Tip na článok
Hrad Devín bol dôležitou veľkomoravskou obrannou pevnosťou nad sútokom Dunaja a Moravy. Vpravo socha Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu.

Smrť Svätopluka vyvoláva otázniky, o jeho bystrej hlave niet pochýb

Svätopluk mal na sklonku života povesť najmocnejšieho vladára východnej časti strednej Európy.

Galéria k článku (5 fotografií )
Na Nitrianskom hrade: Archeologický výskum môže výrazne prispieť k poznaniu histórie jedného z najstarších kamenných hradov na Slovensku. Unikátnym nálezom bolo objavenie malty ešte z čias Veľkej Moravy.
Knieža Rastislav: Svätopluk ho zajal a vydal Karolmanovi, synovi Franského kráľa.
Predloha: Opera Eugena Suchoňa s názvom Svätopluk na pôde Slovenského národného divadla mala premiéru naposledy v roku 2008.

Názory na jeho charakter a spôsob panovania môžu byť rôzne, no v našich stredovekých dejinách nenájdeme významnejšiu osobnosť, než bol Svätopluk. Počas svojej vlády pripojil k Veľkej Morave nielen Čechy, Panóniu a Potisie, ale aj časť dnešného Poľska a územie polabských Srbov. Na sklonku života mal povesť najmocnejšieho vladára východnej časti strednej Európy.

Hoci formálne nebol nikdy korunovaný, v dobových záznamoch nazývali jeho Veľkomoravskú ríšu kráľovstvom a mnohí ho považovali za prvého slovanského kráľa. O titul pre Svätopluka sa pred časom v súvislosti so sochou na nádvorí Bratislavského hradu viedli vášnivé spory. Nezhodli sa historici, nieto ešte politici.

Nitrianske knieža

O Svätoplukovej mladosti toho veľa nevieme. Ani len dátum jeho narodenia nie je známy. Vie sa však, že pochádzal z rodu Mojmírovcov a koncom päťdesiatych rokov deviateho storočia sa ako dvadsaťpäťročný stal so súhlasom svojho strýka Rastislava údelným kniežaťom v Nitre. Rastislav zveril synovcovi správu nad východnou časťou svojej ríše v domnení, že spolu budú ľahšie čeliť nepriateľom - Frankom - na čele s Ľudovítom Nemcom. No nerátal s jeho ambíciami.

Svätopluk si rýchlo vybudoval početnú družinu a začal si upevňovať pozície. Pustil sa rozširovať hranice Nitrianskeho kniežatstva. Najprv smerom na východ a juhovýchod, kde nenarážal na odpor Frankov. Správal sa pri tom čoraz nezávislejšie od strýka. Niektoré zdroje hovoria, že mal v úmysle strýka z moravského stolca zosadiť.

Rastislav sledoval jeho počínanie s čoraz väčšou nevôľou. A keď napokon Svätopluk začal vyjednávať s jeho dlhoročnými rivalmi Frankmi, pohár trpezlivosti pretiekol. Rastislav sa rozhodol zakročiť a synovcove plány prekaziť. Ako bývalo v tých časoch zvykom - kruto a nemilosrdne. Pozval synovca na hostinu, kde sa chystal zavraždiť ho. Potom mienil opäť prevziať vládu nad Nitrianskym kniežatstvom.

Kto z koho

Svätopluk sa o strýkových plánoch dozvedel. Pozvanie však neodmietol. Na hostinu prišiel, no rýchlo sa pobral preč, vyhovoriac sa, že ide na lov. Rastislav ho začal prenasledovať. Svätopluk ho potom vlákal do pasce, zajal a vydal Karolmanovi, synovi franského kráľa Ľudovíta Nemca.

Niektoré pramene dokonca uvádzajú, že Karolmanovi ľudia pomáhali Svätoplukovi Rastislava zajať. Tak či onak, Rastislav skončil v Regensburgu v rukách svojho najväčšieho rivala. A hoci zhromaždenie veľmožov požadovalo jeho smrť, Ľudovít Nemec Rastislavov život ušetril. Dal ho však oslepiť a doživotne zatvoriť v jednom z bavorských kláštorov.

Svätopluk veril, že po strýkovom zajatí bude vládcom Moravského aj Nitrianskeho kniežatstva. Lenže ani jeho plány nevyšli. Možno mu to Karolman aj sľúbil, no slovo nedodržal. Rastislavovu ríšu, naopak, vydrancoval a dosadil tam svojich ľudí - grófov Wilhelma a Engelšalka. Svätopluka neskôr obvinil z vierolomnosti a dal ho uväzniť.

Prefíkaný

Svätopluk by asi skončil zle, keby práve vtedy nevypuklo v niekdajšej Rastislavovej ríši povstanie proti Frankom. Karolman ponúkol Svätoplukovi slobodu, ak mu pomôže poraziť vzbúrencov. Prefíkaný Svätopluk jeho návrh naoko prijal, no len čo sa ocitol s vojskom na území Moravy, obrátil sa proti Frankom.

Uštedril im zdrvujúcu porážku. A postavil sa na čelo celej ríše, ktorá sa stala známou ako Veľkomoravská. Nad franskými vojskami potom Svätopluk zvíťazil ešte niekoľkokrát. Na následných mierových rokovaniach dosiahol uznanie samostatnosti a nezávislosti. V ďalších rokoch potom hranice Veľkej Moravy úspešne posúval všetkými smermi a stal sa vážnym súperom Východofranskej ríše.

Aký bol?

Vierolomný a krutý či bystrý, rozvážny a láskavý? Aký vlastne Svätopluk bol? Kto mal pravdu, komu veriť viac?

„Zomrel nešťastne Svätopluk, vojvoda Moravanov a pošva všetkej vierolomnosti, keď dychtiac po ľudskej krvi obchádzal všetky susedné krajiny a privádzal ich ľsťou a klamom do zmätku. Nakoniec vyzýval svojich ľudí, aby neboli priateľmi mieru, ale skôr zotrvávali v nepriateľstve k susedom,“ napísal regensburský pokračovateľ Fuldských análov o konci veľkomoravského vládcu.

Iný názor mal opát Regino z Prümu, žijúci v rovnakom období. O roku 894 zaznamenal: „Asi v tomto čase zomrel Svätopluk, kráľ moravských Slovanov, muž medzi svojimi najrozvážnejší a duchom najbystrejší.“ Byzantský cisár Konštantín VII. sa vyjadril, že „Svätopluk, vládca Moravy, bol udatným mužom, ktorého sa obávali všetky susedné národy“.

Časť pravdy má každý. Keby Svätopluk nebol dostatočne odvážny, ale i rozvážny, chytrý aj tvrdý, nesedel by tak dlho na tróne a nezveľadil by ríšu ako nik pred ním. Súvisí to s jeho schopnosťami nielen vo vojenskej, ale aj v politickej sfére, ktorá bola aj vtedy plná vierolomnosti. Vládnutie si v tých časoch vyžadovalo neodkladne, energicky a často aj veľmi kruto riešiť rôzne situácie. Pochopiteľne, že z pohľadu porazených to boli krivdy vyvolávajúce nevôľu.

Nejasná smrť

Okolo Svätoplukovej smrti je viacero legiend. Najrozšírenejšia hovorí o zomierajúcom starom vladárovi a jeho múdrom odkaze. Keď cítil, že už dlho na tomto svete nebude, zavolal si svojich troch synov, aby medzi nich rozdelil mocnú a rozsiahlu Veľkomoravskú ríšu.

Skôr ako to urobil, dal im poslednú radu do života. Vzal tri vŕbové prúty, zviazal ich a podal najstaršiemu Mojmírovi, aby ich zlomil. Keď to nevládal, dal ich druhému, Svätoplukovi, a napokon aj tretiemu, Predslavovi. Synovia zviazané prúty zlomiť nedokázali. Potom dal každému po jednom prúte, aby to skúsili znovu. Zvládli to ľahko. Na tomto príklade otec synom ukázal, že kým budú držať spolu ako ten zväzok prútov, budú nepremožiteľní, no keď sa rozdelia, nepriateľ ich ľahko zdolá.

Toto je najpretrvávajúcejší mýtus o Svätoplukovi. Je to však len legenda. Dokonca veľmi stará legenda, známa už z čias pred naším letopočtom. V prípade Veľkomoravskej ríše sa len potvrdila jej múdrosť a pravdivosť. Svätoplukovi synovia po otcovej smrti začali medzi sebou bojovať a mocná ríša sa rozpadla. Stalo sa, ako zomierajúci panovník predpovedal. Spojené kmene starých Maďarov ich porazili jedného za druhým a Veľká Morava na začiatku desiateho storočia celkom zanikla.

Druhá verzia o Svätoplukovej smrti vychádza z Kosmasovej kroniky napísanej okolo roku 1125. Hovorí, že starnúci panovník opustil jedného dňa vojenský tábor a utiahol sa medzi pustovníkov pod Zoborom. Predtým zabil svojho koňa a zakopal svoj meč. Mnísi ho prijali medzi seba. O tom, kto vlastne je, sa im vraj zdôveril až tesne pred smrťou.

Tretia verzia pochádza z kroniky Šimona z Kézy. Podľa nej Svätopluk zahynul v boji s vojskami starých Maďarov. Odborníci si však myslia, že v skutočnosti nešlo o Svätopluka, ale o jeho syna. Pozostatky najslávnejšieho slovanského panovníka sa nikdy nenašli.

VIDEO Plus 7 Dní