dávkach a chlapi sú opití, pri svojich sexuálnych chúťkach siahnu po prvej ženskej, ktorú majú poruke. Je im jedno, či je to ich žena, sestra, alebo dcéra. A rozhodne sa ich nepýtajú, či chcú,“ opisuje praktiky v osadách Ivan Hriczko.

Ako vraví, je bežné, že už osemročné deti v osadách vedia, ako vyzerá a vykonáva sa pohlavný styk - lebo to jednoducho vidia doma. Berú to ako prirodzenú súčasť života, tak ako rodenie detí.

Pohlavný život sa u nich začína veľmi skoro, často už v jedenástich rokoch. „Ony nevidia, že rodičia ráno vstávajú o šiestej, pripravujú raňajky a idú do práce. Nevidia, že by otec alebo mama siahli po knihe a čítali. To je utópia,“ vecne konštatuje Ivan Hriczko.

Tvrdí, že toto správanie nie je spojené iba s nejakou lokalitou, ale plošne sa deje v osadách v rámci celého Slovenska. „V každej osade funguje zákon džungle - prežije najsilnejší. Tvrdá úžera, dennodenné bitky a prostitúcia, neskutočná bieda a zaostalosť, to je reálny obraz osád, ktoré za posledné roky rastú ako huby po daždi. Majoritní obyvatelia nemajú ani potuchy, ako to tam funguje a ako osadníci žijú,“ vysvetľuje Hriczko.

Poukazuje aj na fakt, že v osadách je taká biedna úroveň vzdelania, že inú ako základnú manuálnu prácu títo ľudia vykonávať nemôžu. „Chlapi sú lacnou náhradou za kopacie stroje. S rýľom a krompáčom to skutočne vedia. Ale pozor, chuť na prácu je spojená s prievanom v peňaženke. Len čo príde obdobie vyplácania sociálnych dávok, ich pracovitosť okamžite poľavuje,“ objasňuje realitu odborník na túto problematiku.

Ženy v osadách väčšinou nepracujú. „Starajú sa o domácnosť, o hrnce. Často perú, ak majú prístup k vode, a varia. Mnohokrát len niečo z obyčajnej múky alebo uvaria cestovinu. Mäso skutočne len vtedy, keď majú peniaze,“ dozvedáme sa ďalej. Vraj rady „pletkujú“ a milujú sledovanie telenoviel. „Hlavne tie argentínske sa im páčia, kde sa multimilionári zamilujú do chudobných dievčat a vezmú si ich. Nevidia, že je to fikcia, rozprávka pre dospelých. Keďže to dávajú v televízii, je to pre nich fakt, realita. Tak ako správy. To, čo povedia v telke, je pre nich ako Písmo sväté,“ povzdychne si Hriczko a dodáva: „Prostitútky z tejto vrstvy často vidia aj v zákazníkoch svojich princov a záchrancov. Rady uveria sľubom, že sa ešte vrátia, že im lepšie zaplatia a že ich možno raz odtiaľ vezmú. Pre ne je hrdina a hviezda aj chlap, ktorý má auto a päťdesiat eur v peňaženke.“

Hriczko prešiel takmer všetky osady na Slovensku. Vraj sú aj také lokality, najmä na juhu a východe Slovenska, kde dievčatá šliapu doslova z nudy. „Nie je to nový fenomén. Týmto dievčatám je všetko jedno. Neuvažujú dopredu, koľko peňazí potrebujú na mesiac alebo, nedajbože, aby si niečo ušetrili a odložili. Jednak minú hneď všetko, čo majú, a jednak idú za toľko, koľko v danej chvíli potrebujú. Ak majú chuť na cigaretu, sú ochotné orálny sex poskytnúť za tri či päť eur. To, že o hodinu budú potrebovať ďalšie peniaze, ich netrápi.“

Prostitúciu berú mladé Rómky v podstate ako prácu. Často týmto spôsobom financujú celú rodinu. „Nepotrebujú na to vzdelanie a prax majú. Čím sú mladšie a ako-tak pekné, tým sú u bielych žiadanejšie. Nerobte si ilúzie, že ich vyhľadávajú len opití a jednoduchší páni. Omyl. Za mnohými chodia policajti i vysokopostavení muži. Ony sú totiž v tej svojej ranej puberte pekné a v otázkach sexu veľmi učenlivé a poddajné. Preto mnohé majú zrazu mobil - ktorý im dajú zákazníci. Na ten im volajú a presne sa dohodnú na hodine, kedy si ich vyzdvihnú. Neplatia im horibilné sumy. Vždy sa to točí maximálne okolo 20 eur. Je zvláštne, že týmto pánom nenapadne, že okrem lásky si môžu odniesť domov pohlavnú chorobu,“ krúti hlavou Hriczko a apeluje na sexuchtivých mužov, aby si dobre rozmysleli, čo robia.

Tieto dievčatá svoje zdravie neriešia. Za lekárom idú až vtedy, keď u nich vypukne choroba - a neustáva. „Je to tak aj pri pohlavných chorobách. Ani jedna z nich nepripustí, že by sa niekedy liečila napríklad na syfilis alebo inú pohlavnú chorobu. Dokážu odprisahať všetko. Dodržiavanie sľubov a pravdovravnosť im nič nehovoria. Ak vidia možnosť zárobku, odprisahajú aj to, že doma majú zaparkované Ferrari,“ vysvetľuje Hriczko.

Odhadnúť, či má prostitútka osemnásť, alebo jedenásť, je vraj nereálne. Takisto je to so zdravím. Ak sa u nich neprejavia vonkajšie príznaky syfilisu vo forme bolestivých hnisavých pľuzgierov na pohlavných orgánoch a na stehnách, jednoducho chorobu nepriznajú a svojím telom zarábajú ďalej. „Stretol som sa aj s prípadom, keď si dievčina myslela, že ak už bola preliečená na syfilis, žiadnu pohlavnú chorobu ni­kdy v živote nedostane - a tak svoje služby bez ochrany ponúkala ďalej. Navyše, pre ne je strašiakom skôr AIDS. No aj tak sú mimoriadne naivné. Keď jednej prostitútke zákazník povedal, že ak si po tom, ako mu poskytne služby, dá žuvačku, nič sa jej nemôže stať. Uverila tomu a hneď ,po tom‘ si utekala na blízku benzínovú pumpu kúpiť orbitky,“ krúti hlavou nad naivitou mladých rómskych prostitútok Ivan Hriczko.

Ďalším problémom podľa Hriczka je, že liečba je pre dievčatá mimoriadne bolestivá a zdĺhavá. „Podpíšu u lekára papier, že sú si vedomé svojej pohlavnej choroby a že ďalšie vykonávanie sexuálnych služieb až do vyliečenia je trestné, ale, povedzme si pravdu, zväčša ani nevedia, čo podpisujú. Často sa podpíšu iba tromi krížikmi - a najmä nerozumejú, čo im lekár hovorí. Preto keď sa im uľaví, s liečbou prestanú a prostituujú ďalej,“ konštatuje Hriczko.

Liečba penicilínom vo forme injekcií trvá niekoľko týždňov a je veľmi bolestivá - mnohé pacientky nedokážu bolesť vydržať. V najväčšom ohnisku na Slovensku v Trebišove sa lieči syfilis ambulantnou formou. Pacienti nie sú hospitalizovaní. Pre epidémiu, ktorá sa tu šíri, však kompetentné úrady rozhodli, že túto pohlavnú chorobu budú liečiť u rizikových osôb hospitalizovaním v nemocnici, aby sa vyhli ďalšiemu šíreniu syfilisu.

„Problém je v tom, že prostitútky migrujú. Často nasadnú do auta zákazníka a ten ich odvezie do iného mesta. Z Trebišova napríklad do Michaloviec alebo smerom na Ukrajinu do Sobraniec. Chlap ich môže vyložiť aj v Sečovciach či vo Veľkých Kapušanoch. Osadníčky s tým nemajú jediný problém. Osady sú všade a ,príbuzných‘, u ktorých možno skloniť hlavu, si nájdu vždy. Pokojne sa u nich zdržia aj niekoľko mesiacov a prostitúciu vykonávajú tam. Na návšteve sa bez problémov vyspia s chlapmi z osady. A tak sa syfilis roznáša po celom Slovensku,“ uzatvára Ivan Hriczko.