Keby o tejto záhrade niekto natočil film, diváci by neverili, že je podľa skutočnej udalosti. V tom príbehu je všetko - láska, peniaze, odlúčenie, vojna, strata domova, smrť. A čarovné miesto zabudnuté na sedemdesiat rokov, ktoré zarástlo kríkmi a jeho stavby schátrali. Práve teraz ožíva. Hlavne vďaka entuziazmu Zuzany Stanovej a jej nádeji, že Prügerova záhrada sa raz otvorí pre ľudí.
Za kríkmi a odpadkami
Priestor za nenápadnou bránou v uličke pri bratislavskom Horskom parku je už z veľkej časti vyčistený. Keď sa dobrovoľníci presekali kríkmi, náletovými drevinami, haldami odpadu a vysokou trávou, odhalili ovocné stromy, černice, kúsok lesa, pozostatky pergoly, štyri staré skleníky s prepadnutými strechami a tehlový záhradný domček. A dokonca aj mokraď. Do záhrady sa kedysi dalo vojsť aj z vily na Havlíčkovej ulici, v ktorej Prügerovci bývali. Dnes je budova v súkromných rukách a brána do záhrady je zamknutá. No pred rokmi prechádzali členovia rodiny tadiaľto do záhrady. Prechádzali sa tu, pestovali kvety a vo vyhrievaných skleníkoch aj zeleninu pre hotel Carlton - Savoy, ktorý vlastnili. Okolo roku 1947 rodina z Československa odišla. Pravdepodobne pred nastupujúcim komunistickým režimom. Nič ju tu nedržalo. Henry Prüger, predtým svetobežník, bol už dávno mŕtvy, ešte v roku 1929 spáchal samovraždu priamo v budove hotela Carlton. Jeho manželka Helen Chapmanová pochádzala z Londýna, tam sa s Henrym kedysi aj zoznámili. Rodina sa vrátila do Spojeného kráľovstva. A záhrada zostala opustená.
V GALÉRII si pozrite fotografie Prügerovej záhrady>>
V roku 2012 darovalo cyperské veľvyslanectvo bratislavskému Starému Mestu sto cyperských borovíc. „Dostali sme za úlohu nájsť miesto, kde ich vysadiť. Kamil Procházka navrhol dať ich do Prügerovej záhrady. Kde, rozmýšľala som. Veď som v Starom Meste poznala každý dom, každé zákutie, je to moja záľuba ešte z pubertálneho obdobia,“ rozpráva Zuzana Stanová. „Keď ma sem zobral, skoro som odpadla. Zostala som v nemom úžase. Toto tu leží sedemdesiat rokov? Bolo to obdobie, keď sa všetko rozpredávalo a každý voľný kúsok zastaval. A zrazu tu bol tento úžasný verejný priestor.“
Projekty v počítači
Prügerovci vilu a záhradu pred odchodom z krajiny predali, zrejme pod cenu. Sedemdesiat rokov stála ako pripomienka starých čias. Trochu sa o ňu starala rodina Bučkovcov, záhradníkov právnika Wallnera, ktorý spravoval záležitosti Prügerovcov po ich odchode z krajiny. A profesor Ivan Hulín, ktorý v areáli vlastní malý fliačik zeme, ho pravidelne kosí a chodieva si tam oddýchnuť na lavičku pod stromom.
Zuzana Stanová a desiatky dobrovoľníkov začali pozemok čistiť. Vyniesli odtiaľ päťdesiat ton odpadu. V domčeku objavili dobový nábytok, športové vybavenie, oficiálne listiny a množstvo rodinnej korešpondencie Prügerovcov.
Nadšení dobrovoľníci pokračovali. Zháňali peniaze, granty, partnerstvá. Na spoluprácu prizvali Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity, Národný trust a pár ďalších mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú záchranou zelene, aj subjekty zo súkromného sektora. Vznikol projekt revitalizácie záhrady a citylightová kampaň, v ktorej mohli obyvatelia Bratislavy hlasovať o jej finálnej podobe. Bola to maľovaná kampaň. Výtvarník Igor Hrnko namaľoval štyri obrazy Henryho Prügera pri štyroch aktivitách, ktorým sa podľa dobových záznamov v záhrade určite venoval. Na základe hlasovania verejnosti aktivisti upravili projekt. Podarilo sa získať grant z nórskych fondov a bratislavské Staré Mesto prisľúbilo revitalizáciu dofinancovať.
No v roku 2015 prišla žaloba zo strany potomkov Prügerovcov. Žiadajú záhradu vrátiť. Staré Mesto od grantovej zmluvy odstúpilo, kým súd o nej nerozhodne. „Dozvedela som sa to náhodou. Ležala som v pôrodnici s rizikovým tehotenstvom, prezerala som si Centrálny register zmlúv a zrazu som to tam zbadala,“ spomína Zuzana. Počas manuálnej práce v záhrade z 19. storočia aj počas práce na projektoch na jej revitalizáciu si k záhrade vytvorila osobný vzťah. Stále dúfala, že Prügerku sa raz podarí otvoriť pre verejnosť. Preto si odložila všetky materiály, projekty, posudky a maily. Teraz, keď konečne prišla príležitosť záhradu otvoriť, sa fantasticky hodili.
Hotely aj Titanic
Henry Prüger sa narodil v roku 1867. Jeho rodičia Heinrich a Amalia, rodená Spannaglová, vtedy prevádzkovali reštauráciu v mestskom pivovare na Rybnom námestí. Neskôr si prenajali hostinec U zlatého jeleňa na dnešnom Námestí SNP. Amalia ho prevádzkovala aj po Heinrichovej smrti.
Henry sa zatiaľ rozbehol do sveta. Pracoval v najlepších hoteloch. V rokoch 1903 až 1909 viedol ikonický londýnsky hotel Savoy. Tam stretol svoju budúcu manželku, Helen Chapmanovú. Pracovala tam ako šéfka chyžných. Henry si vybudoval skvelú reputáciu. Oslovovali ho na najnáročnejšie projekty. Pripravoval napríklad koncept hotelovej a jedálenskej časti zaoceánskych lodí vrátane Titanicu. Alebo neslávne známu opulentnú oslavu narodenín kráľa Eduarda VII., počas ktorej zalial nádvorie hotela vodou, na jeho steny dal namaľovať benátske paláce a hostia večerali v gondole. Majitelia newyorskej Café de l’Opéra mu ako manažérovi platili päťdesiattisíc dolárov ročne, čo bol v tom čase najvyšší plat manažéra reštaurácie na svete. Škoda, že Café de l’Opéra sa na trhu udržala iba šesť mesiacov a musela vyhlásiť bankrot.
Henry sa vrátil do Európy. Od mamy prevzal vedenie hotela v Bratislave. No po skúsenostiach zo sveta túžil po niečom väčšom. Kúpil tri budovy na dnešnom Hviezdoslavovom námestí a po prestavbe v rokoch 1912 - 1913 v nich otvoril najhonosnejší hotel vtedajšej Bratislavy Carlton - Savoy. Mal vlastnú elektráreň, teplú vodu, chladničky a mrazničky. Hospodárska kríza a osobné problémy pravdepodobne napokon mohli za to, že v roku 1929 spáchal Henry Prüger priamo v hoteli samovraždu. Jeho potomkovia neskôr v Spojenom kráľovstve prestali používať priezvisko Prüger a prevzali matkino dievčenské meno Chapman. Jeden z nich o rodinnom príbehu napísal knihu. Jej súčasťou sú aj udalosti, ktoré sa odohrali v Bratislave.
Má slúžiť ľuďom
Dnes Zuzana s nadšením opisuje, ako do záhrady chodia srnky na opadané jabĺčka a aké výborné boli černice. Vedie ma k mokradi - áno, je tam skutočná mokraď, v budúcnosti má pribudnúť jazierko. Ukazuje, ako by ponad ňu mali postaviť drevený mostík. Obrovské divé černičie pôjde preč. Na ich mieste by mala byť komunitná záhrada. Pokračujeme
časťou s vysokými stromami, ktorá pripomína skôr park. Stromy tu zostanú, iba ich ošetria orezom. Pár schodíkov nás zavedie ku skleníkom. Vidno tu pozostatok pergoly. Tú chcú v budúcnosti obnoviť.
Skleníky sú úplne zarastené. „Vtedy sme to vyčistili,“ konštatuje pri pohľade na ne Zuzana. Pri tom čistení sa jej do nohy zapichol roxor. „Plán je zrekonštruovať ich na pestovanie zeleniny ako súčasť komunitnej záhrady. Z jedného by mala byť čitáreň s historickou expozíciou. Priestor, kde ľudia môžu sedieť pod sklom vedľa okrasných rastlín. Ako v anglických filmoch alebo v poviedkach Agaty Christie.“
Tehlový záhradný domček je hneď vedľa. Kedysi slúžil aj ako kotolňa na vykurovanie skleníkov. „Dvere boli krásne, no za tých sedemdesiat rokov sa rozpadli,“ konštatuje Zuzana. Obrovské okná sú zložené z malých tabličiek. Schátraný domček má dve poschodia. Na komunitné centrum s presklenou strechou, aby sa cez ňu dali pozorovať hviezdy, to bude stačiť.
„Celá záhrada je multifunkčná,“ hovorí Zuzana. „Sú tu slnečné miesta, kde sa dá opaľovať a piknikovať, aj mierne tienisté spoty. Zároveň tu má človek pocit súkromia. Záhrada je schovaná medzi domami a členitá, takže tu môžu tráviť čas viaceré skupiny ľudí bez toho, aby sa navzájom vyrušovali.“
Magistrát sa rozhodol záhradu aspoň čiastočne sprístupniť. Nainštaluje tam informačné tabule o histórii záhrady, jej faune a flóre a prírodné lavičky s prírodnými hracími prvkami pre deti. „Stále tomu projektu verím, je to totiž láska. Tento priestor nadchne asi každého,“ myslí si Zuzana. „Aj keby bola záhrada otvorená pre ľudí len pár mesiacov, stojí to za to.“
