Tip na článok

Slovenská obec v počte mladých vrahov v pomere k ostatným obyvateľom zastáva hrozivé prvenstvo

Poznačilo šialenstvo mladých vrahov morálne povedomie ostatných obyvateľov obce Valaská?

Valašťania, kajajte sa! - zvolal farár v rímskokatolíckom kostole vo Valaskej pri Brezne na omši slúženej za starostu, poslancov a zamestnancov obecného úradu. Modlitby sú potrebné, dedina bojuje s besmi, aké široko-ďaleko nemajú páru. Medzi tradičné pochúťky Valašťanov patria klobásky zo psov. V počte mladých vrahov v pomere k ostatnému obyvateľstvu dedina zastáva hrozivé prvenstvo. Miestni si normálne slobodne, demokraticky zvolili na čelo obce muža odsúdeného za machinácie pri verejnom obstarávaní. A ešte aj obecný trezor tu ktosi poľahky ukradol tak, že ho z druhého poschodia vyhodil oknom na ulicu.

Stovky nakazených

„Chutila ti klobása? Čo na ňu povieš?“ vypytovali sa s nesmiernym záujmom kolegovia úradníka, ktorého práve ponúkli domácou mäsovou špecialitou. A len čo on popri prežúvaní pokyvkal hlavou, že áno, klobása je vydarená, všetci sa začali hurónsky rehotať a zborovo brechať, havkať, jednoducho napodobňovať psy. Až vtedy nešťastníkovi došlo, že mu podstrčili psiu klobásu z Valaskej a oným „hav-hav“ sa mu v najbližších dňoch prihovorí ešte kde-kto. Narafičenie ochutnávky mäsa zo psa patrilo na Horehroní k miestnemu folklóru. Pôvodne sa psie špeciality podávali vo Valaskej hlavne počas fašiangových slávností.

Koniec tradície prinieslo až hodovanie pri pochovávaní basy v roku 1998, keď sa okolo štyristo ľudí nakazilo parazitom svalovec, mnohí skončili v nemocnici. „Tiež som bol vtedy hospitalizovaný na infekčnom oddelení. Aj s manželkou a dcérou,“ spomína si starosta Valaskej Juraj Uhrin a pridáva aj čosi z tajomstva prípravy kulinárskej špeciality.

„Tých, ktorí klobásy vyrobili, napokon odsúdili, ale nákaza podľa mojich vedomostí nepochádzala zo psa. Takzvané psie klobásy sa robievajú z prasaťa, ku ktorému sa pridá jedno stehno zo psa. Psieho mäsa je tam len symbolické množstvo. Problém bol v tom, že vtedy do zmesi primiešali aj diviaka, a ten bol infikovaný. Ale odvtedy sa už ľudia boja jesť psie klobásy. Neviem o tom, že by ich ešte niekto vyrábal.“

Šialenstvo miestnych mladíkov: Medzi Valašťanov, ktorým sa nehnusilo vlastnoručne zabiť psa, patril aj vtedy ešte neplnoletý Matej Ivančík. Našim redaktorom povedal: „Zabíjal som ich, keď ma niekto požiadal. Ale aký je rozdiel v tom, či si niekto zaplatí za injekciu a psa usmrtí veterinár, alebo som to spravil ja?! Že ako? Zaťal som psovi do hlavy. Sekerou.“ Už táto odpoveď naznačovala, že s Ivančíkom nie je všetko v poriadku a podľa súdnych znalcov ide o psychopatickú agresívnu osobnosť.

Mal len osemnásť, keď spolu s rovnako starým Petrom Škodom a o rok mladším Števom Budinským zavraždili dvoch svojich rovesníkov. V roku 2002 Edite Melušovej rozkopali hlavu a o dva týždne domlátili Miroslava Pušku. Očití svedkovia spomínali, ako z miestnosti, kde Pušku násilím držali, vynášali lavóry s krvavou vodou. „Často na to myslím. Na to sa nedá zabudnúť, ale ani vrátiť späť,“ rozprával Ivančík, ako Puškovi po hodinách týrania skákali po väzoch.

„Zaprašťalo to, ten zvuk mám v hlave. Bol mŕtvy. Oči mal zavreté. Potom nastal stres, čo s ním. Menšia panika a jeden navrhol, aby sme ho zakopali. Števo ešte prišiel s nápadom zasypať zem cementom, aby telá nezacítili psy. Cement sme nejaký čas polievali, nech stvrdne.“ Polícia odhalila tieto hrozné činy až rok a pol po vražde, trojica gaunerov putovala za mreže, ale počas súdneho procesu ich pre banálnu a v podstate nezmyselnú procesnú chybu museli z väzby prepustiť. Všetci traja sa vrátili domov a až do roku 2010, kým neodzneli právoplatné rozsudky, ich Valašťania mohli stretnúť v obchode, na ulici či na pošte.

Cynickí vrahovia v podobe drzých výrastkov, ktorí svoje obete pred smrťou surovo trýznili, sa stali súčasťou života vo Valaskej a šialenstvo mladých chlapcov akoby sa tu stalo nákazlivým. Poslednú augustovú noc tohto roku zaútočil vo Valaskej devätnásťročný Richard na svojho osemnásťročného kamaráta nožom a uštedril mu dvadsať rán do oblasti hrude a brucha. Chlapcov život zachránila okamžitá operácia. Richarda našiel policajný pes v kroví v maske postavy z počítačovej hry.

Hanba dediny

Spolužitie s hororovými kreatúrami akoby nenápadne posúvalo morálne hodnoty. Zoči-voči ľudským besom sa zneužitie právomoci verejného činiteľa javí ako bezvýznamná taľafatka. Ako inak vysvetliť, že si Valašťania na čelo obce zvolili človeka, ktorý už v pozícii starostu dedinu zneužil a za machinácie pri verejnom obstarávaní bol právoplatne odsúdený len pár týždňov pred voľbami? „Mysleli sme, že sa Uhrin poučí,“ vysvetľuje stratu súdnosti miestnych pani, ktorá odmietla prezradiť svoje meno, ale vraj je poslankyňou obecného zastupiteľstva.

„Nielenže sme ho znovu volili, ale podržali sme ho aj počas vyšetrovania. Aj ja som bola na polícii vypovedať. Na otázky vyšetrovateľa som, pravdaže, odpovedala pravdivo. Ale nič viac som neprezradila, hoci bolo čo. Veru bolo! Teraz vidím, že starosta si aj ďalej robí, čo chce. Som z neho sklamaná. Však sa len pozrite na toto... tento moslimský cintorín. Teda my tomu tak hovoríme,“ ukazuje pani so smiechom na čosi, čo by mohlo byť majestátnymi pätníkmi pri ceste.

„Chceli sme tu mať obrubník, ktorý počas veľkých dažďov zabráni vode stekať k budove, a starosta dal spraviť toto. Neplní to funkciu a, čo ja viem, tak to stálo vyše sedemsto eur.“ Valašťania sú ochotní starostu podržať hocikedy. Poslanci síce najprv deklarujú, že porušil niekoľko zákonov, ale vzápätí schvália všetko, čo spravil. Lebo čo už majú robiť? Podpísal starosta zmluvu bez rozpočtového krytia? Tak mu peniaze odklepnú. Zaplatil pri zháňaní posýpacieho auta pre obec zálohu a podpísal prebratie auta, ktorého niet? Ešte starostu poľutujú, že natrafil na podvodníka, a nakážu mu, nech zháňa nové auto. Raritná krádež obecného trezoru sa tiež obišla bez veľkého kriku.

Môže azda starosta za to, že bezpečnostná služba po spustení alarmu prišla do budovy obecného úradu, ale skontrolovala len vestibul a chodby? Po uistení, že dvere do kancelárií ostali zamknuté, priestory opustila. Zlodeji zatiaľ pokojne otvorili okno a trezor jednoducho vyhodili z druhého poschodia na ulicu. Bolo v ňom zhruba päťtisíc eur a stravné lístky za tisícku, ale poisťovňa zaplatí len dve tisícky. Zle nastavená zmluva. Smola.

Utekajú jeden za druhým

Nie všetci Valašťania sú ochotní prižmurovať oči nad starostovým bašovaním. Z jedenástich zvolených členov obecného zastupiteľstva v tomto volebnom období sa už piati vzdali poslaneckého mandátu. Ďalšia zvolená poslankyňa odstúpila ešte pred zložením sľubu a jeden z náhradníkov tiež odmietol nastúpiť do výkonu funkcie poslanca. V úvode spomínaná omša za starostu a poslancov sa asi míňa účinkom.

„Viem, že človek je omylný, ale všetky starostove prešľapy mi pripadajú skôr úmyselné. Venovala som práci poslankyne príliš veľa času a efekt som nevidela žiadny. Starosta nám nikdy neodporoval, všetko nám odkýval, ale o dva-tri mesiace sme zistili, že nespravil nič. Máme desiatky nesplnených uznesení a žiadne možnosti prinútiť starostu konať,“ vysvetľuje svoje pohnútky na odstúpenie stredoškolská učiteľka Stanislava Benediková. Pohár trpezlivosti pretiekol aj u Ľubomíra Štubňu, a to vo Valaskej poslancoval dlhých dvadsať rokov! „Starosta si robí, čo chce, poslanci sú len figúrky. Už som sa nemohol pozerať na to, ako v obci hospodári,“ hovorí podnikateľ Štubňa.

Sedí na kope peňazí

Starosta Juraj Uhrin si v kresle starostu Valaskej lebedí spokojne ďalej. Nenechal sa vyrušiť dohodou o vine a treste za machinácie, keďže znamenala len peňažný trest vo výške osemsto eur a žiadne obmedzenia týkajúce sa verejných funkcií, a nenechá sa rozptyľovať ani skladaním poslaneckých mandátov. „Poslanci nemajú ani šajnu o tom, čo sa na obecnom úrade deje celý deň, tak si od nich nenechám hovoriť, ako mám riadiť obec. Starosta je predsa niekto. Je vyššie postavený ako obyčajný občan. Aj v demokracii by sa občas zišla diktatúra...“ potuteľne sa uškrnul Uhrin a sebavedome pokračoval: „O tom, že robím svoju prácu dobre, svedčí silná podpora, ktorú v obci mám. Stojí za mnou Zväz protifašistických bojovníkov, miestna pobočka Matice slovenskej, futbalový klub, hasiči,“ vyratúva organizácie a záujmové združenia, ktoré reálne ovplyvňujú voľby na dedinách.

Politické strany sú na mikroregionálnej úrovni slabými hráčmi, takže dištanc smerákov od Uhrina po prevalení machinácií ho v boji o starostovské kreslo neznevýhodnil. „Valaská je vzorná obec, získali sme vysoký rejting, nemáme dlhy ani úvery. V hospodárení patríme medzi desať najúspešnejších obcí. Sme druhá najbohatšia obec na Slovensku!“ chváli sa starosta a vysvetľuje, čo sa za superlatívmi skrýva. „V našom katastri sídlia Železiarne Podbrezová. Keď nám ony zaplatia dane okolo stotisíc eur a Lesy SR tiež zhruba toľko, sme za vodou.“

Bývalý poslanec Štubňa to ako dôvod na chválu nevidí: „Pozrite sa okolo seba. Vidíte niekde tie peniaze?“ „Čo nové sa v obci vybudovalo?“ zamýšľajú sa ženy, ktoré sme oslovili v uliciach Valaskej. „Nevieme. Žeby nič? Ale čoby! Však nám pán starosta dal postaviť športový areál!“ potešili sa, že si konečne na čosi spomenuli, a rukou ukazujú smerom k multifunkčnému ihrisku. K tomu, pre ktoré starostu Juraja Uhrina odsúdili za spáchanie prečinu machinácie pri verenom obstarávaní.

VIDEO Plus 7 Dní