Tip na článok
Všelijakí: Imidž trpaslíkov sa zmenil.

Slováci milujú gýč. A nie sú jediní.

Prečo si dávame do záhrad gýčových trpaslíkov, pseudoantické sochy a umelé kvákajúce žaby?

Galéria k článku (7 fotografií )

SRozšírenie gýča sa neviaže na žiadnu konkrétnu dedinu, je celoslovenské, ba európske. Nejde len o problém našich viesok, podobné „skvosty“ sa vyskytujú aj v mestskej zástavbe a prímestských satelitoch, od domov radových občanov po luxusné vily zbohatlíkov. Tragicky vyznieva porovnanie s obrazom slovenskej dediny spred sto rokov, ktorá síce bola chudobná, s hlinenými cestami a so slamou na strechách, ale nesporne krásna. Prečo si dnes dávame gýče do záhrad? Zbavíme sa niekedy zbohatlíckeho pseudoštýlu? A dá sa k lepšiemu vkusu vychovávať?

Foto: EMIL VAŠKO

Podnikateľský barok: Udomácnil sa u nás po páde komunizmu. Foto: EMIL VAŠKO

Logika gýča

„Prečo si ľudia dávajú do záhrad gýče? Ak chceme zodpovedať túto otázku, musíme pochopiť logiku gýča - dekoratívne predmety ako epoxidoví trpaslíci sú totiž jeho typickými predstaviteľmi,“ hovorí Eva Bortelová z Fakulty architektúry na Českom vysokom učení technickom v Prahe, ktorá sa profesionálne venuje výskumu gýča v architektúre. Gýč nás sprevádza podľa nej len relatívne krátky čas.

„Masovo sa začal šíriť až spoločne s myšlienkou modernosti. Tento proces môžeme sledovať aj dnes v niektorých donedávna izolovaných častiach sveta - napríklad v zapadnutých afrických dedinkách, kde by sme predtým gýč hľadali márne, sa začína objavovať v súvislosti s modernizáciou.“ Ľudia vždy napodobňovali to, čo videli u susedov.

„Prv to však museli robiť neumelo, zároveň s dávkou invencie. Vznikali tak vždy originálne umelecké diela, ktoré si navyše zachovali lokálny ráz, lebo sa necestovalo ďaleko. Dnes sa dá všetko nekonečne mnohokrát a lacno kopírovať, ľudia to majú bez námahy a práce, v tom je ten problém.“ Doplnky do záhrad majú množstvo variácií, nie je to len jednoduchý epoxidový trpaslík. Inštalujú sa aj betónoví anjeličkovia či bociany z umelej hmoty. A to zďaleka nie je všetko.

Lacné aj drahé

Záhradný trpaslík môže stáť aj sedieť, poťahovať si z fajky aj piť z krígľa, takisto môže mať družku, s ktorou sa bozkáva, prípadne oddáva pikantnejším aktivitám - v poslednom čase ukazujú aj rôzne oplzlé gestá, nechýbajú zdvihnuté prostredníky či sexujúci trpaslíci. Umelohmotné bociany môžete nájsť aj na komínoch - v ponuke je tiež svietiaci bocianí pár, ktorý v noci žiari nad strechou. Rovnako vám môže žiariť tučniak či dokonca Panna Mária. Svetelné efekty dopĺňajú zvukové - umelé žabky sa pri akomkoľvek pohybe rozkvákajú.

Foto: archív

Tanec s diablom: Tak nazval nemecký výtvarník Ottmar Hörl inštaláciu tisícov hajlujúcich trpaslíkov v odkaze na rastúci pravicový extrémizmus v Európe. Foto: Archív

„Najviac sa stále predávajú trpaslíci, hoci aj tu funguje móda. Ľudia niečo vidia u iného v záhrade a chcú to tiež,“ hovorí predavačka Lucia z predajne záhradných doplnkov v Ľubochni. Okrem trpaslíkov vraj idú dobre vodníci. Boom však už odznel pred pár rokmi a trh je nasýtený. Kým svietiaci bocian potrebuje šnúru a 220 voltov, kvákajúca žabka ide na baterky. Obyčajný anjelik vyjde na 20 eur, trpaslík s lampičkou je o desať eur drahší. Bociania rodinka stojí 150 eur a koníky ťahajúce vozík až 200 eur. V Ľubochni predali aj Spidermana v životnej veľkosti za 700 eur.

Pseudoštýl

Ponuku dopĺňajú v kamenných a vo webových predajniach betónové studničky, kamenné fontánky či umelé jazierka. Tento pseudoštýl si vyslúžil ironický výraz „podnikateľský barok“ a okrem nevkusu sa vyznačuje prebytkom dekorácií, prehnanosťou, podradnými materiálmi, štýlovým chaosom a miešaním nesúrodých prvkov. Neodmysliteľný je vysoký plot a brána na diaľkové ovládanie.

Za nimi stoja sadrové levy, „gotický“ zámoček alebo sochy, ktoré majú imitovať antické a renesančné umenie, hoci od umenia majú ďaleko. A cena? Sochy z umelého pieskovca stoja aj viac než 100 eur, pri betónových sa cena môže vyšplhať aj na tri stovky. Podľa Evy Bortelovej prišiel „podnikateľský barok“ s pádom totality: „Keď sa v deväťdesiatych rokoch zrazu uvoľnil trh a otvorili sa hranice, vyrojila sa hromada zbohatlíkov, ktorí mali síce veľa peňazí, ale často im chýbala kultivovanosť. Dnes je to však na ústupe, od zamatovej revolúcie ubehlo veľa rokov a hoci sa to nezdá, ľudia sú už kultivovanejší, než boli pred 25 rokmi. Dôležité je, že o probléme sa hovorí. Lepšia informovanosť pomáha, aby si každý mohol urobiť svoj názor - aj keď ešte rozhodne nemáme vyhraté, myslím si, že sme vykročili správnym smerom.“

Čo Slovák, to architekt: Dá sa vôbec nevkusu zbaviť? Alebo budú ľudia vždy viac nadšení z blikotajúceho anjelika než, povedzme, z gotických sôch Majstra Pavla z Levoče? „Občas sa zdá, že podobne ako príslovie - Čo Čech, to muzikant - u nás platí - Čo Slovák, to architekt,“ myslí si žilinský architekt Dušan Maňák. Problém podľa neho tkvie aj v tom, že mnohým zákazníkom stačí projektant, ktorý naprojektuje, čo videli v časopise. Ani exteriér nebýva bežne v rukách odborníkov.

Foto: JAKUB MICHEL

Trpaslíci: Prišli z nemeckých končín, udomácnili sa v celej Európe. Postupne k nim pribudli ďalšie postavičky. Foto: JAKUB MICHEL

„Generáciu zbohatlíkov, ktorí svoje megalomanské vily postavili v pseudoštýloch, už ťažko prevychováme a určite sú negatívnym príkladom pre tých, ktorých sa estetická výchova nedotkla. Ale malo by nám záležať na tých, ktorí ešte len budú navštevovať školy, navyše estetická výchova by mala byť celoživotným vzdelávaním.“ Problém gýča nie je len problémom dedín - konfrontované sú s ním aj mestá. „Veľká časť obyvateľov, celé generácie vyrastali na sídliskách a tí svoje estetické cítenie a hodnoty s ním spojené museli hľadať inde než v prostredí, ktoré ich obklopovalo. Nedá sa potom čudovať, že citlivosť väčšiny populácie aj na gýče v našich mestách je nulová,“ hovorí architekt.

Umelina a náhrady

Obrovského Spidermana dostalo vraj dievčatko za vysvedčenie. Deti vedia ťažko pochopiť, že pre dospelých sú trpaslíci zosobnením gýča, ako nám potvrdili pedagogičky zo žilinskej materskej školy: „Deti to tak nevnímajú, pre ne sú to hrdinovia z rozprávok a nepoznajú kategórie gýča ako dospelí. Iná vec je, keď ich nepoznajú ani vo vyššom veku.“ Nejde len o rozprávky. Etnológovia vidia pri trpaslíkoch aj analógie s pôvodnými domácimi škriatkami, pohanskými strážcami chalupy.

Ibaže ak mal škriatok kedysi ochrannú funkciu, ako si vysvetliť umelinu typu srnky či hríbika? Prečo ľudia vyhadzujú peniaze za náhrady, keď v realite často odháňajú vtáky, hubia žaby a slimáky vo svojich záhradách, vykosených robotickou kosačkou, na ktorých nikdy nevyrastie ani kvetina, nieto hríb? „Nad anglickým trávnikom by naši predkovia len krútili hlavou,“ podotýka ekológ Jakub Cíbik z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

„Neviem nájsť jednoduchú odpoveď, prečo majú ľudia potrebu obklopovať sa gýčom miesto toho, aby okolo seba vytvárali priestor na skutočnú živú prírodu. No spolu s tradičným poľnohospodárstvom sa vytráca prirodzený cit pre prírodu a krajinu. Narušenie vzťahu ľudí k pôde a ku krajinnej estetike vplyvom kolektivizácie poľnohospodárstva v polovici 20. storočia vnímam ako veľký problém, ibaže k podobným veciam sa uchyľujú aj ľudia na Západe a tieto neresti preberáme.“

Foto: TONY ŠTEFUNKO

Široká ponuka: Do záhrad sa toho predáva veľa. Foto: TONY ŠTEFUNKO

Slovenská dedina bola síce pred storočím chudobná, ale nádherná - jej staré fotografie sú pre nás synonymom krásy. Ako sa budú na dnešné dediny pozerať o sto rokov naši potomkovia? „Ak sa raz podarí zmeniť myslenie ľudí, môže byť naša doba výborným ponaučením aj výstrahou, že nezmyselná honba za sterilitou v záhradách a v krajine je zlá cesta - bez biologicky bohatej prírody nemôžu prosperovať ani ľudia. Stačí sa pozrieť na množstvo alergií, klimatické zmeny a ďalšie problémy,“ myslí si Jakub Cíbik.

Majú ich aj inde

Nejde len o slovenský fenomén - trpaslíkov nájdete bežne u našich českých susedov a poľské trhy sú doslova zaplnené plastovými čačkami. V Nemecku podľa agentúry Ananova pripadá na 80 miliónov obyvateľov až 25 miliónov trpaslíkov a v tamojšom meste Trusetal sa nachádza Zwergen-Park, teda Trpasličí park s tisíckami trpaslíkov. Vo Švajčiarsku zasa pôsobí Svetové spoločenstvo na ochranu záhradných trpaslíkov a z nemeckého výrazu der Zwerg pre trpaslíka vznikol aj odbor „cverkológia“, zaoberajúci sa trpaslíkmi.

Zlatou dobou trpaslíkov bolo 19. storočie - do našich končín sa vraj dostali práve z nemeckého prostredia. Počas komunizmu nastal v súvislosti so sudetskou otázkou ich útlm, no vrátili sa po Nežnej revolúcii. „Skvostné“ napodobeniny obľubovala už úpadková aristokracia typu Márie Antoinetty či Sissi - napríklad vo Versailles postavili celé umelé dedinky, chalupy a stajne, ktoré zvonka pôsobili „romanticky“ bedárskym a ošarpaným vzhľadom, kým vnútri mali všetok komfort, biliardy a pohovky.

No záhradní trpaslíci môžu plniť aj vyššie ciele. Výtvarník a prezident norimberskej Akadémie výtvarných umení Ottmar Hörl vystavil pred časom tisíce hajlujúcich trpaslíkov - dielo je paródiou na rastúci pravicový extrémizmus v Európe a nesie názov Tanec s diablom. A v chorvátskom Záhrebe v Múzeu rozpadnutých vzťahov sa nachádza medzi vystavenými kuriozitami aj trpaslík s obitou tvárou, ktorého šmarila žena pri búrlivom rozchode do auta. „Bol to dlhý oblúk, akoby oblúk času. Vyznačil aj koniec našej lásky,“ napísala v odkaze návštevníčka múzea.

VIDEO Plus 7 Dní