Tip na článok
V kabíne rušňa: Priame spojenie s rušňovodičom na väčšine našich tratí neexistuje. V noci a pri zníženej viditeľnosti je odkázaný len na návestidlá.

Rušňovodičom ide v práci o život. Dôvod je doslova absurdný!

Na väčšine našich železničných tratí nie je možný kontakt dispečingu s rušňovodičmi. Už dvaja preto zahynuli.

Galéria k článku (7 fotografií )
Nevedel uniknúť: Poľský kamión s kombajnom na prívese zostal zaseknutý na železničnom priecestí neďaleko Michaloviec.
Chýbali sekundy: „Od momentu, keď záchranné zložky dostali prvú správu o nebezpečenstve, po zrážku prešlo približne sedem minút. Dispečeri železničnej spoločnosti však dostali informáciu len niekoľko sekúnd pred zrážkou,“ tvrdí hovorkyňa ZSSK Jana Morháčová.
Kolos: Pätnásťtonový kombajn cez železničné priecestie neprešiel.

Nastúpili by ste do lietadla, ak by ste vedeli, že pilot nemá so zemou žiadnu možnosť komunikácie? Väčšina zrejme nie. Spojenie pilota s riadiacimi strediskami aj v desaťtisícmetrovej výške považujeme za samozrejmé.

Pritom na slovenských železniciach, kde sa mnohotonové kolosy železa so stovkami pasažierov rútia neraz obývanými oblasťami rýchlosťou prevyšujúcou sto kilometrov za hodinu, je bežná prax, že priame spojenie rušňovodiča s dispečingom neexistuje. Na väčšine zo zhruba 3 600-kilometrovej železničnej siete.

Životy a zdravie cestujúcich závisia od jediného človeka, ktorý je v lokomotíve sám, odkázaný len na svetelné zabezpečovacie prostriedky na trase. Ak uvidí prekážku v poslednej chvíli, niekedy nestihne urobiť ani tri kroky do strojovne, kde by mohol zachrániť aspoň vlastný život.

Za posledné obdobie došlo u nás k takejto situácii dvakrát. V oboch prípadoch rušňovodiči zahynuli. Len preto, lebo nebolo možné upozorniť ich na nebezpečenstvo.

Čítajte viac:

Nešťastie na koľajniciach: Zrážku s kamiónom neprežil rušňovodič

Nepoučili sa

Nedávno sa neďaleko Michaloviec zrazil rýchlik s poľským nákladným autom prevážajúcim kombajn. Keď vodič skončil večer v hustej hmle zaseknutý na železničnom priecestí, spojil sa s tiesňovou linkou 112 a oznámil, čo sa stalo. Viac urobiť nemohol. To, čo nasledovalo, bolo ako z nepodarenej tragikomédie.

Podľa našich informácií operátori zavolali stálej službe Železničnej polície, tá kontaktovala stanicu v Michalovciach, odtiaľ informácia putovala k dispečerom na stanice, medzi ktorými priecestie leží, a nakoniec k strojmajstrovi v depe, ktorý mal číslo na súkromný mobil rušňovodiča.

Ďalší telefonát už bol zbytočný. Vlak s necelou päťdesiatkou cestujúcich vrazil stokilometrovou rýchlosťou do kamióna s pätnásťtonovým kombajnom na prívese. Rušňovodič, otec dvoch detí takmer s tridsaťročnou praxou, nemal čas uniknúť do „uličky záchrany“ v strojovni.

Po náraze skončil zakliesnený v kabíne a hoci ho hasiči cez predné okno vyslobodili ešte živého, ťažkým zraneniam v nemocnici podľahol. Pritom stačilo málo. Priame spojenie rádiostanicou.

Ak totiž trochu rátame, od momentu ohlásenia prekážky na trati do havárie prešlo sedem minút. Vlak išiel stovkou, takže od priecestia bol asi dvanásť kilometrov. Brzdná dráha vlaku pri tejto rýchlosti by nemala presiahnuť sedemsto metrov.

Smutné je, že takmer k identickej tragédii došlo pred dvoma rokmi pri Liptovskom Mikuláši. Vtedy na priecestí zostalo medzi rampami uväznené posypové vozidlo. Aj v tomto prípade sa vodič pokúsil zavolať pomoc, aj tu bol čas na zastavenie vlaku.

Päťdesiatročný rušňovodič však nič netušil a uvidel vozidlo pred sebou neskoro. Hasiči ho dostávali zo zdemolovanej mašiny skoro dve hodiny. Zdá sa, že kompetentní vo vedení železníc sa stále nepoučili.

Čítajte viac:

Najpreferovanejšia samovražda na Slovensku je skok pod vlak

Nefunkčná sieť

Ako nám povedal Roman Kusý z odboru inšpekcie a kontroly Železničnej spoločnosti Slovensko (ZSSK), takmer deväťdesiat percent lokomotív má v kabínach rušňovodiča namontované rádiostanice. Tak, ako je to vo zvyšku vyspelého sveta. Na väčšine nášho územia sú však zbytočné, pretože komunikačná sieť stále nie je dobudovaná. To by podľa neho malo byť jednou z priorít Železníc SR (ŽSR).

Samozrejme, možností, ako predchádzať zbytočným tragédiám, by bolo viacero. Napríklad nainštalovanie monitorovacích zariadení na priecestiach, ktoré by v prípade núdze umožnili výpravcom zmeniť návesť v dostatočnom predstihu na to, aby vlak stihol zastaviť. Drahé? Tak by možno stačil obyčajný pejdžer, ktorým by dispečing upozornil strojvodcu na nebezpečenstvo.

„Dlho sme uvažovali, ako tieto situácie riešiť,“ hovorí Roman Kusý. „Na zabezpečenie prevádzkových potrieb sme dali telefóny vlakvedúcim.“ Hoci okamžitá komunikácia s rušňovodičmi je aj tak nemožná, vlakvedúci môžu po včasnom vyrozumení o nebezpečenstve použiť záchrannú brzdu. To by však museli zareagovať včas.

Problém je, že ich prioritou je vybavovanie cestovných dokladov. „Služobné mobilné telefóny pre rušňovodičov by pomohli len čiastočne. Nie sú operatívne rýchle ako rádiostanice aj preto, že signál nie je všade. Navyše by sme nedokázali zabrániť nežiaducim telefonátom, ktoré by odpútavali pozornosť rušňovodičov od riadenia.“

Je najvyšší čas!

Prezidenta federácie strojvodcov Dušana Kašu sme zastihli krátko po návrate z pohrebu obete havárie pri Michalovciach. Medzi pozostalými stretol veľa kolegov mŕtveho rušňovodiča a, ako hovorí, popri smútku z nich bolo cítiť rozhorčenie, že niečo také sa môže v 21. storočí vôbec stať.

„Je zákonnou povinnosťou správcu infraštruktúry - ŽSR - starať sa o bezpečnosť železničnej dopravy. Jednoducho, zanedbali svoju prácu,“ hovorí.

„Za najväčší problém považujeme nemožnosť spojenia medzi výpravcom a rušňovodičom. Ak by to bol elektrický rušeň, bolo by možné vypnúť elektrinu v troleji. V dieselovom to nejde. Nerozumiem, ako je možné, že napriek množstvu telefonátov sa informácia o prekážke na trase do vlaku nedostala.“

Ako pokračuje, obmedzenie rýchlosti na priecestiach alebo ich zrušenie nie je správna cesta. Tento problém treba riešiť komplexne a mal by sa o to postarať správca infraštruktúry. „Majú na to celý tím ľudí,“ zdôrazňuje Dušan Kaša. „Tu predsa nemožno hľadieť na peniaze!“

Pripomína, že okolité krajiny disponujú systémom nazývaným generálny stop. Ten umožňuje nielen výpravcom, ale aj rušňovodičom diaľkovo zastaviť dopravu v okruhu niekoľko kilometrov. U nás nič také neexistuje. „Roky sa na tento problém poukazuje a je najvyšší čas, aby sa s tým niečo robilo. Nemôžeme čakať na ďalšiu tragickú nehodu!“

Dušan Kaša si myslí, že chýba aj väčšia informovanosť verejnosti v médiách. Vodiči automobilov by mali vedieť, že keď už skončia uzavretí na priecestí, treba sa odtiaľ dostať za každú cenu. „Aj preraziť závoru. Tam niet o čom rozmýšľať. Súboj s vlakom sa nedá vyhrať.“

Spomínané tragédie sú totiž len vrchol ľadovca. Podobných situácií na trati sa vyskytuje oveľa viac, len pri nich nezomrú ľudia a nedostanú sa do novín. „Sám som jednu zažil. Mal som však šťastie. Závozník nadvihol rampu a nákladiak sa z priecestia stihol dostať. Bolo to o chlp. Nejakých dvadsať metrov predo mnou. Už som bol jednou nohou v strojovni.“

Niečo vraj máme

Riaditeľka odboru komunikácie Generálneho riaditeľstva ŽSR Martina Pavlíková odmieta tvrdenie, že by správca železničnej infraštruktúry neplnil svoju úlohu. „ŽSR už majú vybudovanú analógovú rádiokomunikačnú sieť na tratiach, ktoré sú riadené z dispečerských centier.“

Okrem nej uviedli do prevádzky digitálnu rádiovú sieť GSM-R. Jej rozširovanie je však viazané na postupnú modernizáciu železničných koridorov. „Sú to finančne náročné stavby, ktorých realizácia sa pohybuje v miliónoch eur,“ dodáva. Zároveň nám potvrdzuje, že rádiokomunikačné spojenie vlakov s riadiacimi centrami je možné len na päťsto kilometroch. Teda ani nie na sedmine všetkých tratí.

„V drvivej väčšine nie je počas jazdy potrebná komunikácia medzi výpravcom a rušňovodičom. Tá by mohla, naopak, odpútať pozornosť od sledovania trate, osôb v koľajisku alebo návestí,“ pokračuje Martina Pavlíková.

Dodáva, že na úsekoch, kde nie je funkčná rádiokomunikačná sieť, sa v prípade mimoriadnej udalosti môže dispečer spojiť služobným telefónom s vlakvedúcim alebo si vyžiada telefónne číslo na súkromný mobilný telefón rušňovodiča od strojmajstra príslušného depa.

Táto informácia však vyznieva dosť absurdne, keďže v rámci bezpečnostných predpisov má rušňovodič zakázané takmer všetko okrem samotného riadenia a sledovania návestidiel. Od počúvania hudby až po manipuláciu so súkromným mobilom.

Dva kroky pred nami

V susedných krajinách sú na tom oveľa lepšie. Stačí nazrieť do Česka. Už od osemdesiatych rokov budovali na hlavných trasách takzvaný traťový rádiový systém (TRS), ktorého súčasťou je aj funkcia generálny stop. Teda možnosť pre dispečerov, výpravcov a rušňovodičov zastaviť železničnú dopravu v okruhu niekoľkých kilometrov.

Napriek tomu pre chybu výpravcu došlo v roku 2002 na Karlovarsku k čelnému nárazu dvoch vlakov, pri ktorom zahynul rušňovodič a zranilo sa štrnásť amerických vojakov.

Hoci českí železničiari to nikdy verejne nepriznali, práve výčitky americkej strany boli zrejme odrazový mostík na rozšírenie TRS na ďalšie úseky a o dva roky aj na začatie výstavby najmodernejšieho dátového prenosového systému GSM-R (Global Systém for Mobile Communication-Railways) pre európsky vlakový zabezpečovací systém.

Jeho súčasťou je, pochopiteľne, možnosť komunikácie medzi rušňovodičmi a dispečerskými stanoviskami. Ako sa dozvedáme z tlačového odboru Českých dráh (ČD), projekty na jeho vybudovanie sú štedro dotované z európskych fondov, odkiaľ smeruje až osemdesiatpäť percent investičných nákladov.

Podľa odborníkov je to technologicky mimoriadne úspešný projekt, čo potvrdzuje jeho realizácia nielen v Európe, ale tiež v Afrike, Indii, Číne, Rusku i Brazílii.

„V Česku je týmto systémom len v rámci ČD vybavených vyše tisícdvesto lokomotív,“ informuje nás Radek Joklik z tlačového odboru. Jeho kolega Pavel Tesař zo Správy železničnej dopravnej cesty dodáva, že systém GSM-R možno v súčasnosti využívať na 1 132 kilometroch. Zhruba na rovnakej rozlohe sa stále buduje alebo pripravuje.

A u nás? Traťový rádiový systém a generálny stop sme nikdy nemali a GSM-R nám funguje približne na tristo kilometroch. Než preklenieme ten priepastný rozdiel, ak vôbec, azda sa aspoň služobné mobily v lokomotívach objavia.

Alebo budeme čakať, kým pre ignorovanie bezpečnosti vedením železníc začnú zomierať okrem rušňovodičov cestujúci?

VIDEO Plus 7 Dní