Na Slovensku sa nemá kto starať o chorých dôchodcov. Niežeby nebolo ľudí, no finančné ohodnotenie je také slabé, že minimálne 20-tisíc opatrovateliek radšej chodí na turnusy do Rakúska. Radšej sa narýchlo naučia po nemecky a žijú v úplne cudzom prostredí, akoby mali živoriť z chabého zárobku na Slovensku. Opatrovateľky neprinútila ostať doma ani pandémia. Mnohé prijali štedrú ponuku rakúskej strany a ostali pri svojich klientoch niekoľko turnusov po sebe. 

Čísla nepustia

Tvrdú realitu presne opisuje správa Najvyššieho kontrolného úradu. „Seniori nad 65 rokov tvoria približne 16 percent obyvateľov Slovenska, demografické prognózy však predpokladajú nárast v roku 2030 na 21 percent,“ odhaľuje smutnú realitu správa tohto úradu.

A čo je horšie, opatera starých ľudí stojí na pleciach príbuzných. „V súčasnosti iba necelá tretina (954) samospráv poskytuje opatrovateľskú službu priamo, ostatné obce a mestá ju zabezpečujú cez neverejných prevádzkovateľov, respektíve nezabezpečuje vôbec. Odhaduje sa, že až 80 percent starostlivosti odkázaným osobám poskytujú členovia užšej či širšej rodiny - takzvaní neformálni opatrovatelia,“ uvádza správa ďalej.

Vekový priemer opatrovateliek je 50 rokov, takže starostlivosť o pár rokov budú potrebovať samy. A nové mladé posily jednoducho nie sú. Veď kto by za pár stovák išiel opatrovať chorých a slabých ľudí.

„Priemerná mzda opatrovateľky v roku 2019 bola u verejných poskytovateľov 586 eur, u neverejných len 441 eur. Napriek tomu, že v evidencii nezamestnaných bolo v minulom roku viac ako dvetisíc ľudí s potrebnou kvalifikáciou alebo praxou, nebol o túto prácu na Slovensku záujem,“ takto Najvyšší kontrolný úrad zoficiálnil to, čo sa roky šepkalo. „Na druhej strane je tu fenomén slovenských opatrovateliek v Rakúsku, ktorých tam pracuje viac ako 20-tisíc, pričom ich príjem podľa dostupných informácií za dvojtýždňový turnus dosahuje 600 až 900 eur. Je zrejmé, že plat na Slovensku - o málo vyšší ako minimálna mzda - nie je motivujúci a neprispieva k stabilite systému,“ opisuje realitu.

Poukazuje tiež na to, že keď v roku 2018 meškali platby z eurofondov, slovenské opatrovateľky ostali niekoľko mesiacov bez výplaty.   

Zo 400 eur rodinu neuživí

Opatrovateliek je v chudobnejších regiónoch vskutku požehnane. Niektoré ostali doma pre obavy z pandémie a pretĺkajú sa, ako sa dá. Mnohé načierno opatrujú za štyri eurá na hodinu v blízkosti svojho domova a našej redakcii ochotne vyrozprávali svoj príbeh. No s fotením už nesúhlasili. Dôvod? Strach, že prídu aj o tých pár eur, ktoré na Slovensku zarobia. Nechcú na seba zbytočne upozorňovať.

„Len čo sa situácia s covidom upokojí, opäť pôjdem do Rakúska opatrovať. Pravdupovediac, chcem ísť hneď, len moje dcéry vymýšľajú, že tam zo­mriem na covid. Tak ešte po­čkám, nech sa o mňa neboja. Život a práca opatrovateľky tu je žobračenka a náš systém sa s rakúskym nedá ani porovnávať. Na Slovensku nik nie je naučený najať si opatrovateľku na 24 hodín - teda na niekoľkotýždňové turnusy. Cena sa rodine väčšinou zdá privysoká, jednoducho na to nemajú. Radšej sa dohodnú na pár hodín za deň. Mladí majú pocit, že sa ako-tak postarali, a ostatné nechajú na osud.“

Pani Jarmila z juhovýchodu Slovenska v Rakúsku robila jedenásť rokov. Na turnusový život si už zvykla. Deti sú už odrastené, manžel sa naučil fungovať bez nej. „Keby do mňa nehučali moje dcéry, aby som sa vrátila, bola by som radšej pri svojej  rakúskej rodine. Nemyslite si, že je to med lízať, ale za ten čas, čo by som tam bola, zarobím na zánovné auto, ktoré sme si s manželom priali. Tu na Slovensku nezarobím ani na jedlo na mesiac pre rodinu,“ prezrádza svoje dôvody pani Jarmila.   

Čiperná pani v rokoch ráta dni aj mesiace, kedy sa vráti do Rakúska. „Platím si tam odvody, mám tam zaevidovanú živnosť. Platím si aj agentúru. Prvýkrát som išla do Rakúska ako štyridsaťšesťročná s malou dušičkou a lámanou nemčinou. Na čerpacej stanici som si nevedela vypýtať ani kávu. Nevedela som, čo ma čaká, do akej rodiny pôjdem. No privítali ma s nemecko-slovenským slovníkom v ruke a babka aj tak málo rozprávala. V tej rodine som bola dva roky a dva mesiace. Potom stará pani zomrela. Dnes už hovorím po nemecky plynule, na úradoch vybavím všetko, čo potrebujem. Niekedy sa pozabudnem a aj na muža začnem hovoriť po nemecky,“ smeje sa.

Nevyhnutnosť

Život na turnusy nikomu nevyhovuje, no ženy pracujúce v zahraničí sa prispôsobia a akceptujú daný stav. „Keď žena príde domov, je vyšťavená a unavená. Dvíhanie nevládnych a hlavne opatera dôchodcov s alzheimerom je mimoriadne vyčerpávajúca. Keď teda prídete po dvoch-troch týždňoch domov, chcete si oddýchnuť. No vaša rodina si vás chce užiť naplno,“ vraví Jarmila.

Umierajúcich dôchodcov často opatrujú aj cez sviatky. Vianoce či Veľkú noc netrávia doma, v kruhu rodiny, ale v práci. Lenže Rakúšania vedia, ako opatrovateľky motivovať.

V prvej vlne covidu Rakúsko alokovalo sto miliónov eur na pomoc pri udržaní opatrovateliek z východu pri chorých senioroch. Tie dostali jednorazový bonus 500 eur len za to, že v čase pandémie ostanú pri svojich klientoch niekoľko turnusov po sebe a nepôjdu domov.

Žaneta pochádza z Veľkých Kapušian. V zahraničí zarába už roky. Najskôr opatrovala postihnuté deti v Anglicku, neskôr robila opatrovateľku v Rakúsku. Je slobodná, takže s výchovou detí jej pomáha mama. „Striedame sa s mamou na turnusy. Ona tiež opatruje v Rakúsku. Keď som vonku ja, je s deťmi ona. Keď je v práci ona, starám sa o deti ja,“ opisuje zabehnutý, no krutý systém.

Nie je to pre ňu jednoduché. Deti sú vo veku, keď mamu potrebujú. „Našťastie je tu Skype a sociálne siete, takže keď som vonku, som s deťmi v kontakte aspoň takto,“ prezrádza Žaneta.

Vonku opatrovala aj počas pandémie. V prvej vlne sa potešila päťstoeurovému bonusu.

„Ostala som tam tri mesiace v kuse a ďalšie tri mesiace som bola doma. Aby sme si to vykompenzovali s dievčatami, s ktorými sa pri rakúskej babke striedame,“ konštatuje ďalej.

Vyučená čašníčka si v Anglicku dorobila potrebné certifikáty aj na prácu s postihnutými deťmi, no o práci na Slovensku ani neuvažuje. „Chcem zabezpečiť deti, takže budem chodiť opatrovať čo najdlhšie.“

Z vedkyne spoločníčka smrti

Pani Kamila z Košíc sa na Slovensko z Rakúska vrátila kvôli svojim rodičom. „V Rakúsku som odprevádzala na druhý svet cudzích chorých seniorov, tak prečo by som sa dôstojne nepostarala o svojich vlastných rodičov?“ vysvetľuje svoje pohnútky na návrat 61-ročná Kamila. „Som jadrová fyzička, no rakúskym dôchodkyniam som spoločnosť pri zomieraní robila 13 rokov. Dôvod? Na Slovensku som nemala prácu a po toľkých rokoch som si už zvykla.“

Po revolúcii v roku 1989 zrušili ústav, v ktorom pracovala. Urobila si pedagogické minimum, no uživiť sa ako učiteľka fyziky nebolo možné. „Ku koncu som mala aj firmu na doučovanie, no príjmy z toho boli mizivé. Syn potreboval počítač a ja som s hrôzou zistila, že s manželom mu ho nemáme za čo kúpiť. Povedala som si - dosť! S manželom sme sa dohodli, že on sa postará o deti a ja pôjdem na zárobky do Rakúska. Vtedy som vôbec nevedela po nemecky,“ usmeje sa nad svojimi opatrovateľskými začiatkami Kamila, ktorá dnes už plynule komunikuje takmer dokonalou nemčinou.

Hneď po návrate z prvého turnusu kúpila synovi počítač. Ako berie, že sa z nej stala „spoločníčka“ smrti? „Všetky moje babky zomreli cez deň. Pekne sa napapali, jedna si ešte stihla vypiť svoju obľúbenú bielu kávu. To, že zomierajú, vedeli všetky. Raz mi lekár povedal: Sviečka dohorieva. Nebojte sa. Ak by pani zomrela v noci, nechajte ju v pokoji v izbe. Jej smrť oznámte až ráno,“ vysvetľuje ďalej Kamila.

Pripúšťa, že práca s pacientmi s ťažkým psychickým poškodením je veľmi náročná. „Zvykla som si, prácu opatrovateľky beriem ako svoje poslanie. Naučila som sa žiť život iných ľudí, nie vlastný. Uvedomila som si však, že je čas vrátiť sa a doopatrovať svojich rodičov,“ priznáva pani Kamila.

V Rakúsku požiadala o priznanie dôchodku. „A to som nemala robiť. Na Slovensku mi opatrovateľský príspevok o túto čiastku skrátili. A tak za opatrovanie mamy dostávam  niečo vyše 100 eur.“

Mohlo by vás zaujímať: