Tip na článok
Ošetrovateľka Miška: Od malička sa venovala koňom, teraz je piaty rok dobrovoľníčkou v oáze pri Senci. Tvrdí, že s levmi a tigrami sa cíti bezpečnejšie.

Na Slovensku sa rozšírilo chovanie mačkovitých šeliem. Nie všetci sú za

Stačí si kúpiť zviera, získať povolenia, dohodnúť sa s obcou a nič vám nestojí v ceste. Na schopnosti majiteľov zákon prekvapivo nepamätá.

Galéria k článku (3 fotografie )
Láska cez žalúdok: Na šľahačku šelmy vždy zaberú.
Fufo: Vlani to s hrou trochu prehnal a jeho majiteľ skončil v nemocnici.
Neriskuje: Hoci má Yveta Iršová bohaté skúsenosti s chovom šeliem, prísne dodržiava bezpečnostné zásady.

Asi kilometer od posledného domu vo Zvončíne sa na pláni rozkladá malá súkromná farma. Ani nie za dva roky existencie sa stala miestom na rodinné výlety a lákadlom pre deti zo širokého okolia. Môžu sa tu stretnúť so zvieratami, ktoré by inak videli len v televízii alebo spoza plota v zoologickej záhrade.

Vietnamské prasiatka, kamerunské ovce, kozy, sliepky, poník a... dva znudené púštne levy Winy a Fufo, povaľujúce sa za vysokou dvojitou ohradou. Idylka? Ani nie. Mačkovité šelmy totiž rozdelili obec pri Trnave ani nie s osemsto obyvateľmi na dva tábory. Jedni ich velebia a tešia sa, že konečne majú kam chodiť, druhí zatracujú s tým, že šelmy sem nepatria.

Minuloročný útok leva na jedného z majiteľov, ktorý skončil v nemocnici, nedôveru dedinčanov len zvýšil. „Keď pohrýzol majiteľa, ako si môžeme byť istí, že raz neujde a nenapadne niekoho iného?“ pýtajú sa.

Je opatrnejší

Studený jesenný vietor úspešne likviduje snahu slnečných lúčov vytvoriť pohodu nedeľného dňa. Napriek tomu je na zvončínskej farme živo. Rozlieha sa ňou kvikot prasiat i detský krik. Majitelia farmy Tomáš Kriško a Michal Prášek kŕmia zvieratá, čistia výbeh a debatujú s návštevníkmi.

Pre médiá sa veľmi vyjadrovať nechcú. Ešte donedávna boli totiž s tunajšou starostkou na nože a sú radi, že rokovania s vedením obce konečne začali byť konštruktívne. Veria, že ich hospodársku usadlosť nakoniec odobria aj obyvatelia a žiadne zo zvierat nebude musieť odísť. Tomáš hovorí o plánoch vybudovať na pozemku altánok a detské ihrisko, aby sa z objektu stalo skutočné miesto oddychu. Nečakajú, že by farma mohla zarábať.

Je to len zábava popri práci a sú radi, keď urobia radosť výletníkom. Stále však nevedia, na čom sú. Hoci proti ich chovu zákon výhrady nemá, podľa novej vyhlášky s ním musia súhlasiť aj predstavitelia obce. A tí boli ešte donedávna proti. Nepridalo im ani to, že vlani 230-kilogramový Fufo Michala napadol. Ten však udalosť bagatelizuje.

„Chcel sa hrať trošku hrubším spôsobom a ja som to neodhadol,“ spomína. „Lev si neuvedomuje, že človek je krehký tvor.“ Napriek incidentu so šelmami pracuje a ony sa k nemu správajú priateľsky. „Učím sa na vlastných chybách, som opatrnejší. Dávam si pozor počas ruje levice a nejdem k nim, keď žerú.“

Fufo: Vlani to s hrou trochu prehnal a jeho majiteľ skončil v nemocnici. Foto: Peter Galan

Psy prekážajú viac

„V médiách sa písalo, že policajti naháňali naše levy a snažili sa ich dostať do klietky,“ hovorí Tomáš Kriško. „Je to hlúposť! Ani jedna šelma sa z ohrady nedostala von.“

Ukazuje na čiastočne zdvojené oplotenie, vysoké takmer päť metrov. Navyše je v zemi oceľová konštrukcia, ktorá bráni šelmám, aby sa podhrabali, a do ohrady možno vojsť len dvoma bránami.

„Mišo ich postavil na moju žiadosť. Povedal som mu žartom, že keď ho už načali, nech ho aj zožerú, ale nech máme istotu, že neuniknú.“ Je presvedčený, že pochybnosti o kvalite zabezpečenia majú len tí, ktorí tu neboli. „Hocijaký pes, čo šteká v noci, prekáža ľuďom viac než naše levy,“ tvrdí.

Medzi návštevníkmi je aj bývalý starosta obce Bohuš Lančarič. Býva v jednom z najbližších domov a hovorí, že keby levy utiekli, práve on by sa mal báť.

„Keď je to povolené, prečo by tu nemohli byť?“ pýta sa. Spomína si, že majitelia pred kúpou pozemku so starostkou o svojich plánoch hovorili, nechápe, prečo zrazu zmenila názor.

„Na družstve niet jedinej kravy ani prasaťa. Takto majú deti aspoň atrakciu.“ Odmieta tiež reči poľovníkov, že šelmy plašia zver. „Ako je potom možné, že srnky si tu veselo špacírujú, zajace obžierajú stromčeky v okolí, neraz vyletí bažant? Naše zvieratá ani nevedia, že lev pre ne predstavuje hrozbu.“

Farma áno, levy nie

Hoci sú rokovania s obcou na dobrej ceste, starostka sa k téme vyjadriť odmietla. Neoficiálne nám povedala len to, že konečné slovo bude patriť občanom. Tomáš a Michal chcú pripraviť prezentačný deň, kde sa všetci budú môcť presvedčiť, že sa nemajú prečo báť. Otázka je, či to pomôže. Ľudia bývajúci v okolí totiž levmi nadšení nie sú.

„Spočiatku sme mali strach, teraz už je to len čudný pocit,“ hovorí mladá žena. „O večerných prechádzkach ani neuvažujeme. Viem, že deti tam chodia rady. Ale láka ich skôr kontakt so zvieratami. Levy tam len ležia za plotom. Bola by som radšej, keby sa s nimi presťahovali inam.“

Rudo, ďalší z obyvateľov, je tiež proti chovu. „Nemajú tu čo robiť. Nech sú v zoo a nie v prostredí, kde je len otázka času, kedy sa dostanú von.“

Rudovi farma neprekáža. Páči sa mu i to, že vďaka nej sa obec zviditeľnila. Myslí si však, že nebezpečné zvery by mala mať v opatere organizácia, ktorá disponuje ľuďmi s potrebným vzdelaním. Dom Martina Kaminského je k farme najbližšie. Paradoxne, práve on je najtolerantnejší. „Majú dvojitú ohradu, levy nemajú šancu uniknúť. Neraz tam zájdem aj so známymi. Myslím si, že ľudia ani nemajú strach z levov, skôr nedôverujú schopnostiam majiteľa.“

Oáza tigrov

Na Slovensku máme desiatky chovateľov mačkovitých šeliem. Najznámejšia je Yveta Iršová. Na pozemku v Kostolnej pri Dunaji má takmer tridsať usurijských tigrov a troch levov. Hoci si s úradmi preskákala svoje, vraví, že obyvatelia majú právo žiadať dôkazy o bezpečnosti. „Strach je oprávnený. Keď totiž tieto zvieratá zaútočia, vždy sa to pre človeka skončí zle. Buď ho zabijú, alebo zmrzačia.“

Začínala pred vyše dvadsiatimi rokmi. S malou tigricou Ritou v petržalskom paneláku. Keď Rita podrástla, presunula sa s ňou do usadlosti na okraji Bratislavy. „Vtedy som ani netušila, že sa mi chov tak rozrastie,“ hovorí.

Čiastočne za to môžu aj úradníci. Tí proti tigrici zaryto bojovali a napriek petícii občanov, aby v Petržalke zostala, nepoľavili. Keď sa jej majiteľka dopočula, že zvieraťu hrozí nebezpečenstvo, presťahovala sa do dediny pri Senci. „Prvým krokom bol rozhovor s bývalým starostom a moja garancia, že obyvatelia sa nemusia ničoho báť. Parcelu som kúpila, až keď súhlasil,“ spomína.

Tigrov v jej oáze pribúdalo. Preto vzniklo občianske združenie, na chovnú stanicu začali prichádzať dobrovoľníci, ktorí pomáhali len za radosť byť v kontakte s majestátnymi tvormi. Keď sa z chovnej stanice stala aj akási živá „kafiléria“ pre uhynuté zvieratá, nemá Iveta Iršová ani starosti s potravou. Na chov prispievajú i dobrovoľní darcovia, adoptívni a krstní rodičia zvierat a neraz sa stane, že návštevníci prinesú chladené kurence zo supermarketov.

Vždy v strehu

Prechádzame sa popri veľkých klietkach. Majiteľka nám ukazuje výbehy, hovorí, ako ich chce rozšíriť až na päť hektárov a dopriať zvieratám dostatok priestoru. Medzi rečou sa zastavíme pri trojici levov. Ocitli sa tu neplánovane. „Jedno z mláďat mi dali do opatery na pár týždňov. Aj to však stačilo, aby nám prirástlo k srdcu. Levy sú iné ako tigre. Neuveriteľní maznáčikovia, verní, prítulní. Len ich musíte kŕmiť. Aby neboli zlé.“

Levieho mláďaťa sa nedokázali vzdať a radšej ho pomocou príspevkov od priaznivcov odkúpili. Neskôr i jeho rodičov. Hoci má Yveta Iršová bohaté skúsenosti, prísne dodržiava bezpečnostné zásady.

Nikdy sa so zvieratami nepredvádza, nevstupuje medzi ne bez prítomnosti kolegov alebo keď je pri klietkach veľa ľudí, ktorí by ich mohli rozrušiť. Neobracia sa k šelmám chrbtom a dáva si pozor, aby nemala hlavu nižšie ako ony. Aby nezískali pocit dominancie. „Ak už zaútočia, šance človeka sú malé.“

Zabíjať môže ich obrovská hmotnosť, nebezpečné pazúry, z ktorých sa nevymaníte, a obrovské zuby. V takom prípade neexistuje zaručený návod, ako si zachrániť život. Máte pár sekúnd, počas ktorých musíte zvieraťu stáť čelom, hľadieť mu do očí, hlasno kričať a dupať. Samozrejme, cúvať a čo najskôr sa dostať z ich dosahu.

„Mačkovité šelmy neútočia priamo. Aj preto drevorubači v Indii nosia na temene hlavy masku. Je však len otázka času, kedy zver nájde spôsob, ako sa k vám dostať zboku alebo vás strhnúť za nohu a dostať pod seba. Potom je koniec.“ Hoci sa nikdy nestalo, že by z jej chovnej stanice zviera ušlo, sú na to pripravení. Pri šelmách vždy niekto je, majú uspávacie šípky aj prípravky, ktoré ich spacifikujú.

Za hranicami sú dôslednejší

Vyzerá to jednoducho. Stačí si kúpiť zviera, získať povolenia, dohodnúť sa s obcou a nič vám nestojí v ceste. Na schopnosti majiteľov zákon prekvapivo nepamätá. „Vyhláška o podmienkach chovu nebezpečných živočíchov nevyžaduje povinnosť odbornej spôsobilosti,“ hovorí inšpektorka Slobody zvierat Romana Březinová.

Nepáči sa jej ani fakt, že Štátna veterinárna a potravinová správa (ŠVPS) nedisponuje údajmi o počtoch šeliem. „Je nepochopiteľné, že neexistuje oficiálny register chovných zariadení.“ Ako pokračuje, občania sa na nich obracajú so žiadosťami o zákrok, keď už nevedia, čo robiť. „Od obce po ministerstvo im nik nevie pomôcť, kvalita ich života sa zhoršuje a právom sa cítia ohrození.“

Slovenskí ochrancovia zvierat sú všeobecne proti chovu mačkovitých, psovitých šeliem, medveďov, primátov, žralokov a vodných cicavcov v záhradách alebo akváriách, či teráriách súkromných chovateľov. „Argument, že boli zachránené zo znečistených morí či odkúpené z cirkusu, neobstojí,“ tvrdí.

„Je to ako z blata do kaluže. V zahraničí sú profesionálne stanice, ktoré zachraňujú zvieratá z nevhodných podmienok. U nás skončí tiger z cirkusu u neskúseného chovateľa, nie v rukách odborníkov. V niektorých krajinách je zakázané šelmy chovať bez odbornej spôsobilosti. Napríklad v Rakúsku treba formálne vzdelanie - ošetrovateľstvo zvierat - a preukázať sa aj osvedčeniami o absolvovaní praktického výcviku. Mnohé stanice idú ešte ďalej - po rekonvalescencii vracajú divožijúce zvieratá do ich prirodzeného prostredia...“

Podľa Romany Březinovej majú veľké mačky v prírode veľké teritóriá, čo v „domácich“ podmienkach nie je možné. Chovatelia pre ne často nedokážu zabezpečiť ani to, čo im určuje zákon. Rovnako im odopierajú prirodzené a sociálne potreby. „Sloboda zvierat má jedinú možnosť, ako zakročiť,“ uzatvára Březinová. „Musí takéto chovy postúpiť na prešetrenie ŠVPS. Ale aj keby veterinárna správa rozhodla o ich zrušení, nemá zvieratá kam umiestniť.“

Čo hovorí zákon

Nie všetky chovy mačkovitých šeliem schválili regionálne veterinárne a potravinové správy. Preto Štátna veterinárna a potravinová správa (ŠVPS) počet chovateľov mačkovitých šeliem len odhaduje - asi na dvadsať.

Podľa zákona musí majiteľ týchto zvierat získať súhlas mestského alebo obecného zastupiteľstva, ohlásiť každý chov orgánu veterinárnej správy a mať od ŠVPS schválené zariadenie pre nebezpečné živočíchy.

Ďalej by mal zabezpečiť ochranu a pohodu zvierat, poznať ich správanie i potreby a dodržiavať všeobecne záväzné predpisy, ktoré hovoria o nadmernom obťažovaní hlukom i zápachom. Odbornou spôsobilosťou majiteľa sa na Slovensku úrady netrápia.

VIDEO Plus 7 Dní