Vladimírovi Pekárovi zavolal vlani kamarát, že má kontakt na človeka, ktorý chce, aby jeho devätnásťročná dcéra obletela svet. A hľadá lietadlo. Tak či nemá záujem stretnúť sa s ním. Vladimír Pekár totiž v Senici vyrába ultraľahké lietadlá Shark. Kedysi mal firmu, ktorá dodávala komponenty do malých lietadiel rakúskeho výrobcu, a zamestnával dvesto ľudí. Ekonomická kríza v roku 2008 však tento segment položila na lopatky. Preto sa pustil do vývoja ultraľahkého dvojmiestneho lietadla. Prvé tri leteli k svojim zákazníkom v roku 2011. Odvtedy Sharky prešli dlhú cestu, majú na svojom konte niekoľko svetových rekordov a ako prvé ultralighty vôbec prekročili rýchlosť tristo kilometrov za hodinu.
Zadné vrátka
Bláznivý nápad, ale prečo nie? - povedal si vtedy Vladimír. A Sam Rutherford doletel na druhý deň do Senice. „Vysvitlo, že jeho dcéra Zara nemá ani licenciu súkromného pilota PPL. Mala len ultralighťácky francúzsky preukaz. A ty ju s ním chceš poslať, aby obletela svet? Pýtal som sa Sama. Preukaz do knižnice má väčšiu hodnotu ako ten papier!“ spomína Vladimír Pekár. Trval na tom, aby si Zara urobila riadny pilotný výcvik. Napoly Belgičanka, napoly Britka si ho išla spraviť do Anglicka. „Anglický pilotný výcvik sa považuje za najťažší na svete. Nemajú tam výhybky, neexistuje prižmúriť oko. Dával som tomu s odretými ušami mesiac a pol. A ona to spravila za tri týždne! Vtedy mi padla sánka.“
Zara potom priletela do Senice, aby ju zaškolili na Shark. Zlepšovala sa každým letom, veľmi rýchlo sa učila. Čoskoro dokázala so Sharkom bezpečne lietať. „Musia pri nás stáť všetci svätí, ale môžeš ísť,“ skonštatoval Vladimír.
Tím zo Senice jej pripravil aj lietadlo. Pridali záložné rádio; Zara plánovala pristávať na veľkých letiskách, a tam je komunikácia kľúčová. Pridali aj deväťdesiatlitrový palivový vak na zadné sedadlo. Shark má nádrže na stopäťdesiat litrov benzínu. Vo vzduchu vydrží takmer osem hodín. Zara by mohla v prípade potreby letieť dvanásť hodín. Nakoniec taký dlhý prelet nemusela absolvovať, jej „skoky“, ako ich Vladimír volá, trvali väčšinou päť-šesť hodín a najdlhší let z Bombaja v Indii do Al Ajnu v Spojených arabských emirátoch bol osemhodinový a zvládnuteľný aj s bežnou kapacitou nádrží. Ale vždy je lepšie mať zadné vrátka pre prípad núdze.
Mód prežitia
„Odštartovala som a prepla som do survival mode, módu prežitia,“ skonštatovala devätnásťročná pilotka, keď hovorila o svojom lete okolo sveta. Lietať je síce zábava, ale občas ide naozaj o život. Pilot si väčšinou necháva zadné vrátka. Ale pri takejto výprave v mnohých prípadoch zadné vrátka jednoducho neboli. Napríklad počas šesťhodinového preletu nad morom. Alebo keď letíte ponad Sibír a najbližšie letisko je vzdialené päť hodín letu. V prípade núdze neexistuje iná možnosť pristáť, iba cieľová destinácia.
Zara sa na svoju cestu vybrala neskoro. Z Belgicka odlietala 18. augusta. Na severe Európy bola zima už blízko. Pôvodne plánovala obletieť Zem za tri mesiace. Nakoniec to trvalo 155 dní. Vo vzduchu bola viac ako dvesto hodín a preletela 52 080 kilometrov.
Najprv letela na západ. Ponad Írsko na Island a odtiaľ do Grónska. Práve v Grónsku sa dostala do najväčšej nadmorskej výšky - musela prekonať kopce, tak vystúpala do 3 886 metrov. Potom sa prehupla do Kanady a východným pobrežím amerického kontinentu letela do Karibiku a Južnej Ameriky. Svetový rekord si vyžadoval pristátie v dvoch antipodiálnych bodoch. Ide o miesta, ktoré ležia oproti sebe na povrchu Zeme a sú spojené priamkou, ktorá prechádza jej stredom. V Kolumbii zastihli Zaru silné lejaky. Musela preto pôvodný plán zmeniť. Pristála v Quibde a zistila, že je v najdaždivejšom meste planéty. Rozhodla sa nepokračovať ďalej na juh, lebo hrozilo, že pre dažde tam uviazne. Antipodiálny bod jej vypočítali nanovo. Bola ním Jakarta v Indonézii.
Belgičanka Zara a slovenský Shark pokračovali na sever ponad západné pobrežie Amerík. Na Aljaške čakala mesiac, kým jej počasie dovolilo preletieť ponad Beringovu úžinu a kým si obnovila vypršané ruské víza. Nasledovala najtvrdšia časť cesty: Sibír. Zare trvalo 41 dní, kým dorazila do Vladivostoku. V Ayane, dedinke s necelou tisíckou obyvateľov a so zlým internetovým spojením, zostala na tri týždne odrezaná od sveta. Po anglicky nehovoril vôbec nikto. Zara sa dokázala porozprávať len s učiteľkou z Taiwanu, ktorá vedela po francúzsky.
Rozdiel sedemdesiat stupňov
Okrem počasia Zara bojovala s kovidovými obmedzeniami. Musela vynechať Čínu. Ak by tam pristála, poslali by ju do karantény. Dokonca sa musela vyhnúť čínskemu vzdušnému priestoru. Bojovala aj s technickými problémami. Našťastie, lietadlo sa osvedčilo - a rovnako skvelí boli mechanici po celom svete, ktorí vždy ochotne pomohli. Navyše Vladimír bol celý čas na telefóne. „Najvážnejší problém riešila Zara v Amerike. Upchal sa pitot-statický systém a prestal jej fungovať rýchlomer. Poznať rýchlosť je pre pilota kľúčové. Američania boli skvelí. Veľkí profesionáli, príjemne ma prekvapili. Rovnako ako mechanici v Rusku, Singapure, Indii a Saudskej Arábii. Všade boli ochotní.“
Vladimír hovorí, že mu počas Zarinho letu okolo sveta nebolo všetko jedno a obrovský kameň zo srdca mu spadol, až keď bezpečne pristála v Belgicku. Lebo sú situácie, na ktoré Shark z logických dôvodov pripraviť nemohli. „V Senici nikdy neodskúšame, či displej bude fungovať v mínus tridsiatich piatich stupňoch Celzia,“ vysvetľuje. Shark aj mladá pilotka si nakoniec poradili s teplotami v škále mínus tridsaťpäť stupňov Celzia na Sibíri až plus tridsaťpäť v Mexiku.
Okrem rádia mala Zara k dispozícii satelitný telefón. Vďaka nemu bola v kontakte s tímom ľudí v Belgicku, ktorí sledovali počasie a plánovali jej trasu. Aplikácia sledovala každú minútu jej polohu. No boli miesta, keď zostala bez rádiového a radarového spojenia. To potrebuje hlavne s prijímajúcim letiskom. Cestou z Vladivostoku do Južnej Kórey musela obletieť Severnú Kóreu, jej vzdušný priestor je no-go zóna. A tam úplne stratila spojenie. Našťastie sa jej podarilo spojiť s pilotom komerčnej linky, letiacej vo výške nad ňou. On pretlmočil jej požiadavku na pristátie letisku.
Chce byť astronautkou
Na oblet okolo sveta potrebujete kopu šťastia. Ale aj odvahy. Devätnásťročná Zara pristála v New Yorku na Letisku JFK! K lietadlu jej tam prestreli červený koberec. Až na jedno stretnutie s rodinou v Mexiku bola celý čas sama. Vianoce strávila niekde v Indonézii, Nový rok privítala v Indii. V žiadnej situácii jej nenapadlo vzdať sa, sadnúť na lietadlo (teda komerčný let) a vrátiť sa domov. „Klobúk dolu,“ konštatuje Vladimír.
Zarin let sledovali ľudia z celej planéty. Videli ešte niečo - slovenskú vlajočku na leteckom radare a slovenskú imatrikuláciu OM na lietadle. „Zara dostala Senicu a Slovensko na leteckú mapu sveta.“
Pilotka urobila dva svetové rekordy. Je najmladšou ženou, ktorá obletela zemeguľu, a najmladším človekom, ktorý obletel svet na ultraľahkom lietadle. Na základe toho jej už ponúklo štipendiá niekoľko amerických univerzít. Zaru baví technika. Vlani zmaturovala a momentálne sa rozhoduje medzi štúdiom letectva alebo nejakého technického smeru. Ale vie, že by sa chcela stať astronautkou a letieť do vesmíru.
Hovorí, že svojím preletom chcela hlavne upozorniť na rozdiel medzi zastúpením žien a mužov v letectve, technológiách, inžinierstve a matematike. „Iba päť percent obchodných pilotov a 15 percent informatikov sú ženy. Rozdiel medzi pohlaviami je veľký. V skutočnosti je to rozdiel v snoch. Naše sny sa formujú odmalička. Deti počúvajú rozprávky ako napríklad o Šípkovej Ruženke, kde princ prekonáva prekážky a čelí nebezpečenstvám so štýlom a s odvahou. A princezná je krásna, spí a čaká, kým ju princ príde zachrániť. Slová a vzory nás inšpirujú. Chlapci sa naučia, že môžu byť vedcami, astronautmi, šéfmi veľkých firiem. Je oveľa pravdepodobnejšie, že dostanú hračky súvisiace s vedou. Dievčatá dostávajú bábiky a sú vedené k tomu, aby boli krásne a milé ako modelky na prehliadke. Takáto výchova tvaruje naše sny. Svoju misiu budem považovať za úspešnú, ak ňou inšpirujem mladé ženy. Chcem im ukázať, že môžu byť smelé, môžu mať ambiciózne sny a aj ich samy dokážu uskutočniť. Hranicou je len obloha, a to pre každého,“ povedala mladá žena, ktorej obaja rodičia sú piloti a dcéru vozili v malom lietadle už od batoľaťa.
Radosť aj prekliatie
Ultraľahké lietadlá prišli za železnú oponu až po revolúcii. Zrazu všetci, čo o tom iba snívali, si mohli svoje lietadlo postaviť sami. Hlavne v Česku bola veľká tradícia leteckých inžinierov. Ale ani Slováci sa nenechali zahanbiť. Do ekonomickej krízy v roku 2008 vyrábali české a slovenské firmy polovicu svetovej produkcie ultraľahkých lietadiel. Aj dnes je to číslo pomerne vysoké na to, že ide o také malé krajiny - približne 30 percent. Na Slovensku sú štyria výrobcovia ultralightov. Zo Senice zatiaľ odletelo niečo vyše sto lietadiel. Cena jedného sa pohybuje v sume približne dvestotisíc eur bez dane. Benzínu však spália ako auto - približne sedem litrov na sto kilometrov.
FOTO V GALÉRII
Na rozdiel od Zary Vladimír nikdy netúžil obletieť svet. „Mám rád adrenalín, ale odtiaľ potiaľ,“ smeje sa. Lieta od šestnástich, začínal na vetroňoch na senickom letisku. Prečo? „Je to pre mňa osud, životné naplnenie. Aj koníček, aj profesia. Radosť aj prekliatie. Hovorím, že my výrobcovia malých lietadiel sme poslední polyhistori. Polyhistor bol človek, ktorý mal poznatky zo všetkých vedných odborov. Ja som špecialista na kompozity, viem čokoľvek vylaminovať. Ale viem aj zvárať, robiť na CNC fréze, modelovať v počítači 3D modely, naprogramovať jednočipák... V tomto odbore sa veľa vecí nedá kúpiť. Musíme si ich dokázať vyrobiť sami.“
