Duch prokurátorky Viery Sokirkovej asi vstúpil do tela sudcu Rudolfa Ďurtu. Len tak možno vysvetliť uznesenie senátu banskobystrického krajského súdu v prípade vraždy Imricha Oláha, ktorý bol považovaný za vykonávateľa popravy Roberta Remiáša.

Ani jediná vlastná myšlienka, len prepis argumentov obžaloby, dokonca aj s neprehliadnuteľnou chybou pani prokurátorky a k tomu hrubá ignorácia obhajoby - pod takýto paškvil sa pri plnom vedomí nemohol podpísať žiadny sudca.

Tento nadprirodzený, zatiaľ nepreskúmaný úkaz v slovenskom súdnictve neostal bez neblahých následkov. Hŕstka nebezpečných väzňov sa vďaka nemu po nudných rokoch za mrežami mohla vyvetrať na nákladnom výlete platenom štátom.

Slabo spropagovaná šou

Škoda, že na internetovej stránke súdov nie je okrem termínov vytýčených pojednávaní uvedený aj zoznam predvolaných svedkov. Možnosť vidieť v súdnej sieni v jediný deň okrem bosa Mikuláša Černáka ďalších štyroch nebezpečných vrahov držaných na reťaziach mohlo byť pre širokú verejnosť veľkým lákadlom.

A keby súd od zvedavcov vyberal aj vstupné, mohli sa do štátnej kasy aspoň sčasti vrátiť výdavky, ktoré nás toto divadlo stálo. Bezpečnostné opatrenia počas prevozu najhorších kriminálnikov z väzníc v Ilave a v Leopoldove do Banskej Bystrice, obsadenie budovy súdu a jej okolia kukláčmi a azda aj tajnými, mnohočlenný ozbrojený sprievod pre každého z väzňov a policajný pes, ktorý hľadal výbušninu v aktovkách i kabelkách pracovníkov a návštevníkov súdu - to isto nebolo zadarmo.

Oficiálne mali byť Miloš Uriga, Igor Lavrinčík, Jozef Kákoni a Peter Laduna predvedení na súd ako svedkovia v prípade vraždy Imricha Oláha z roku 1997, aj keď vopred bolo známe, že ani jeden z nich pri vražde v budove černákovskej firmy Renox nebol.

Rozprávať mali v podstate len o tom, čo o Oláhovej smrti počuli od iných väzňov. Navyše bolo zrejmé, že viacnásobným vrahom nebude svedecká prísaha svätá a výpoveď bude skôr ako pravdu sledovať ich vlastné záujmy.

Štyridsaťpäťročný Miloš Uriga sa výletu s cieľom svedectva sám iniciatívne domáhal a vôbec mu to nemožno zazlievať. Za mrežami je od roku 1989, teda už dvadsaťpäť rokov. Pôvodne bol odsúdený za lúpež. Počas výkonu trestu sa zúčastnil na masakri v leopoldovskej väznici, pri ktorom ručne vyrobeným nožom zavraždil dozorcu Františka Svobodu.

Spolu s ďalšími väzňami ukradli samopaly, pištole a zavraždením štyroch dozorcov a jedného väzňa sa malá skupina prebojovala až za múry väznice. Uriga si týmto činom vyslúžil doživotie, takže nemá pred sebou nádej, že by sa niekedy mohol dostať na slobodu.

Jeho jediným záujmom je vydobyť si čo najlepšie podmienky vo väzení. Opustenie väznice a cesta autom do iného mesta má pre neho hodnotu exotickej dovolenky.

Strasti a slasti väzenského života

Podstata Urigovho svedectva na Okresnom súde v Banskej Bystrici spočívala v tvrdení, že sa mu Černák k Oláhovej vražde kedysi priznal. Černák zase tvrdil, že Uriga klame, vraj celkom zištne ide po ruke prokuratúre. Čo sa mu aj vyplatilo. „Dostal celu s dvomi oknami a so sprchou!“ vykričal Černák do sveta, aké exkluzívne podmienky získal Uriga v ilavskej väznici.

„Áno, do júla som bol na samotke a potom ma pridelili k Markovi Zivalovi. Zivala je telesne postihnutý, starám sa o neho,“ obhajoval Uriga svoje výsadné postavenie v oddelení pre odsúdených na doživotie.

Černák Urigovi pripomenul, že kedysi Zivalom pohŕdal, lebo je úchylný, uškrtil tri ženy, a zrazu je ochotný „robiť mu sestričku“. „Aj biely plášť si obliekaš?“ spýtal sa ho so sarkazmom.

Z pomerne dlhej konfrontačne vedenej debaty medzi Černákom a Urigom sa verejnosť mohla dozvedieť kdečo o živote za mrežami. Černák s Urigom sa zoznámili práve tam a dlhé roky boli kamaráti. Spoločne navštevovali počítačový krúžok a Černák zvykol Urigovi, zručnému v písaní „všetkými piatimi prstami“, diktovať vlastné písomnosti.

Počas vzájomných návštev v celách rozoberali aj skutky, za ktoré sedia, a popritom popíjali slivovicu či koňak. Uriga prezradil, že k alkoholu sa dostali vďaka Černákovej šikovnosti.

Bos si podľa neho aj v tomto prostredí dokáže zaviazať tých správnych ľudí. Buď peniazmi, padla aj jednorazová suma dvestopäťdesiattisíc korún, a tiež službami pracovníčok erotického salónu, ktorý Černák cez svoju exmanželku stále vlastní.

Černáka Urigove reči o korupcii pracovníkov väznice vytočili. Bránil sa, že by si žiadny prehrešok proti väzenskému poriadku nedovolil, lebo jeho celu kontrolujú každú chvíľu a ešte aj vodu vo fľaši mu dozorcovia „čuchajú“, keď ide do posilňovne.

Plejáda viacnásobných vrahov

Po Urigovi priviedli kukláči do pojednávacej miestnosti Lavrinčíka. Ten si výpoveďou spestril dvadsaťtriročný trest za tri vraždy - Alojza Házyho, Miloša Holáňa a jeho ochrankára. Lavrinčík na rozdiel od ostatných „výletníkov“ aspoň poznal Černáka z oných dávnych čias, keď jeho meno budilo strach, a súd sa snažil presvedčiť, že sa krátko pred vraždou stretol aj s Oláhom.

Laduna hovoril výsostne o tom, čo kedysi počul, či skôr to, čo si prečítal v novinových článkoch. On si doživotie odpykáva za vraždu predavačky zo zlatníctva v Šuranoch, zamestnanca klenotníctva z Nového Mesta nad Váhom a svojej sedemnásťročnej priateľky.

Posledným svedkom rečí vypovedaných pred rokmi vo väzenskej cele iným väzňom bol kedysi hrôzostrašný kyselinár Jozef Kákoni. Na svedomí má nielen troch bielych koňov, ale aj svojho komplica Františka Mikera, pôvodcu šialenej myšlienky odstraňovania nepohodlných ľudí rozpustením v kyseline. Aj Kákoni, dnes predčasne zostarnutý a spustnutý, strávi zvyšok života vo väzení.

Neskopírované

Senát okresného súdu správne predpokladal, že svedkovia „z druhej ruky“ prípad Oláhovej vraždy objasniť nepomôžu, preto návrhy na ich predvolanie zamietol. Výlet väzňov do Banskej Bystrice sa konal až na výslovný príkaz krajského súdu. Prečo krajský súd takýto príkaz vydal, nie je celkom zrejmé.

Odôvodnenie uznesenia síce vyvoláva špekulácie, či si predseda senátu Rudolf Ďurta, podpísaný pod týmto uznesením, dostatočne preštudoval spis o Oláhovej vražde, ale kto by si dovolil pochybovať o zodpovednosti tohto dlhoročného sudcu? Zmieriť sa musíme s tým, že do činenia máme s nevyriešenou záhadou, čo sa pri písaní uznesenia asi stalo.

V texte šesťstranového dokumentu nie je okrem citácie zákonov a jediného odseku prevzatého z prvostupňového rozsudku žiadna myšlienka, ktorá by sa nezhodovala s textom odvolania prokurátorky. Objektívne treba uznať, že text nie je priamo skopírovaný, niekto sa na písomnom zdôvodnení zrušenia rozsudku okresného súdu predsa len narobil.

Jednotlivé odseky z prokurátorkinho odvolania sú poprehadzované, na niektorých miestach skrátené, pravopisné chyby opravené. Za pedantný prístup možno označiť dôslednú zmenu prokurátorkiných formulácií vyjadrujúcich jej osobný postoj. Napríklad „vyjadrenie znalca považujem za nesprávne a nelogické“ sudca zmenil na „vyjadrenie (znalca - pozn. red.) sa zdá byť nelogické“.

Alebo prokurátorka píše: „... nestotožňujem sa preto so stanoviskom súdu“ a sudca Ďurta zase: „... ani odvolací súd sa nestotožňuje so stanoviskom súdu“. Prokurátorka uvádza: „Anonymný list nepovažujem za zákonný dôkaz, pretože jeho dôveryhodnosť je viac než pochybná.

A sudca Ďurta argumentuje: „Anonymný list aj odvolací súd nepovažuje za zákonný dôkaz, pretože jeho dôveryhodnosť je viac než pochybná.“

S chybou

Predseda odvolacieho senátu má smolu, že aj taká skúsená prokurátorka ako Viera Sokirková sa pri písaní odvolania pomýlila a ako svedkov pôvodne svedčiacich v prospech Černáka namiesto Surového a Moravčíka uviedla Surového a Kaštana. V uznesení krajského súdu sa táto chyba opakuje, navyše v identickej vete.

Nejde o chybu ledajakú, ale zásadnú. Pretože Kaštan je od samého začiatku korunným svedkom procesu. Práve on na začiatku vyšetrovania usvedčoval ako Černákových spolupáchateľov pri vražde Imricha Oláha, Slavomíra Surového a Michala Moravčíka.

Obaja černákovci boli z tohto trestného činu aj obvinení. Ich postavenie z obvinených na svedkov sa zmenilo až po tom, čo sa rozhodli s políciou spolupracovať a vypovedať proti Černákovi.

A práve preto, že prokurátorkina chyba sa týka závažných okolností prípadu, musí udrieť do oka každému, kto sa o prípad Oláhovej vraždy zaujímal aspoň okrajovo. Zopakovať ju môže len niekto, kto nemá o tejto kauze ani šajnu. Samozrejme, nedovolíme si tvrdiť, že predseda senátu nemá vo veci jasno. Len sa snažíme upozorniť na absurditu tejto záležitosti.

Rovnosť zbraní

Keby bol problém čudného uznesenia v tom, že je pán sudca lenivý a jednoducho si prokurátorkiným odvolaním pomohol viac, ako sa patrí, potom by - celkom logicky - do uznesenia odpísal aj časti z vyjadrenia obhajoby. Lebo odvolací súd sa musí vyrovnať s názormi obidvoch strán. Hovorí sa tomu rovnosť zbraní.

Ale hoci vyjadrenie Černákovej advokátky mal krajský súd k dispozícii, z uznesenia podpísaného sudcom Ďurtom čitateľ ľahko nadobudne dojem, že buď sa na svojho klienta vykašľala obhajkyňa, alebo sa súd vykašľal na celú obhajobu.

Keďže prvé tvrdenie nie je pravdivé určite a o druhom tvrdení budeme predpokladať, že nie, ostáva len skúmať, aké temné sily sa zmocnili predsedu odvolacieho senátu a prečo sa takto nepekne zahrávajú s jeho dobrým menom.

Skoropravda

Imrich Oláh bol zavraždený na jeseň 1997. Telo našli policajti zakopané pri obci Hrochoť. Na kostrových pozostatkoch bol motúz v oblasti rúk a lepiaca páska omotaná okolo lebky. Podľa obžaloby černákovci vylákali Oláha do firmy Renox, kde ho zvalili na zem a navliekli mu na hlavu igelitové vrecko.

Černák s dnes už nebohým Szatmárim ho škrtili počítačovým káblom tak, že sa zapreli nohami do Oláhovho tela a rukami každý z nich ťahal kábel na inú stranu. Znalci však vylúčili, že by Oláh umrel na následky škrtenia káblom. Igelitové vrecko sa pri jeho pozostatkoch nenašlo a lepiaca páska, na ktorej mohli byť stopy DNA, medzi dôkazmi chýba.

Problém prípadu spočíva v tom, že z vraždy nie sú obvinení všetci aktéri, iba Černák. Svedkovia a prokuratúra sú teda nútení narábať s pravdou opatrne.