Tip na článok
Ako na Ukrajine: Pre mnohých cestujúcich zo zahraničia je hlavná stanica vstupnou bránou do nášho hlavného mesta. Niektorí majú pocit, že zle vystúpili.

Skrachovanci, prostitútky, vreckári: Vitajte na bratislavskej hlavnej stanici

Pri zmienke o bratislavskej hlavnej stanici mrzne úsmev na tvárach aj ostrieľaným cestujúcim. A lepšie v dohľadnom čase nebude.

Galéria k článku (8 fotografií )
Ako na Ukrajine: Pre mnohých cestujúcich zo zahraničia je hlavná stanica vstupnou bránou do nášho hlavného mesta. Niektorí majú pocit, že zle vystúpili.
Američania: Prekvapilo ich, že na hlavnej stanici je problém kúpiť si lístok, keď hovoríte po anglicky.
Policajti: Pravidelne hliadkujú v hlavnej hale, na nástupištiach aj na bývalom Predstaničnom námestí.

Žobráci, bezdomovci, prostitútky, vreckári, priekupníci s pochybným tovarom, skrachované indivíduá, biedne služby, nevábny interiér... To všetko a ešte oveľa viac vás privíta v takzvanej vstupnej bráne do hlavného mesta Slovenska - na hlavnej bratislavskej železničnej stanici. Tá si za roky sľubov vyslúžila iba kozmetické stavebné úpravy. Kompletnej rekonštrukcie sa, zdá sa, tak skoro nedočkáme.

Služby tretieho tisícročia

„Nekúpiš hodinky? Originál,“ oslovuje nás nižší chlapík v šedivej vetrovke pred staničnou budovou. Odmietavo krútime hlavou a takmer vrazíme do štvorice rovnako počerných mužov stojacich vo dverách a drzo si nás šacujúcich pohľadom. Necítia potrebu uvoľniť priechod, ktorým sa cestujúci snažia dostať do haly. Potom vstúpime do nevábnych priestorov, ktorých prehliadka je naozaj tragická.

Okrem veľkého nápisu Welcome to Slovakia tu návštevníka nevíta naozaj nič. Priestor zaplnený čakajúcimi ľuďmi, študentmi sediacimi na schodoch i najrôznejšími živlami hrejúcimi sa pri radiátoroch, pripomína skôr provinčnú stanicu niekde na Balkáne. Aj to, čo niekedy fungovalo, je dávno preč.

Čakáreň na poschodí neponúka ani len dennú tlač, priestrannú miestnosť, kde mohli ľudia získať potrebné informácie, zas vystriedal súkromný dopravca. Informátorky sa presunuli za drevené okienka na plnej chodbe a komunikujú len cez zabudované mikrofóny. Ich hlas sa nezriedka stráca v hláseniach staničného rozhlasu.

Kvalitnú predajňu s potravinami, aké sú bežné v zahraničí, by ste tu tiež hľadali márne. K dispozícii sú len stánky s rýchlym občerstvením predraženými bagetami, prihrievanými langošmi či inými narýchlo pripravenými polotovarmi. Zato závislostiam sa medze nekladú. Lákajú vás tu hneď dve herne a alkohol, napriek zákazu, je dostupný takmer všade. Pivo, víno, ale aj tvrdé.

Na predaj lístkov sa však treba duševne pripraviť. V čase špičky sú pri okienkach dlhé rady, často aj preto, že cestujúci sa snažia dopátrať k informáciám alebo chcú reklamovať lístky. Dva predpotopné automaty sú ako alternatíva nevyhovujúce. „Veď si to skúste,“ hovorí nám študent, čo postáva obďaleč. „Môžete do nich hádzať len mince a lístok si v nich kúpite iba po Trnavu. Neraz sa mi stalo, že ani nevydali cenový rozdiel. Už to radšej neskúšam.“

To, že z dvojice týchto technických vykopávok jedna nefunguje, už ani veľmi neprekvapuje. A hygiena? Altánky s pitnou vodou na nástupištiach sú skôr výsmechom. Už krátko po ich vybudovaní mnohé nefungovali. Dnes sú úplne vyprahnuté. Jediný priestor s tečúcou pitnou vodou nájdete v podzemí u prevádzkovateľa hygienických zariadení. Za štyridsať centov.

„Kto by sa tam trepal po tých prudkých schodoch?“ reaguje na našu otázku starší muž. „A ešte im za to platiť? Veď by to mala byť služba verejnosti, tak ako hocikde inde. Radšej vydržím do vlaku. Je to tam síce zväčša hnusné, ale aspoň zadarmo!“

Za vstupné: Na celej stanici je len jedno hygienické zariadenie.Foto: Martin Domok

Špina, šeď a bezdomovci

Bratislavská hlavná stanica je miestom s najväčšou koncentráciou ľudí v meste. Napriek tomu sa nám nepodarilo nájsť nikoho, kto by o nej povedal aspoň jednu priaznivú vetu. „Hrôza,“ hovorí mladý Novomešťan pravidelne dochádzajúci do Bratislavy za priateľkou. „Vždy ma tu niekto obťažuje, vždy pýtajú peniaze. Nemám síce strach, ale o bezpečnosti by som nehovoril. Neraz som tu videl šarvátky a bitky.“

V kaviarničke nachádzame skupinku spevákov zo SuperStar. „Je tu špinavo, prekážajú mi bezdomovci a ani služby nie sú na úrovni,“ hovorí Mário. „Vždy, keď som tu, obzerám sa v strachu, či ma niekto neokradne. Zdá sa mi, že je to tu čoraz horšie.“

Lilly rovnako prekážajú staniční skrachovanci: „Keď som čakala na vlak večer alebo v noci, otravovali ma, ťahali mi tašky, chytali ma za ruky. Mala som strach a nevedela, ako reagovať. Myslím, že policajtov by malo byť viac vidieť.“ Blonďavá dievčina dodáva, že na ženských toaletách sa zhrozila. Sú podľa nej v príšernom stave. „Nespĺňajú ani najzákladnejšie hygienické podmienky a som presvedčená, že verejné záchody v tomto priestore by mali byť zadarmo.“

Honza a Karolína z Českej republiky sú u nás druhýkrát, ale obraz si urobili veľmi rýchlo. „Človeka tu chytá úzkosť, všade len šeď a špina,“ reaguje Honza a dievča sa pridáva: „Keď som sem prišla pred mesiacom, myslela som, že som zle vystúpila. Niekde na Ukrajine. Katastrofa! Keď človek príde na hlavnú stanicu hlavného mesta, mala by vyzerať reprezentatívne. Tu to je len hanba. Ako keby sa zasekla niekde v socializme.“

Štvorica mladých Američanov je síce v dobrej nálade, ale ani oni nezakrývajú mierne zdesenie. „Prekvapilo nás, že pri pokladniciach nevedia ani natoľko po anglicky, aby sme si mohli kúpiť na zajtra lístky. Museli sme ísť do informácií, kde vedeli jazyk aspoň na komunikatívnej úrovni,“ hovorí nám Tasha z Kalifornie. V hlavnom meste sú len dva dni a prekvapivo si pochvaľujú autobusovú mestskú dopravu. Zaujíma nás, či vyskúšali aj taxislužbu.

„Ja jediný som včera z letiska išiel taxíkom,“ dozvedáme sa od Logana z Oregonu. „Taxikár bol veľmi priateľský a celkom slušne sme sa dohovorili. Cesta ma stála 25 eur.“ Keď mu povieme, že obvyklá cena za túto šesťkilometrovú trasu do centra je asi dvanásť, jeho priatelia vybuchnú smiechom. Oni sa totiž odviezli autobusom za 90 centov.

Američania: Prekvapilo ich, že na hlavnej stanici je problém kúpiť si lístok, keď hovoríte po anglicky.Foto: Martin Domok

Fungujú bez vody

Vstup do staničných toaliet je možný len cez turniket, kam musíte vhodiť dve dvadsaťcentové mince. Ak nemáte drobné, obsluha vám rozmení. Interiér pánskych nás milo prekvapil. Bolo tam čisto, v dávkovačoch mydlo bolo, sušiče rúk tiež fungovali.

Problémom však je, že pre starších či imobilných cestujúcich sú toalety po strmých schodoch ťažko prístupné a pritom sú jediným hygienickým zariadením v celom areáli vlakovej stanice, kde je niekoľko reštaurácií a bufetov. Je absurdné, že v krajine, kde sa pitná voda používa aj na splachovanie záchodov, si za prosté opláchnutie rúk pred jedlom v reštaurácii musíte zaplatiť.

Zaujímalo nás, ako vidia túto situáciu kontrolné orgány. Veľmi sme však nepochodili. Z obchodnej inšpekcie nás odkázali na Úrad verejného zdravotníctva, odtiaľ zas na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Hoci nás zaujímalo len to, či je súčasný stav podľa zákona v poriadku, odpoveď vedúceho hygienika rezortu ministerstva nám vyrazila dych. Podľa neho ide o rozsiahlu problematiku a písomná ani telefonická odpoveď nie je možná. Ponúkol nám síce stretnutie, to sme si však odpustili.

Železnica predsa nie je štát v štáte a mal by pre ňu platiť rovnaký zákon ako všade inde. Ten (355/2007) hovorí jasnou rečou. Zariadenie spoločného stravovania, s výnimkou zariadenia s rýchlym občerstvením, musí mať vytvorené podmienky na umývanie rúk stravníkov a musia byť pre nich vyčlenené samostatné záchody oddelené pre mužov a ženy a udržiavané v použiteľnom stave a v čistote.

Invalidi v závoze

Vozičkári a ľudia s obmedzenou schopnosťou pohybu nemajú problém len s prístupom na záchody. Často sa nedokážu dostať ani na nástupištia. Služobné výťahy totiž môže obsluhovať len personál, schodiskové pojazdné plošiny tu nenájdete. Preto musia invalidi žiadať o pomoc pri presune či o použitie výťahu.

„V tomto roku ŽSR plánujú vyriešiť otázku dopravy imobilných cestujúcich na stanici rekonštrukciou služobných výťahov na nástupištia. Projektová dokumentácia je hotová, nasledovať bude výber zhotoviteľa a samotná realizácia,“ dozvedáme sa z tlačového odboru ŽSR. To môže trvať aj roky.

Pili, pijú a piť budú

Všeobecne záväzné nariadenie (VZN) bratislavskej mestskej časti Staré Mesto zakazuje predávanie a konzumáciu alkoholických nápojov v celom priestore hlavnej stanice. Informuje o tom kus papierika vylepený neďaleko úschovne batožín a potvrdila nám to aj riaditeľka odboru komunikácie Železníc SR Martina Pavlíková.

„Hlavná stanica uvedené rešpektuje, takže predaj alkoholických nápojov sa realizuje len v reštaurácii na prvom poschodí a v pizzerii,“ uviedla vo svojej odpovedi. Preto sme pri prechádzke halou a nástupišťami len s úžasom sledovali bohatú ponuku liehovín, vína a piva vo viacerých stánkoch. „My máme výnimku," povedala nám predavačka v jednom z nich. Nevedela však akú ani od koho. To vraj vie len šéf.

V ďalšom nám zase tvrdili, že oni predávajú iba darčekové balenia. A skutočne, vystavené fľaše s alkoholom boli zasunuté do priehľadných igelitových vreciek. V občerstvovacích zariadeniach na nástupištiach si starosti nerobia žiadne. Borovička, rum a ďalšie pochutiny tu bijú do očí rovno za sklom. Pýtame sa, či nám aj nalejú, načo jedna z predavačiek takmer urazene odpovie: „My tu len nalievame!“ Načo nariadenie, ktoré je len na smiech? Spýtali sme sa policajtov. Štátni sa odvolávali na mestských a naopak.

„Dohľad nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzného nariadenia je prvoradou úlohou mestskej polície,“ dozvedáme sa z poslednej odpovede hovorkyne krajského riaditeľstva Policajného zboru Petry Hráškovej. Napriek tomu vraj porušovanie VZN zo strany prevádzkovateľov oznamujú miestnemu úradu. Ten evidentne nekoná a na stanici sa veselo nalieva ďalej. Čo tam po kúsku papiera nalepenom niekde na stene.

Preč odtiaľto. Ale ako?

Zvažovať pridlho, ako sa zo stanice dostať, nie je šťastný nápad. Lavičky sú obsypané najrôznejšími kreatúrami a je len otázka času, kedy si prídu pýtať cigaretu, peniaze alebo sa pokúsia niečo vám predať. Možnosť jednoduchej dopravy do centra električkou pred časom odpadla.

Pre plánovanú rekonštrukciu trate, ktorá sa nie a nie začať, ju nadlho môžeme vyhodiť z cestovných plánov. Ani možnosť pridať sa k davu ľudí valiacich sa k zastávkam autobusov nepôsobí lákavo. Tým skôr, že kúpiť si lístok z tamojších automatov je malý horor. Zvyčajne sú pri nich dlhé rady.

Najjednoduchšou možnosťou sa zdajú taxíky stojace v dlhom rade za sebou. Podľa vzoru nášho kamaráta z Oregonu sme sa teda aj my rozhodli zariskovať. Nahadzujeme výraz a slovník turistov z Anglicka a nastupujeme do jedného z taxíkov. Okrem prostého označenia TAXI na ňom nenachádzame žiadne firemné logo. Starší pán nám lámanou angličtinou hovorí, že cesta na petržalskú stanicu potrvá asi desať minút.

Keď sa dozvie, že by sme radi do Viedne, hneď sa núka. Vraj oficiálna cena je sto, ale on nás vezme za osemdesiat. Odmietame a o chvíľu prichádzame na miesto určenia. Päťkilometrová trasa poloprázdnym mestom nás vyšla na dvadsať eur! Neuveriteľné je, že túto sumu ukazuje aj taxameter a taxikár nám po chvíľke váhania nielenže vypíše potvrdenku, ale ponúkne aj svoju vizitku. Vraj, keby sme s ním niekedy predsa chceli ísť do Viedne. Zrejme úplne rozum potratil.

VIDEO Plus 7 Dní