Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Slnkom zaliate okolie kláštora kapucínov medzi Turčekom a Kremnickými Baňami je posiate turistami. Je tu totiž nielen geografický stred Európy, ale aj nádherná príroda. Skupinku detí pri drevenej ohrade však oveľa viac zaujíma stádo pasúcich sa kráv. Mučia na seba vzájomne, pričom nie je jednoznačné, kto hlasnejšie. Starší posedia pri kríži a prameni, z ktorého tečie voda, len aby sa nepovedalo, alebo zájdu do kostolíka vyčnievajúceho spoza kamenných múrov. Všade vládne pokoj a pohoda. Kto by povedal, že pred pár dňami sa tadiaľto prehnala jedna z najsilnejších búrok za posledné roky? „Tam, asi kilometer, je tábor, kde to dieťa zabilo,“ ukazuje mladý motorkár smerom ku kamenistej poľnej ceste. „Jazdievam tadiaľ často a vídaval som ich stany.“ Dnes na Svätojánskej lúke, kde ešte pred týždňom stáli, nenachádzame nič. Len trávu, za ňou lesy a ešte o kúsok ďalej vidieť hladinu vodnej nádrže. Po tragickej udalosti, pri ktorej zahynul 6-ročný Jakub Tarčák, organizátori Letného indiánskeho tábora ukončili sezónu. Vo vyľudnenom areáli zostalo len niekoľko automobilov, opustené drevené stavby, prázdne stajne a na nádvorí malý krížik z halúzok s indiánskym perom. Na pamiatku malej obete.
<h2>Vražedná smršť</h2>
Dvanásť hodín pred osudnou nocou zo 16. na 17. augusta vydal Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ) výstrahu druhého stupňa. Neznamená to, že by všetci mali sedieť doma. Meteorológovia však za týchto poveternostných podmienok odporúčajú venovať zvýšenú pozornosť zmene počasia a&nbsp;riadiť sa zdravým rozumom. Tentoraz sa, žiaľ, ich predpoveď naplnila do bodky. Ako nám povedal Miroslav Šinger zo&nbsp;SHMÚ, to, čo na prelome dní prišlo, bolo na hornej hranici ich očakávaní. Vietor miestami dosahoval stokilometrovú rýchlosť, lámal stromy, vyvrátil lesné porasty, v&nbsp;neďalekej dedine doslova zoťalo 460-ročnú lipu.

V&nbsp;indiánskom tábore lejak očakávali a&nbsp;boli naň pripravení. Nie však na extrémnu veternú smršť, ktorá okolo polnoci skosila celý rad stanov. Niektoré odhodilo na desiatky metrov. Potom sa rozpršalo. Vyše sto detí a&nbsp;dvadsať vedúcich sa náhlivo presunulo pod prístrešok jedálne. Len tak, ako spali, v&nbsp;pyžamách, tričkách. „Zabezpečovali sme suché oblečenie, deky, spacie vaky a&nbsp;prvú pomoc pred tým, ako sa rozhodlo, čo bude ďalej,“ spomína jeden z&nbsp;organizátorov pobytu Milan Straka. „Po kontrole detí a&nbsp;zistení Jakubkovho ťažkého zranenia volali naši zdravotníci záchrannú službu. Časť zverencov sme hneď odviezli do rekreačného strediska v&nbsp;Turčeku, ostatní mali ísť do kláštora ku kapucínom.“
<h2>Noc sa zdala pokojná</h2>
O&nbsp;desivých okamihoch nám rozpráva aj jedno z&nbsp;dievčat, ktoré sa ako „Indiánka“ vracia do Turčeka už niekoľko rokov: „Večer sme išli spať neskoro, pretože sme hrali nočnú hru. Predtým, než som si ľahla, som nevidela žiadne náznaky blížiacej sa búrky.“ Zakrátko sa situácia zmenila. Zobudila sa, keď pocítila, že na ňu prší. Típí nad ňou zvalil vietor. „Počula som, ako nás vedúci zvolávajú do jedálne. Rýchlo som si schovala knihu do batoha, aby mi nezmokla. Potom som utešovala kamarátky, ktoré nevedeli nájsť svojho brata.“ Vtedy ešte o&nbsp;chlapcovi, ktorého smrteľne zasiahla ťažká konštrukcia stanu, nevedela. Nikto z&nbsp;nich nevedel.

Niektoré deti boli zranené, ostat­ní vrátane dospelých vystrašení, premočení a&nbsp;dezorientovaní. Šťastím v&nbsp;nešťastí bolo, že záchranné zložky dorazili v&nbsp;rámci možností rýchlo a&nbsp;starosta Turčeka dohodol táborníkom dočasné útočisko v&nbsp;kláštore.
<h2>Pomáhali všetci</h2>
„V&nbsp;tú noc som bol dlho hore a&nbsp;videl, ako sa spustil lejak. Voda sa nám do budovy liala aj cez vetračky, dokonca sa prerušila dodávka elektriny,“ hovorí nám predstavený kapucínov brat Peter. „Keď som zatváral okná, myslel som na deti v&nbsp;tábore. Ako to asi zvládnu. Viem, že v&nbsp;minulosti už prečkali viacero búrok, ale táto bola naozaj intenzívna. Azda najsilnejšia, akú som tu zažil.“
Pred jednou mu volal starosta Ján Telč. Či Indiánov prichýli. „Nevedel som, koľko ich bude, ale na tom nezáležalo. Bolo treba pomôcť. Pobudil som bratov, pripravili sme deky, suché oblečenie. Sami sme boli prekvapení, koľko teplých ponožiek sa u&nbsp;nás našlo. Všade sme rozmiestnili zapálené kahance, aby nikto potme neblúdil.“

Táborníkov privážali hasiči po skupinách. Vyčerpaných, v&nbsp;mokrých a&nbsp;zablatených nočných úboroch. „Myslím, že v&nbsp;tej chvíli sa už nebáli, vedeli, že sú v&nbsp;bezpečí,“ pokračuje predstavený. Uložili ich všade, kde sa našlo miesto. Na vrátnici, v&nbsp;knižnici, kaplnke, vo voľných izbách. Jednu miestnosť im uvoľnil manželský pár, ktorý sem prišiel na pár dní oddychovať a&nbsp;relaxovať. Namiesto odpočinku pomáhali, ako vedeli. Každý, kto mohol, priložil ruku k&nbsp;dielu. Ešte aj pustovníčka z&nbsp;neďalekej pustovne.
<h2>Dilema</h2>
Deti boli také zničené, že po teplom čaji a&nbsp;troche jedla zaspali. Dospelí nie. Tí nezažmúrili oka do druhého dňa. Kontrolovali zverencov, či sú v&nbsp;poriadku, zoznamy, či sú skutočne všetci, zdravotníci stáli pred kláštorom po celý nasledujúci deň pripravení zasiahnuť, keby bolo treba, a&nbsp;v&nbsp;neustálom nasadení bol aj posttraumatický tím.
„Záchranárom patrí môj obdiv, ako to všetko zabezpečili,“ hodnotí predstavený.
Zároveň si myslí, že v&nbsp;tábore nemali veľa možností, ako sa zachovať. „Neviem si predstaviť, že by sem prišli ešte večer so stovkou detí preto, že sa boja búrky. A&nbsp;keď sa už lejak spustil, nočný presun v&nbsp;tme po kamenistej ceste ku kláštoru mohol byť nebezpečnejší, než zostať pod prístreškom a&nbsp;počkať na pomoc,“ domnieva sa a&nbsp;dodá, že animátori a&nbsp;vedúci boli rovnako v&nbsp;koncoch ako ich malí Indiáni. „Spracovávali strašné udalosti veľmi ťažko. Podľa mňa by za takých podmienok nebola situácia iná v&nbsp;ktoromkoľvek tábore. Sme vo výške 860 metrov nad morom, počasie je tu drsnejšie a&nbsp;všetko sa zabezpečiť nedá. Zjavne robili, čo mohli.“

Nie je to prvýkrát, čo kapucíni obyvateľom indiánskeho tábora pomohli. „Pred časom sme im poskytli prístrešie počas prietrže mračien. Stalo sa to však za bieleho dňa a&nbsp;boli v&nbsp;tesnej blízkosti kláštora, pretože sa práve striedali turnusy,“ uzatvára brat Peter.
<h2>Útok na rodičov obete</h2>
Tragédia nenechala Slovensko chladným. Hlavne na internete vypukla ďalšia búrka, kde mnohí diskutujúci metali blesky a&nbsp;obvinenia proti organizátorom tábora. „Išlo o&nbsp;silný búrkový front, nie o&nbsp;miestnu záležitosť. Bola daná výstraha 2. stupňa! Nechávať šesťročné deti v&nbsp;týchto podmienkach v&nbsp;stane je trestuhodný diletantizmus,“ znel jeden z&nbsp;mnohých príspevkov. Ďalšie poukazovali na absenciu kamennej budovy, ktorá by v&nbsp;takýchto prípadoch poskytla bezpečný úkryt, alebo žiadali vyvodenie zodpovednosti.
Paradoxne tí, ktorí mali najviac dôvodov, aby poukázali na vinníkov - rodičia malého Jakuba -, sa snažili vášne skôr tlmiť. „Ďakujeme všetkým za prejavenú úprimnú sústrasť. Negatívne komentáre mažte čo najskôr, nikomu nepomáhajú. Ak môžeme mať skromné želanie, tak aby sa tento tábor neskončil. Jakubka nám to už nevráti, ale deti by nemali prísť o&nbsp;tie úžasné zážitky z&nbsp;tábora vrátane našich zvyšných dvoch detí,“ napísali na sociálnu sieť Ján a&nbsp;Danka Tarčákovci. Napriek tomu, že prežívali azda najťažšie chvíle vo svojom živote. Je neuveriteľné, že sa našli rozohnení diskutéri, ktorí za zmierlivý status surovo útočili aj na nich.
<h2>Nešťastie si vás nájde</h2>
Organizátorov indiánskeho zariadenia sa zastalo viacero rodičov. Podľa nich sa stalo strašné nešťastie, ktoré sa ťažko dalo ovplyvniť. „Moja dcéra tento tábor navštevuje od svojich desiatich rokov,“ hovorí nám Miroslava, jedna z&nbsp;matiek, ktoré sme oslovili. „Po skončení prvého pobytu odtiaľ nechcela odísť a&nbsp;odvtedy len počítala dni, kedy sa tam bude môcť vrátiť. Ako malá som sama absolvovala takýto typ tábora a&nbsp;dodnes z&nbsp;neho čerpám energiu. Nie je však pre tých, ktorí neznesú trocha nepohody.“

Ako pokračuje, človek, ktorý dni a&nbsp;noci pod holým nebom nezažil, ťažko pochopí. „Sú to pocity prijatia, celistvosti, radosti z&nbsp;návratu do prírody, precítenie živlov, behanie naboso po tráve, hviezdne nebo nad hlavou, priateľstvá, súdržnosť, autenticita.“
Jej dcéra bola aj v&nbsp;poslednom, tragickom turnuse. Búrku vraj neskôr zhodnotila ako normálny lejak, no o&nbsp;smrti chlapca sa dozvedela neskôr. Doma. Až potom na ňu dopadol smútok a&nbsp;ľútosť.
Miroslava tvrdí, že v&nbsp;stanovom tábore neočakáva žiadnu budovu ani autobus na evakuáciu. Myslí si, že ak sa má stať nešťastie, je jedno, kde v&nbsp;tej chvíli človek je.
„Hovorila som aj s&nbsp;rodičmi, ktorí, mali svojich potomkov na poslednom turnuse. Vidia situáciu tak ako ja,“ dodáva a&nbsp;internetovým kritikom odkazuje: „Pokojne si zabezpečte svoje ratolesti na sto percent, ale nemiešajte sa do toho, čo je dobré pre moje deti.“
<h2>Iná, než aké poznali</h2>
„Tragédia je pre nás čerstvá, stále sa pokúšame ju spracovať. Sám mám dve deti, a&nbsp;preto je to pre mňa o to ťažšie,“ hovorí opäť Milan Straka, ktorý bol v&nbsp;čase nešťastia na Svätojánskej lúke. Tvrdí, že na búrku boli pripravení tak ako vždy. Nebola prvá, ktorú zvládli. „Nevideli sme dôvod presúvať všetkých na základe aktuálnej predpovede. Nedáva zmysel táboriť na lúke a pred každou búrkou sa ísť niekam schovať. Náš tábor je zabezpečený proti výraznejším zmenám počasia. Opakovane sme prekontrolovali stany a ich kotvenie. Varovania i výstrahy sledujeme pravidelne. Zaznamenali sme ich každý rok niekoľko. Táto búrka však bola ako žiadna iná, ktorú sme zažili. Prišiel výnimočne silný náraz vetra. Trval len pár okamihov a prehnal sa táborom v úzkom, asi tridsaťmetrovom páse. Nikdy predtým sa nič podobné nestalo a ako sme sa neskôr dozvedeli, v tú noc vietor spôsobil extrémne škody na celom strednom Slovensku.“
K&nbsp;dispozícii mali 15-miestnu dodávku a&nbsp;ďalšie vozidlá s&nbsp;pohonom 4x4. Boli pripravení presunúť zverencov do bezpečia. No po príchode záchranárov prevzali organizáciu hasiči a&nbsp;použili vlastné vozidlá.
Pre nešťastie, ale aj preto, aby sa hrozná udalosť nezopakovala, cestovná kancelária sezónu indiánskych pobytov predčasne ukončila. „Chcel by som vyjadriť hlbokú a&nbsp;úprimnú sústrasť rodine a&nbsp;priateľom Jakubka Tarčáka. Táto tragédia zasiahla nás všetkých a&nbsp;Jakubko bude navždy s&nbsp;nami. Modlíme sa za rodičov, aby napriek veľkej strate našli silu žiť a&nbsp;ísť ďalej.“
Vyšetrovanie stále pokračuje a&nbsp;mieru zavinenia určí polícia. Nech však bude ich stanovisko akékoľvek, jedno vieme už dnes. Svet okolo nás sa dramaticky mení a&nbsp;extrémnych výkyvov počasia bude pribúdať. Zrejme sa veľmi skoro budeme musieť rozhodovať medzi bezpečím v&nbsp;našich domovoch a&nbsp;slobodou v&nbsp;prírode za cenu čoraz vyššieho rizika.
<h2>Čomu čelili</h2>
V noci zo 16. na 17. augusta cez naše územie postupoval studený front a očakávali sme, že sa môže sformovať aj rozsiahlejší búrkový systém, - sumarizuje meteorológ SHMÚ Miroslav Šinger. Predpoveď sa naplnila a búrkový systém postupoval v podmienkach, ktoré zvyšovali pravdepodobnosť silných nárazov vetra. „Tie dokážu strhnúť strechy, vyvrátiť silné stromy, zničiť veľkú časť lesa.“ Podľa neho, ak sme vo voľnej prírode, pri druhom a treťom stupni je potrebné situáciu neustále monitorovať buď cez aplikáciu, alebo telefonicky.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/smrt-detskom-tabore-taku-veternu-smrst-este-nezazili-stany-odhodilo-desiatky-metrov/2" target="_blank" rel="noopener">GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;</a></h3>
Ako pokračuje, pri extrémnych nárazoch vetra pri Turčeku zrejme nehrala rolu nadmorská výška, keďže rovnakú intenzitu dosahovali aj v&nbsp;kotlinách. K&nbsp;tomu, či organizátori tábora postupovali správne, sa odmieta vyjadrovať, pripomína však, že búrkový systém sa sformoval na rozhraní západného a&nbsp;stredného Slovenska, to znamená, že mali desiatky minút na vyhodnotenie rizík a&nbsp;reakciu. Ak, samozrejme, vývoj počasia neustále sledovali.

Smrť v detskom tábore: Takú veternú smršť ešte nezažili. Stany odhodilo na desiatky metrov

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Smrť v detskom tábore: Takú veternú smršť ešte nezažili. Stany odhodilo na desiatky metrov

Peter Galan

Súvisiace články

Na jachte so zľavou: Sulíkovi s rodinou priviezlo batožinu do Chorvátska auto SaS

Jadranské panstvo: Rodina obvineného Jozefa Brhela buduje megastavbu rovno pri pláži

Zahojený: Odvolaný riaditeľ kardiocentra vlastní vilu ako z telenovely

Podnikateľ na Jadrane: Bývalý minister obrany v prímorskom letovisku Bibinje buduje ostošesť

Časovaná bomba: Na výrobných linkách ide naozaj o zdravie. Roky to nikoho nezaujímalo

Jachtár Sulík: Minister s rodinou a kamošmi na vlnách Jadranu

Vylieč sa sám: Človek má schopnosť "vypestovať" si nové orgány a časti tela. Vrátane končatín

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás