reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Dvetisícšesťstotridsaťštyri metrov. Odskočiť si sem po práci na pivečko, to by asi nešlo. Ale vybrať sa na svadobnú cestu do apartmánu tam, kde máte v&nbsp;našej krajine najbližšie k&nbsp;bohu, prečo nie? Alebo k&nbsp;čertom. Vyrátať si to dopredu rozhodne nemôžete, buď máte šťastie, alebo nie. A&nbsp;tak sa vám ľahko môže stať, že po prvej luxusnej večeri, ktorú ste si zaplatili, budete ďalšie večery dostávať len špagety či omeletu. Stanete sa zajatcom Lomničáka, kde teploty v&nbsp;lete útočia na rekord, keď je dvadsať stupňov, v&nbsp;zime sa prehupnú cez mínus 30 stupňov a&nbsp;keď trošku zafúka, ako napríklad v&nbsp;roku 1976, máte na krku vetrík s&nbsp;rýchlosťou 203,7 kilometra za hodinu. „Vlani v&nbsp;júni sme tu mávali nedobrovoľných návštevníkov pre búrky, čakali pár hodín, kým to prehrmí, v&nbsp;zime zasa pre mráz. Aj starší manželský pár - zaplatili si noc z&nbsp;piatka na sobotu a&nbsp;zostali do nedele,“ rozpráva Marcel Timočko, ktorý tu robí čašníka dva a&nbsp;pol roka. Vždy lepšie čakať hore a&nbsp;modliť sa, aby sa čas zlepšil, než vliecť hore na chrbte 25 až 40 kilogramov stavebného materiálu a&nbsp;za kilogram dostať - jednu korunu! Tak sa toto dobrodružstvo totiž v&nbsp;tridsiatych rokoch minulého storočia začalo.

„Výstavbu lanovky na Lomnický štít presadil Juraj Országh, riaditeľ Štátnych kúpeľov v&nbsp;Tatranskej Lomnici,“ hovorí historik umenia Maroš Semančík z&nbsp;Múzea v&nbsp;Kežmarku a&nbsp;dodá, že sa mu to zrejme podarilo preto, lebo jeho brat Jozef bol prezidentom Krajiny Slovenskej. Podozrivo tiež vyznieva, že verejnú súťaž na projekt vypísali 18. júla 1935 a&nbsp;jej termín bol stanovený na 26. augusta. Tak sa to robí, keď už vopred viete, kto by tú súťaž mal vyhrať. Stavbu zadali českej firme, ktorá sa však o&nbsp;tom dozvedela až vo februári 1936 a&nbsp;nasledujúci rok v&nbsp;júli mala byť lanovka hotová. Toľko investigatívna žurnalistika stará vyše osemdesiat rokov. „Pracovalo tu niekedy až 350 ľudí za veľmi malé mzdy - tri koruny na hodinu, ale od štátu si česká firma účtovala až dvanásť korún. Na subdodávkach sa podieľala aj firma Dušana Jurkoviča, ktorý nielenže navrhol všetky štyri obslužné budovy lanovky, ale vlastnil aj tehelňu v&nbsp;Trnave a&nbsp;dodával na ne keramické obklady. Projekty budov však nikdy neboli schválené,“ dodáva Maroš Semančík. Ale nezáviďte mu. Čakalo ho obrovské sklamanie. Napríklad, keď vybudovali základy stanice v&nbsp;Tatranskej Lomnici, zmenili pôdorys budovy a&nbsp;mohli by sme pokračovať. Tu reštaurácia, tam prístavby obytných priestorov, až napokon sám trpko konštatoval: „Už tu stoja len karikatúry týchto objektov.“

A&nbsp;robotníci? Z&nbsp;Tatranskej Lomnice po stanicu Štart sa dostali hore autami, na Skalnaté pleso už len koňmi alebo s&nbsp;nákladom na vlastných chrbtoch. Kým dole vo veľkom stavali, na Lomnický štít sa iba s&nbsp;úctou pozerali. Najskôr na ňom museli postaviť drevené baraky, aby sa mali kam skryť v&nbsp;zlom počasí. „Potom začali stavať pomocnú nákladnú lanovku, hore vyniesli okolo tristo ton nákladu a&nbsp;nakoniec aj prvé montážne lano.“ Dvojkilometrové, s&nbsp;priemerom desať milimetrov, ovinuté cez rameno, tridsaťšesťčlenná skupina chlapov naraz. Vyvliekli navijak, lano zakotvili a&nbsp;mohli na ňom vytiahnuť lano s&nbsp;priemerom šestnásť milimetrov, ktoré bolo dobré iba na to, aby na ňom dostali hore lano s&nbsp;priemerom dvadsaťdva milimetrov a&nbsp;to dvakrát roztiahli medzi Lomnickým štítom a&nbsp;Skalnatým plesom. Tak ho pripravili pre nákladnú lanovku. Ešte stále máte pocit, že vás nemôže stretnúť nič horšie, než čakať v&nbsp;kaviarni, kým sa počasie umúdri?

Jedna pozemná, desať visutých: Lanovku zo Skalnatého plesa na Lomnický štít dokončili až v&nbsp;roku 1940. „Pôvodný rozpočet na lanovku rátal so sumou 1,6 milióna korún, nakoniec to celé aj s&nbsp;cestami a&nbsp;chodníkmi vyšlo na 26,5 milióna korún,“ dodáva Maroš Semančík. Ale stálo to za to. Vo Vysokých Tatrách sme mali európsku raritu. Prekonala výškový rozdiel 866 metrov od Tatranskej Lomnice po Skalnaté pleso a&nbsp;856 metrov od Skalnatého plesa na Lomnický štít. V&nbsp;tom čase žiadna iná lanovka v&nbsp;Európe nemala taký dlhý prevádzkový úsek bez prestupovania, aký bol medzi Lomnicou a&nbsp;Skalnatým plesom - 4 140 metrov. Žiadna iná lanovka neprekonávala taký veľký výškový rozdiel s&nbsp;jediným prestupovaním - 1&nbsp;722 metrov medzi Tatranskou Lomnicou a&nbsp;Lomnickým štítom. Tieto prvenstvá si udržala až do roku 1958, keď ju prekonala lanovka vo francúzskych Alpách.

Mohol to byť ešte väčší unikát, keby sa neboli „sekli“ pri výpočtoch. Nemala mať ani jeden stĺp, nakoniec jeden mať musela. Zvislý, rovno pod Lomnickým štítom. Nuž, a&nbsp;keď už sme pri tých rekordoch, spomeňme aj ten, ktorý by Tatranci najradšej utajili, ale ak ste s&nbsp;nimi kamaráti, dozviete sa aj to. Ktosi z&nbsp;robotníkov vraj každý deň ukradol jednu tehlu a&nbsp;odvliekol ju dole, kde si nakoniec postavil dom. Ak je to pravda, potom tu máme „najvyššie pôsobiaceho zlodeja na Slovensku“.

Zatiaľ to bolo jednoduché - jedna lanovka z&nbsp;Lomnice na Skalnaté pleso a&nbsp;odtiaľ na Lomnický štít. Ale keď sa dnes spýtate, koľko tých lanoviek vo Vysokých Tatrách máme, je z&nbsp;toho hlavolam. „Tri zo Štrbského Plesa na Furkotu, potom Solisko expres a&nbsp;Mostíky,“ hovorí Juraj Jancík, vedúci prevádzky lanovej dráhy. „Z&nbsp;Tatranskej Lomnice tri - štvormiestna kabínková na Štart, šesťmiestna sedačková na Štart a&nbsp;osemmiestna na Bukovú horu. Na Skalnaté pleso vedú zo Štartu dve - štvormiestna sedačková na Čučoriedky a&nbsp;pätnásťmiestna kabínková. Zo Skalnatého plesa na Lomnický štít jedna kabínková pre pätnásť ľudí a&nbsp;sprievodcu a&nbsp;sedačková do Lomnického sedla.“ Stratili ste sa? Tak ešte dodajme, že zo Smokovca na Hrebienok ide pozemná lanová dráha, čiže lanovka na koľajniciach. Dovedna jedenásť lanoviek, z&nbsp;toho jedna pozemná a&nbsp;desať visutých.

To sa nám to dnes stavia, keď máme helikoptéry. Lenže ozajstní hrdinovia zostávajú prví stavitelia. Veď si len spomeňte, aké lietadlá bojovali v&nbsp;druhej svetovej vojne. A&nbsp;vrtuľníky? Zabudnite!

Napokon, nie je vám jedno, koľko tých lanoviek je? Jedna krajšia ako druhá a&nbsp;keď sa v&nbsp;Tatranskej Lomnici posadíte na tú kabínkovú z&nbsp;roku 1993 dlhú 1&nbsp;706 metrov, uvidíte aj šesťmiestnu sedačkovú, ktorá ide vedľa, prejdete ponad stanicu Čučoriedky, uvidíte aj starú stanicu Štart, v&nbsp;ktorej je dnes reštaurácia. Potom novú kabínkovú, aby ste sa dostali na Skalnaté pleso, a&nbsp;tam zase na Lomnický štít, ale aj Lanovku Juraja Jancíka. Tak sme tú poslednú pomenovali po tom, čo sa o&nbsp;nej niekoľkokrát zmienil slovíčkom „moja“. Zo Skalnatého plesa do Lomnického sedla. Tá „jeho“ meria 1&nbsp;137 metrov, dovezie vás na najvyššie položený lyžiarsky svah na Slovensku za sedem a&nbsp;pol minúty rýchlosťou 2,5 metra za sekundu, pričom prekoná výškový rozdiel 405 metrov. Ešte nejaký rekord? Asi ten, že Juraj Jancík pracuje pri lanovkách päťdesiat rokov a&nbsp;na tejto štyridsať rokov. Mimochodom, je jediná popri zjazdovke, ktorú v&nbsp;zime nezasnežujú. Buď sneh je, alebo nie je. „Dostala francúzsku lanovkársku cenu Oscara za architektúru stanice,“ hovorí pyšne. Ukáže vám aj pôvodnú stanicu, čo je vlastne iba drevená búda. S&nbsp;ďalšou pôvabnou búdou vedľa, kde bola reštaurácia. Staré časy sa pominuli. Ale neboli vždy „zlaté“. „Pôvodná lanovka fungovala od roku 1956 dvadsať rokov, ale po svahu sa veľmi zle jazdilo a&nbsp;niekoľko ľudí sa pri lyžovaní zabilo. Skončila v&nbsp;šrote. Od roku 1978 je tu nová,“ hovorí. Potom prezradí, že v&nbsp;zime lanovkári pri nej neraz spia, aby ju v&nbsp;noci párkrát pustili, nech sa na lane netvorí námraza.

Čože je to párkrát?! Staničný sprievodca Miroslav Bulko sa v&nbsp;lete na kabínkovej lanovke zo Skalnatého plesa na Lomnický štít vozí hore-dole aj tridsaťkrát. Tridsaťkrát hore, tridsaťkrát dole. A&nbsp;párkrát už vinou počasia zostal na vrchole. Nie v&nbsp;apartmáne, ale v&nbsp;služobnej miestnosti. Museli sme dlho vymýšľať, kým sme mu položili tú najsprostejšiu otázku - Ak lanovka vyjde hore za osem a&nbsp;pol minúty, za koľko zíde dole? Odpoveď: „Mohla by aj rýchlejšie!“ Ale to sa našťastie nikdy nestalo. Zato Juraj Jancík pozná turistov, ktorí sa v&nbsp;tatranských končiaroch nevyznajú ani zamak, a&nbsp;keď to pochopí, prstom im ukáže Lomnický štít a&nbsp;o&nbsp;tom ostatnom povie, že sú to Vysoké Tatry. Turisti sa vždy potešia. A&nbsp;vždy potešia aj Tatrancov. Napríklad vetou: „Tolik krásy najednou!“

Teraz v&nbsp;zime za jedinú hodinu lanovky z&nbsp;celého strediska v&nbsp;Tatranskej Lomnici dokážu vyviezť hore až jedenásťtisíc ľudí. Údolná stanica tej najstaršej, Jurkovičovo dielo za Grand­hotelom Praha, stojí opustená, znesvätená grafitmi a&nbsp;popísaná sprostými slovami, so zadebnenými oknami. „Museli sme ju takto chrániť, lebo kradli tamojšie exponáty. V&nbsp;jej vrchnej časti bol veľký archív, z&nbsp;ktorého sme zachránili iba jednu debnu s&nbsp;pôvodnou projektovou dokumentáciou architekta Jurkoviča. Ale vďaka nej sa mohol rozbehnúť výskum a&nbsp;môžeme ju začať rekonštruovať,“ hovorí Patrik Kolesár, aktivista a&nbsp;člen Tatranského okrášľovacieho spolku. Vysvetľuje, že ľudia majú pocit, že so stanicou sa nič nerobí, ale opak je pravda. „Len výskum trval trištvrte roka.“ Skúmať bolo čo. „Päť rokov po tom, čo ju postavili, ju výrazne zmenila nadstavba bytov pre zamestnancov a&nbsp;v&nbsp;januári 1945 ju sčasti zničili nemeckí vojaci. Potom ju zasa trochu zmenili, keď ju opätovne rekonštruovali,“ dodáva Maroš Semančík. Nakoniec sa možno do­čká toho, že bude vyzerať ako skutočné Jurkovičovo dielo. Možno nielen údolná stanica prvej lanovky.

„Radi by sme do pôvodného stavu zrekonštruovali aj budovu Enciánu, starej prestupnej stanice na Skalnatom plese. Len presne nevieme, ako vyzeral najmä jej interiér. To viete, v&nbsp;tom čase sa v&nbsp;reštaurácii viac pilo, ako fotografovalo,“ hovorí Patrik Kolesár a&nbsp;prosí nás, aby sme sa aj v&nbsp;článku obrátili na ľudí, ktorí by o&nbsp;Enciáne niečo vedeli. Prečo nie? Veď vyviezť sa lanovkou na najvyšší tatranský štít vie každý. Aj oceniť krásu Vysokých Tatier. Lenže tej občas treba aj pomôcť.

Nádhera: Zábery tatranských lanoviek, ktoré vám vyrazia dych!

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás

Nádhera: Zábery tatranských lanoviek, ktoré vám vyrazia dych!

Súvisiace články

Nešťastie na detskom ihrisku v Tatrách: Dieťa ťažko zranil zhnitý trám hojdačky

Vďaka TÝMTO trom hotelom sa do našich veľhôr dostal svetový luxus

Ďalšie barbarstvo: Alpskú vílu v Tatrách má nahradiť apartmánový hotel

Slovensko? Pozoruhodná krajina: 11 miest, ktoré odporúča navštíviť americká CNN!

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás