Tip na článok
Tragická nehoda pri Nitrici: Vodiči dodávok, ktorí vozia opatrovateľky zo Slovenska po celej Európe, sa rátajú v státisícoch. Väčšinou zarobia sedem centov za ubehnutý kilometer.

Riskujú životy. Za 7 centov na kilometer

Vodiči dodávok často jazdia 36 hodín bez oddychu - na vlastnú zodpovednosť a za smiešnu odmenu.

Galéria k článku (7 fotografií )
12.30 h 16. 10. 2017 NITRICA: Policajti zbierali posledné osobné veci obetí havárie.
Aj kabína kamióna bola zdemolovaná.
Aj kabína kamióna bola zdemolovaná.

Hovorí sa to často, no v tomto prípade asi nebudeme preháňať, ak napíšeme, že mimoriadne krutý osud ôsmich rodín opatrovateliek a ich šoféra, ktorí pred pár dňami zahynuli pri tragickej dopravnej nehode, otriasol celým Slovenskom.

Osem zmárnených životov: Tragická nehoda pripravila o mamy 12 detí.
Osem zmárnených životov: Tragická nehoda pripravila o mamy 12 detí.
Foto: Facebook

Pozornosť sa upriamila najmä na tisícky žien, ktoré museli opustiť svoju rodinu, aby ju uživili, no akosi sa zabudlo na šoférov, ktorí ich za prácou vozia. Či vlastne ešte horšie, v súvislosti s nehodou sa na nich znáša vlna kritiky a nenávisti. No je to naozaj zaslúžené?

Sedem centov

Stačí trošku pobrúsiť po internete a zistíte, že inzerátov s ponukou práce šoféra nájdete ohromné množstvo - okrem prepravy tovaru ide o dopravu ľudí za prácou do rôznych európskych krajín.

„Podmienky sú ťažké, no ak nesadnem za volant ja, zoberie to druhý a ostanem bez práce,“ vraví šofér, ktorý vozí opatrovateľky.
„Podmienky sú ťažké, no ak nesadnem za volant ja, zoberie to druhý a ostanem bez práce,“ vraví šofér, ktorý vozí opatrovateľky.
Foto: Internet

Je to to práca mimoriadne exponovaná. Zákon navyše nijako neokliešťuje prepravu osôb v dodávkach a mikrobusoch a záujmy pracovných i prepravných agentúr sú jasné. V čo v najkratšom čase prepraviť „robotníkov“ na miesto určenia - či už do práce, alebo, naopak, domov.

Vodiči dodávok, ktorí vozia opatrovateľky, ale aj robotníkov zo Slovenska po celej Európe, sa rátajú v státisícoch. Väčšinou zarobia sedem centov za ubehnutý kilometer. Takmer vždy majú úplne vyťažené auto - teda siedmich pasažierov. A takmer každý vodič urobí za „jednu obrátku“ približne dvetisíc kilometrov. V podstate na vlastné triko a na vlastnú zodpovednosť.

„Každý z nás sa chce vrátiť domov živý a zdravý. Ani jeden nechce havarovať. A už tobôž skončiť ako ten neborák Milan pri Prievidzi. To je naša nočná mora. Nechceme zaspať za volantom, stretnúť na ceste divú zver ani kamión. Jednoducho, chceme bezpečne doraziť domov a o pár dní v pokoji vyraziť na nový turnus,“ prezrádza pre PLUS 7 DNÍ 51-ročný Marián.

Tisícky Sloveniek opúšťajú každý týždeň svoje rodiny, aby sa starali o cudzích.
Tisícky Sloveniek opúšťajú každý týždeň svoje rodiny, aby sa starali o cudzích.
Foto: Ilustračné foto - Internet

Štreka za facku

Marián robí vodiča dodávky niekoľko rokov. Pochádza zo Spiša a, ako vraví, nie je to jednoduchá ani ľahká práca. Pracuje pre miestnu agentúru ako živnostník. „Ako inak. Veď s nami po šyridsaťpäťke nikto nechce mať oštaru, nik nás nechce riadne ako zamestnanca. Iba ako živnostníka. Staraj sa, plať si odvody, nemocenskú, dovolenku. Tu príď, urob, čo máš - a čau. Nezaujímaš nás,“ hovorí Marián. No vraj si už zvykol, veď čo mu aj zostáva. Za jednu jazdu, zhruba 2 000-2 400 kilometrov, zarobí 100 až 140 eur. A to je za volantom takmer 36 hodín.

„Je to bežná realita. Ťaháme štreku zo Slovenska do Rakúska alebo Švajčiarska a späť. S minimálnym oddychom. Vždy ide jeden vodič. Možno dávno v začiatkoch sme chodili dvaja, ale to bol slabý zárobok pre zamestnávateľa a opatrovateľky, lepšie povedané, agentúr. Nechceli platiť navyše, tak takmer všetci prešli na model jedného vodiča,“ vysvetľuje Marián.

Bez výberu?

Ako to vlastne s platením cestovného funguje? Každý inzerát na prácu opatrovateľky jasne hovorí o tom, koľko opatrovateľka zarobí a koľko rodina prispeje na cestovné. „Väčšina opatrovateliek a opatrovateľov má podpísanú zmluvu s personálnou agentúrou, kde sa zaviaže, že na prepravu bude využívať jedine tú, ktorú jej poskytne agentúra. V takých prípadoch - a je ich drvivá väčšina - opatrovateľky peniaze na prepravu ani nevidia. Tie idú rovno agentúre, ktorá si ich podelí s prepravcom,“ vysvetľuje opatrovateľka zo Spiša pani Jarmila.

Niektoré opatrovateľky, tie odvážnejšie a jazykovo vybavené, radšej cestujú za prácou po vlastnej linke.
Niektoré opatrovateľky, tie odvážnejšie a jazykovo vybavené, radšej cestujú za prácou po vlastnej linke.
Foto: Rudolf Felšöci

Na tento spôsob „naletia“ takmer všetky ženy, pretože agentúra to odôvodňuje tým, že oni sa o všetko postarajú a žena príde len pracovať. Dodávka ich vyzdvihne vždy na danom mieste, často v mieste bydliska, a vyloží rovno na adrese, kde žena opatruje. „Lenže ak sa aj opatrovateľkám prepravca nepáči, nie sú spokojní so štýlom jazdenia či s vodičmi, nemôžu to zmeniť. Sú viazané zmluvou,“ prezrádza Jarmila ďalej. A dodáva, že je úplne jedno, či je agentúra slovenská, alebo rakúska.

Po vlastnej linke

Niektoré opatrovateľky sú s týmto spôsobom prepravy spokojné, zmenu neriešia z pohodlnosti, zo strachu alebo pre nich, skrátka, kvalita dopravy nie je taká dôležitá v celom pracovnom súkolí. Iné, ak sa im nepáči, agentúry menia ako na bežiacom páse. „A sú aj takí, ktorí jazdia svojimi autami. Sú to prevažne chlapi opatrovatelia a potom cez sociálnu sieť alebo mobilom sa dohodnú, že sa pozvážajú domov - na Slovensko - štyria v aute. Väčšinou ide o známych, je im to tak lepšie. No pamätám si prípad spred pätnástich rokov, keď takto viezol jeden syn opatrovateľky svoju mamu a jej kamarátku a tiež havarovali. A jedna opatrovateľka zomrela,“ spomína pani Jarmila. Prípad sa stal na dolnom Zemplíne.

Najlepšie sú na tom opatrovateľky, ktoré už dobre hovoria po nemecky a nemajú problém s orientáciou a prestupovaním. Tie jazdia samy - väčšinou vlakom a autobusom. „Cestovné dostanem od rodiny na ruku a bez problémov sa dostavím, kam chcem. Navyše to striedam. Raz na konci turnusu idem za dcérou do Anglicka, inokedy zas domov na Slovensko. Tak to robím od začiatku. Nie som viazaná na nikoho, len na svoj vlastný rozum,“ hovorí Kamila z Košíc.

Mladí - rýchli, starší - predvídaví

Každá agentúra má svoj systém. No zhodujú sa v tom, že do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska či Holandska sa vyráža dva dni za týždeň.

„Stále majú nedostatok vodičov a hľadajú nových. Mám kolegov, ktorí sú študenti na vysokej. Tí sú prchkejší, majú ťažšiu nohu na plyne, a tak často trhajú rýchlostné rekordy. Ja si skôr jazdu rozdelím. Viem, že budem aspoň jeden a pol dňa bez spánku. Teda, ak si pospím, tak len hodinku, maximálne dve,“ prezrádza vodič zo Spiša.

Aj jeho manželka je opatrovateľka, no za tie roky, čo ona opatruje a on jazdí s dodávkou s opatrovateľkami, sa ešte ani raz nestretli ako vodič a pasažierka. „Máme úplne inak rozdelené turnusy,“ smeje sa. Priznáva, že keď jazdí, vypije množstvo energetických drinkov a jedlo si nosí z domu. „Jasné, že chcem ušetriť čo najviac. Zárobok nie je veľký, no aspoň nejaký,“ vysvetľuje.

Aj načierno

Aj ženy sú vraj rôzne. „Keď nastúpia, štebotajú ako lastovičky. Len čo príde večer, podriemkávajú. Vo väčšine prípadov v noci spia. Vtedy sa veľmi ťažko šoféruje! Dáte si hlasnejšie rádio, zavoláte synovi či manželke, čo robí. Otvoríte okno, aby vás ovial studený vzduch, nech ste čerstvejší. Mne pomáha, keď niečo jem. Aj preto mám vždy na cestu nabalenú hŕbu jedla,“ smeje sa vodič zo Spiša.

Vraví, že podmienky práce sú ťažké, ale ak to nebude robiť, nájde sa druhý, ktorý si sadne za volant, a on ostane bez práce. Jazdieva dvakrát do týždňa - čiže s „obrátkou“ v podstate štyri dni. Tak zarobí osemsto až tisíc eur mesačne. Slušná suma? Zdanlivo. Keďže musí pracovať ako živnostník, po zaplatení všetkých odvodov a daní to nie je žiadna sláva. Preto sa vraj nečuduje chlapom, ktorí to robia načierno. „Jasné, sú takí. Sú nezamestnaní a s prepravcami sa dohodnú na pláci na ruku. Len tak, bez papiera, bez ničoho,“ ďalej odkrýva realitu.

Kuchári, mäsiari - a fotograf

Ako mnohí na Slovensku aj títo ľudia sa boja, že prídu o prácu. „V agentúrach často počujeme, že nás vymenia za Rumunov alebo Ukrajincov,“ dodáva, no viac o praktikách agentúr nechce rozprávať. „Každá sa tvári profesionálne, jedni chodia na Oploch, iní majú dodávku len prenajatú z požičovne, mnohí nakúpili Mecedesy s wi-finou a koženými sedadlami. Má to byť bonus pre opatrovateľky, no ja myslím, že každá by oželela tie sedačky v koži, keby sme radšej jazdili dvaja vodiči. Cítili by sa bezpečnejšie,“ uzatvára svoje rozprávanie.

Medzi vodičmi sú aj chlapi v rokoch. Každý má vodičák a problém nájsť robotu na Slovensku. Vodičov robia kuchári, elektrikári, mäsiari aj študenti.

Michalovčan Milan Bančej (54), ktorý sedel za volantom rakúskej dodávky, ktorá havarovala pri Prievidzi, bol fotograf. „Fotil asi dvadsať rokov. Mal fotoateliér v dome služieb v centre Michaloviec. Bol šikovný, fotoaparáty dokonca opravoval. No po tom, ako si ľudia väčšinu vecí začali fotiť sami, tento biznis už tak nevynáša. Milan fotil zriedka, občas nejaké sväté prijímanie… ale naozaj sporadicky,“ hovorí jeho známy z rodného mesta Pavel. „Čo viem, tak jazdil pre rakúsku agentúru svojej bývalej manželky. Nepatril medzi tých výbušných, mal radšej pokojnú jazdu. A bol spoľahlivý. Škoda ho. Veľká škoda.“

VIDEO Plus 7 Dní