Majú politici problém s ovládaním? Mečiar fyzicky napadol novinára, Matovič sa vyjadril, že istý denník „hucká svojich žoldnierov grcať vývratky manipulatívnych lží“. Podľa Sulíka je dehonestujúce, ako novinári vykrikujú otázky, Fico nazval redaktorku sliepkou a poslankyne sa pobili v bare.
To všetko sa muselo mnohým ľuďom páčiť. Elektorát je množina mnohých subjektov, každému sa zavďačíte iným spôsobom. Niekomu tým, že sa správate neurvalo. Keď je takáto časť populácie nedostatočne zastúpená, tak na tom politik stráca, ale ak je zastúpená väčšinovo, drží ho to pekne nad vodou.
Takže to majú premyslené?
Ťažko to s odstupom hodnotiť. Dôležité je, že ak vám to aj chvíľkovo získava hlasy, skôr či neskôr s takými spôsobmi v otvorenej spoločnosti narazíte.
Hovorí sa, že v politike sa sústreďuje viac psychopatov, teda ľudí, ktorí emócie iba predstierajú, a narcistov, teda ľudí, ktorí trpia nadmerným záujmom o vlastnú osobu, ako v iných profesiách. Súhlasíte?
Nikto nevyšetril politikov tak, aby mohol zodpovedne stanoviť diagnózy porúch osobnosti a porovnať ich s výskytom v celej populácii. Jedna z hypotéz je, že politici sú takí ako ich elektorát, a to znamená, že naši predstavitelia nie sú o nič horší ani o nič lepší než my ostatní. Takže sú skôr obrazom voličov. Iná hypotéza je, že robia politiku práve preto, lebo sú na to predurčení vlastnosťami, ktoré sa u nich vyskytujú vo väčšej miere. Ale to by musel niekto spočítať alebo zmerať a to nikdy nikto neurobil. Solídne dáta k tomu nikto nemá.
Igor Matovič podľa viacerých politológov javí znaky zhubného narcizmu. Sociológ Michal Vašečka nedávno vyzval psychológov a psychiatrov, nech povedia, že mnohí ľudia v politike trpia narcistickou poruchou, aby sa ľuďom otvorili oči. Čo si o tom myslíte?
Vehementne sa bránim tomu, aby sa dávali politikom psychiatrické nálepky a škatuľkovali sa. Som zásadne proti. Psychiater by sa nemal vyjadrovať k ľuďom, ktorých nevyšetrí. A keď niekoho vyšetrí, nemal by o tom hovoriť, lebo to podlieha lekárskemu tajomstvu. Je to základ profesie.
Vo všeobecnosti - vnímate vy osobne na slovenskej politickej scéne narcistických politikov?
To je otázka, ktorú si kladú voliči v mnohých európskych krajinách a nie je to teda vyslovene slovenská záležitosť. Skôr by som povedal, že narcistické osobnosti sa dostávajú do politiky už z definície. Je to totiž jedna z vlastností, ktorá je na to, ak by ste chceli robiť politiku, svojím spôsobom vhodná. Znie to možno kacírsky alebo nepríjemne, ale určité črty osobnosti každého selektujú na určité zameranie. Na to, aby ste boli politik a vedeli manipulovať s verejnou mienkou a s ľuďmi, musíte byť trošku manipulátori a musíte sa mať sami trošku radi, aby ste sa o seba v tomto zmysle starali. Je to dané povahou politiky, patrí to k nej.
Všetko by však malo mať svoje hranice - prirovnám to ku koreniu, stačí štipka, či nie?
To je pravda, ale my nevieme, koľko by ho malo byť, a nikto ani nemeria, koľko ho vlastne je.
Aké sú vlastne vnútorné nastavenia úspešného politika?
Určitá odolnosť, to, že vás nezasiahnu veci, pri ktorých sa iní zrútia, je kľúčová vlastnosť, ktorá ľudí selektuje do vysokých funkcií. Z pragmatického hľadiska však pritom musia sledovať - a robia to hlavne populisti - väčšinový názor verejnej mienky a snažia sa doň triafať. Politikovi ide o to, aby sa pri moci udržal a nie aby niekoho naozaj počúval.
Na Slovensku vypukol problém s politikmi, ktorým dovtedy ľudia podľa volebných výsledkov verili. Asi počas kovidu, keď krajinu riadili akoby cez tlačovky, bol na dennom poriadku, vláda si robila po svojom a nerešpektovala žiadnych odborníkov. Je to normálne?
Bolo to aj v Česku, hoci nie také vypuklé. Protiargument je, že keď sa pozriete na akékoľvek diskusie so špičkovými odborníkmi vo virológii a imunológii, ani oni sa nezhodujú na tom, aké by opatrenia mali byť a aká by mala byť intenzita reštrikcií a lockdownov. Vyskytli sa medzi nimi aj takzvaní kovidoví disidenti, teda odborníci, ktorí zastávali úplne iný názor, iný postoj k rúškam, očkovaniu, zatváraniu okresov a zákazu cestovania. Bolo by trochu falošné hádzať to len na politikov. Hoci je pravda, že ak niečomu nerozumiem, tak si pozvem experta. Len záleží na tom, ktorého.
Ľudia na Slovensku strácajú podľa prieskumov verejnej mienky dôveru v politiku. Akoby ich už nebavilo sledovať špekulácie a vykrúcania politikov. Čo s tým?
To je problém, ak naň niekto nájde recept, a ja to nie som, mohol by mnohé v politike zmeniť a to sa nedeje. Museli by na tom totiž spolupracovať hlavne tí, ktorých sa to týka, a to sú politici. Museli by zmeniť svoje správanie k obyvateľom. Ono sa im to aj tak vždy vráti pri ďalších voľbách. Ale opäť je na elektoráte, aby premýšľal a nenechal sa manipulovať. Chápem, že je to ťažké, nie každý má vyvinuté kritické myslenie, ale tým, že o tom hovoríme, možno sa nad tým zamyslí viac ľudí. Nevidím to beznádejne.
Beznádejne sa však cítia niektorí voliči a tvrdia, že načo pôjdu voliť, keď ich hlas nič neznamená. Čo by ste im odkázali?
Že je to omyl. Demokracia je zo všetkých zlých systémov ten najlepší, lebo zaisťuje striedanie politikov, ktorí tam nemôžu zotrvávať do aleluja ako v autoritatívnych systémoch. V demokracii máte nádej, že keď vydržíte štyri roky, politik môže byť vymenený za nejakého iného. Hlas vo voľbách je jediná poistka, ktorú v demokracii človek má.
Máme pred predčasnými voľbami a sledujeme, ako sa niektorí politici ako keby silou-mocou držali svojich funkcií, nechávajú to na posledný možný termín - nedá sa odísť skôr?
Je to ukážka toho, ako sa etablovaná garnitúra snaží zubami-nechtami udržať čo najdlhšie pri moci. Na druhej strane, sú tu neprekročiteľné hranice, ktoré im neumožňujú premeniť to v spomínaný autoritatívny systém. Môžu posunúť predčasné voľby až na jeseň, ale nemôžu ich odložiť na rok 2030 a predĺžiť si mandát ako vládcovia veľkých ríš na východ od nás.
Niektorí budú mať po voľbách ťažkú pozíciu pri hľadaní normálneho zamestnania.
Ja som si pri mnohých politikoch, respektíve skôr u ich prisluhovačov hovoril, že sa prejavujú tak stupídne, že až sa to celé skončí a ich chlebodarcovia odídu, tak od nich nikto ani suchú kôrku nevezme. Mýlil som sa. Oni vždy nájdu spriazneného človeka. Sú rôzne subkultúry alebo subpopulácie, ktoré pri sebe držia a sú pomerne často vystavané z podobných typov bývalých politikov a ich ľudí. Navzájom si poskytujú pomocnú ruku.
Dalo by sa to nejako konkretizovať?
Teraz som čítal v časopise Reflex rozhovor s hovorcom prezidenta Zemana Jiřím Ovčáčkom. Nestačil som sa čudovať, ako otočil názory. Až by ste ho začali ľutovať, keď to čítate. No a to je prvý krok, aby získal niekde ďalšie zamestnanie. Pritom v čase, keď bol v plnej sile a bral osobnú zodpovednosť za výroky pána prezidenta, tak by ste si mysleli, že keď skončí na hovorcovskom mieste, už inú prácu nenájde. A nie je to pravda. Vždy nájdete nejakú subkultúru, kde sa uchytíte.
Ako je možné, že nie ste unavený a deprimovaný z toľkých porúch osobnosti, s ktorými sa deň čo deň roky stretávate? Musí to byť nesmierne zaťažujúce.
Až s toľkými poruchami osobnosti sa paradoxne na psychiatrii nestretávam a existuje určitá mentálna hygiena, ktorá velí nebrať všetko osobne. To znamená - na jednej strane vás nepoteší, keď vás niekto nekriticky chváli, ale rovnako vás nepoloží, keď vás niekto osočí, hlavne ak je to súčasť jeho psychopatológie.
Asi sa to ľahšie počúva, než realizuje.
Pripomína mi to trošku povolanie jednej z mojich dcér, ktorá bola dlhé roky záchranárka, lietala vrtuľníkom a zoškriabavala z diaľnice opilcov alebo vo francúzskych Alpách lyžiarov. Pýtal som sa jej, ako môže vydržať hlavne mŕtve deti v autách, ktoré vyrezávajú z plechu. To sú srdcervúce scény. Hovorí - ,Najskôr sa mi to často vybavovalo, ale časom si vybuduješ obranu a kompenzuješ to vo voľnom čase športom, humorom, muzikou. Keď vidím ležať človeka, musím ho zaintubovať. Okolo sú čumilovia, prší, ale vravím si: Keby som tu nebola, tak ten človek zomrie, keď tu som, buď zomrie, alebo mu pomôžem. Zhoršiť to nemôžem, môžem to len zlepšiť, tak som úplne pokojná.‘ Na to si vždy spomeniem a to sú variácie na túto tému.
