Stále čakám, že sa vráti, - hovorí Martina Lučanská s melancholickým úsmevom a spomína na zvuk „flekovania“ auta, ktorý sprevádzal každý príchod bývalého policajného prezidenta domov. Priznáva, že ešte nenašla silu na zrušenie manželovho profilu na Facebooku a celkom iracionálne občas pošle esemesku na jeho mobil. Nemôže uveriť, že už prešiel rok odvtedy, čo ho obliekala do rakvy. Síce zakázali rozzipsovať vak, v ktorom jej muža poslali, ale doma už nad ňou nestáli kukláči s dlhými zbraňami, ako keď sedela na JIS-ke pri jeho nemohúcom tele. Príkaz ignorovala a generála Milana Lučanského vychystala na cestu na onen svet do obľúbeného poľovníckeho mundúra a svetra, ktorý mu dávnejšie daroval najlepší kamarát, bývalý šéf NAKA Braňo Zurian.
Vášnivá láska
S Martinou Lučanskou sme sa stretli opakovane a vždy sa snažila udržiavať dobrú náladu. Drží sa totiž hesla, že nikto nemá rád smutné návštevy a navyše, väčšina jej spomienok na manžela ostáva veselá.
„Ľudia ho poznajú z novinových fotografií či zo záberov v televíznych správach, na ktorých sa tváril vážne. Ja som ho poznala úplne iného,“ vyťahuje rodinný album a ukazuje fotografiu, na ktorej niekdajší najmocnejší muž slovenskej polície pózuje s igelitovým vreckom na hlave s grimasou s prižmúreným okom. „Takto si ho pamätám ja, takýto bol v skutočnosti. My sme sa stále smiali, uťahovali sme si z každého a zo všetkého.“
Spoznali sa vo vlaku v roku 1990. On sa vracal z vojenskej prísahy a hneď, ako sa jej tento 188 centimetrov vysoký chlapisko prihovoril, preskočila iskra. V čase zoznámenia mali obaja partnerov, no vzájomná príťažlivosť bola taká silná, že ich oboch načisto pobláznila. Svadba sa konala už o tri mesiace. „A to som už bola v šiestom týždni tehotenstva,“ smeje sa Martina Lučanská.
Nebola jediná, koho si on okamžite získal. „Moja stará mama na neho hneď prepísala urbár. Snažila som sa jej to vyhovoriť - však je to úplne cudzí človek. Ale stará mama trvala na svojom, ona ho milovala.“
Z prvého pôrodu sa Martina dlho zotavovala, nalepili sa na ňu všetky možné zdravotné problémy, takže o syna Jakuba sa Milan Lučanský staral prvé mesiace prakticky sám. Vyváral látkové plienky, varil. Po druhom synovi Adamovi už ona o ďalšom dieťati neuvažovala, no ako chlapci vyrastali, Milan Lučanský čoraz častejšie hovoril o dcére.
„Nebola som už najmladšia, no toľko ma prehováral, že som povedala dobre. Paradoxom je, že práve dcéra Saška, ktorú som rodila ako tridsaťdeväťročná, bola naším jediným plánovaným dieťaťom.“
Manželku naučil strieľať
Na svoje deti nedal Lučanský dopustiť, ale ako to už v rodinách úspešných mužov chodí, domácnosť stála na pleciach jeho ženy. Častejšie bol v práci ako doma a boli aj obdobia, keď Lučanského šéfovanie v policajných protimafiánskych zložkách nepríjemne zasahovalo do života rodiny. Napätie cítili hlavne v rokoch, keď zaťato šiel po vtedy ešte stále obávanom Mikulášovi Černákovi. Pre prípad, že by do auta niekto nastražil výbušninu, štartoval Lučanský zásadne skôr, ako doň nastúpili žena s deťmi. Ju učil, kam si má sadnúť vo verejných priestoroch tak, aby mala v každej chvíli prehľad o okolitej situácii. Naučil ju aj strieľať.
Bývalá prokurátorka Eva Mišíková považovala Milana Lučanského za policajta s výnimočnými schopnosťami, ktorý mafiánov prenasledoval mimoriadne sofistikovane. Z jeho hlavy vyšla stratégia, vďaka ktorej sa podarilo získať svedectvá k najohavnejším vraždám organizovaného zločinu z prvej ruky. Zároveň bol Lučanský chlapom, ktorý cez voľné víkendy na vlastných pleciach vynášal desiatky kíl zásob na vysokohorské chaty. Domov kúpil dvadsať sliepok a dva kohúty, lebo jeho žena stále zháňala domáce vajíčka. A skôr ako odišiel na týždňovku do Bratislavy, on, policajný generál, naplnil zásobníky zrna pri kuríne.
Viac sa dočítate v najnovšom čísle Plus 7 dní.
