Tip na článok
Stalin s krvavými rukami a Gottwaldove hlavy. Aj takto skončili socialistické pamätníky.

Rozrezaný Gottwald, krvavý Stalin: Neslávny osud sôch

Iná doba, iná socha. Máriu Teréziu rozbili kladivami, Gottwalda rozrezali, Stalina škrtili. Kamenný krk si zachránil pred Hitlerom Štefánik. Komunistov neprežil.

Galéria k článku (6 fotografií )
Červený Stalin: Socha sovietskeho diktátora na chvíľu opustila depozit a už si na nej vandali vyliali zlosť.
Znovuzrodený Štefánik: Na rozdiel od štvormetrového leva prežil druhú svetovú vojnu, zničili ho až komunisti v roku 1954. Repliku odhalili v roku 2008 a stojí na nábreží Dunaja pri Eurovei.
Nie Cimrman, ale Milicionár: Socha z Račianskeho mýta, ktorej umeleckú kvalitu odborníci spochybňujú, odpočíva v depozite Galérie mesta Bratislavy.

Najskôr nimi velebili vtedajšie ikony, o pár rokov ich zničili, aby deklarovali novú éru. Sochy na verejných priestranstvách už celé stáročia oslavujú osobnosti či historické udalosti. Ich životnosť však závisí od rýchlosti zmeny ideológie. A potom?

Niektoré sa rozpadli pod údermi kladív, iné prišli o hlavu. Bohužiaľ, aj také, ktoré by dnes patrili medzi historické skvosty. Tí šťastnejší hrdinovia starých čias zapadajú prachom v depozitoch múzeí a galérií. Bratislavské námestia by vedeli rozprávať.

Neprišiel o hlavu

„To nie je spiaci Cimrman, ale Milicionár,“ zavtipkuje pri ležiacej soche strážnik depozitu Galérie mesta Bratislavy narážkou na známy český film režiséra Ladislava Smoljaka z roku 1983 s názvom Jára Cimrman ležící, spící.

Mimochodom, Peter Meluzín, ktorý na tomto opustenom mieste v Devínskej Novej Vsi našiel to najpokojnejšie pracovné miesto, je bývalý riaditeľ Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave a známy sochár. „Sem návštevy veľmi nechodia,“ hovorí skôr, než odomkne bránu do dvora, kde odpočíva socialistické umenie.

Pomník ľudových milícií z Račianskeho mýta, známy ako Milicionár, oddychuje nepoškodený. Nevyhodili ho do vzduchu, nerozbili. Dielo sochára Jána Kulicha vzniklo v roku 1973. Štvormetrový milicionár s rukami vo vreckách stál na kamennom podstavci, symbolickom socialistickom kladive. Teraz zapadá prachom v depozitári. Tak ako hlavy z Gottwaldovho súsošia, ktoré vzdávalo hold prvému komunistickému prezidentovi Československej republiky. Objekt z dielne Tibora Bártfaya sa vynímal na niekdajšom Gottwaldovom námestí, ktoré dnes poznáme ako Námestie slobody. Na nos jednej z odrezaných hláv uložených v depozite sa prilepil slimák. Na oslavnom socialistickom diele vyzerá ako šušeň.

„Gottwaldov pamätník bolo obrovské súsošie, ktoré sa nedalo kompletne odstrániť a premiestniť. Preto oddelili hlavy a tie previezli do depozitu. Niečo sa rozbilo, niektoré časti využili v škole študenti výtvarného umenia,“ vysvetľuje riaditeľ Galérie mesta Bratislavy Ivan Jančár.

Nepatria na výslnie

„Počas socializmu sa vládnuca moc snažila propagovať svoju ideológiu aj pomocou výtvarného umenia. Rôznymi grantmi podporovala výtvarníkov, ktorí spracovávali angažované témy. Veľkú pozornosť venovali sochám na verejných priestranstvách. Vzniklo množstvo pamätníkov, ktoré osádzali takmer v každom väčšom i menšom meste,“ hovorí Ivan Jančár.

Po Nežnej revolúcii však museli Leninovia a Gottwaldovia z námestí zmiznúť. Predstavitelia totalitného režimu nemohli okupovať prestížne miesta.

„Na druhej strane však ľudia, ktorí sa dostali k moci, nechceli nekompromisne ničiť výtvarné umenie, hoci sochy mali rôznu umeleckú kvalitu - napríklad Milicionára nepokladám za špičkové dielo. Preto sa vo väčšine miest rozhodli, že sochy nezničia, ale dajú ich do depozitov múzeí a galérií. Vždy je to dilema - ako naložiť s dielom, keď sa zmení politický systém,“ vraví Jančár.

Po roku 1989 odstránili aj pomník funkcionára Komunistickej strany Československa Františka Kubača z dnešného Námestia slobody, sochu Lenina z dnešného Jakubovho, až do roku 1990 Leninovho námestia, a pomník komunistického poslanca Federálneho zhromaždenia Júliusa Nagya z Odborárskeho námestia. Naopak - pomníky Slovenského národného povstania zostali.

Priškrtený Stalin

Keď v roku 2012 Slovenská národná galéria usporiadala výstavu Prerušená pieseň - Umenie socialistického realizmu 1948 - 1956, „pomsta“ stihla najmä Josifa Vissarionoviča Stalina. Zamračeného pohlavára v čižmách s hviezdou na prsiach umiestnili organizátori na Štúrovo námestie.

To sa však komusi nepozdávalo a oblial ho červenou farbou. Udalosť riešila polícia, „keďže socha Stalina je zbierkovým predmetom a jej poškodenie trestným činom“, odznelo vo vyhlásení Slovenskej národnej galérie (SNG).

Stalinovu sochu vytvoril akademický sochár Pavol Bán pri príležitosti generalissimových sedemdesiatych narodenín. „Pôvodne bola socha v roku 1949 inštalovaná na Stalinovom námestí v Bratislave, dnešnom Námestí SNP, a údajne ju odtiaľ odstránili v noci v roku 1956.

Strhli ju násilím - dodnes vidno, ako Stalina ťahali autom z podstavca a poškodili mu krk. Z tejto sochy vyrobili aj malé, asi deväťdesiatcentimetrové odliatky, ktoré sa dávali ako dary. Jeden som videla vo výklade starožitníctva,“ hovorí riaditeľka SNG Alexandra Kusá.

Výstava Prerušená pieseň, ktorú galéria pripravila, sa venovala podobe a stratégiám umenia pod vplyvom kultúrnej politiky nastupujúceho komunistického režimu.

„Sochu sme inštalovali mimo podstavca - vlastne sme ju zosadili a postavili chrbtom k stene galérie pod veľký plagát. Rozhodli sme sa nereštaurovať poškodenia, len obnoviť stabilitu sochy, takže má stále ryhu na krku ako odkaz na jej násilné zvrhnutie.“ Po výstave socha opäť putovala tam, kde zapadala prachom dlhé roky - do depozitára Mestského múzea v Bratislave.

Nech žije cisárovná!

O nevyhnutnosti odstrániť pamätníky totalitného režimu z atraktívnych bratislavských lokalít nikto nepochybuje. Ale aj ony podávajú svedectvo o našej minulosti. Preto sa v kruhoch odborníkov uvažuje o skanzene, kde by našli svoj domov ikony socializmu bez toho, aby niekoho urážali alebo oslavovali.

Celkom iný prípad sú však zdemolované sochy pozitívnejších historických osobností. Napríklad Márie Terézie. „Prešporok bol známe korunovačné mesto. Mária Terézia sa dostala do úradu cisárovnej takzvanou pragmatickou sankciou.

Jej otec nemal mužského potomka, preto si vyloboval výnimku a v roku 1741 mala uhorská šľachta na sneme na Bratislavskom hrade podporiť nástup Márie Terézie na trón,“ vysvetľuje historické pozadie vzniku sochy rakúsko-uhorskej panovníčky Maroš Mačuha, riaditeľ Bratislavského okrášľovacieho spolku (BOS).

Socha z roku 1897 pripomínala túto udalosť. Ján Fadrusz, bratislavský rodák, dostal prvú veľkú objednávku od svojho rodného mesta. Na miesto bývalého korunovačného pahorka umiestnil monumentálny pomník.

Po bokoch kráľovnej, sediacej na koni, stáli uhorskí šľachtici, ktorí ju ochraňovali. Oddanosť cisárovnej dotváral latinský nápis Vitaem et sanguinem - Svojím životom a krvou.

„Socha merala šesť a pol metra, podstavec asi päť metrov,“ upresňuje Maroš Mačuha. Fadruszovo dielo vzbudilo obrovskú pozornosť a autorovi prinieslo svetovú slávu. Súsošie na námestí korunovačného pahorka, dnešného Námestia Ľudovíta Štúra, zničili českí legionári 26. a 27. októbra roku 1921.

„Socha bola pre nich symbolom monarchie. Ten výjav na nikoho neútočil, nikoho neurážal. Lenže v očiach legionárov monarchia nebola legitímnym systémom,“ dodáva riaditeľ BOS.

Dva dni legionári búšili kladivami do majstrovského diela. „Vyliezli na sochu, odbili hlavy, zavesili koňovi na krk lano a ťahali. Nakoniec zo súsošia zostali len úlomky.

Niektoré kusy nahádzali do Dunaja, ale niečo sa dostalo aj do súkromných rúk. Viem o človeku, ktorý vlastní hlavu koňa,“ hovorí Maroš Mačuha a dodáva: „Socha Márie Terézie bola symbolom Bratislavy. Dnes by sme niečo také ťažko hľadali.“

Znovuzrodený Štefánik

Tam, kde mramorová Mária Terézia a uhorskí šľachtici prišli o hlavu, o niekoľko rokov osadili sochu Milana Rastislava Štefánika z dielne Bohumila Kafku. Za ním stál na podstavci lev.

„Štefánik môže zostať, ale mačka musí preč!“ prikázal Adolf Hitler v októbri 1938, keď zbadal z opačného brehu Dunaja sochu Milana Rastislava Štefánika a štvormetrového leva na vysokom podstavci pred bratislavskou Redutou. V ten deň navštívil ríšsky vodca Petržalku, ktorá po Mníchovskej dohode pripadla nacistickému Nemecku.

Štefánikova socha prežila vojnu, pre zmenu však bola tŕňom v oku komunistom - v roku 1954 ju odstránili. O jej znovuzrodenie sa postarala Nadácia Milana Rastislava Štefánika. Repliku odhalili v roku 2008. Dva roky trvalo odlievanie do bronzu 7,4 metra vysokej sochy, ktorá dnes stojí na nábreží Dunaja pri Eurovei.

Štúrovci ako králi

Na prestížnom mieste pri Dunaji, kde stávala Mária Terézia i Štefánik, sa v roku 1974 zabývali Štúrovci z dielne Tibora Bártfaya. „Stoja na korunovačnom pahorku, kde stávali králi,“ pripomína riaditeľ BOS, ktorý sa už niekoľko rokov usiluje o navrátenie súsošia Márie Terézie na pôvodné miesto. Odvážne plány, ale nie celkom nereálne.

„Súsošie Štúrovci sme navrhovali premiestniť na iné miesto, napríklad na Námestie slobody, ktoré je vystavané v podobnom duchu socialistického realizmu ako toto dielo a navyše Bártfay je autorom fontány na tomto námestí,“ vysvetľuje Maroš Mačuha.

„Keď sme začali zbierať podpisy za premiestnenie sochy, niektorí to vnímali ako protislovenskú aktivitu a postavila sa proti nám aj Matica slovenská. Dávala vyhlásenia, organizovala demonštrácie, aby sa Štúrovci nepresúvali,“ opisuje.

Bratislavský okrášľovací spolok chcel dať podľa najkvalitnejších dobových fotografií zhotoviť sochu a umiestniť ju na miesto, kde stála dvadsaťštyri rokov.

„Peniaze by sme zohnali. Celé by to stálo odhadom okolo milióna eur. Najmä presun z talianskej Carrary by bol veľmi drahý. Tam nám mali miestni majstri vytesať z mramoru presnú kópiu Fadruszovho diela. Vlastne sme chceli mestu darovať atrakciu číslo jeden. Myslím si, že turisti by si ju radi pozreli.

A bolo by ju vidieť aj z druhej strany Dunaja. Štúrovci z Tyršovho nábrežia pôsobia ako nejaká čierna masa. Nemá to žiadny efekt. Keby sochu v noci aspoň osvetlili,“ pripomenie muž, ktorý v apríli 2013 inicioval bádanie po troskách sochy Márie Terézie vo vodách Dunaja. „Zoznámili sme sa so združením z Budapešti, ktoré robí podvodnú archeológiu.

Ponúkli sa, že zadarmo preskúmajú koryto rieky, ak zabezpečíme loď. Podarilo sa,“ spokojne sa usmieva Maroš Mačuha. Nadšencom pomáhala riečna polícia a sonar z budapeštianskej výskumnej skupiny Argonauta objavil na dne Dunaja asi metrové objekty. „Nevieme, o čo ide, možno ich v budúcnosti preskúmame,“ dodáva.

Aj keď sa zatiaľ všetky plány občianskeho združenia nenaplnili, nevzdávajú sa. „Socha Márie Terézie, prípadne v menšom vyhotovení, by mohla byť umiestnená pod Hradom na Žižkovej ulici. Táto časť podhradia sa kedysi volala Teresienstadt, teda Mesto Terézie.“

VIDEO Plus 7 Dní