Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Vetu, že „rakovina nie je to najhoršie, čo sa mi v živote stalo,“ vlastne Martina Šoltésová ani tak nepovedala, len to podotkla ako odpoveď na moju poznámku, či si uvedomuje, že sa celý čas počas svojho rozprávania usmievala. "Bez omáčky" a s pokojom, s humorom, hovorí o tom, ako „rak“ prišiel do jej života a menuje etapy, koľko to stojí, aby zas „odišiel“.
<h2>Mama a&nbsp;ja</h2>
Martina má dnes 30 rokov. Keď si našla slávnu hrčku na prsníku, chodila ešte na vysokú školu. Študovala slovenský jazyk a literatúru v Bratislave. Každý deň prednášky, popri tom práca vychovávateľky na pol úväzku v škole. „Bol to dosť masaker,“ skonštatovala s odstupom šiestich rokov. „Pamätám si to ako dnes. Jeden deň mi 12:20 končila hodina a 12:40 zvonilo v tej škole kde som pracovala. Mala som presne 15 minút, aby som sa stihla premiestniť. Ten stres som si ako študentka neuvedomovala.“
K&nbsp;vypätiu na univerzite sa pridali aj problémy doma. O&nbsp;nich Martina veľmi rozprávať nechce. Hovorí len, že v&nbsp;roku 2011 jej zomrela mama. Na onkologické ochorenie po piatich rokoch neúspešnej liečby. Po matkinej smrti začala tušiť, že ani s&nbsp;ňou nie je všetko v&nbsp;poriadku. „Ešte na strednej sme mali prednášky o&nbsp;samovyšetrení prsníka. Vštepovali nám, že je dôležité robiť to, tak som to naozaj praktizovala. Vyrastala som s&nbsp;tým, že onkologické ochorenia existujú a&nbsp;nie je to žiadna sranda,“ hovorí o tom, ako si sama jedno ráno doma v detskej izbe nahmatala tuhú hrčku v ľavom prsníku.
Hrčku sa na Slovensku nájde za rok u 2 800 žien. Najčastejšie však ide o vekovú kategóriu 50-69 rokov. Až 30 percent z nájdených karcinómov prsníka u nás je sú metastatické nálezy a pokročilé štádiá. Október je mesiac prevencie rakoviny prsníka.
<h2>Chronická únava</h2>
Aký bol mesiac, koľko času prešlo od maminej smrti, koľko týždňov prešlo odvtedy, ako prsty natrafili na niečo podozrivé? Martina vraví, že presný sled udalostí si vo svojom vnútornom disku neuložila. Ani lekárom to celé časovo situovať nevedela. „Viem, že som sa učila niekedy do tretej-štvrtej rána a nebola som schopná zobudiť sa v normálnom čase. Ľudia sa ma so smiechom pýtali, že či nejde o&nbsp;lenivosť. Keď si však na to spomínam, bola to šialená únava. Len zobudiť sa pre mňa predstavovalo neskutočnú bolesť. Zaspala som si štátnicu. Bola som na rade ako prvá, to som nestihla. Museli kvôli mne zmeniť poradie.“ Zamýšľala sa, čo to je. „Vyslovene ma to obmedzovalo. Chcem byť pani učiteľkou. Škola začína o&nbsp;8:00, čo budem robiť, keď vstávanie vôbec ‚nedávam‘?,“ pýtal a&nbsp;jej vnútorný hlas.
Iné príznaky nevnímala a&nbsp;takým niečím ako „dobrý deň, neviem sa ráno zobudiť“, sa k&nbsp;doktorovi predsa nechodí. Možno aj preto sa odvážila cestovať do Ameriky a&nbsp;ako mnoho študentov si tak splniť zámorský sen. „Neviem, či som hrčku našla predtým alebo potom. Veľa ľudí však čaká. Keď som povedala priateľom, že som si ju nahmatala, mnohí ma chceli upokojiť. Vraveli mi niééé, to nič nebude.“
<h2>Lekár za lekárom</h2>
Martina v&nbsp;hlavnom meste svoju ženskú lekárku počas štúdia nemala. Keď sa odhodlala, našla si na webe gynekologičku. Po telefóne sa poradili a&nbsp;rovno zamierila na sono. No a&nbsp;od radiológičky putovala mladá pacientka k&nbsp;úplne iným lekárom. Gynekologičku videla nakoniec až po rokoch. „Nikdy nezabudnem na zážitok zo sona. Ležím, lekárka prístrojom skúma telo, potom ostala hustá atmosféra. Pani doktorka pozerá na monitor a&nbsp;povedala mi to nejako tak, že nó, toto je asi tá dvojcentimetrová hrčka. Vidím ju, povedala. Nič bližšie, len to, že je veľmi dôležité, aby som išla na biopsiu,“ rozpráva Martina.
Doktorka nechala drsný oznam na kolegov. Rádiologička sa síce vyhla priamosti, ale vedela, že Martina chápe. Potom už nabrali udalosti rýchly spád. Odobratie vzorky tkaniva. Čakanie na výsledok. Nepríjemných pár dní. Pozitívny nález. Po ňom konzultácie, onkológ, chirurg, predoperačné vyšetrenia, operácia. Aby „to“ išlo rýchlo von. Prísľub, že chemoterapia nebude, nanajvýš ožarovanie. Oznámenie, že bude aj jedno, aj druhé.
<h2>Idete na plastiku?</h2>
Martina síce hlavu na detaily nemá, niektoré situácie si dobre pamätá. Aj v čase, keď jej plány vybuchli a zlé správy vytláčali len horšie, jej bolo do smiechu. Vek neoklamete. Keď máte 24 z puberty ste ešte celkom nevyviazli. „Išla som na jedno predoperačné vyšetrenie na oddelenie, kde ženám často riešia plastické operácie prsníkov. Prišiel ku mne doktor, pýta sa ma, idete na plastiku? Ja vravím nie, mám karcinóm. Myslel si, že srandujem, neveril mi. Ja mu vravím s veľkým úsmevom, že fakt, ale nevedela som sa nesmiať. On prestal, keď uvidel moje papiere."
Od stanovenia diagnózy po biopsii do zhruba hodinovej operácie v&nbsp;celkovej narkóze prešli dva týždne. Alebo dva dni? Martina už nevie. Spomína si len na rýchly spád udalostí. „Počas operácie chirurg vidí, či je nutné vziať aj lymfatické uzliny z&nbsp;pazuchy. Karcinóm tam rád putuje. Ak sa k&nbsp;nim dostane, ide o&nbsp;vážnejšiu fázu. Používajú modrú vodičku, ktorá lekára navedie k&nbsp;tomu, čo treba vziať,“ vysvetľuje Martina fundovane. Pár uzlín Martine vzali. Pre istotu, lebo na 100 percent sú si istí len po rozbore v laboratóriu. Nález mala negatívny. Trochu to oplakala. Je to o&nbsp;jednu jazvu naviac. Navyše po tomto zásahu môže občas ruka tŕpnuť, puchnúť, najmä ak sa uzlín berie viac. Nemali by vraj na nej nosiť obrúčku ani si dávať merať tlak. Radšej nastrčia druhú ruku. Martina problémy nemá, ale vakcínu proti Covidu si dala pichnúť predsa len do pravej paže.
<h2>Priateľ internet</h2>
V&nbsp;nemocnici si ju nechali kratučko. Dva dni. Po operácii oddych, hojenie rany. Neskôr kontrola a&nbsp;na nej zlá správa. Všetko je v&nbsp;poriadku, karcinóm už v&nbsp;tele nie je, ale predsa poďme do chemoterapie. Martine nariadili takzvanú adjuvantnú chemoterapiu, teda liečbu, ktorá by mala zachytiť niečo, čo by mohol chirurg, prístroje či modrá vodička prehliadnuť. „Moja prvá reakcia? Internet a&nbsp;hľadanie toho, ako sa chemoterapii vyhnúť,“ priznáva. Ktorá mladá žena by sa zmierila s&nbsp;takým strašiakom? Zvracanie, únava, vypadané vlasy. Obraz infúzií, ktoré ničia rakovinové bunky, ale aj mnoho ďalšieho v&nbsp;našom tele, je aj z&nbsp;filmov veľakrát hororový.
Martina vraví, že viac ako tento filmový obraz na ňu pôsobilo antisystémové rozmýšľanie, ktorým sa dá ľahko „nakaziť“, obzvlášť ak človek v&nbsp;takom prostredí vyrastá. Na webe jej rôzne zvláštne stránky ponúkali „fantastickú diétu, ktorá vylieči rakovinu“. „Našla som rôzne recepty, ako to pôjde bez chemoterapie. Vysadiť všetok živočíšny tuk, mäso, budem jesť len nejaké konkrétne bylinky. Aj som s&nbsp;tým, že chcem nejakú alternatívu prišla za doktorom. Vravím mu, sú príbehy, ako sa ľuďom podarilo kadečo,“ smeje sa na sebe. Doktor jej vzal hlavu do oboch rúk a&nbsp;pozrel do očí. Čo presne povedal? Nevie. Pamätá si len naliehavosť jeho očí. Pochopila. Išla do toho. Do chemoterapie. A&nbsp;ešte si spomína na to, že ju o&nbsp;niečom ubezpečoval. Že si rakovinu neprivodila sama. Nie tým, že smútila za matkou, nie tým, že si na chrbát naložila školu aj prácu.
„Išlo o&nbsp;môj život, o&nbsp;moje zdravie. Bola som stratená v&nbsp;informáciách. Treba sa rozhodnúť, čomu veriť. Či príbehom pár ľudí, ktorí niečo zaručujú a&nbsp;ktorých ani nepoznám, alebo systému, ktorý je nedokonalý, ale sú v&nbsp;ňom študovaní ľudia, ktorí pomohli stovkám pacientom.“
<h2>Po chemoterapii</h2>
Chemoterapií je množstvo. Každému pacientovi sa nastaví liečba individuálne. Martina na tú svoju išla šesťkrát. Každé tri týždne jednu. Prvé tri týždne to bol jeden koktejl a&nbsp;ďalšie tri dávky iný. Na ožarovanie sa chodilo denne, asi dva mesiace. Mala veľký strach z&nbsp;toho, ako telo zareaguje. K&nbsp;tomu lieky na zľahčenie vedľajších účinkov. Dovidenia vlasy. Vypadali po druhej dávke. Ľútosť nad nimi však necítila. „Mala som kučery, ktoré som si denne vyrovnávala, takže vlasy boli aj tak zničené. Utešovala som sa tiež tak, že keď svoje kučeravé vlasy zhodím, aspoň mi ich nik nebude „závidieť“, lebo brčky mi rovesníčky občas aj závideli,“ vysvetľuje.
Väčšinu času spočiatku prespala. Potom už jedla o trochu viac a&nbsp;dokonca mala chuť aj na „svačinu“ onkopacientiek: kolu a&nbsp;tyčinky. „Raz som si túto kombináciu išla kúpiť na benzínku. Vravela som si, že vyskúšam. Počula som, že je potom lepšie na izbe v nemocnici aj od sestričiek. Pani pumpárka mi hovorí, kupujete jedlo po chemoterapii? Prekvapilo ma to. Zrejme je to medzi nami nejaké poznávacie znamenie,“ rozpovedala príhodu.
„Ak dostanete rakovinu v&nbsp;mojom veku a&nbsp;máte so svojim životom veľké plány, zrazu zistíte, že celé to bude inak. Musíte si život preplánovať,“ smeje sa na termíne, ktorý používa navigácia, keď zle odbočíme. V&nbsp;24-ke, v&nbsp;krásnom veku rozkvetu, voľnosti, sladkosti prvých úspechov a&nbsp;lásky vás život utne. Vyskakovať zrazu môžete len dotiaľ, dokiaľ nastaví lekár latku. Žijete v&nbsp;diktatúre medicíny. Stlačí sa „pause“.
<h2>Chudnutie</h2>
„Po chemoterapiách mi lekár povedal, že teraz je čas, aby som schudla. Mala som o&nbsp;30 kíl viac ako dnes. Pozerám na neho, že čo to po mne chce, veď keby sa mi dalo schudnúť, schudnem. Skúšala som to diétami aj športom. Doma som mala trampolínu na jumping, aby som nemusela na kolektívne cvičenia chodiť s&nbsp;parochňou. Tak som sa ho opýtala, že milerada schudnem, nech mi povie ako. Racionálnou stravou a&nbsp;kardio cvičením, odpovedal mi,“ vraví Martina. Našla trénera, ktorý apeloval na posilnenie svalov. Začala si rátať kalórie, vážiť si jedlo. Odrazu to išlo. „Mnoho pacientiek si myslí, že počas hormonálnej liečby sa nedá schudnúť, iba pribrať. Telo naozaj zvykne zadržať viac vody a&nbsp;býva to častý vedľajší účinok. Ja som tiež najskôr pár kíl pribrala, ale správnym nastavením sa mi to podarilo dať postupne dolu aj napriek hormónu Tamoxifén,“ vraví.
Hovorí, že na ňu platí pevná ruka lekárov. Nie zaobchádzanie v&nbsp;rukavičkách. Zároveň však nedá dopustiť na sestričky na bratislavskom onkologickom ústave. Nechápe vraj „ako to oni dávajú“. Všetkých pacientov si pamätajú, vždy nájdu milé slovo a&nbsp;situačný humor ovládajú lepšie, ako všetci stand-up komici dokopy. Morálku Martine zdvíhali v&nbsp;čase najsilnejšej liečby aj „antidepresívne krabičky“. Škatulky, ktoré si ako tínedžerky vymysleli s&nbsp;najlepšou kamarátkou. Po každej „chemo“ jednu dostala. Na prvej citát Coco Chanel, že žena, ktorá je pripravená ostrihať si vlasy, je pripravená zmeniť svet.
<h2>V&nbsp;prechode, keď máte 25</h2>
Ak máte rodinnú anamnézu a&nbsp;navyše karcinóm do 25-ky, doktori vás pošlú aj na genetické vyšetrenie. Vezmú vám krv, zanalyzujú a&nbsp;potom sa s&nbsp;vami pozhovárajú. Vypočujete si množstvo štatistík a&nbsp;informácií, ktoré vám pomôžu stlačiť na kazete vášho života „play“ a&nbsp;pokračovať v&nbsp;plánoch. „ Môj výsledok pre mňa znamenal, že do 36-ky by som mala byť kľudná. Medzi 36 a&nbsp;41 rokom života je u&nbsp;žien zvýšený výskyt rakoviny prsníka,“ vraví Martina. Potom však odporúčajú preventívne prsia odstrániť.&nbsp; Rieši sa to zvyčajne plastickou operáciou, ktorú dokonca prepláca poisťovňa. „To som si povedala, že som také niečo v pláne práve nemala, ale uvidíme. Je to odporúčanie,“ vraví si.
Martina okrem operácie a chemoterapie absolvovala aj ožarovanie a po ňom najdlhšiu fázu: veľké dlhé injekcie s hormónmi jej pichali počas troch rokov, hormonálne tabletky brala päť rokov. Pre mladú ženu to bola najnepríjmenejšia fáza. Bolesť po vpichoch injekcií, veľké návaly tepla, potenie, otrava, premýšľanie o tom, ako vrstviť oblečenie tak, aby sa ho mohla v prípade núdze postupne zbavovať. Problémy so sústredením sa, budenie v noci, problémy s&nbsp;pamäťou.
Keď sa povie hormonálna liečba, treba rozumieť navodenie umelého prechodu, pozastavenie menštruácie, rozbitie normálneho fungovania ženského tela. Pri Martine stál jej dnešný manžel odkedy si našla hrčku. Ako pár absolvovali všetko, aj zmierenie sa s tým, že najbližšie roky z nich rodičia nebudú. Aj ten najintímnejší plán si vyžaduje zelenú od onkológa.
<h2>Budem ešte učiteľkou?</h2>
Rozbeh kariéry v&nbsp;pedagogike tiež zostal v&nbsp;útlme. Tridsať detí naraz je nie veľmi odporúčaná záťaž. Zostať však mimo školy natrvalo? To Martina nechce. Je srdcom učiteľka a&nbsp;školstvo takých nadšencov ako je ona potrebuje ako soľ. Nesplnený sen, ktorý nabúrala choroba, je odložený v&nbsp;šuflíku. Možno ho vyberie a&nbsp;vzkriesi. Ťahá ju to medzi žiakov. Sníva o&nbsp;tom a&nbsp;zatiaľ maká v&nbsp;korporáte, v&nbsp;pokojnej kancelárii, v&nbsp;práci, ktorá s&nbsp;jej odborom nemá veľa spoločného.
Ani raz sa počas rozhovoru Martina neposťažovala. „Pozerám sa na to celé tak, že všetko zlé je na niečo dobré. Schudla som a&nbsp;dostala som sa z&nbsp;nikotínovej závislosti. Prestala som fajčiť a&nbsp;to by som možno inak nedala. Mám pocit, že všetko, čomu ma choroba podrobila, ma akosi ozdravilo,“ teší sa z&nbsp;malých víťazstiev.
<h2>Onkoochorenie a&nbsp;karcinóm</h2>
Martina prezrádza veľa zo seba preto, aby slovo, ktoré sa dnes premieľa jazykmi často, malo obsah. Aby si zdraví vedeli predstaviť, čím prechádzajú ich chorí.
Ani raz počas rozhovoru Martina nepoužila slovo rakovina. Keď hovorí o mame, vraví onkologické ochorenie. Keď o sebe – karcinóm. Vari je výraz rakovina pre chorých niečím neprípustným? Čo pre Martinu obsahuje? Smrť? Neliečiteľnosť? „Áno, je to trochu tabu. Ak sa povie to slovo, udrie. Nie je príjemné počuť to. Zahŕňa v sebe ťažkosť. Konečnosť. V nemocnici používajú skôr karcinóm,“ uvažuje.
<h2><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/rakovina-nemocnici-vravia-karcinom-martina-nasla-hrcku-kym-kamosky-planovali-rodinu" target="_blank" rel="noopener">Fotografie ako Martina vyzerala v čase liečby a aké kučery má dnes, si pozrite v galérii</a></h2>

Rakovina? V nemocnici vravia karcinóm: Martina si našla hrčku, kým kamošky plánovali rodinu

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás