Kedysi ľudia umierali doma. Rodina ich telo vystavila v nejakej izbe a príbuzní sa prišli so zosnulým rozlúčiť. Dnes to takto nefunguje kvôli hygiene a čas na rozlúčku je hodina pred pohrebom. Nebolo pre psychické vyrovnanie so stratou blízkeho lepšie, ako to prebiehalo v minulosti?
Žiaľ, smrť akoby bola v súčasnosti tabuizovaná. Hovorí sa o nej veľmi málo. Pritom je to naša jediná nezvratná životná istota, lebo od tej chvíle, ako sa narodíme, smerujeme k tomu, že raz umrie­me. Áno, kedysi ľudia umierali doma a príbuzní sa s nimi prišli rozlúčiť. Niekedy to urobili už aj skôr, keď videli, že koniec sa blíži. A ľudia umierali v pokoji. Dnes je smrť inštitucionalizovaná - umierame v nemocniciach, hospicoch, často osamelí a nešťastní, pri sebe nemáme nikoho blízkeho.

Za pokrok v modernej dobe teda prinášame obete v podobe smutnejších koncov?
Zoberme si určitý paradox medicíny. Starý človek spadne a zlomí si krček stehennej kosti, čo je väčšinou sprevádzané rôznymi komplikáciami ako zápal pľúc, preležaniny. Lekári ho zachránia, no ostane úplne imobilný, dostane sa do hospicu, kde - možno povedať - po tom, čo bol zachránený, čaká na smrť.

V hospicoch si všimli, že ľudia, ktorí umierajú na starobu, často nevedia akoby odísť. Až keď ich skontaktujú s niekým blízkym, v pokoji umrú. Viete o tom?
Každý človek v hospici v nádeji očakáva, že ešte nejaká osoba, ktorá je pre neho dôležitá, za ním pred „odchodom“ príde. Neraz vďaka sile, ktorú v sebe zmobilizuje, skutočne neumrie. Vyčkáva.

To znie až nadprirodzene.
Občas akoby človek aj tušil, že sa blíži jeho posledná chvíľa, že už toho nemá pred sebou mnoho. Nazval by som to správanie anticipujúce smrť. Mnohí si pripravujú oblečenie, hovoria o tom, ako by mal pohreb prebiehať. Objavujú sa zvláštne prejavy v správaní, chcú sa zmieriť so svojimi nepriateľmi, odpúšťať a želajú si, aby bolo odpustené aj im. Spomínam si na svojho otca, ktorý ležal v nemocnici po infarkte. Deň pred tým, ako u­mre­l, mi dával príkazy spôsobom, ktorý bol v rozpore s jeho bežným správaním. Vravel, aby som šiel za takým a takým človekom, lebo má problémy, že mám zavolať tomu a tomu, pretože potrebuje pomoc. Správal sa zvláštne. Ale na ďalší deň mi to už nevysvetlil, lebo keď som za ním chcel ísť, už nežil. Niekedy sa v človeku objaví nejaké nutkanie vybaviť a zariadiť veci ešte pred tým, než umrie.

Dušičky, Pamiatka zosnulých - to je sviatok, ktorý ľuďom jatrí rany alebo, naopak, pomáha im vyrovnať sa so stratou blízkych?
Oboje je možné. Čím je smrť bližšie, tým ťažšie sa s ňou človek vyrovnáva. Oveľa ťažšie prežívajú Dušičky ľudia, ktorých blízki umre­li len nedávno. Emócie, ktorými sú spomienky sprevádzané, sú stále veľmi intenzívne. Na druhej strane, keď ideme na hrob blízkych, ktorí zomreli už dávno, objaví sa aj hrejivý pocit ich blízkosti. Spomíname na nich, vynárajú sa v nás spoločné zážitky a keď im na hrobe zapálime sviečku, uctievame si ich pamiatku.

Už vstup do cintorína, kvety, vôňa chryzantém a zapálených sviečok navodzujú počas sviatočných dní zvláštnu atmosféru.
Áno, uvedomujeme si, že v hroboch spočívajú ľudia, ktorí nám boli blízki. Ale viac cítime aj pominuteľnosť vlastného života pri súčasnom vedomí toho, že my ešte žijeme. Pozostalí prežívajú akoby zmes emócií. Na jednej strane strata a trúchlenie, na druhej strane: áno, ja som ešte tu.

Dá sa na smrť blízkeho vôbec pripraviť?
V podstate áno, najmä ak žijeme s blízkou osobou, ktorá je nevyliečiteľne chorá. Najhoršie znášame náhlu smrť detí a mladých ľudí, nehovoriac o tom, keď rodič prežije svoje dieťa, to sú najťažšie prípady.

Často sa ľudia dlhodobo nevedia zmieriť so stratou človeka, ktorého milovali. Je možné určiť čas, za ktorý by ťažoba a smútok mali prejsť?
Je to veľmi individuálne. Niekto akoby stuhol a nevie sa po­hnúť z miesta, má pocit, že jeho život stratil zmysel, a doslova nechce ďalej žiť. Sú ľudia, ktorým stačí, keď sa z tejto bolesti vyrozprávajú. Iní prežívajú stratu ťažko a dlho, neraz až roky. Intenzita prežívania sa, samozrejme, mení. My hovoríme, že sa treba odpútať od osoby, ktorá zomrela, a nechať ju v pravom zmysle slova pokojne odísť. Je to ťažké, lebo človek niečo stratil a strata bolí. Ale ako sa hovorí - život ide ďalej.

PhDr. Robert Máthé PhD., psychológ
Zdroj: MATEJ KALINA
Ľahšie sa umiera človeku, ktorý toho veľa zažil a žil naplno, než človeku, ktorý žil len málo, alebo takému, čo bol celoživotne frustrovaný.
Robert Máthé, psychológ

Keď človek smúti dlho, môžu sa k oslabenej psychike pridružiť aj viaceré ochorenia?
Úmrtie blízkej osoby predstavuje veľkú psychickú záťaž, ktorá často môže viesť k depresii a nezriedka aj k telesným ťažkostiam. Pozostalí majú pocit, že im nikto nemôže pomôcť, ani odborník, ktorý niečo podobné neprežil.

Čo človeku v týchto najťažších chvíľach pomáha?
Hlboký bôľ a smútok sú prirodzenou reakciou na stratu blízkej osoby. Je namieste oddať sa týmto pocitom - nepotláčať plač, oddať sa tichému smúteniu aj navonok, v kruhu blízkych hovoriť o tom, čo prežívame, nehanbiť sa za svoje pocity. Veľmi dôležité je vyrovnať sa aj so všetkými vecami, ktoré nebohému patrili, či už sú to veci, ktoré mu boli blízke, oblečenie, fotografie. Niektoré nám ho budú pripomínať a určite budeme radi, že ich máme. Ale zasa je to individuálne. Niektorí pozostalí sa nemôžu pozerať na fotografiu osoby, ktorá umrela, lebo v nich spustí depresívne pocity, a vtedy je dobré dať tie veci mimo dohľadu. Po čase sa to môže zmeniť. Intenzita prežívania je premenlivá - od hlbokého žiaľu, smútku, v niektorých prípadoch výčitiek svedomia, prejde človek postupne do stavu zmierenia so skutočnosťou.

Sú aj prípady, keď ľudia umierajú dlhšie a vedia, čo ich čaká. Ako zvyknú na tento stav reagovať?
Môj dobrý priateľ gynekológ a sexuológ Radim Uzel bol napríklad so smrťou veľmi vyrovnaný. Keď sme sa naposledy stretli v Prahe, už prednášal v zlom fyzickom stave, pre svoju smrteľnú chorobu mal pred sebou už len pár mesiacov. Znášal to však obdivuhodne, až hrdinsky. Jasne nám dal najavo, že vie, že umrie a že je to už jeho posledná prednáška. Ale do poslednej chvíle pracoval, navonok zmierený s tým, že umrie. Ako lekár vedel pragmaticky posúdiť svoju dia­gnózu a čas, ktorý mu ostáva.

Nie každý je však vyrovnaný ako Radim Uzel.
Áno, musí to byť silná a veľmi zrelá osobnosť, ktorá sa vie racionálne postaviť k životu aj k jeho koncu.

Vy ste na tom ako?
Ja mám pocit, že som s tým vyrovnaný. Moje krédo je - žiť treba tak, aby ste si mohli povedať nevadí, keď príde posledná chvíľa. K tomu som dospel pri úmrtí jednej kolegyne ešte počas štúdia. Boli sme na splave na Dunaji, nejakých desať kanoe išl­o dolu vodou, keď sa oproti plavila nákladná loď, ktorá narobila veľké vlny. Všetci sme sa prekotili, ale podarilo sa nám vyplávať z vody. Len jedna kolegyňa sa už z vody nedostala. Keď sme potom sedeli na brehu a riešili otázky života a smrti, dospeli sme k tomuto light motívu. Nie je však ľahké toto krédo napĺňať.

A čo presne znamená povedať si, že „smrť mi nevadí, žil som dobre“?
Ľahšie sa umiera človeku, ktorý toho veľa zažil a žil naplno, než človeku, ktorý žil len málo, alebo takému, čo bol celoživotne frustrovaný, celý život sa boril s pocitom, že nedosiahol takmer nič z toho, čo chcel. Môžem však vyzdvihnúť protipól: aj niektorí bohatí ľudia majú veľký strach zo smrti, lebo im je ľúto, čo tu zanechajú. Majetok si však do hrobu človek nezoberie.

Ľudia sa od nepamäti snažia odhaliť tajomstvo umierania a smrti. Sám som v rámci psychoterapeutickej výcvikovej skupiny zažil istú imitáciu vlastnej smrti. Objavila sa mi predstava, že som červená bodka v horskom potoku...
Robert Máthé, psychológ
Na snímke sviečky na Cintoríne Slávičie údolie pred sviatkom Všetkých svätých v Bratislave 30. októbra 2021.
Zdroj: TASR/ Jaroslav Novák

Čo pôsobí na ľudí pred smrťou pozitívne a uľahčuje ju?
Dôležitá je blízkosť niekoho a vedomie, že sa máme o koho oprieť, že sa môžeme spoľahnúť, že bude stáť pri nás.

Ako reagujú na informáciu, že majú, povedzme, smrteľnú diagnózu?
Často reagujú panikou, úzkosťou, zúfalstvom, depresiou a strachom zo smrti. Nemusí to však byť pravidlo. Sú ľudia, ktorí sa zmobilizujú a hľadajú akékoľvek spôsoby liečby, proste to nevzdávajú. A sú aj takí, ktorí sa jednoducho oddajú osudu a snažia sa ešte, ak im to ich stav dovolí, užiť, čo sa dá. Tí absolútne rezignujúci sa neraz rozhodnú o ukončení svojho života. Ani v takýchto skutočne náročných situáciách sa však netreba strániť pomoci - psychológovia aj psychiatri sú pripravení poskytnúť pomoc.

Ľudia o smrti neradi hovoria. Keď niekto začne hovoriť príbuzným, čo majú robiť po jeho smrti, odpoveďou býva obyčajne mávnutie rukou s tým, že „veď máš čas, nerieš to teraz“. Je to správne?
Ja si myslím, že sa tejto téme netreba vyhýbať. Smrť je predsa každodenná životná realita, nemá byť prečo tabuizovaná.

Tabuizovaná je aj eutanázia, čo je vlastne dobrovoľná smrť.
Je to v podstate asistovaná samovražda a je to veľmi zaujímavá téma. Ťažko chorí ľudia, ktorí už skutočne trpia tým, že žijú, sa oprávnene pýtajú na túto možnosť. Sú aj ľudia, ktorí mesiace a niekedy aj roky ležia nehybne napojení na prístrojoch - po odpojení by sa ich utrpenie ukončilo.

Môže byť eutanázia vnímaná ako možnosť na dôstojný odchod?
Umrieť môžete všelijako - náhle, postupne, odkázaný na iných tak, že sa vôbec neviete postarať o seba. Mnohí si kladú otázku, prečo by nemohli umrieť na základe vlastného rozhodnutia, veď ide o môj život a mal by som mať právo rozhodnúť o tom, ako a kedy ho ukončím. Psychiater Irvin Yalome napísal svoju poslednú knihu s manželkou, ktorá trpela smrteľnou chorobou a rozhodla sa pre eutanáziu. Vedela, že zomrie, rozlúčila sa so svojimi príbuznými, priateľmi, blízkymi známymi a odišla zo života veľmi pokojne. Aj toto je príkladom toho, že o smrti by sa malo hovoriť viac a dostať do povedomia verejnosti, že je prirodzenou súčasťou života.

Umierajú napríklad veriaci ľahšie?
Všimol som si, že mnohí ľudia sa hlavne pri smrteľných chorobách utiekajú k viere. Dokonca aj takí, ktorí neboli veriaci, lebo chcú mať nádej v posmrtný život. Stáva sa, že aj ateisti sa zmenia na skutočne hlboko veriacich.

Môže darovanie orgánov pomôcť príbuzným vyrovnať sa so smrťou blízkych?
O darovaní orgánov spravidla rozhodujú príbuzní po náhlej smrti člena rodiny. Fakt, že orgány blízkej osoby môžu zachrániť život niekoho iného, môže zmierniť ich bolesť zo straty - vnímajú to tak, akoby zosnulý naďalej v podstate aspoň čiastočne naďalej žil.

Prečo sa ľudia podľa vás boja smrti?
Smrť je veľká neznáma. Sú mnohé štúdie o zážitkoch ľudí, ktorí prežili klinickú smrť - zjednodušene povedané, tunel a svetlo na jeho konci, vznášanie sa v prázdne... Ľudia sa od nepamäti snažia odhaliť tajomstvo umierania a smrti. Sám som v rámci psychoterapeutickej výcvikovej skupiny zažil istú imitáciu vlastnej smrti. Bol to hlboký zážitok. Objavila sa mi predstava, že som červená bodka v horskom potoku, ktorý ma unáša až do vodopádu, odkiaľ som dlho padal kdesi do hĺbky… Celé to bolo bez strachu a bez úzkosti, bol som akoby odovzdaný vode a len som sa sledoval, ako letím do tajomného neznáma. Na moje prekvapenie to nebolo nepríjemné. Podčiarklo to vo mne pocit, že smrť je niečo, čoho sa netreba báť. V súčasnosti je aj predmetom mnohých vedeckých štúdií a je neoddeliteľnou súčasťou v podstate všetkých náboženstiev.

Ak je človek zmierený s tým, že raz umrie, asi aj zvyšuje kvalitu života, alebo nie?
Určite áno.