Je studené sobotné ráno, zima sa opatrne zadiera pod nechty, vlhkosť preniká oblečením a kovová obloha nad nami neveští práve najkrajší začiatok víkendu. Pri futbalovom ihrisku na kraji Blatného postupne parkuje zopár džípov, offroadov i bežných „osobákov“. Partia chlapov v zelenom, skôr vyšších ročníkov, so „zlomenými“ puškami na pleciach postáva v skupinkách, pofajčieva, debatuje. Z kufrov vyskakujú lovecké psy a živo skúmajú terén. Všade, kde oko dovidí, je len mierne zvlnená rovina, polia, zopár nízkych porastov. Malé Karpaty v diaľke halí hustá hmla. „Čaká nás asi desať kilometrov šliapania za zverou. Žiadna veľká akcia. Každý si zastrelí jeden-dva kusy a ideme domov,“ prehodí dnešný vedúci poľovačky Ivan Dugovič.

Zarábajú inak: „Poplatkové poľovačky nerobíme,“ hovorí nám Ivan Dugovič. „Radšej si financie zabezpečujeme kultúrnymi a športovými akciami, alebo odchytom a exportom živých zajacov.“
Zarábajú inak: „Poplatkové poľovačky nerobíme,“ hovorí nám Ivan Dugovič. „Radšej si financie zabezpečujeme kultúrnymi a športovými akciami, alebo odchytom a exportom živých zajacov.“
Zdroj: Peter Galan

Niečo po ôsmej nechá chlapov nastúpiť a začne obvyklý rituál kontroly zbrojných preukazov a poľovníckych lístkov. Tentoraz je doplnený o minútu ticha za dvadsaťdeväťročnú kynologičku Darinu, ktorú pred pár týždňami zabila zablúdená guľka strelca, pre verejnosť stále neznámeho.

Ľudský faktor

Nedávna tragédia medzi poľovníkmi ustavične rezonuje a keď popri potoku zamierime k rozpadávajúcej sa konskej zvernici, dohadujú sa, ako k nešťastiu došlo a kto mohol byť strelec. „Nikdy nevieš, odkiaľ strela priletí,“ prehodí muž, ktorý sa podobnej poľovačky, ako bola  v bažantnici pri Mojmírovciach, zúčastnil. Tí, čo vedia, mlčia. Veď by toho poľovníka ukrižovali. „Bola to jedna z najhoršie organizovaných akcií, aké som zažil. Po výstrele vypukla hádka, dohadovanie, zisťovalo sa, kto kde bol v čase streľby.“ Okruh vinníkov zužuje dostrel brokovnice. Náboj síce doletí asi do vzdialenosti 350 metrov, ale zabiť dokáže na šesťdesiat, možno sedemdesiat. „Zrejme mu prázdny patrón vyhodilo a plný zabudol v nezaistenej zbrani,“ zhodnú sa niektorí. Spomínajú na podobné situácie, keď strely len tak-tak minuli ľudí. Nielen počas lovu. „Teraz som sa dozvedel, že pred pár dňami guľka zabila chlapa na duričských skúškach v Česku.“ Všetko sú to ľudské chyby, nezodpovednosť, neschopnosť rozmýšľať, zbytočné emócie. Leopold Dugovič, mimochodom autor súčasného poľovníckeho zákona, si vybavuje príhodu, pri ktorej mu stále nabiehajú zimomriavky.

Ranný nástup: Súčasťou obvyklého rituálu bola i minúta ticha za zastrelenú kynologičku Darinu.
Ranný nástup: Súčasťou obvyklého rituálu bola i minúta ticha za zastrelenú kynologičku Darinu.
Zdroj: Peter Galan

„Boli sme na hone na diviaky, v diaľke ešte zneli hlasy honcov, ozval sa výstrel, v húštine predo mnou som začul zvuk. Zaujal som palebnú pozíciu, čakal, čo sa objaví, prst na spúšti. Vtedy ide o okamihy. Naraz sa pár metrov pred mojou hlavňou objaví poľovník a kričí - ‚Ahoj, Leo!‘ Myslel som, že dostanem infarkt. Chlap strelil diviaka, nadšený zliezol z posedu a vbehol mi rovno do palebnej čiary!“ To sú momenty, na ktoré sa nezabúda, človek sa pýta sám seba, čo keby. Veď unáhlená rana môže v sekunde zmariť život. Sú tragédie mementom pre ostatných? „Možno pár dní,“ zaznie názor zo skupinky kráčajúcej pred nami. „To máš ako u vodičov. Každý týždeň zahynie na cestách niekoľko ľudí. Jazdí sa preto opatrnejšie? Tí, ktorí kašľali na predpisy, kašlú na ne naďalej.“

Len kohúty

Muži s brokovnicami sa pri vysokom zoschnutom trávnatom poraste roztiahnu do rojnice a postupujú proti sebe. Psy sa preháňajú priestorom medzi nimi a vyháňajú ukryté bažanty. Lov si doslova užívajú. Bez ťažkostí prekonávajú mierne členitý, husto zarastený terén, chvíľami skáču takmer do metrovej výšky. „Viacerí z nás sem chodia hlavne kvôli nim,“ prehodí poľovník vedľa nás medzi ojedinelými strelami nesúcimi sa vzduchom. Je to skôr akýsi pukot, akoby nad nami praskali balóny. „Toto je ich život. Chytať pachy, hľadať zver, vystavovať ju, nosiť ju lovcovi... Môj maďarský stavač dokáže aportovať pol dňa a stále vládze. Je nezničiteľný.“

Debatu preruší bažant letiaci z trávy do bezpečia k neďalekým stromom. Chvíľu splýva so sivou oblohou, ťažko ho identifikovať. Ivan Dugovič mapuje jeho pohyb s namierenou hlavňou, potom zareve: „Sliepka! Nestrieľať!“ Skloní zbraň a vysvetľuje nám, že samice vždy ušetria. Za svoj krátky život totiž dokážu vysedieť viac než tridsať mladých. Na druhej strane kohúty majú svoj hárem. Každý päť, šesť i viac sliepok.

Nedočkavé: Lovecké psy si poľovačky užívajú naplno. Niektorí poľovníci chodia na lov hlavne kvôli nim.
Nedočkavé: Lovecké psy si poľovačky užívajú naplno. Niektorí poľovníci chodia na lov hlavne kvôli nim.
Zdroj: Peter Galan

Aj keď, niekedy ani takáto ohľaduplnosť nepomôže. „Vlani boli také suchá, že škrupiny vajec stvrdli. Mladé sa z nich nedokázali vykľuť a doslova sa udusili,“ hovorí vedúci poľovačky.

Po pol hodine streľby psy prinesú len pár kusov pestro sfarbených operencov. Bývali časy, keď sa to tu bažantmi hemžilo. Dnes sú vzácne. Tie divé. Väčšina vtákov, ktoré sa na Slovensku ulovia, pochádza z bažantníc. To je však úplne iné mäso. „Prvýkrát v živote vzlietnu až počas lovu. Aj to len preto, aby vzápätí padli k zemi zasiahnuté výstrelom z brokovnice,“ dozvedáme sa.

Keď to nejde inak

Presúvame sa k obrovskému „holému“ poľu susediacemu s diaľnicou. Téma rozhovoru prirodzene smeruje k spoločným poľovačkám. Mali by to byť skôr stretnutia starých kamarátov, chvíle trávené pri rovnakej záľube, výmene skúseností, posedení po tom, čo sa chlapi dobre prevetrajú, zdolajú pár kilometrov a získajú pekný úlovok.

Žiaľ, dnes je z tejto záľuby v mnohých prípadoch len biznis a viaceré spoločné poľovačky dostali prívlastok poplatkové. Práve tam sa schádzajú aj poľovníci bez skúseností, dokonca bez poľovných lístkov. Ľudia bez vzťahu k prírode, zvieratám, ktorí si prídu len zastrieľať, predviesť sa, ukázať, aké zbrane si môžu dovoliť. Niektorí si zaplatia, iní dostanú takúto poľovačku do daru od obchodných partnerov. „Zažil som, že pri love na diviaky mal jeden doslova odstrelený zadok,“ spomína muž v našej skupine. „Pýtam sa strelca, čím strieľal. A on mi na to, že 300 winchester magnum. Na spoločnej poľovačke! Veď tá zbraň je na vzdialenosť 150 metrov ako kanón!“

Mimo dnešnej akcie sme si vypočuli niekoľko takmer hororových príbehov. Keď sa v bažantnici stretnú ľudia bez praxe, s prehnaným egom, netušiaci, čo ich zbraň dokáže, a strieľajúci na všetko, čo sa v kríkoch v ich dostrele pohne. Nepoznajú sa, nevedia, čo od seba môžu očakávať. „Pri jednej z takých poľovačiek som sa naozaj bál. Zaľahol som na zem a nad hlavou mi lietali guľky ako počas druhej svetovej,“opisuje skúsenosť poľovník, ktorý pri prvej príležitosti radšej zdupkal.

Ak si však aj tí skúsení chcú aspoň raz za čas vychutnať lov, neraz im nezostáva iná možnosť, než sa na takých podujatiach zúčastniť. „Poľovníkov je veľa, revírov málo. A viacero z tých, ktoré zostali, si sprivatizovali vplyvní a majetní. Normálne sa do nich nedostanete. Preto poľovníci z času na čas prijmú aj poplatkové. Niektorý prvý- aj poslednýkrát.“

Pravda je, že poplatkové poľovačky nemusia byť vždy len tvrdý biznis a chabá organizácia. Mnohé združenia si týmto spôsobom zabezpečujú zdroje na poplatky za revíry, krmivo pre zvieratá. „My to tak nerobíme,“ reaguje Ivan Dugovič. „Financie si zabezpečujeme kultúrnymi a športovými akciami, odchytom živých zajacov, ktoré exportujeme na takzvané osvieženie krvi.“ Ako dodáva, ak si ich členovia aj pozvú hostí, sami potom musia nechať pušky doma a dozerať na nich. Ak niekto poruší pravidlá, bez milosti ho pošlú domov.

Katastrofálne hospodárenie s pôdou

Počasie nie a nie sa umúdriť. Chlad preniká až do špiku kostí, vysoké topánky sa zabárajú do vlhkej pôdy polí. Náš zrak poteší až pohľad na stádo srniek, uháňajúcich v nádhernom galope pred nami. Pred diaľnicou prudko brzdia, niektoré v šmyku padnú na zem a chaoticky menia smer. Medzi brázdami sa kde-tu objaví bežiaci zajac, zaznie niekoľko výstrelov a zviera v kotrmelcoch končí životnú púť. Niektoré sa aj po zásahu dokážu dvihnúť a snažia sa uniknúť, to je však už úloha psov, aby ich dohnali a priniesli.

Poľovníci spomínajú na časy, keď tu počas jedinej poľovačky ulovili päťsto i viac poľných zajacov. Dnes sú radi, ak je to stovka za celú sezónu. A na iných miestach Slovenska je situácia ešte horšia. Predseda blatnianskeho poľovného združenia Jozef Milošovič spomína na časy, keď ako mladý chodieval na lov do revíru na Žitnom ostrove. „Bývalo tam množstvo bažantov, zajacov. Teraz? V celom chotári zostalo len pár kusov.“

Príčiny nám vzápätí vysypú jeho kolegovia. „Pozri okolo seba. Tie holé role, to je tragédia. Stovky hektárov, kde nie je nič. Navyše chemizácia. Do tejto zeme rýľom jamu nevykopeš. Je ubitá. Niekedy sa tu normálne hnojilo, teraz sa všetko rieši dusíkom.“

Leopold Dugovič si myslí, že príčinou je aj pretlak predátorov. „V minulosti sa tu strieľalo tisíc jarabíc, dnes ich už ani neuvidíte. Spevavce? Takmer žiadne! Čížiky, stehlíky, sýkorky... kde sú? My chránime zvieratá, ktoré sú na vrchole rebríčka a zabúdame na potravinovú základňu.“

Posledným dôvodom, prečo zvieratá hynú, alebo si hľadajú lepšie miesto na život, sú monokultúry. „Pred rokmi
poľnohospodári pestovali množstvo plodín, zvieratá si mohli vyberať, pestrosť potravy im zabezpečila odolnosť, imunitu. Dnes máme na dvesto hektároch repku olejnú, na dvesto zase kukuricu alebo slnečnicu. A dosť.“

Ľudia spojení s prírodou vo všeobecnosti pokladajú náš spôsob hospodárenia s pôdou za zlý. Bezmocne sledujú rozvrat celých ekosystémov, likvidáciu porastov - prirodzených úkrytov pre zver, len preto, že im zavadzajú -, škody po ťažkých mechanizmoch, ktoré pôdu kompletne oholia, a zužitkuje sa všetko. Zvieratá nemajú čo žrať, kde sa ukryť, kde hniezdiť. Utekajú, vymierajú, degenerujú... a divinu nám dodávajú hlavne zverofarmy alebo ich vozíme zo zahraničia.

Hlavný problém je neskúsenosť

V nohách máme pekných pár kilometrov, brodenie repkovým poľom si už užívajú hlavne psy. Poľovníci sa pokúšajú dostať ešte aspoň niekoľko bažantov, z ktorých sa viaceré strácajú za frekventovanou diaľnicou. Neskoro popoludní sa lov končí. Chlapi vešajú do špeciálne upraveného prívesu zopár bažantov a približne štvorkilové poľné zajace. Je to vraj skvelá pochúťka a jeden vystačí na dobrý obed pre celú rodinu. Aj s dupľou. Šesťročná Jita, weimarský stavač, pozerá trochu vyčítavo smerom k nám. Ňufák sa jej jemne trasie, ako zachytáva okolité pachy. Ešte by lovila. Poľovníkom však stačí. Plán splnili, každý má svoj úlovok, je čas posedieť, porozprávať sa, vychutnať si víkendovú pohodu s kamarátmi.

Cestou späť hovoríme o tom, čo robí poľovníkom zlé meno vo verejnosti. Leopold Dugovič si myslí, že je to nepochopenie. „Mnoho ľudí vníma poľovníkov ako tých, ktorí len zabíjajú a oni málokedy dostanú priestor na vyjadrenie. Navyše, napriek tomu, že ich je šesťdesiattisíc, nedokážu sa dať dokopy a vysvetľovať. Napríklad to, že poľovníctvo nie je len lov, ale aj staranie o revír, regulácia, prikrmovanie a starostlivosťo zver.“

Samozrejme, poplatkoví a „občasní“ lovci im na dobrom mene nepridávajú. Tento fenomén však nie je slovenský výmysel. Je populárny rovnako v zahraničí. Takisto dochádza k tragédiám. „To, čo sa stalo pri Mojmírovciach, bola súhra mnohých okolností, ku ktorým mohlo dôjsť kedykoľvek a kdekoľvek,“ hovorí Jozef Milošovič. „Tridsať rokov som žil v Rakúsku a nešťastia sa diali aj tam.“

Problém je, že neskúsených poľovníkov naozaj pribúda a mladým mužom chýba vojenská služba, kde získali prax v narábaní so zbraňami. Dnes si ľudia kupujú poľovačky po absolvovaní niekoľkých kontrolných strelieb, čo sa nedá porovnať s rokmi praxe v lesoch. „Keď sme pred tridsiatimi rokmi začínali, žili sme s prírodou, trávili čas v revíroch, učili sme sa všetko od piky. Teraz málokto prečíta jednu poľovnícku knihu a mladí sa orientujú skôr na športovú streľbu. Ja sám by som spoločnú poľovačku, kde lovcov nepoznám, určite oželel.“

Podľa predsedu je problém aj v znížených nárokoch na získanie poľovných lístkov. Niekedy to bolo ako na maturitách, kde si kandidát vybral otázky a musel priamo odpovedať skúšajúcim. Teraz sa všetko rieši cez online systém. Stačí absolvovať testy, ktoré sú prístupné na internete. Praktická príprava nie je takmer žiadna. Ak ľudia nemajú prax, sú plní emócií, chýba disciplína a rešpektovanie pravidiel, stačí malá chyba. „Potom, keď strela vyletí, už sa nedá vrátiť,“uzatvára Jozef Milošovič.