Jana Čavojská

Na slovenskej a&nbsp;maďarskej strane Dunaja majú jedno spoločné - ľudia, ktorí ponúkajú splavy po&nbsp;riečnych ramenách, majú obsadené všetky člny a&nbsp;ďalších&nbsp;vodákov musia odmietať. A&nbsp;tu sa podobnosť končí. Hoci máme s&nbsp;Maďarmi tú istú rieku a&nbsp;prírodné podmienky, vyzerá to na&nbsp;dva odlišné svety. Prečo je to tak?

Po&nbsp;tom, ako Dunaj opustil kopcovité prostredie dnešného Nemecka a&nbsp;Rakúska, rozlial sa v&nbsp;nížine na&nbsp;množstvo ramien. Neexistovalo jedno koryto. Rieka vytvorila systém kanálov a&nbsp;ostrovov. Tie sa každý rok menili. Obrovská vnútrozemská delta európskeho veľtoku predznamenala život ľudí v&nbsp;tomto regióne. Všetko potrebné si brali z&nbsp;vody.

Až v&nbsp;19. storočí, kvôli zjednodušeniu plavby pre veľké lode a&nbsp;ochrane pred povodňami prekopali jedno z&nbsp;ramien. Teraz ho voláme staré koryto Dunaja. Rieka dostala prvé mantinely.

Ďalší obrovský zásah prišiel s&nbsp;výstavbou vodného diela Gabčíkovo. „Veľa ľudí si myslí, že nám žiadne riečne ramená nezostali. Ale to nie je pravda. Voda tečie hneď za&nbsp;domami. Len ľudia na&nbsp;to zabudli,“ hovorí Zoltán Jankó.

S&nbsp;vodáctvom začal jednoducho: jeho rodičia mali v&nbsp;Dobrohošti ubytovanie pre dovolenkárov a&nbsp;on ich na&nbsp;starej pramici občas brával do&nbsp;dunajských ramien. Pred pätnástimi rokmi si požičal prvé kanoe a&nbsp;začal organizovať splavy. Na&nbsp;tie prvé spomína ako na&nbsp;akcie pre partizánov - žiadne prístupové možnosti k&nbsp;vode, zanedbané brehy, veľa betónu a&nbsp;prenášania lodí.

Dnes má toľko záujemcov o&nbsp;splavy, že ich musí odmietať. Stále je to preňho totiž len hobby popri práci. A&nbsp;nechce, aby mu to prerástlo cez hlavu ako robota a&nbsp;masový turizmus. Od&nbsp;roku 2007, keď sa otvorila zelená hranica s&nbsp;Maďarskom, otvoril sa aj jemu nový svet. Hovorí, že nemusí chodiť inde.

Riečny systém vnútrozemskej dunajskej delty má osemsto kilometrov. Za&nbsp;sezónu ani nestihne prejsť úplne všetko. Maďari navyše neustále robia revitalizačné zásahy. Prepájajú a&nbsp;spriechodňujú ďalšie ramená. Stále je čo objavovať.

Keď prišli po&nbsp;otvorení zelenej hranice prví maďarskí vodáci na&nbsp;Slovensko, stala sa im nemilá príhoda. Zastali, loďky vytiahli na&nbsp;breh a&nbsp;zamierili sa občerstviť do&nbsp;dedinskej krčmy. Kanoe im zatiaľ niekto ukradol. Krčmárov syn potom za&nbsp;nimi prišiel s&nbsp;ponukou, za&nbsp;koľko im ich predajú naspäť.

Zoltán z&nbsp;vlastnej skúsenosti konštatuje, že u&nbsp;Maďarov sa vodný turizmus rozvíjal šťastnejšie. Dbajú na&nbsp;to, aby ramená pre vodákov fungovali. Hate a&nbsp;prehrádzky sú riešené mostíkmi, popod ktoré sa dá plávať alebo sa dajú obísť.

„Tu na&nbsp;Slovensku je veľa betónu. Prehrádzky do&nbsp;splavov vždy zakomponujeme ako miesta na&nbsp;oddych. Ľudia vyjdú z&nbsp;vody, nazbierajú si černice a&nbsp;ani si neuvedomia námahu s&nbsp;prenášaním lode. Teraz máme nové slávne miesto, ktoré im môžeme ukázať - tam, kde sa prevrhla loď s&nbsp;ministrom životného prostredia. Ale keby sme chceli splaviť až do&nbsp;Gabčíkova, bolo by treba prenášať dvanásťkrát. A&nbsp;to je už príliš vyčerpávajúce.“

Preňho je ešte vyčerpávajúcejšie čo i&nbsp;len zabezpečiť prístup k&nbsp;vode. Kým na&nbsp;maďarskej strane s&nbsp;riečnymi ramenami žijú, majú tam pláže, prírodné kúpaliská a&nbsp;vybudované zjazdy k&nbsp;Dunaju, u&nbsp;nás je všetko ohradené a&nbsp;zarastené. Tabule informujú o&nbsp;zákaze vstupu pre nevlastníkov pozemkov.

Svoj kúsok brehu si nárokujú majitelia domov, chatári, podielnici v&nbsp;urbároch. „Alebo pozemky prenajali poľovníkom a&nbsp;tí tvrdia, že rušíme zver,“ konštatuje Zoltán. Pristáť? Dať lode na&nbsp;vodu? Samé tabule, rampy, ploty. Kúpanie? Asi jediná upravená pláž pre verejnosť funguje na&nbsp;Šulianskom jazere. „Keby tu v&nbsp;každej dedine urobili to, čo Maďari - oficiálny vjazd do&nbsp;vody -, nikto nebude hľadať iné miesto. Súkromní vlastníci by sa nemuseli báť, že im niekto pôjde cez pozemky.“

Pozrime sa teraz za&nbsp;hranicu. Tá sa dá prejsť po&nbsp;vode, ale aj autom či na&nbsp;bicykli - a&nbsp;v&nbsp;Maďarsku je potom sieť asfaltových cyklociest hustá a&nbsp;zaujímavá. Mestečká a&nbsp;dedinky tu ťažia z&nbsp;blízkosti ramien.

Domy s&nbsp;priamym prístupom k&nbsp;vode vyzerajú skôr ako dovolenkové bývanie. Asi každý má na&nbsp;rieke mólo, loďku a&nbsp;schodíky do&nbsp;vody. Tá je v&nbsp;ramenách čistučká. Na&nbsp;najpopulárnejšej pláži v&nbsp;Mosonmagyaróvári prenajímajú loďky, je tam parkovisko, detské ihrisko, reštaurácia a&nbsp;cez leto veľa akcií pod holým nebom.

Prírodné kúpalisko v&nbsp;Dunaszigete je priamo uprostred dediny a&nbsp;pláž majú aj v&nbsp;Halászi. To však neznamená, že inde sa nedá kúpať. Pre vodákov existujú podrobné mapy s&nbsp;naznačenými vodnými cestami, ale aj prehrádzkami, kempmi, bufetmi a&nbsp;možnosťami na&nbsp;pristátie.

Severne od&nbsp;dedín smerom k&nbsp;starému korytu Dunaja sa začína naozajstný vodný svet. V&nbsp;desiatkach kilometroch ramien sa turisti na&nbsp;loďkách rozptýlia a&nbsp;okrem frekventovaných miest ani nemusia o&nbsp;sebe navzájom vedieť.

Na&nbsp;okraji Dunaszigetu, na&nbsp;bývalom kukuričnom poli, založil Zoltán Fűzfa pred pätnástimi rokmi ekopark. Narodil sa v&nbsp;Mosonmagyaróvári. Na&nbsp;vode trávil každé leto. Logicky vyštudoval za&nbsp;učiteľa biológie a&nbsp;geografie. Od&nbsp;začiatku chcel učiť v&nbsp;prírode, nie v&nbsp;budove. Lebo príroda je najlepšia kniha. Kedykoľvek ju otvoríš, dozvieš sa niečo nové.

„V&nbsp;roku 1992, keď Slováci dokončili vodné dielo Gabčíkovo a&nbsp;napĺňali priehradu, zmizla odtiaľto všetka voda,“ spomína. „Príroda umierala. Bola to katastrofa. Politici nám hovorili, že nesmieme robiť nič a&nbsp;všetko nechať zomrieť. Aby mohlo Maďarsko na&nbsp;Medzinárodnom súdnom dvore v&nbsp;Haagu v&nbsp;spore proti Slovensku argumentovať, že Slováci urobili chybu. Ale my sme sa vzbúrili: Nezaujíma nás Haag, chceme tu žiť s&nbsp;naším Dunajom! Našťastie, manžel ministrovej dcéry bol ekologický aktivista z&nbsp;Mosonmagyarováru a&nbsp;na&nbsp;rodinnom stretnutí svokrovi vysvetlil, že ak oka­mžite niečo neurobíme, neskôr už nezmôžeme nič. Že príroda potrebuje pomoc okamžite. Našťastie sa to podarilo. Priepusty sa otvorili a&nbsp;po&nbsp;troch rokoch boli dunajské ramená opäť plné vody. Hladina podzemných vôd je však o&nbsp;dva až tri metre nižšia ako predtým. A&nbsp;Haag nakoniec žiadny zmysluplný rozsudok nevydal.“

Zoliho priezvisko Fűzfa znamená vŕba. So smiechom hovorí, že aj podľa mena patrí k&nbsp;vode. Loďky požičiava už dvadsaťšesť rokov. K&nbsp;splavom postupne pribúdali vzdelávacie aktivity o&nbsp;životnom prostredí a&nbsp;projekty na&nbsp;ochranu prírody. V&nbsp;ekoparku s&nbsp;kempom a&nbsp;chatkami v&nbsp;tradičnom rybárskom štýle na&nbsp;ubytovanie stojí aj výskumné centrum vody, kde môžu simulovať správanie vodných tokov, a&nbsp;interaktívna výstava o&nbsp;dunajskej prírode a&nbsp;ekosystéme.

Vysádza tu staré odrody jabloní. Už ich má päťdesiat a&nbsp;ešte pribudnú ďalšie. Okrem výletov na&nbsp;kanoe a&nbsp;na&nbsp;bicykli ponúka vychádzky do&nbsp;prírody so sprievodcom a&nbsp;pozorovanie bob­rov a&nbsp;vtákov.

Záujem ľudí je čoraz väčší. Kým pred dvadsiatimi šiestimi rokmi mu stačili tri kanoe, dnes sú denne na&nbsp;vode stovky ľudí. Keď začínal, boli v&nbsp;celom regióne asi štyri organizácie, ktoré ponúkali splavy. Teraz ich je len v&nbsp;dedine Dunasziget šesť. A&nbsp;všetci sú naplno vybookovaní. Hlavne cez víkendy voľnú loď nezoženiete. „Ľudia cítili, že musia spolupracovať. My sme napríklad dnes potrebovali 72 kanoe. Ale máme len 45. Tak som volal kamarátom, či nemajú voľné lode. Požičali mi ich. Neplatí sa za&nbsp;to, lebo zajtra budú volať zas oni mne, či mám lode na&nbsp;požičanie. Zapisujeme si to, na&nbsp;konci sezóny spočítame a&nbsp;navzájom si doplatíme, čo treba,“ vysvetľuje Zoli systém.

Prešiel celý Dunaj od&nbsp;prameňov až po&nbsp;deltu, no bez debaty je to preňho najkrajšie práve tu. „Je to najväčší ostrovný systém v&nbsp;strednej Európe. Hoci priehrada je samý betón, kúsok od&nbsp;nej sa začína príroda. Živá krajina. Vďaka Dunaju. Teraz majú maďarskí a&nbsp;slovenskí vodohospodári dobré vzťahy. Ak sa podarí zdvihnúť hladinu a&nbsp;prepojiť maďarské ramená so slovenskými, bude to dobré pre prírodu, migráciu rýb aj pre ľudí.“

Zoli hovorí o&nbsp;klientoch z&nbsp;Nemecka. Mali už vyše sedemdesiat, v&nbsp;živote museli vidieť veľa prírody. Rozprávali mu o&nbsp;návšteve amazonského pralesa v&nbsp;Brazílii aj plavbe po&nbsp;Zambezi v&nbsp;Afrike.

„Ale až tu sa dostali blízko k&nbsp;prírode. Po&nbsp;Amazonke ich viezli smradľavou motorovou loďou a&nbsp;zvieratá z&nbsp;džungle videli len v&nbsp;zoo. Tu boli šokovaní, koľko odtieňov môže mať zelená farba a&nbsp;že má dokonca aj hlas - zvuky prírody. Až tu sa s&nbsp;prírodou naplno prepojili.“

Začiatkom júla sa pri Dunaji stretlo takmer päťdesiat expertov, aby diskutovali o&nbsp;možnostiach zlepšenia vodného režimu v&nbsp;jeho ramennej sústave. Prišli odborníci z&nbsp;Výskumného ústavu vodného hospodárstva, vodohospodári, environmentalisti zo Správy chránených krajinných oblastí Dunajské luhy a&nbsp;Ponitrie, členovia organizácií na&nbsp;ochranu prírody, ale aj zástupcovia ďalších štátnych a&nbsp;mimovládnych inštitúcií.

Bolo to vôbec prvé stretnutie takého širokého spektra odborníkov. Iniciovala ho nadácia Ekopolis. Hovorili hlavne o&nbsp;obnove prirodzenej dunajskej krajiny. Súčasný vodný režim so simulovanými záplavami nestačí nahradiť to, čo bolo kedysi bežné - skutočné záplavy obrovským množstvom vody, ktorá naplnila ramená a&nbsp;vylievala sa do&nbsp;lužného lesa.

Vodohospodári s&nbsp;ochranou prírody akosi nevedeli v&nbsp;tomto smere nájsť spoločnú reč, do&nbsp;procesov zasahovali aj súkromní vlastníci, ktorí si neželali, aby im pri záplavách zatopilo záhrady či chatky. Hydromorfologička Katarína Holubová z&nbsp;Výskumného ústavu vodného hospodárstva vysvetľuje, že u&nbsp;nás sú územia, do&nbsp;ktorých sa nedostáva vôbec žiadna voda, a&nbsp;do&nbsp;ďalších sa potrebné množstvo vody reálne dostane možno raz za&nbsp;päť rokov.

„Simulované záplavy majú slúžiť na&nbsp;to, aby hlavný dok Dunaja aspoň trochu komunikoval s&nbsp;ramennou sústavou a&nbsp;inundačným územím. Keďže sa to nedeje, ramená sa zanášajú. Kým voda prúdila, dno bolo štrkové. Dnes sú niektoré časti zanesené úplne katastrofálne. To však neznamená, že s&nbsp;tým nemôžeme nič robiť. Naopak, musíme robiť opatrenia, aby aj budúce generácie mohli zažiť prirodzenú vnútrozemskú deltu Dunaja.“

Prevádzkový poriadok síce predpisuje povinnosť realizovať simulačné záplavy, ale to sa nedeje. Okrem chatárov sa na&nbsp;zvýšenú hladinu vody pri záplavách sťažuje prevádzkovateľ malej vodnej elektrárne, vraj mu ju vtedy vypína. „Nápustný objekt Dobrohošť mal mať kapacitu 240 kubíkov za&nbsp;sekundu, no zvládne asi 90,“ konštatuje Andrej Somora.

Kým Zoli Fűzfa sníva o&nbsp;tom, že spoločnosť raz nebude mať peniaze na&nbsp;prevádzku vodného diela Gabčíkovo a&nbsp;Dunaj tie tony betónu definitívne pochová, Katarína Holubová a&nbsp;Andrej Somora zo&nbsp;Správy Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy dúfajú aspoň v&nbsp;zníženie alebo odstránenie niektorých betónových prehrádzok v&nbsp;ramennej sústave. Sú totiž také vysoké, že cez ne nedokážu prejsť nielen vodáci, ale dokonca ani voda.

Rieka verzus betón: Vnútrozemská delta Dunaja v Maďarsku a u nás

Jana Čavojská

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás