Tip na článok
Popradské pleso: Štvrté najväčšie vo Vysokých Tatrách. Prameň rieky Poprad.

Proti prúdu: Všetky naše rieky sa končia v Dunaji, iba Poprad v Baltskom mori

Už ani internet nie je to, čo býval. Tvrdí, že rieka Poprad vzniká sútokom Hincovho potoka, ktorý vyteká z Veľkého Hincovho plesa vo Vysokých Tatrách, a Krupej, tá pre zmenu tečie z Popradského plesa.

Galéria k článku (9 fotografií )
V Nowom Sączi: Sútok Popradu a Dunajca.
Muszyna: V Poľsku je oveľa živšie ako na našej strane hraníc.
Piwniczna: Mestečko so 670-ročnou históriou, obľúbená turistická destinácia.

Keď sa v Mengusovskej doline zlejú, je z nich Poprad. Nie ten, ktorý vidno v diaľke a má aj Námestie svätého Egídia, ale rieka, ktorá sa z Tatier valí cez Starú Ľubovňu do Poľska a je slovenskou raritou. Ako jediná z našich riek tečie „proti prúdu“, na sever, a na rozdiel od všetkých ostatných, ktoré sa končia v Čiernom mori, jej vody smerujú do Baltského mora. „Vidíte, a pre nás vodohospodárov sa Poprad začína tam, kde vyteká z Popradského plesa,“ povie Zlatica Čurmanová. Koniec koncov, sú tu aj zaujímavejšie veci ako sútok v Mengusovskej doline.

Vypijú nám Tatranci Popradské pleso?

Vedeli ste, že vo Vysokých Tatrách máme viac než sto plies? Veľké Hincovo je najväčšie, má hĺbku až 53 metrov, ale zahanbiť sa nenechá ani Popradské so svojimi necelými osemnástimi metrami. Či by ste to mali vedieť? Podľa vodohospodárov áno, vydali aj knižku pre deti o vodných dobrodružstvách, kde sa dočítate, že kedysi v Tatrách bolo 21 ľadovcov, najväčší v Bielovodskej doline, 14 kilometrov dlhý a 300 metrov hrubý. Spolu 150 štvorcových kilometrov. A hneď vás aj vystrašia, lebo konštatujú, že plesá by prípadne mohli aj vyschnúť. Žijú z dažďa, zo snehu, z ľadu a z takých potokov, ako je Ľadový. Padá z končiarov do Popradského plesa, aby sa spolu s ním čoskoro premenil na zdroj pitnej vody. „V 80. rokoch minulého storočia tu postavili úpravňu vody, ale tá sa nevyužíva, pretože mesto Vysoké Tatry má iné zdroje. Teda ak sa práve nerekonštruuje úpravňa v Mlynici ako teraz a Tatranci nepijú Popradské pleso,“ vysvetľuje Zlatica Čurmanová zo Slovenského vodohospodárskeho podniku. Poviete si - veď oni nám to pleso nakoniec vypijú! „Nevypijú, množstvá vody pre spotrebiteľov sú presne určené.“ Ešte sa dozviete, že je to tvrdá voda, že na pranie by sa viac hodila mäkká a že táto rýchlejšie zničí práčku. Sú teda Tatranci špinaví? „Určite nie, voda sa dá aj zmäkčovať. Ale sú otužilí, lebo je veľmi studená.“

Zurčiaci potôčik, tatranská romantika, krištáľovo čistá vodička, kým nedotečie do Mengusoviec, kde je to pod osadou hneď zaujímavejšie. Kusy PVC, dolámané vedrá, obnosené šatstvo, strúhač na kapustu, neviditeľné, ale cítiteľné prísady z latrín. „Vo Svite to bolo za socializmu ešte horšie. Tunajšie fabriky sa postarali, aby Poprad bol chvíľu modrý, chvíľu zelený a potom zase červený. Napríklad podľa ponožiek, ktoré práve farbili. A to ľudia rieku ešte aj znásilnili, od Mengusoviec po Poprad je jej tok regulovaný. Začali v 30. rokoch a potom najmä po roku 1956, keď inak mierumilovný tok vytopil Sviťanov aj Popradčanov. „Táto hať je z predvojnových rokov,“ hovorí Zlatica Čurmanová a my jej oponujeme, že na to vyzerá príliš dobre. „Však my ju občas aj opravíme,“ dodá.

Aj tak je tento úsek rieky smutný. Z horskej riavy nezostalo nič. Až príliš lenivo sa uberá na sever, kde v Matejovciach priberie dnes už vyčistené vody zo svitských fabrík a konečne slobodnejšie tečie ďalej.

Bezradnosť: „Mali sme dva kontajnery, ale vzali nám ich,“ konštatuje muž, ktorý nechcel prezradiť meno.
Bezradnosť: „Mali sme dva kontajnery, ale vzali nám ich,“ konštatuje muž, ktorý nechcel prezradiť meno.
Emil Vaško

„Šicko sem vyrucime“

„Tu je klinec, na ktorom visel portrét Františka Jozefa, po ňom prezidenta Masaryka a naposledy prezidenta Husáka. Podľa správnosti by tu mal byť portrét môjho otca, ktorý tu pracoval celých dvadsaťštyri rokov a z nich pätnásť rokov celkom sám,“ spomínal Roman Chlebovec, správca i strojník v najstaršej slovenskej elektrárni v Kežmarku. Svojimi vodami Turbínu z roku 1910, ako ju volajú, kŕmi práve rieka Poprad.

Čo znamená slovo najstaršia, si človek uvedomí, keď sa pozerá na dosku s náradím. „Toto sú skrutky, aké už u nás nezoženiete. Možno tak ešte v Británii, ale u nás určite nie. Vyrobili ich v čase, keď ešte aj u nás platil palcový systém.“ Teda v čase, keď ešte aj u nás jazdili autá na ľavej strane cesty! Kežmarská elektráreň má stoosem rokov, a, čo je už úplná rarita, celý ten čas je v prevádzke! V tridsiatych rokoch minulého storočia, po tom, čo prepojili Kežmarok s Popradom i so Svitom, poháňala tunajšia energia ešte aj prvú tatranskú električku! Ak sa vám to zdá málo, určite nezabudnete na rozprávanie Romana Chlebovca, že tu človek pozažíva kadečo. „To by ste videli, čo sa tu deje, keď trieskajú blesky! Jeden praskol až do strojovne, kúsok odo mňa. Chvíľu som bol hluchý aj slepý. Ale dosť roboty je aj okolo ústia kanála. Ten nám sem už tiež poprinášal kadečo. Zajace, ale boli už i srny, psy, mačky, ba aj pastiera i jedno malé dieťa. Kanál je zradný, najmä keď je mokro a šmýka sa.“

„Šicko sem vyrucime,“ povie žena, ktorá sa tiež pribehla pozrieť, čo také môžeme robiť na divokej skládke v osade v Krížovej Vsi. Dá sa povedať, že stojíme na kope smetí, ktorá sa nakláňa nad rieku a ďalší krok by znamenal istú smrť. Celú noc lialo, voda stmavla, zvýšila sa takmer o meter a teraz sa tam dole, pod smetiskom, pení a berie všetko, čo jej stojí v ceste. „Mali sme dva kontajnery, ale vzali nám ich,“ konštatuje muž a dodá, že v zime je to lepšie, lebo sa po zamrznutom Poprade dostanú na druhú stranu aj s koňmi po drevo zo stromov, ktoré zrezávajú železničiari. „Ale tam vyššie sa deti celé leto kúpu. Tam je voda čistá,“ povie a skonštatuje, že rieka je fajn, pretože v roku 2010 pri potope spláchla celú skládku a bolo tu čisto.

Pozeráme sa, ako si rozzúrený Pop­rad berie, čo mu pripravili, a netušíme, že o chvíľu sa s tým všetkým stretneme opäť.

Upísaná duša a megapovodeň

Malá vodná elektráreň v Ružbašskej Míľave. Má takú slovenskú minulosť i prítomnosť. Postavili ju v 90. rokoch minulého storočia, nevyhla sa exekúcii, má síce nového majiteľa, ale stále nie je skolaudovaná. „V tejto chvíli je pri jej hati 5,5-metrová hĺbka,“ hovorí Jozef Benko zo Slovenského vodohospodárskeho podniku. Nad elektrárňou sa voda po daždi rozliala aj po okolitej lúke a to, čo sa valí cez prepadovú hranu, je jednoducho fascinujúce. Spenená hnedá voda vytvára vír a nad ňou sa ako dominanta vrtí stará chladnička obkolesená všetkým, čo doplávalo z Krížovej Vsi. Kam sa podela romantika z Popradského plesa?

„Aj tu býva krásne! Veď ešte včera sa tu táto voda nevalila. Kedysi tu bývali Plavby družby, dnes Rodinné splavy, trojdňové kajakárske akcie. Spútaná, preteká krásnou prírodou a hádam najkrajší je hraničný úsek medzi Slovenskom a Poľskom, kde by vraj čoskoro mali plávať plte s turistami,“ dodáva. Jediná nevýhoda - ak narazíte na hať, ako je tá v Ružbašskej Míľave, nenesie kajak vás, ale vy kajak. Musíte to obísť. Stavať sa rieke do cesty sa nevypláca.

Čertova skala: Len nedávno stála desať metrov od vody.
Čertova skala: Len nedávno stála desať metrov od vody.
Emil Vaško

Už na to prišla Čertova skala pri Chmeľnici neďaleko Starej Ľubovne. Kde sa vzala, tu sa vzala, trčí rovno z rieky. Legenda ju spája s výstavbou Ľubovnianskeho hradu. Rytier Ľubina upísal dušu diablovi, ak mu z večera do rána, kým kohút prvýkrát zakikiríka, postaví na brale veľký hrad. Čertovi sa darilo jedna radosť a rytier radšej ušiel k mníchom. To diabla tak rozzúrilo, že sa rozhodol hrad zničiť. Na palci dovliekol veľký balvan a chystal sa ho hodiť na svoje nočné dielo. Lenže, vtom sa rozozvučali kláštorné zvony, kohút zakikiríkal a skala mu spadla. Tam, kde stojí aj dnes. „To je síce pravda, ale ona ešte nedávno stála bokom desať metrov od rieky. Po povodniach v roku 2010 sa koryto Popradu posunulo doľava a skala sa ocitla priamo v rieke. Vtedy odplavilo aj urbárske pozemky a Chmeľničania by boli radi, keby sme tok vrátili do pôvodného koryta,“ povie Jozef Benko a aby zdôraznil, aká to bola povodeň, skonštatuje, že tridsať rokov robí na úseku vodného hospodárstva, ale takú povodeň ešte nezažil.

Rovnakým prekvapením je Zoltán Verebelyi, správca rybníka Hume v Starej Ľubovni. Vysvetlí, že vodu berú aj vracajú do rieky Poprad, že majú kapry, amury, šťuky, sumce, takže až také zlé to s čistotou vody očividne nebude. Potom sa však veľmi trefne a šťavnato vyjadrí ku kormoránom a ich činnosti a v tej chvíli je jasné, že slovenčina jeho rodným jazykom nebude. „Som čistý Maďar od Balatonu,“ hovorí. Pochádza z mesta kráľovien, z Veszprému, kde majú na hrade aj Palác kráľovien, ale on si tú svoju kráľovnú našiel práve v Starej Ľubovni.

Odtiaľto je už Poprad pánom sám sebe. Chvíľu tečie naším územím, potom si odskočí do Poľska, aby sa čoskoro opäť vrátil a nakoniec sa z neho stáva 26-kilometrová vodná hranica. Zamávame mu pri našej poslednej dedinke Čirč a sotva prejdeme cez hraničný most, zvítame sa znova v poľskej dedine Leluchow.

Poliaci ťažia náš štrk!

Nech žije Európska únia! „Sklepy spozywcze“ z jednej aj druhej strany a colníci nikde. Pred dvadsiatimi rokmi sa im nepáčilo, keď ste si z Leluchowa niesli košík s jahodami. Časy sa menia. Dnes by ich mohlo rovno poraziť.

Ale to už je s nami Zdzislaw Zbozien, hydrotechnik správy vodných tokov v meste Nowy Sącz a ukazuje na spevnené hrádze v mestečku Muszyna. Musela to byť naozaj strašná potopa, keď sa o nej hovorí nielen u nás, ale aj v Poľsku. A znova sa stretávame aj so smeťami, ktoré voda nesie. Čo s nimi? „Môžeme s nimi začať obchodovať,“ zasmeje sa. Potom ukáže na miesto, kde pred troma rokmi našli niekoľko delostreleckých granátov z druhej svetovej vojny, a na ruiny hradu, ktorý do roku 1474 slúžil ako rezidencia krakovských biskupov. Čiže, ste definitívne v Poľsku. Leluchow nie je len terajšia hranica, ale aj historická uhorsko-poľská. Ale to nie je všetko, čím sa náš tok Popradu a ten poľský líšia. Za hranicou kraj ožil. Všade kopy turistov, bazénov, krčmičiek, lávok pre cyklistov. Piwniczna je ďalšie malé mesto. „Má 670 rokov a je to vyslovene turistická destinácia,“ rozpráva Zdzislaw Zbozien a ťahá nás na kopec, odkiaľ z novovybudovanej rozhľadne vidno kľukatiaci sa Poprad. Nezabudne, samozrejme, dodať, že v roku 2010 tu bolo všetko pod vodou.

Poprad už nie je ani horská bystrina, ani mdlá riečka, ale mohutný tok valiaci sa k svojmu koncu. S brehmi vykosenými nakrátko, aby sa turisti mali kde opaľovať a kúpať. Popradské je tu všetko, CHKO Popradzki park krajobrazowy a ešte aj ulica Popradzka v Nowom Sączi, kde odbočujeme na poľnú cestu, ktorá vedie k sútoku Popradu a Dunajca. Má za sebou 174-kilometrovú púť od Popradského plesa a ďalších a pred sebou nekonečnú cestu do Baltského mora. Len tak mimochodom, štrky, ktoré tu ťažia, sú podľa slov Jozefa Benka naše. Tatranské.

VIDEO Plus 7 Dní