Tip na článok
Raj gamblerov: Ak neviete, čo s peniazmi, tu vám veľmi rýchlo ukážu, ako ich minúť.

Sme národ milionárov? Hracie automaty zhltnú ročne miliardu eur

Vytlačiť hracie automaty z obcí a miest je podľa nového zákona ťažšie. „Hazard má opäť zelenú,“ sťažujú sa starostovia.

Galéria k článku (5 fotografií )
V Beluši ich nechcú: „Rozhodnutie o zákaze automatov vyplýva z vôle občanov a my ju budeme radi rešpektovať,“ hovorí starosta Ján Prekop.
Na výber: Čo je lepšie? Ožobračovaní ľudia alebo bohatšie mesto? pýtajú sa chlapi v podolínskom podniku.
Predná hora: V zámočku, v krásnom prostredí Muránskej planiny, gambleri hľadajú cestu naspäť do normálneho života.

Romanova hráčska kalvária sa začala, keď mal desať rokov. Vtedy v jednej z krčiem na strednom Slovensku prvý raz rozkrútil valce vo „výhernom“ automate. Závislý začal byť v štrnástich. Požičiaval si, kradol, rozpredával veci svojich rodičov. Dnes je dospelý, na krku má dlhy u známych i nebankoviek a tretíkrát sa pokúša zachrániť v liečebni na Prednej Hore.

„Pre závislosť som stratil priateľov, zničil život rodine, skončil v base,“ vyratúva. Napriek všetkému sa k automatom opakovane vracia. Túžba po hre je neprekonateľná a blikajúci jackpot je pre neho, akoby mal pred očami krásnu ženu. „Môj mladší brat tomu prepadol tiež. Nedávno už ťažobu dlhov nezvládol a hodil sa pod vlak. Zakázal by som to úplne. Nie je predsa normálne, aby štát a podnikatelia žili z nešťastia ľudí!“

Predná hora: V zámočku, v krásnom prostredí Muránskej planiny, gambleri hľadajú cestu naspäť do normálneho života. Foto: Peter Galan

Národ milionárov?

Vlani sme na Slovensku mohli narátať vyše 22 500 automatov a videoterminálov. Od januára do novembra do nich hráči nahádzali takmer 1,2 miliardy eur a prehrali vyše tristosedem miliónov! Pre lepšiu predstavivosť, v starých korunách prišli hráči o viac ako deväť a pol miliardy! Štát si na gambleroch prilepšil približne o 64 miliónov eur, obce získali takmer 26 miliónov.

Nedávna novelizácia zákona o hazardných hrách klepla po prstoch mestským a obecným zastupiteľstvám, ktoré sa prostredníctvom všeobecnozáväzných nariadení rozhodli obchod so závislosťou na svojom území zrušiť. Majú necelých šesť mesiacov, aby získali podpisy od tridsiatich percent oprávnených voličov, ktorí nesúhlasia s prevádzkovaním výherných hracích prístrojov.

Dôvodom však nesmú byť zmarené životy, krach rodinných rozpočtov či rozvrátené vzťahy, ale len „narúšanie verejného poriadku“. Ak obce potrebné podpisy prostredníctvom petície nezískajú, automaty sa k nim môžu vrátiť.

O niečo ťažšie to budú mať aj podnikatelia. Na uliciach už nebudú môcť svetelnou reklamou avizovať výšku možnej výhry, zvyšujú sa im poplatky a odvody, budú sa musieť postarať o stavebné úpravy hracích priestorov. Toto však v konečnom dôsledku aj tak zaplatia len hráči a o boji proti závislosti nemožno hovoriť ani náhodou.

Nepovolíme!

Sabinov, Stará Ľubovňa, Beluša, Podolínec, Dobšiná. To je niekoľko lastovičiek, kde by ste výherné prístroje hľadali zbytočne. Niektorým zástupcom ľudu síce novelizácia narobila vrásky na čelách, ale starosta šesťtisícovej Beluše Ján Prekop sa neobáva, ako u nich petícia dopadne.

„Máme čas do júna, ale už teraz za mnou chodia občania, ktorí ju chcú iniciovať,“ tvrdí. „Pokojne by sme nazbierali aj päťdesiat percent. Veľké mestá však asi nemajú šancu. Tam žijú ľudia v anonymite a tvária sa, že to nie je ich problém. Ale veľmi ľahko môže byť.“

Jednorukých banditov, ako sa výherným automatom kedysi hovorilo, tu eliminovali pred pätnástimi rokmi. Po zlých počiatočných skúsenostiach ich z územia obce nekompromisne vykázali. A dodnes si nikto návrat tohto biznisu neželá. „Automaty nám priniesli rozvrátené rodiny, ľudí, čo prišli o dom či pozemky, kriminalitu,“ spomína. „Z desiatky prístrojov bol príjem do rozpočtu šesťstotisíc korún, čo nebolo málo. Ale nestálo to za pohľad do očí matky dvoch detí, ktorej manžel cestou z práce prehral celú výplatu a nemajú z čoho žiť. Viacerí sa pre závislosť dostali do veľkých problémov. Jedného dodnes hľadajú exekútori.“

„Rozhodnutie o zákaze automatov vyplýva z vôle občanov a my ju budeme radi rešpektovať,“ hovorí starosta Beluše Ján Prekop. Foto: Peter Galan

Starosta hovorí, že na neho vyvíjali tlak a isté finančné kruhy mu dokonca hrozili diskreditáciou. Tvrdí však, že sa nemá čoho báť. „Rozhodnutie o zákaze automatov na našom území vyplýva z vôle občanov a my ju budeme radi rešpektovať.“

Belušania, ktorých sme oslovili, sa netaja averziou voči hazardu. Stále si pamätajú, čo sa tu dialo. „Sme radi, že tu nie sú,“ hovorí Mária a Helena. „Chodila tam mládež aj ženáči, rozbíjalo to vzťahy. Podpíšeme petíciu proti.“ Aj majiteľka pohostinstva Eva Michalcová si myslí, že je im lepšie. „Mali sme automat rok. Finančne nám to pomohlo, ale nevyvážil sa tým fakt, že ľudia trpeli. Tí, čo chcú hrať, môžu ísť inde.“

Sociálky v debnách

Podolínec je svojím spôsobom špecifický. Mnohí obyvatelia sú totiž presvedčení, že hádzanie peňazí do automatov bola takmer výlučne záležitosť Rómov. Nielen z neďalekej Lomničky, ale i ďalších obcí. V Pohostinstve u Compeľa boli do konca minulého roka posledné z pôvodne takmer päťdesiatky prístrojov v meste.

Obsadených je pár stolov, keď otvoríme tému, zapájajú sa všetci vrátane čašníčky. Mesto vraj iba prichádza o peniaze. „Rómovia, lebo, povedzme si pravdu, ide hlavne o nich, hrať neprestanú,“ tvrdí jeden z mužov. „Každý mesiac dostanú hrču peňazí a prídu hrať. Ak je zatvorené, idú do Spišskej Belej, Kežmarku. Ale prečo tú hrču peňazí dostanú? Keby mali namiesto nich stravné lístky, tie by do automatov nemohli dať!“

Pridávajú sa ďalší. Obávajú sa, že pre absenciu príjmu z výherných strojov im mesto zvýši poplatky. „Teraz boli v Lomničke ľudia z vlády,“ nesie sa krčmou. „Vraj je tam 97-percentná nezamestnanosť. Ale všetci majú mobily, satelity, auto pri každej búde. Z našich peňazí. Tak nech tie sociálky a prídavky radšej nahádžu do automatov. Aspoň sa tak niečo dostane naspäť do rozpočtov.“

Majiteľ pohostinstva a mestský poslanec Jozef Compeľ si tiež myslí, že zákazom hracích automatov prišiel Podolínec akurát o 60-tisíc eur ročne. „V Lomničke je asi 2 600 Rómov a ďalší sú u nás i v okolitých dedinách. Predtým boli roztratení v niekoľkých herniach, teraz budú vonku. Keď sa oteplí, na námestí bude jedna veľká osada a my budeme za nich platiť všetko. Stoja nás minimálne desaťtisíc ročne. Vzhľadom na novú situáciu budeme musieť vonku vybudovať hygienické zariadenia.“

V zariadení o pár metrov ďalej však všetko vidia inak. „Toto bol jediný slušný podnik, kde nikdy automaty neboli,“ hovorí štvorica chlapov. „A je dobré, že už nie sú v celom Podolínci. Čo je podľa vás lepšie? Keď ľudia nebudú ožobračovaní alebo keď bude bohatšie mesto? To by si malo dať rady aj bez tých peňazí. V minulosti tu bolo toľko Rómov, že sme nemohli prejsť po chodníkoch a vyzeralo to tu ako v Las Vegas. Teraz ich je menej. Chodia tam, kde môžu hrať.“

Primátorka Podolínca je presvedčená, že súčasná novela zákona je pre obce obmedzujúca. „Hazard má opäť zelenú,“ tvrdí. Vzdať sa však nemieni. Všeobecnozáväzné nariadenie o zákaze automatov totiž ešte v roku 2011 iniciovali občania a po jeho uvedení do praxe ju navštívili samotní hráči a poďakovali sa. Sami by vraj neprestali. „Finančné prostriedky z prevádzkovania výherných prístrojov v meste vnímam ako určitý schodok, ktorý však mesto musí nahradiť z iných zdrojov. Grantov, sponzorských príspevkov alebo jednoducho šetrením.“

Liečba v raji

Cesty patologických hráčov vedú rôznymi smermi. Niektorí sa dajú na kriminálnu činnosť, iní skončia na ulici, vo väzení alebo si vezmú život. Len malé percento nájde silu vyhľadať odbornú pomoc. Vhodným zariadením je Odborný liečebný ústav psychiatrický (OLÚP) na Prednej Hore. V prekrásnom prostredí Muránskej planiny, v zámočku, ktorý tu v roku 1912 dal postaviť bulharský cár Ferdinand Coburg, sa pokúšajú vrátiť naspäť do normálneho života.

„Automaty by mali byť len v herniach, nie v každej krčme,“ hovorí primár II. oddelenia OLÚP Predná Hora Jozef Benkovič, ktorý dúfal, že novela zákona presadí práve túto možnosť. Ako psychiater a psychoterapeut sa gamblerom venuje už takmer pätnásť rokov. Počas svojich ciest po svete spoznal krajiny s rozličným prístupom k hazardu.

„Prvé automaty som videl ešte za socializmu v Alexandrii v Egypte, kde ich bola plná celá ulica. V severnej časti komunistickej Číny, kde som bol pred dvoma rokmi, som zas tento biznis nezaznamenal. Tam sa o deviatej zhasne a všetci idú spať.“ Podľa neho sú hazardné hry čierna finančná ekonomika štátov. Sú v nej veľké peniaze a keby aspoň polovica išla do zdravotníctva, vyzeralo by celkom inak. Za najväčší problém automatov pokladá ich prístupnosť. „Takmer žiadny gambler nezačínal v herni. Väčšinou išiel do normálneho podniku, dal si pivo a videl niekoho, kto vyhral. To môže byť pre začiatočníkov spúšťačom. A tak sa budú rodiť stále noví hráči.“

„Liečba závislosti nie je operácia slepého čreva, je to celoživotný problém,“ upozorňuje Jozef Benkovič. Foto: Peter Galan

Ťažké návraty

Závislosť nesúvisí s inteligenciou či so skúsenosťami. Na Prednej Hore sa už vystriedali právnici, doktori, inžinieri a popri nich aj ľudia s podpriemerným intelektom. K patologickému hraniu môže viesť genetická predispozícia, sociálne prostredie, osobnostné predpoklady, alkohol, drogy, nuda, nedostatok podnetov, túžba po adrenalínovom zážitku.

Hraním si ľudia riešia problémy v rodine, v práci alebo nedostatok peňazí, dúfajúc vo veľkú výhru. Nasleduje desivý kolotoč občasných výhier a čoraz častejších prehier, z adrenalínového zážitku sa stáva nočná mora, osobnosť hráča sa mení, začína si požičiavať, kradnúť, klamať, stráca pracovnú morálku, agresia sa strieda s depresiou.

Liečba stojí hlavne na psychoterapii. Pacienti v skupinách hovoria o hráčskej minulosti, s terapeutom hľadajú príčiny, prečo sa dostali tak hlboko, učia sa, ako sa brániť podnetom, ako zmeniť denný režim, ako dať do poriadku svoje fi nancie, riešiť krízové situácie v rodine či na pracovisku. Dvojmesačný liečebný pobyt vychádza takmer na 2 500 eur. To však nie je konečná suma. Viacerí sem prichádzajú opakovane.

„Liečba závislosti nie je operácia slepého čreva, je to celoživotný problém. Po nej musí prísť doliečovanie. Najlepšie výsledky obyčajne mávame až po druhom pobyte pacienta. Po dvoch rokoch z nich abstinuje zhruba 35 percent.“ Tí, čo to nezvládli, obyčajne podcenili pôsobenie sociálneho prostredia, účinok alkoholu, drog a mnohých priviedli naspäť k hraniu také podprahové podnety ako blikanie svetielok na herni, hudba z automatov alebo prostý cvengot mincí pri výhrach. Psychiater nám tvrdí, že samotní hráči by boli najradšej, keby sa automaty na Slovensku stali minulosťou.

Prehral rodinu

V terapeutickej miestnosti sa stretávame so skupinou patologických hráčov. S podmienkou zachovania anonymity hovoria svoje príbehy. Dvadsaťšesťročná študentka právnickej fakulty začala s automatmi pred štyrmi rokmi. Najprv ochutnala marihuanu a pervitín, ktorý jej ponúkol priateľ. Stala sa závislou a chvíle eufórie si spestrovala v herni. „Vždy, keď som si dala drogu, išla som hrať,“ spomína. „Došlo to tak ďaleko, že som musela prerušiť štúdium.“

Než prvýkrát otočila valcami výherných prístrojov, žila dobrý život. Jej okolie ju poznalo ako zodpovedné dievča. Preto jej hneď neprišli na domáce krádeže, prechádzali jej klamstvá, ktorými sa jej darilo získať doma peniaze, našla si prácu, ktorá jej slušne vynášala. Minula všetko. Tvrdí, že minimálne byt v Bratislave. „Musela som sem prísť,“ hovorí dievčina. „Chcem doštudovať a vrátiť sa do normálneho života.“

Marián zo západného Slovenska je, rovnako ako mladá právnička, presvedčený, že automaty by mali byť nanajvýš v jednom veľkom kasíne. On sám je príkladom toho, čo s človekom urobí obrovská výhra. „Za päťdesiatku som vyhral 28-tisíc eur,“ hovorí. „Neviete si predstaviť, čo nasledovalo. To bol skutočný ošiaľ. Robota šla bokom. Hral som stále. Jazdil som aj vyše sto kilometrov mimo mesta, len aby som opäť zažil ten pocit. Zakrátko som do automatov natlačil takmer všetko.“

Tridsaťsedemročný Ivan dlho nebol ochotný pripustiť si, že má problém. Až kým si neuvedomil, že jeho dlhy dosahujú takmer stopäťdesiattisíc eur. „Gambler vie dobre klamať a vďaka tomu sa dostane k peniazom aj pôžičkám,“ vysvetľuje. Nakoniec však príde čas, keď dlhy lepíte dlhmi a zrazu už nikto požičať nechce. Na rad prídu nebankovky aj s päťdesiatpercentnými úrokmi alebo úžerníci, ktorí si účtujú i sto percent. Potom už dlhy rastú závratným tempom. „Som bez práce a pravidelne sa mi ozývajú exekútori,“ dodáva. „Našťastie, priateľ, ktorý mi chce pomôcť, mi ponúkol dobrú robotu. Ak prestanem hrať.“

Štefan nám zase rozpráva o tom, ako si prehral rodinu. Manželka trpela devätnásť rokov. Dokonca sa mu pokúšala pomôcť. Ďalej už nemohla. Poslala Štefana z domu, jeho pätnásťročný syn sa s ním nebaví. „Ak máte šťastie, peniaze dokážete zarobiť, získať si však naspäť dôveru najbližších je veľmi ťažké. Pre mňa je toto jedna z posledných možností, ako sa vrátiť späť do normálneho života. Pretože to, čo som žil doteraz, normálny život nebol.“

VIDEO Plus 7 Dní