Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Vedia, že ste tam, pár dní skúmajú vaše pachy aj spôsoby. Keď zistia, že nie ste pre ne nebezpeční, upokoja sa a nechajú vás pozorovať svoj život zblízka. Žiada si to však čas, trpezlivosť a lásku. „Každé ráno som medveďa pozdravil a venoval mu pár slov. Teraz to pôsobí divne, ale tam to bolo úplne prirodzené,“ spomína na svoj pobyt medzi bielymi chlpáčmi v kanadskej Arktíde fotograf Martin Greguš. V letných mesiacoch v rokoch 2020 a 2021 na odľahlom mieste v Hudsonovom zálive zblízka pozoroval a dokumentoval správanie vyše päťdesiat rôznych rodín a jednotlivcov. Urobil dvestotisíc záberov a osemdesiat hodín videozáznamov. Jeho unikátna kolekcia šiestich fotografií 33 dní medzi medveďmi zvíťazila v súťaži Wild­life Photographer of the Year 2021 v Londýne. Objavil sa v mnohých prestížnych časopisoch aj v americkom vydaní časopisu National Geographic.

Výstrel z&nbsp;pušky ich nevydesí, sú zvyknuté na&nbsp;hlasné praskanie ľadových krýh. Oveľa viac sa boja zvuku kameňa. „Nikdy by som ľadového medveďa nezastrelil, radšej by som sa nechal zožrať,“ hovorí Martin Greguš. „Ak by som sa dostal do&nbsp;situácie, že by som mal použiť zbraň, znamená to, že som niečo urobil zle. On je tam doma, ja len na&nbsp;návšteve.“

Ako sa mladý Slovák dostal na&nbsp;odľahlé miesto v&nbsp;ďalekej Arktíde? Narodil sa síce v&nbsp;Bratislave, ale keď mal osem rokov, zbalili rodičia kufre aj dve deti a&nbsp;odsťahovali sa do&nbsp;svojej vysnívanej krajiny - Kanady. Rodina rada objavovala prírodu v&nbsp;okolí Vancouveru, kde našli nový domov. Martin Greguš starší sa dlhé roky venoval módnej fotografii, jeho žena je zase módna návrhárka. Umenie a&nbsp;tvorivosť majú teda v&nbsp;rodine.

Na&nbsp;prechádzky vyrážali s&nbsp;kamerou a&nbsp;snímali lietadlá, mestá aj ľudí. Martin už ako dvanásťročný získal prvú cenu - za&nbsp;fotografiu letiacej čajky White on Blue. „Chodil som okolo Vancou­veru s&nbsp;nástrojom, ktorý mal pomaly väčší objektív, než som bol ja. Ľudí dieťa s&nbsp;veľkou kamerou často upútalo,“ zaspomína.

Otec a&nbsp;syn začali pracovať na&nbsp;rôznych príbehoch zvierat - napríklad sovy či orla. „O&nbsp;šiestej hodine ráno som šiel fotiť, potom bežal na&nbsp;vlak, aby som bol včas v&nbsp;škole. Veľakrát som prišiel ešte v&nbsp;maskáčoch, s&nbsp;fotoaparátom a&nbsp;páchol som ako zvieratá. Po&nbsp;vyučovaní som zase zamieril do&nbsp;prírody,“ opisuje vášeň, ktorá sa u&nbsp;neho rodila od&nbsp;ôsmich rokov.

Prvý raz Martinovi a&nbsp;jeho otcovi napadlo fotografovať medvede v&nbsp;súvislosti s&nbsp;oslavami 150. výročia vzniku Kanady. Plánovali multimediálny projekt so zábermi nielen zvierat, ale aj ľudí, miest, priemyslu, teda všetkého, čo krajinu javorového listu charakterizuje. Ten sa zrealizovať nepodarilo, ale v&nbsp;rámci jeho príprav išli v&nbsp;roku 2015 na&nbsp;Arktídu, kde mladík prvý raz videl polárneho medveďa. „Filmoval som dronom, ako sa vznáša na&nbsp;vode. Bieluhy morské ho podplávali a&nbsp;strašili bublinkami. Bol to veľmi silný moment vidieť tieto zvieratá, ako plávajú v&nbsp;mori bez ľadu. Vtedy nám napadlo, že urobíme o&nbsp;nich projekt, aký ešte skoro nikto v&nbsp;živote nevidel.“ Potom síce Martin absolvoval iné cesty, aj okolo sveta, ale v&nbsp;roku 2020 sa po&nbsp;vypuknutí pandémie koronavírusu k&nbsp;medveďom vrátil.

Z&nbsp;Vancouveru letel tri hodiny do&nbsp;Winnipegu, hlavného a&nbsp;najväčšieho mesta kanadskej provincie Manitoba. Tam so spoločníkom opäť nasadli na&nbsp;lietadlo a&nbsp;o&nbsp;tri a&nbsp;pol hodiny vystúpili v&nbsp;meste Churchill, preslávenom práve ľadovými medveďmi. Nasledovala ešte dvojhodinová plavba, kým sa ocitli na&nbsp;utajenom mieste, kde sa začalo ich dobrodružstvo. „Chceli sme nasnímať medvede vo fialových kvetinách, ale, bohužiaľ, vtedy nerozkvitli. Zostali sme teda len trinásť dní. Opäť sme tam prišli v&nbsp;roku 2021, oveľa lepšie pripravení a&nbsp;dvadsať dní fotografovali a&nbsp;filmovali,“ upresní.

Najprestížnejšiu súťaž fotografií divožijúcich zvierat na&nbsp;svete, ktorú organizuje Prírodovedné múzeum v&nbsp;Londýne, vyhral so sériou, ktorá vznikla ešte počas prvého pobytu na&nbsp;opustenom ostrove v&nbsp;Arktíde. „Márne to teda určite nebolo,“ dodá.

Začiatky boli ťažké. Mimo civilizácie si z&nbsp;lode urobili dočasný príbytok s&nbsp;kuchyňou a&nbsp;so spálňou. Nebola tam sprcha a&nbsp;ani s&nbsp;jedlom to nemali jednoduché. Nejaké zásoby si so sebou Martin a&nbsp;jeho spoločník priniesli, niečo im občas priviezla organizácia, ktorá im poskytla aj strážcu s&nbsp;puškou.

„Raz som sa v&nbsp;noci zobudil na&nbsp;šramot v&nbsp;kuchyni. Vedel som, že ostatní určite nevstali skôr ako ja. V&nbsp;kuchyni som uvidel medveďa, ktorý mal cez okno strčenú hlavu. Zaklopal som, aby som ho odplašil,“ opisuje. „Päť dní sme prežili v&nbsp;šialených búrkach, v&nbsp;strese. Keď sa ma niekto potom spýtal, či som bol ohrozený medveďmi, odpovedal som, že som bol ohrozený Arktídou. Loď sa nám rozbíjala na&nbsp;kameňoch, ale vedel som, že keď to prežijeme, budeme v&nbsp;tom najlepšom čase na&nbsp;najlepšom mieste. Presne to sa stalo. Po&nbsp;piatich dňoch vyšlo slnko a&nbsp;všetko sa upokojilo. Medvede nás už poznali, zvykli si na&nbsp;nás a&nbsp;mohli sme ísť bližšie k&nbsp;nim. Samica pred nami vyše hodiny pokojne dojčila.“

Svoj denný režim prispôsobili domácim tvorom - vstávali a&nbsp;usínali vtedy, keď aj štvornohí obyvatelia ostrova. „O&nbsp;štvrtej hodine ráno sme už fotili. Večer sme sa stiahli na&nbsp;loď okolo desiatej hodiny, keď zapadalo slnko a&nbsp;od&nbsp;mora prichádzali nové medvede, ktoré nás nepoznali. Tie boli pre nás nebezpečnejšie. Občas zašli k&nbsp;nášmu kempu, lebo nevedeli, čo je to za&nbsp;cudzí smrad. Takže keď sa niektorý z&nbsp;nich objavil, vedeli sme, že sa nevyspíme.“ Jeden samček, ktorý si na&nbsp;votrelcov zvykol, dokonca neraz ležal neďaleko lode. Niečo ako strážny medveď. Podľa toho, či sa v&nbsp;noci hýbal, vedeli, že sa blíži cudzí jedinec.

Vlani prišiel za&nbsp;Martinom na&nbsp;ostrov aj jeho otec, ktorý je i kurátorom aktuálnej výstavy fotografií svojho syna v&nbsp;Galérii SPP. Na&nbsp;záberoch pôsobia mohutné zvieratá milo a&nbsp;pokojne. Láskavé samice s&nbsp;mláďatami aj statné samce vidíme na&nbsp;uhrančivých záberoch v&nbsp;rôznych situáciách. Akoby ste sa prostredníctvom autorových obrazov na&nbsp;chvíľu preniesli bližšie k&nbsp;severnému pólu a&nbsp;spolu s&nbsp;ním pozorovali starostlivosť, ostražitosť i&nbsp;hravosť chránených bielych tvorov. „Snažil som sa do&nbsp;fotografií preniesť emóciu. Cítim ju stále aj po&nbsp;dlhých mesiacoch,“ zamyslí sa 26-ročný muž, z&nbsp;ktorého napriek svetovým úspechom vyžaruje pokora a&nbsp;láskavosť.

Podelí sa s&nbsp;nami aj o&nbsp;príbeh, ktorý sa viaže k&nbsp;jeho obľúbenej fotografii. „Stále vo mne vyvoláva zimomriavky,“ ukazuje na&nbsp;obrovskú fotografiu, z&nbsp;ktorej odhodlane pozerajú dva páry očí. Na&nbsp;zábere sú však tri medvede. „Tých dvoch mladých, dvojročných tínedžerov sme poznali už dlho. Vedel som, že sú dosť protivní. Párkrát išli za&nbsp;nami a&nbsp;nemali sme istotu, čo urobia. Raz, keď spali, sadol som si za&nbsp;kameň. Lenže zrazu sa k&nbsp;nim z&nbsp;mojej strany blížil samec. Matky s&nbsp;mladými sa vtedy pokúšajú ujsť, ale táto dvojica sa tú svoju vždy snažila brániť. Takže keď sa ten samec blížil, postavili sa pred mamu a&nbsp;presúvali sa smerom ku mne. Spravil som zopár záberov a&nbsp;rýchlo sa pratal preč. Na&nbsp;tej fotografii ešte vidíme, že majú mokré ňufáky od&nbsp;maminho mlieka.“

Krása a&nbsp;jedinečnosť Martinových fotografií zaujala aj svetové médiá ako National Geographic, Canadian Geographic, GEO, BBC Wildlife Magazine, Washington Post alebo HuffPost. Martinov príbeh 33 dní s&nbsp;medveďmi vyšiel tento rok v&nbsp;americkom vydaní časopisu National Geographic aj vo francúzskom vydaní magazínu GEO. Jeho víťazné snímky vystavovali na&nbsp;Svetovom ekonomickom fóre v&nbsp;Davose.

<a href="%20https:/plus7dni.pluska.sk/gal/domov/slovensky-fotograf-zil-medzi-ladovymi-medvedmi-radsej-nechal-zozrat-nez-nich-strelit" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Stále žije vo Vancouveri a&nbsp;momentálne pracuje ako odborný poradca, výskumník, kameraman a&nbsp;pilot dronu na&nbsp;prírodovedných projektoch pre Netflix a&nbsp;Disney. Príbeh ľadových medveďov ho však bude dlho sprevádzať. „Poznám ich lepšie ako svojich kamarátov. Strávil som s&nbsp;nimi veľa času,“ dodáva na&nbsp;adresu zvierat, ktoré sa výborne adaptovali na&nbsp;život v&nbsp;severnej polárnej oblasti.

Slovenský fotograf žil medzi ľadovými medveďmi: Radšej by sa nechal zožrať, než do nich streliť

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Slovenský fotograf žil medzi ľadovými medveďmi: Radšej by sa nechal zožrať, než do nich streliť

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Navštevujú farmárov na celom svete: Arabicu ohrozujú klimatické zmeny, káva bude drahšia

Na Slovensko prišiel z vyspelého mesta do totálnej chudoby, nešetril ani Gašparoviča

Upracoval sa na smrť: Uhorského ministra Barossa volali Slovenský černoch, viac ho ctia Maďari

Palcáty a krv: Prečo Jáklov film Žižka púta toľko pozornosti? Dôvodov je niekoľko

No Name na chodníku slávy! „Neexistujú malé mestá, sú len malí ľudia,“ reaguje Igor Timko

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás