Tip na článok
Ventilácia temperamentu: Niekoľkonásobný majster Slovenska aj Československa v boxe Imrich Csadi temperament rómskeho dorastu pretvoril do vyše desiatich titulov majstra Slovenska.

Rómsku problematiku v Seliciach vyriešil nekompromisný starosta

Za malý zázrak, ktorý sa v Seliciach stal, môže podľa domácich predovšetkým starosta Igor Mandák. Ten je dušou obce už tretie volebné obdobie a veštia mu aj štvrté. Lebo to vie s bielymi aj s Rómami.

Galéria k článku (8 fotografií )
V škole: Až osemdesiat percent detí sú Rómovia. Mnohé u učiteľov hľadajú lásku, ktorú doma necítia.
V škole: Až osemdesiat percent detí sú Rómovia. Mnohé u učiteľov hľadajú lásku, ktorú doma necítia.
Tradičná architektúra: Aj v Seliciach sa nájdu osadnícke skvosty. Sú však ojedinelé.

Selice sú naozaj zvláštna dedina. Na kope tu žijú Slováci, Maďari, Rómovia - Rumungri aj Olasi. Domáci si pochvaľujú medziľudské vzťahy a nikomu neprekáža, že zástupcov etnika, ktoré sa u nás chápe zväčša ako neprispôsobivé, je tu viac než polovica.

Ešte pred jedenástimi rokmi však život v tejto obci nebol selankou. Drogy, násilnosti, výtržnosti, obsadzovanie neobývaných domov i krádeže neboli nič výnimočné. Stávalo sa, že babkám zlodeji trhali náušnice priamo z uší.

Nový starosta a obecní policajti urobili poriadok. Narkomanov „zamietli“ z ulíc a parkov, chlapi v uniformách sa pre zlodejov stali postrachom, „okupantov“ napomenuli či deložovali.

V prvý týždeň z dediny odišlo okolo stošesťdesiat ľudí. Ostatní prijali pravidlá. Teraz majú v Seliciach najnižšiu trestnú činnosť v porovnaní s obcami do tritisíc obyvateľov a samotní Rómovia hovoria: „Dobre je tak!“

Štvorica pôsobivých novostavieb patrí Rómom, ktorí pracujú v Nemecku a Írsku. Foto: Martin Domok

Nikto nás nediskriminuje!

Krčma v srdci obce zíva prázdnotou. Sedí v nej len pár štamgastov, najmä starších. Barmanka Oľga nám hovorí, že plnšie tu bude, až keď sa mladí vrátia z bratislavských fabrík. Nezamestnaných tu totiž majú málo. Okolo stošesťdesiat takmer z tritisíc duší.

Objednávame si kávu a dávame sa do reči s trojicou chlapov, ktorí popíjajú pivo. Chvíľu váhame, ktorý názov použiť, ale Alino Farkaš nám všetko rýchlo vysvetlí. „Rómovia? To je len vymyslené slovo. Cigáni sme! Veď aj slávni muzikanti v Maďarsku sú Cigáni. Nemáme sa za čo hanbiť.“

Má sedemdesiatku na krku a za sebou život plný peripetií. Nebol svätý, ale s tým, čo dosiahol, môže byť spokojný. Pred vyše polstoročím sa vymanil z bahna osadníckeho života, roky odpracoval na stavbách v Česku, Nemecku i u nás a jeho dom i obydlia jeho potomkov by im mnohí mohli závidieť.

„Nikdy ma nikto nediskriminoval pre môj pôvod a zamestnanie som si vždy dokázal nájsť. Aj na tunajšom družstve. Myslíte si, že som na nový traktor čakal dlhšie než iní? Ešte mi ho dali skôr ako bielym. Lebo som bol dobrý robotník. Tu sme, skrátka, iní. Vidíme v prvom rade človeka a to, aký je.“

Kamarát Fero mu pritakáva: „Kto chce, robotu si nájde. Keď nie tu, tak inde.“ Vie, o čom hovorí. Pracoval na stavbách u nás, v Rusku i v Kazachstane. A dnes, keď práve žiadnu prácu nemá, ide za starostom. Ten mu vždy niečo ponúkne.

Dobre, nie ideálne

Podľa trojice pri stole je za dobrými vzťahmi aj fakt, že tu mali odjakživa príklady, ako možno žiť slušne a niečo dokázať. „Prejdite sa po dedine a pozerajte okolo seba,“ dopĺňa obraz Jožo, bývalý profesionálny vodič.

„Všade je čisto. My Cigáni sami neporiadok netolerujeme.“ Azda jediní, koho tu aj Rómovia vnímajú ako problém, sú Olasi. Stále dodržujú cigánske tradície, žijú vo veľkých spoločenstvách a majú vlastné pravidlá. No a potom prisťahovalci. Tí, čo po revolúcii v Bratislave popredávali domy a tu sa hrali na pánov. Až dokým všetko neminuli. „Kým neprišli, drogy sme tu takmer nepoznali,“ tvrdí Fero.

Po prvotnom boome síce dílerov z ulíc upratali, ale v dedine stále sú. „Máme deti, vnukov a bojíme sa, aby ich to nezničilo.“

Medzi Rómami

„Dobre nám je,“ hovorí Terézia Lakatošová, patriaca k tunajším Olachom, a usmieva sa od ucha k uchu. Za ňou sa na veľkom dvore schádza väčšia časť jej rodiny. Manžel nie, ten pracuje na družstve.

Obzeráme si jej dvojizbový domček s veľkou halou, kde sa tiesnia deviati. Vybavenie je skromné, ale všade upratané a čisto. Na stenách visí niekoľko svätých obrazov. Vyžiť musia z 1 500-eurového rodinného rozpočtu.

„Stačí nám to. Do krčmy nechodíme, dochováme si kačky, husi, kurence,“ tvrdí Terézia. Trápi ju len, že jej syn Ďuso nemá robotu. V Samsungu pri páse nevydržal. Skončil len základku a sám tvrdí, že nič robiť nevie. Čerstvo „ohodený“ dom však napovedá, že na stavbe by sa nestratil. „S jeho príjmom by nám bolo lepšie,“ prehodí päťdesiatnička. Keď sa jej pýtame, ako vníma „osadníkov“ na východe, len krúti hlavou. „Oni radšej dajú peniaze na pijatiku. A potom nás všetkých hádžu do jedného vreca.“

Terézia je so životom v Seliciach spokojná. Foto: Martin Domok

Od Lakatošovcov sa presúvame do takmer výpravnej časti obce. Štvorica novopostavených domov tiež patrí Cigánom. Tentoraz Rumungrom. Zdenka a Sandra už roky žijú v Nemecku. Ale hoci ich tam prijali, majú robotu, kamarátov a deti chodia do nemeckých škôl, svoju budúcnosť vidia v Seliciach. Cítia, že sem patria.

Tiež začínali z mála. „Keď nebolo roboty, odišli sme do Česka na stavby. Aj ja som stála za miešačkou,“ spomína Zdenka. „Našetrili sme a začali stavať.“ Potom to už išlo. Dcéry si našli schopných chlapov a tí nemali problém zarobiť v zahraničí.

„Pre nás je práca samozrejmosť. Aj moji rodičia sa vždy snažili, aby niečo mali.“ Jej dcéra Sandra súhlasne pritakáva. Tu sú medzi svojimi a nikdy im nikto nedal pocítiť ich pôvod. To isté nám tvrdí aj dvojica žien na ulici. „Mne ľudia ani neverili, že som Cigánka,“ usmieva sa bývalá kuchárka Eva. „Vždy som bola čistá, upravená, moje deti majú vzdelanie. Myslím si, že ak žijete slušne, problémy nemáte.“

Pedagógovia stále bojujú

Miestna škola je rozdelená na tri časti. Maďarskú, slovenskú a - Harvard. Tak tu nazývajú dve triedy určené pre žiakov s mentálnou retardáciou. Takmer všetci sú z radov olaských Rómov. Zväčša dôsledok „sexuálnych radovánok“ aj medzi najbližšou rodinou.

Zvyšné dve vzdelávacie zariadenia sú však príjemným prekvapením. Napriek tomu, že až osemdesiat percent žiakov sú Rómovia, všade je poriadok, pokoj, deti na hodinách komunikujú s učiteľmi. Hoci nie vždy o učive.

Riaditeľka slovenskej školy Viera Csubová si pochvaľuje, že im nerobia hanbu ani na výletoch do iných miest. Neprišlo to samo. „V roku 2002 sme patrili k prvým, čo mali rómskeho asistenta,“ vysvetľuje. „Ten robil akýsi most medzi rodinami a školou, zisťoval podmienky, v akých deti žijú, prinášal štatistiky, riešil konflikty.“

Hneď však dodáva, že pred revolúciou bola spolupráca s rodičmi na vyššej úrovni. Boli prísnejší a ich ratolesti si nerobili, čo chceli. Dnes je pre nich návšteva školy skôr cesta k získaniu prídavkov. Preto pedagógovia museli nájsť nové spôsoby, ako problémy riešiť. Triedy vybavili kamerovými systémami, navštevujú rodiny, príčiny záškoláctva prísne kontrolujú.

Riaditelia oboch škôl nám hovoria, že toľko propagované odmietanie špecifík tohto etnika nie je dobré. Sú temperamentnejší, hlučnejší a fyzicky dospievajú skôr, hoci mentálne sú stále deťmi. S tým treba pracovať. Prijať to, čo sa nedá zmeniť, čo je dané geneticky alebo vštepené tradíciami. „Nezvládnuteľné prípady tu však nemáme,“ zdôrazňuje Eva Csubová. „Žiaci chcú spolupracovať a vyžadujú si pozornosť. Hľadajú aj lásku, ktorú doma nedostávajú.“ Ak to nejde inak, nájdu netradičné riešenia.

Napríklad s istým chlapcom chodila do školy aj jeho babka, aby ho umravnila. Tak ako v dedine aj v škole je rozdiel medzi Rumungrami a Olachmi. Tí druhí prichádzajú do vzdelávacích zariadení zanedbaní, bez akýchkoľvek návykov.

„Olaskí Rómovia striktne udržiavajú svoju kultúru a práve z nej pramení, že vzdelanie nepokladajú za dôležité. U nich je pokračovanie na strednej škole skôr výnimkou,“ vysvetľuje špeciálna pedagogička Darina Kilácsková. „Odmietanie pravidiel vyplýva z ich sociálneho prostredia. Niekedy s nimi aj ich rodičmi musíme pracovať od úplných základov.“

Nemusia, ale môžu

Bývalý učiteľ a súčasný terénny sociálny pracovník László Vadkerti žije v Seliciach už vyše štyridsať rokov a väčšinu miestneho obyvateľstva dobre pozná. S trojicou kolegov tvorili viacero projektov na riešenie rómskej problematiky a už v druhom roku po začatí činnosti pracovali takmer všetci Rómovia z obce. „Nerobil len ten, kto nechcel,“ tvrdí. „Dnes máme kompletnú infraštruktúru, pevné cesty, niet tu chatrčovej štvrti. Zanedbaných je len pár domov.“

Rómovia sa na nich obracajú aj s najcitlivejšími vecami. Rodinnými i majetkovými. Napríklad, keď kúpia dom v krčme na dobré slovo. Nie, nikto ich nepodvedie, ale vo chvíli, keď sa treba preukázať listom vlastníctva, stoja pred neriešiteľnou otázkou. Vtedy zakročí obec.

Aj Vadkerti si myslí, že Rómovia niekedy uvažovali inak. „Pred osemdesiatym deviatym bola takmer hanba, ak niektorý žiak nešiel aspoň na učňovku. Teraz mnohí absolvujú iba povinnú školskú dochádzku a v rukách nemajú žiadny papier. Vtedy existovalo slovo - musíš! Teraz len môžeš...“

Majú však aj svetlé výnimky. Napríklad ďalšiu sociálnu pracovníčku Marcelu Kulinovú. Nedávno získala titul bakalára a plánuje pokračovať ďalej. Práca s Rómami ju baví, chce, aby sa aj oni mali dobre, chce preklenúť hrádze, ktoré sami prekonať nevedia. „Mojím cieľom je, aby začali rozmýšľať inak, aby sami chceli byť spoločnosťou akceptovaní,“ vysvetľuje.

Nekompromisný

Za malý zázrak, ktorý sa v Seliciach stal, môže podľa domácich predovšetkým starosta Igor Mandák. Ten je dušou obce už tretie volebné obdobie a veštia mu aj štvrté. Lebo to vie. S bielymi aj s Rómami. Chápe vzťahy a dokáže byť nekompromisný.

„Keď som pred jedenástimi rokmi nastúpil do úradu, bolo tu divoko,“ spomína starosta. „Samotní Rómovia od mňa žiadali, aby som situáciu stabilizoval. Uvedomovali si, že im neprispôsobiví robia hanbu, a vedeli, že dokážem veci riešiť aj tvrdou rukou.“

Pravda však je, že s niektorými nepohne nikto. Starosta vie, že na nich vždy bude platiť len tvrdý prístup. Vie, že isté typy musia doslova obťažovať, aby si uvedomili, že niečo robiť musia. Obecní policajti im pravidelne uprostred noci vodia domov zatúlané deti, kým si ich rodičia, pre pokojný spánok, začnú strážiť. „Stalo sa, že jeden z Rómov nezaplatil poplatok obci. Vraj nemá a donesie zajtra. Tak sme k nemu vrazili minútu po polnoci s tým, že už je zajtra. Druhýkrát si to rozmyslel.“

Inokedy zase chlap žiadal finančnú pomoc na dodávku plynu. Keď starosta zistil, že kúri drevom, neváhal ho navštíviť. „Prečo si klamal?“ pýtam sa ho. A on mi na to: „No, vieš ako to je... Veď som Cigán.“ Bol úprimný, tak som mu to raz toleroval. Ale už vie, že druhýkrát ma neoklame.“

Netlačiť peniaze do búd

Domáci si cenia pokoj a pohodu v dedine, Igor Mandák však upozorňuje, že situácia sa ľahko môže zmeniť. Majú stále dosť Rómov, ktorí rešpektujú pravidlá len preto, lebo musia. U ďalších môže dobrý základ zvrátiť chudoba.

„Ako sa majú ďalej vzdelávať, keď nemajú na to, aby dochádzali na stredné školy do iných miest, dokonca ani na oblečenie?“ pýta sa. Je presvedčený, že ak by v obci vyrástla nejaká učňovka zameraná na žiadané robotnícke profesie, o žiakov by núdzu nemala.

„Najprv vytvorme priestor, aby Rómovia mohli získať aspoň stredoškolské vzdelanie, a nie naopak. Aký má význam, že vajdov syn ide na vysokú len preto, že na to má, a potom ho dáme do televízie ako zázrak?"

"Problém je, že otázku integrácie riešia ľudia, ktorí mentalite Rómov nerozumejú. Oni aj úradníci z EÚ len trepú múdrosti, ktoré nikde nepasujú ako celok. Naši politici by nemali tlačiť peniaze do plechových búd v osadách, ale pomôcť tam, kde sú výsledky. Nech prídu k nám a pozrú sa, čo sme dosiahli prakticky bez prostriedkov, z financií určených na chod obce.“

VIDEO Plus 7 Dní