Štyri razy si zlomil kľúčnu kosť, raz ruku, polámal rebrá a pred tromi rokmi aj lícnu kosť, keď ho Pyšný páv na jednej z prekážok zhodil zo sedla a za ním cválajúci Tymian sa kopytom po­tkol o jeho tvár. Ani na chvíľu však slovenský džokej Lukáš Matuský neuvažoval o tom, že by sa dostihového športu vzdal. „Nejde to, jazdenie milujem. Keď na tom koňovi cválate a skáčete, je to úžasný adrenalín. Zážitok,“ vraví džokej Lukáš Matuský, tohtoročný víťaz 130. ročníka Veľkej pardubickej v sedle Hegnusa. Slovenský džokej sa na najťažších prekážkových dostihoch na starom kontinente tešil z víťazstva po dlhých 28 rokoch.

Osemnásť rokov v sedle

Naposledy uspel Jaroslav Brečka s Quirinusom. Muž, aj vďaka ktorému v Šajdíkových Humenciach v tom čase deväťročný Lukáš objavil lásku ku koňom. „V pätnástich som si spravil amatérsku licenciu a od roku 2002, keď som v Bratislave sedel v sedle Nirpet Housa a hneď na prvý raz vyhral, pretekám. Hrával som chvíľu aj futbal, ale keď som sa mal rozhodnúť, vyhrali to kone,“vraví Matuský, ktorý v kariére absolvoval už vyše tisícky dostihov, 185 z nich vyhral.

Väčšinu v prekážkových dostihoch, ku ktorým má dnes bližšie než k rovinovým. „Viac ma to baví. Je to väčšia zábava. No rozhodlo aj telo. Meriam 186 cm a ako mi pribúdali roky, aj hmotnosť išla hore. V rovinových dostihoch je základná váha džokeja 58 kíl, ale sú dostihy aj s nižšou hmotnosťou. Ja vážim dnes tak 63. Cez zimu aj o desať viac, ale už to viem rýchlo zhodiť, aby som bol od apríla do októbra nachystaný na sezónu,“vraví Lukáš.

V GALÉRII si pozrite dojímavé  foto Lukáša s matkou>>

Nepreteká profesionálne. Popri tréningoch a pretekoch maká na zmeny vo fabrike v Lozorne. „Vyrábam vo Volkswagene nádrže do áut. Už dva roky. Týždeň mám ranné, týždeň poobedné, týždeň nočné. A popritom jazdím. Keď mám ranné, na koňa sa nedostanem. Musím si vystačiť s trenažérom. Keď poobedné, jazdím ráno, potom mám hodinku oddych a idem do roboty. A keď nočné, chodím jazdiť do Bratislavy rovno z nej,“priznáva otvorene.

Jazdné a päť percent

Z jazdenia sa podľa jeho slov vyžiť nedá. „V Česku si dokážem na jazdnom zarobiť tak okolo 5-tisíc českých korún za míting, plus berieme päť percent z odmeny, ak dôjdem do cieľa na dotovanom mieste,“ vysvetľuje Lukáš. Víťazný kôň v aktuálnom ročníku Veľkej pardubickej zarobil svojmu majiteľovi 1,2 milióna českých korún (v prepočte vyše 43-tisíc eur).

Lukáša však nadchýnal najmä fakt, že sa mu to na piaty pokus konečne podarilo. „Také dostihy sa nevyhrávajú každý deň. Už sa mi to nemusí pošťastiť vôbec. Bol to krásny, silný triumf. Očami som tlačil Hegnusa do cieľa. Smutné však je, že som si to nemohol užiť pred divákmi. Nebolo komu zakývať,“ vravel Matuský a ďakoval českým dostihovým legendám Františkovi a Radkovi Holčákovcom, ktorí mu dali šancu jazdiť kone z ich stajne vo Velkých Karloviciach. „Jazdím aj pre iných, ale oni dvaja majú prednosť. Som rád, že si ma všim­li. Bez nich by som sa tak vysoko nedostal.“

Doma v Malackách

S Hegnusom pretekal Matuský v Pardubiciach prvý raz v živote. „Bol som si však na neho dva razy sadnúť, aby som si ho ‚ošahal‘,“ vraví Lukáš svojou typickou záhoráčtinou. „Dobrému džokejovi to stačí, aj keď ja sa snažím vždy si aj napozerať videá, aby som pred štartom vedel, čo od neho môžem očakávať. Niekedy mám však na zžitie s koníkom naozaj len tých 5-10 minút pred štartom. Ale s tým si musíte poradiť,“ vraví šťastný otec čoskoro dvojmesačného Maxima.

V GALÉRII si pozrite dojímavé  foto Lukáša s matkou>>

S priateľkou Andreou Suchovskou-Broszovou ho vychovávajú v útulnom rodinnom dome v Malackách. Žiaľ, už bez pomoci Lukášovej mamy Dagmar, ktorá v septembri vo veku 55 rokov podľahla zákernej rakovine. „Aj Andrea sa o mňa bojí, ale keď­že tiež kedysi jazdievala, vie, čo to znamená. Mama sa chvíľu aj chodila pozerať, ale potom to už nezvládala. Tak sa bála,“ priznal Lukáš.

Na smútok z jej straty zabúdal aj vďaka dostihom. Štyri dni po jej pohrebe vyhral v talianskom Merane skokanské dostihy s dotáciou 60-tisíc eur. „Mám to tam rád. Nádherné prostredie. A z Malaciek je to len osemsto kilometrov. Malina,“hovorí náš v súčasnosti najznámejší džokej.

Taxis? Len ďalšia prekážka

Aj na 130. Veľkej pardubickej prišlo k nešťastiu. Na legendárnej Taxisovej priekope - sedem metrov dlhom skoku a cez meter a pol vysokom živom plote - zahynul už v poradí dvadsiaty piaty kôň. Väzy si tam zlomil Sottovento, ktorého na slávne preteky pripravoval ešte slávnejší jazdec a tréner Josef Váňa. „Je to šport, čo už,“ snažil sa to brať s nadhľadom smutný Váňa.

Sociálne siete sa hneď po páde a oznámení o Sottoventovom úhyne znovu zaplnili kritikou na dostihový šport a špeciálne Taxisovu priekopu, no Matuský s ich názorom zďaleka nesúhlasí. „Sú to všetko ľudia, ktorí tomu nerozumejú. Je to taká istá prekážka ako všetky ostatné, len na ňu musí byť kôň pripravený a doskočiť ďalej. Nesmie na ňu ísť ani rýchlo, ani pomaly. Sottovento bol nerozvážny a stalo sa to, čo sa stalo. Každý rieši len taxis, ale kone musíme občas usmrtiť aj na rovinových dostihoch. Keď je zranenie nohy fatálne,“ tvrdí.

Strach vraj Matuský nemá. Inak by pretekať nemohol. „Pádov som mal veľa, ale musíte sa otriasť a ísť ďalej. Niekto raz spadne a už sa v živote na koňa neposadí. To však nie je môj prípad. Bez jazdenia a toho adrenalínu by som nevydržal. Sám som zvedavý, ako dlho budem môcť pri tomto športe zostať, ale verím, že ešte dlho,“prezradil nám Matuský. „Korona nám však tento rok urobila v kalendári poriadnu šarapatu,“vravel po najkrajšom dostihovom trium­fe v kariére. „Mám rád ty Pardubice, dobre sa mi tam jazdí,“ dodal na záver vo svojej typickej záhoráčtine.

V GALÉRII si pozrite dojímavé  foto Lukáša s matkou>>