Architekt Július Bruna, očarený antikou a svetom Vojtecha Zamarovského, nám v trenčianskej kaviarni ukazuje plány nového múzea. Ak všetko dobre pôjde, vyrastie v Zamarovciach celý kultúrny areál. Na trase jednej z pôvodných jantárových ciest bude nové múzeum antiky, park, informačné centrum, vinárnička a značená cesta ďalej ku kaštieľu Zamarovských, k starému slovanskému hradisku na kopci, ku kláštoru benediktínov a k jaskyniam, ktoré od praveku používali ľudia na bývanie, a nakoniec v nedávnej minulosti skončili ako sklad leteckého benzínu pre sovietskych vojakov. Múzeum antiky v centre Trenčína museli pred štyrmi rokmi zavrieť. Našťastie, v Zamarovciach vyšli Júliusovi Brunovi v ústrety. Exponáty sú uložené v rodinnom dome, ktorý sa pomaličky mení na múzeum. Samozrejme, všetko závisí od peňazí. Architekt Bruna neváhal múzeum slávneho rodáka dlhé roky financovať z vlastného vrecka. Tento projekt je však už priveľká záťaž pre jeho peňaženku.
Veľvyslanec helenizmu: Čestný titul, ktorý týmto dekrétom udelili Vojtechovi Zamarovskému.Foto: Milan Krupčík, Jana Čavojská
Vždy ma nachytal
„Vojtech Zamarovský sa z Trenčína vytratil, od päťdesiatych rokov minulého storočia žil v Prahe, tej šťastnej destinácii, ktorá preňho predznamenala kariéru,“ rozpráva Július Bruna. „V roku 1997 sme založili Klub priateľov Vojtecha Zamarovského. Onedlho sme pána Zamarovského pozvali do Trenčína. Čo keby sme urobili v Trenčíne na počesť nášho významného rodáka múzeum antiky, ktorú by sme predstavili cez jeho videnie a prerozprávanie - navrhol som. Prezident Michal Kováč vtedy na stretnutí prisľúbil pomoc. A o tri roky sa stal zázrak. Dostali sme avízo, že z Grécka letí do Bratislavy špeciálne lietadlo a vezie sochy pre naše múzeum!“ Múzeum antiky teda v Trenčíne skutočne otvorili. Získali aj niekoľko osobných vecí známeho autora. Zamarovský bol v múzeu častým hosťom. „Parkinsonova choroba sa už tak silno prejavovala, že potreboval nepretržitú starostlivosť. Strácal pohyblivosť a silu hlasu. Naučil som sa čítať mu z pier. Čo sa týka intelektuálnej úrovne, bol stále špička. Vždy ma nachytal na hruškách. Ani v jednej téme som sa neorientoval lepšie ako on,“ spomína Július Bruna. „Mal som obrovské šťastie, že som s ním mohol stráviť v jeho byte, na chalupe a cestovaním toľko krásnych chvíľ. Bol to veľmi milý človek. Napríklad mi okamžite navrhol tykanie. To som dlho nemohol stráviť.“
Za siedmimi divmi
Vojtecha Zamarovského netreba azda nikomu predstavovať. Náš najvýznamnejší autor literatúry faktu týkajúcej sa starovekých civilizácií sa narodil v roku 1919 v Trenčíne. Pochádzal zo starého zemianskeho rodu z neďalekých Zamaroviec. Jeho otec bol síce kominársky majster, ale aj predseda okresného živnostenského spoločenstva. Svojho syna dal učiť do viacerých škôl. Bola to rodinná tradícia, študovať niekoľko jazykov a odborov. Zamarovský odišiel po maturite na gymnáziu na Vysokú školu obchodnú do Prahy, o rok ne-skôr nastúpil aj na právnickú fakultu do Bratislavy. „Mal ohromné vedomosti. Aj o suchých faktoch prednášal veľmi zaujímavo,“ tvrdí Július Bruna. „Prvú knihu vydal v roku 1960. Za siedmimi divmi sveta.“ Aj Július Bruna je veľký cestovateľ po krajinách, v ktorých sa kedysi odohrali príbehy antiky. „Začalo sa to ešte na univerzite. Keď nám jeden prednášajúci povedal, že nie je dobrý architekt, kto nenavštívil Taliansko, okamžite som zorganizoval štrnásťdenný študentský zájazd. Za tvrdej totality.“ Najťažšie vraj bolo získať súhlas niektorých univerzitných učiteľov na výlet do kapitalistickej krajiny. Po škole, keď ho nebavilo projektovať paneláky, odišiel pri prvej možnej príležitosti do Alžírska. Československo podpísalo v roku 1982 s Alžírskom kontrakt na vyslanie dvetisíc odborníkov rôznych profesií. „Zaškolili nás vo francúzštine a odcestovali sme. Projektovali sme sídliská, domy, vily, záhrady, ja som urobil tri námestia, sochu, fontánu a pamätník oslobodenia. A, samozrejme, cestovali sme.“
Nové múzeum? Bude v tomto objekte. Ak všetko pôjde dobre.Foto: Jana Čavojská
Obrovské múzeum
Aj Alžírsko je krajina antiky. Slováci tam vtedy objavili hrobku s kruhovým pôdorysom a tvarom pyramídy. Jej identifikácia nie je dodnes úplne jasná, nevie sa, či patrí panovníkovi z rodu faraónov, ranokresťanskej kráľovnej alebo berberskému vládcovi. „Tá krajina má slávnu históriu a verím, že bude mať aj slávnu budúcnosť,“ uvažuje Július Bruna. „Na území dnešného Alžírska a Líbye bola kedysi zelená savana. Tá postupne ustupovala, ale zanechala za sebou obrovské múzeum vo voľnej prírode. Napríklad tam objavili postavičky, ktoré mali zvláštne helmy s tykadlami a preslávila ich Dännikenova teória o mimozemšťanoch.“ Keď Vojtech Zamarovský rozprával o starovekom Egypte a o dňoch strávených v egyptských múzeách, počúval ho Július Bruna s otvorenými ústami. „Veľmi trpel tým, ako v neskorších obdobiach ničili sochy. Egyp-Islam chce zmazať obrazy, zničiť sochy. Niektorí egyptskí radikálni politici už vyhlásili, že zakryjú antické pamiatky. To však zaktivizovalo odporcov, ktorí si uvedomujú, že turistický ruch nemôže prestať pre radikálnu náboženskú vetvu. Osvietení egyptológovia trvajú na tom, aby archeologické programy pokračovali.“
Vľavo socha, ktorú kedysi priviezol špeciál rovno z Grécka ako základ pre nové múzeum. Vpravo kus keramiky starý niekoľko storočí.Foto: Jana Čavojská
Tanec pod Akropolou
Bruna navštevuje Egypt niekoľkokrát do roka. Egyptská spoločnosť je bohato vrstvená. „V Rotary Cluboch v Káhire som pochopil, že tie najkultúrnejšie vrstvy nechcú mať nič spoločné s ostatnými, uvedomujú si, že je to zbytočné. Sú skvele jazykovo vybavení a veľmi vzdelaní, ženy sú úžasne emancipované. No a bežní ľudia? Tí sú milí a ústretoví. No vzdelanie im chýba. Egyptológov tam často iba trpia. Prechádzate sa a všade okolo v múroch nachádzate stáročnú históriu. Egypťania jednoducho zvyšky starých stavieb zamurujú do nových. Počas revolúcie zničili a ukradli veľa vzácnych predmetov.“ V Egypte, Grécku a ďalších lokalitách Július Bruna putuje po trasách, po ktorých sa kedysi pohyboval aj Zamarovský. Svet sa od čias Zamarovského zmenil. Hlavne v južnom Egypte, Sudáne a Etiópii odhalili množstvo nových archeologických nálezov. Zamarovský mal však vždy najradšej Grécko. Bolo preňho neskutočnou poctou, keď mu v roku 2006, len pár mesiacov pred smrťou, udelila prefektúra Atén čestný titul veľvyslanec helenizmu za celoživotné dielo a príspevok k šíreniu myšlienok helenizmu v strednej a vo východnej Európe. „Vyzeralo to tak, že pre svoj zdravotný stav ani nebude môcť vycestovať,“ spomína Július Bruna. „Dostali sme ho však do Grécka. Nikdy nezabudnem, ako sa napriek pokročilému štádiu parkinsona o polnoci postavil z vozíka a od šťastia tam džemoval pod Akropolou.“
