Keby sa pohrebníci na začiatku jarného lockdownu neozvali, nemal by mŕtvych kto pochovávať. Úrad verejného zdravotníctva nevyňal tieto služby zo zákazu zatvorených prevádzok. Chyba sa hneď napravila, ale vznikli nové problémy. Vláda mohla „pohrebákom“ zavariť aj plošným testovaním. Čo keby sa ukázalo, že medzi zamestnancami je množstvo nakazených a ostatní musia do karantény? Kto by pochovával našich mŕtvych? Nabrať brigádnikov? Nepripadá do úvahy. Ľudia z pohrebných služieb majú pocit, že sa na nich v kríze s vírusom akoby zabudlo.

Hľadanie správneho receptu

„V prvej vlne sme sa s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dohodli, že telá zosnulých s vírusom budeme dávať do takzvaných patologických vakov, dezinfikovať ich, dezinfikovať rakvu a tak ju donesieme na cintorín,“ opisuje postup Ladislav Stríž, pohrebník s vyše trid­saťročnou skúsenosťou.

Odvtedy však úrady na Slovensku meškajú s predpismi, ktoré by zamestnancov pohrebníctiev chránili. Stále nikto nechce myslieť na to, že mŕtvi budú pribúdať. Ľudia pracujúci v pohrebných službách si teda pomáhajú, ako vedia. Tak ako vedci v laboratóriách pilne pátrajú po vakcíne, pohrebníci hľadajú recept na tri bôle, ktoré im vírus spôsobuje. Dumajú, ako chrániť svojich zamestnancov, ako napriek covidu odprevadiť zosnulého so všetkou dôstojnosťou a nakoniec ako neublížiť smútiacej rodine novými pravidlami.

„Niekedy sa to nedá. Rodina je v takých chvíľach zomknutá. Chce byť spolu. Viete, aké je ťažké povedať im, že vojsť k nám môžu len dvaja a ostatní šiesti musia zostať vonku?“pýta sa Stríž.

Náročné je aj „triedenie blízkych“ - vypytovanie pri dverách pohrebníctva, kto bol v kontakte s nebožtíkom a kontrola certifikátu s negatívnym testom. Na to vás nikto nepripravil. Hoci majú ľudia v tomto type služieb tréning „na smútok“, na prácu v čase covidu sa treba zoceliť ešte viac.

Veľkí chlapi

Pohrebnícka asociácia upozorňuje aj na ďalšie problémy. „V poslednom čase máme problém s nadrozmernou hmotnosťou zosnulých. Pribúdajú. S tým súvisí aj transport a prenášanie zosnulých. Veď viete, že obezita je priťažujúcou diagnózou pri covide. Príbuzní musia počkať, kým sa taká rakva vyrobí. Je to náročné.“

Pravdaže, veľkých chlapov pochovávali aj pred vírusom. Pred tromi rokmi zažil aj dlhoročný pohrebník šok. „Zavolali mi, že majú 410-kilového muža zniesť z 11. poschodia. Keď mi to policajt povedal, myslel som si, že žartuje. Nie, pán Stríž, naozaj. Pred štyrmi dňami bol v nemocnici, zomrel doma. Na pomoc sme zavolali hasičov. Boli sme asi štrnásti, skladali sme ho dolu pešo,“spomína Ladislav Stríž na nie celkom bežný prípad.

Ako roboti? To nechceme

„Pri prvej fáze pandémie som komunikoval videohovormi s kolegami zo Španielska, z Talianska aj z Francúzska. Povedali mi, že pri počte toľkých úmrtí začali robiť ako roboti. Bol by som nerád, keby sa to u nás takto muselo robiť,“hovorí Stríž, ktorý je majiteľom pohrebníctva aj šéfom Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb.

S kolegami sa zamýšľa aj nad tým, kde by našli nových ľudí na túto špecifickú prácu, keby oni ochoreli.

S hľadaním zamestnancov to v tomto odvetví nie je jednoduché. Musia mať silu a zároveň cit. Strížovci ich majú dvanásť. Všetci sú vyškolení. Majiteľ však hovorí, že najlepšie by bolo, keby sme mali na Slovensku na tieto povolania naozajstnú školu: „V Európe také existujú. U nás stačí šesťdesiat hodín učenia v školiacom centre. Stane sa občas, že niektoré pohrebníctva pomaly nevedia ani obliecť zosnulého.“

Spomína si, ako robili výberové konanie na šoféra. „Prihlásilo sa asi 25 ľudí. Mali o tej práci predstavu, že ani nevystúpia z auta. Šofér pohrebnej služby však vezie zosnulého z patológie, manipuluje s ním. Vybrali sme troch. Z nich jeden za pol dňa odišiel. Dal mi kľúče, že to psychicky nezvládne. Tí dvaja, ktorí osta­li, zatiaľ pracujú. To je úspech,“ gratuluje si.

Možnosť zamestnať študentov školy s patričným odborom teda neexistuje a najať si narýchlo brigádnikov je sporné. „Nemôžeme zobrať niekoho z ulice. V tejto práci treba mať úctu, dôstojnosť, vyžaduje si mlčanlivosť. Nevezmem si na triko, že niekto si večer v krčme vypije a porozpráva kadečo, len aby bol zaujímavý.“

Obrana humorom

Keby mali umelci, tréneri, majitelia fitiek, čašníci či kaderníčky morbídny humor, mohli by si povedať, že ľudia z pohrebníckeho fachu sa na rozdiel od nich nemôžu v časoch covidu na nedostatok práce sťažovať. Veď o nebožtíkov núdza nie je. Hoci štát hlási, že robí všetko pre to, aby nepribúdali, aj tak pribúdajú.

Komu však napadne, že aj tí, ktorí našich mŕtvych pochovávajú, sú v prvej línii. Vedeli ste napríklad, že väčšina z nich nosí v tieto dni biele plastové odevy? Kupujú ich sami a nik im ich neprepláca. Majú predsa „biznis“, tak prečo by ich mali dostávať?

Hoci sú pohrebné služby miestom, ktoré už aspoň raz v živote mnohí z nás navštívili, Ladislav Stríž hovorí, že zažil pre svoje povolanie už kadečo. „Niekto sa nás stráni. Vravia mi, ani sa na mňa nepozeraj, čo ma už odmeriavaš? Nemáš meter u seba, aby som kolegu odmeral? Myslia si, že je to vtipné,“rozpráva.

Jedným dychom však priznáva, že čierny humor u nich doma nechýba. „V rámci magazínu Slovenské pohrebníctvo sme vydávali pohrebárske humoresky. Mali veľký úspech. Aj na pohreboch sa nájdu momenty, kde ani jedno oko nezostane bez slzičky, ale možno niekedy od smiechu.“

Pieta je pieta, ale humor, ak zostane v nejakých rámcoch a medzi svojimi, môže pomôcť. Veď ventilovať sa treba.

Rodinné príbehy

„Poviem vám úprimne, nikdy som túto robotu nechcel robiť. Túžil som byť námorníkom. Do školy v Prahe ani v Poľsku ma však pre môj zlý kádrový profil nevzali. Zostal som teda a pomáhal otcovi,“rozpráva Ladislav Stríž.

Trochu nás svojím vyhlásením šokuje, keďže pri vchode do svojho pohrebníctva v Podunajských Biskupiciach hrdo ukazoval portréty svojich starých rodičov. Jeho synovia budú už štvrtou generáciou, ktorá firmu povedie. Založil ju Ladislavov dedo František v roku 1949, popri stolárskej dielni. Ani po znárodnení sa nevzdali, hoci podnik prešiel pod komunálne služby.

Aj keď dnes nesie pohrebníctvo stále jeho meno, takmer všetko má už pod palcom pani Strížová. „Juditka,“ hovorí Ladislav Stríž krstné meno ženy svojho života.

Vďaka jej šikovnosti sa on môže venovať chodu asociácie, kde rieši práve pravidlá, trendy v ekológii svojho fachu či vymýšľa vylepšenie služieb smerom ku klientom. Občas sa venuje aj aktivitám pre kolegov. Vymyslel napríklad súťaž v kopaní hrobu. Hrdí sa, že vlaňajší víťaz to stihol za 55 minút.

V meste kopú profesionáli

Život však nie je súťaž a v realite to vyzerá trochu inak. Hodina na hrob je nesplniteľná misia. „Každý deň kopem, niekedy aj dva hroby. V zime so zbíjačkou, lebo zem je tvrdá. Štandardne to trvá zhruba dve až tri hodiny. Každý si myslí, že kopeme bagrami, ale pozrite, ako sú hroby blízko. Všetko robíme ručne lopatou a krompáčmi,“ opisuje svoju prácu Tibor Rigó.

Hrobárom na bratislavskom cintoríne je už dlhých 26 rokov. K tomuto povolaniu sa dostal cez švagra a podobne ako u Strížovcov, aj Rigovci sú v remesle viacerí.

Kopanie hrobov je ťažká práca vykonávaná vonku v akomkoľvek počasí. Kopáči hrobov zostávajú v mestách pozostalými nepovšimnutí. Na dedine je to iné. Tam sa dohodne partia, stretnú sa v montérkach, striedajú sa, spomínajú na zosnulého, popíjajú a pojedia, čo im ženy z rodiny donesú na občerstvenie. Je jedno, či hrob dokončia na obed alebo až pred zotmením. Dôležité je stretnutie a spolupatričnosť.

Aj samotná príprava jamy je tu ceremoniál. Kamarát, brat, otec či nebodaj dcéra alebo syn, ktorým muži na dedine chystajú miesto posledného odpočinku, sú s nimi v myšlienkach celý deň.

Rozpomenie sa na každého

„Odprevadil som už viac ako osemtisíc zosnulých,“ráta nahlas pán, ktorého sme si takmer pomýlili s kňazom. Rovnaký čierny odev, hoci bez bieleho golierika, smútočné rúško cez tvár, v ruke kniha a rovné držanie tela. Marcel Kurák však kňazom nie je. Na vizitke má napísanú trojkombináciu povolaní: ceremoniár, organista a obradník. Jeho úlohou je pripraviť rozlúčku tak, ako si to želal zosnulý a jeho rodina.

„Robím to od trinástich. Pochádzam z dediny od Detvy. Zaujímal som sa o organ. Povedali mi v kostole, že byť organistom, to nie je len hrať na omšiach, znamená to aj sobáše a pohreby. Automaticky to išlo spolu. Nik sa ma nepýtal, či chcem alebo nie. Ak som chcel hrávať, patrilo k tomu aj pochovávanie. Akosi som pri tom zostal dodnes,“opisuje svoju cestu do sveta profesií, s ktorými každý dúfa, že príde do styku čo najmenej.

„Pamätám si každého z pochovaných. Čo na obrade bolo, čo chýbalo, čo malo byť,“ odpovedá Marcel Kurák na otázku, či sa mu niektoré pohreby vryli do pamäti viac ako iné.

Ako absolvent Vysokej školy múzických umení v Bratislave špeciálne prežíva pohreby divadelníkov: „Napríklad pani, ktorá bola speváčkou v Slovenskom národnom divadle, takisto opernou speváčkou ako ja. Chceli niečo výnimočné. Navrhol som, aby doniesli krištáľové poháre, sekt a biele ruže. Všetko bolo v bielom saténe. Vedľa rakvy stál stolík so sektom, symbolicky sme si na ňu pripili. Odchádzala s potleskom.“

Pri pohrebe mladého čínskeho chlapca ho zas zarazilo nesmierne ticho, ktoré nastalo pri zatváraní rakvy. „Všetci zdvihli ruky na znak, že sa s ním lúčia. Nepadlo ani slovo, tú disciplínu si ani neviete predstaviť. My sme emotívni, oni úctu prejavujú tichom.“

Inak v lete ako na jeseň

Marcel Kurák tvrdí, že tak ako pri svadbách nie sú želania, ktoré sa nedajú splniť, pri pohreboch sa tiež snažia vyhovieť všetkým túžbam. Samozrejme, dnes je situácia komplikovanejšia. Obradná sieň, kde sa ceremónie väčšinou konajú, zostala na Martinskom cintoríne v Bratislave začiatkom novembra zatvorená. Nosiči priniesli nebožtíka do uličky cintorína. Postavili altánok, vystavili vence a cintorínom zneli české folkové odrhovačky, ktoré si starý pán želal pri poslednej rozlúčke.

Ešte pred tromi mesiacmi sa odchádzalo z tohto sveta slobodnejšie. V lete síce platili nejaké tie pravidlá okolo covidu, ale denné prírastky ukazovali len desiatky nakazených. Po tlačenici v rúškach si ich každý pri východe z kostola zložil z tváre. Kondolovalo sa v radoch, kde nik nedbal na rozstupy, objatia a bozky prúdili v takej intenzite ako slzy najbližšej rodiny. Pilo a spomínalo sa aj na karoch.

Covid berie viac, ako si myslíte

Nech to znie akokoľvek zvláštne, pozostalí, ktorým odišiel blízky v lete, mali šťastie. Jesenní smútiaci prežívajú iné lúčenie. „Včera sme pochovali môjho dedka, ktorý zomrel minulý týždeň, pár dní po pozitívnom teste. Chcel byť pochovaný vo svojom svadobnom obleku, ktorý si roky strážil a opatroval. Uložili sme ho do hrobu k babke, jeho celoživotnej láske, takmer dvadsať rokov po tom, čo odišla. Ale nie v tom obleku,“zveril sa na sociálnej sieti zakladateľ projektu Ľudia ľuďom Roland Kyška.

Priložil malý zoznam toho, o čo jeho starého otca a celú rodinu covid obral. „Z hygienických dôvodov dedko nemohol byť pochovaný v obleku, košeli a kravate, ako si to želal. To všetko sme mu mohli len priložiť do truhly. Na poslednej rozlúčke mohlo byť desať ľudí, čo znamená v prípade našej rodiny len deti a vnúčatá. Bez partnerov, manželov. S prastarým otcom sa nemohli rozlúčiť ani pravnúčatá. Neprišli ani iní členovia rodiny. Nemohli prísť ani priatelia, známi, susedia a všetci tí, ktorí ho mali radi. Ale čo je najsmutnejšie - počas jeho posledných troch týždňov, ktoré prežil v nemocnici, za ním nebol osobne nikto z rodiny. Nesmeli sme. Nikto nedržal jeho ruku, nepohladil ho po tvári v jeho najťažšej chvíli. Covid berie viac, než si myslíte. Bol to smutný pohreb, nielen preto, že nás tam bolo len tak málo. Bál som sa objať svojich milovaných.“

Kompetentní spia

Predseda Asociácie pohrebných a kremačných služieb Ladislav Stríž upozorňuje, že s kremáciami môžu byť s pribúdajúcim množstvom zosnulých na covid problémy.

Na Slovensku máme sedem krematórií. Ak sa uzavrú hranice, nemáme mechanikov na pece. Väčšinou si voláme odborníkov zo Španielska, z Francúzska, Talianska.

Na spopolnenie jedného človeka s rakvou potrebujeme asi 55 minút. Za jeden deň by sme dokázali spopolniť asi 23 rakiev. Kapacita chladiarenských boxov je tiež obmedzená.

Pri pochovávaní do zeme je zosnulý s covidom pochovaný vo dvoch vakoch. Kým rakva sa rozpadne za 20 rokov, plast s telom zostane.

Úrad hlavného hygienika by mal vydať odporúčanie, ako nahradiť zamestnancov, ktorí by ochoreli, kto môže manipulovať s telom. Odvolávať sa na odporúčanie OECD nestačí.

Mohlo by vás zaujímať: