Anka Žitná

Ak sa nestane zázrak, jedinečná historická pamiatka kaštieľ v Rusovciach v horizonte niekoľkých málo rokov spadne ako domček z karát. Zázrak by bol, keby sa na rekonštrukciu tohto skvostu vôbec našli potrebné peniaze. Lenže 40 miliónov eur dnes nikto nemá.

Financie nenašla ani jedna z vlád od roku 1995. Odvtedy je totiž kaštieľ majetkom Slovenskej republiky. Dlhé roky, počas ktorých kaštieľ stál ladom, strovili aj takmer tri a pol milióna eur, ktoré štát za uplynulých takmer dvadsať rokov investoval do čiastočnej rekonštrukcie a udržiavania pamiatky.

Fotoreportáž týždenníka PLUS 7 DNÍ zachytila aktuálny stav interiéru a exteriéru kaštieľa tak, ako ho bežný smrteľník nemá šancu vidieť.

Kaštieľ je už roky, od čias, keď ho renovovali poľskí reštaurátori z firmy P. B. K. Filbud, obklopený hrdzavým plotom z vlnitého plechu a jeho okolie špatí stavebný odpad a unimobunky, ktoré zostali po remeselníkoch. Tí odišli z rozrobenej stavby v polovici deväťdesiatych rokov zo dňa na deň.

Od tohto momentu sú jedinými živými návštevníkmi holuby, dravé vtáctvo, strážca objektu a sem- -tam pracovníci Úradu vlády, keď kontrolujú rozpadajúci sa kaštieľ a akútne problémy. Napríklad prevlhnuté stropy prelezené drevokazom a plesňami, ktoré sa už-už idú zrútiť.

Urgentné podopretie stropov urobili počas vlády Ivety Radičovej. Premiérka dala osobne pokyn na zaistenie labilných konštrukcií. Kaštieľu urobila službu, nie však úradníckemu šimľovi. Ten si totiž vyžadoval, aby podporné železné stojky boli najprv vysúťažené. Ibaže kým by sa súťaž vyhlásila, možno by už nebolo čo podopierať.

V podobnom duchu sa nesie celá novodobá história kaštieľa od deväťdesiatych rokov. So sprievodcom prechádzame honosnú a reprezentatívnu salu terrenu, do ktorej hostí privážali priamo kočmi až pred hlavný vchod.

Prekrásny strop je poškodený, ale dáva tušiť niekdajšiu noblesu. Priestoru dominuje mramorový kozub, ktorý ohrieval panstvo v chladných dňoch, i keď grófka Štefánia bola zimomrivá a kozuby - hoc’ aj v každej miestnosti - nestačili. Preto odchádzala počas zimy do Talianska.

Zo vstupnej sály sa vchádzalo do salónov na prízemí. Všetky priestory v južnom krídle obývalo panstvo, severné, chladnejšie krídlo bolo určené návštevám a služobníctvu. Knižnici na prízemí dominuje obrovská maľba Jánošíka na stene. Pozostatok po tanečníkoch zo SĽUK-u. Tí kaštieľ od päťdesiatych rokov využívali a tiež sa podpísali pod súčasný nedobrý stav.

Na poschodí si chránenú kultúrnu pamiatku poprerábali na malé služobné byty, „zrenovovali“ ich použitím dosť nevkusných socialistických obkladačiek a radiátormi.

V rovnakom neutešenom stave je aj biliardový a turecký salón, chýbajú podlahy, steny sú rozbité. Hlavným schodiskom vystupujeme na prvé poschodie do rytierskej sály. Aj v stave, v ktorom sa aktuálne nachádza, je jasné, že to bola prekrásna miestnosť. Zdobia ju maľby, farebné vitrážové okná a mramorový kozub.

Na tom istom poschodí boli obytné miestnosti a príslušenstvo. A raz tu po prípadnej rekonštrukcii budú apartmány určené na ubytovanie hostí. Dnes sú to však len priestory, kde hrozí, že sa prepadnete dierou v strope alebo na vás kus z neho padne.

Pri výstupe na druhé poschodie sa nám naskytne úchvatný pohľad z galérie schovanej za dreveným táfľovaním. Rytiersku sálu máme ako na dlani.

Ďalším schodiskom sa dostávame do podkrovia. Tu by po rekonštrukcii malo byť administratívne a technické zázemie a odtiaľ vedú aj schody na vežu. Rovnako v dezolátnom stave. Nápory vetriska, ktorý so sebou priniesla jarná búrka, priškripli v rozbitom okne mladého sokola. Zostal uväznený medzi kostrami mŕtvych holubov.

„Každý, kto sem za uplynulých takmer dvadsať rokov vstúpil, zostal zhrozený zo stavu. Boli tu všetci premiéri, viacero vicepremiérov, poslanci, podnikatelia…“ hovorí náš sprievodca, stavebný odborník, ktorý kaštieľ pozná lepšie ako svoje topánky.

Pokusov predať kaštieľ bolo niekoľko. Opäť však zaúradovala byrokracia. To bude problém aj pri potenciálnej rekonštrukcii. Pôvodnú projektovú dokumentáciu, podľa ktorej sa robili rekonštrukčné práce do roku 2000, spracoval v roku 1995 akademický architekt profesor Ján Bahna. Odvtedy však uplynulo veľa času a stav kaštieľa sa takmer za dvadsať rokov oveľa zhoršil. Úrad vlády tvrdí, že budú musieť začať prakticky od nuly.

„Pre pokračovanie stavby je nutné aktualizovať projekt, a to pre nové technické normy, poškodenia objektov, ochranu konštrukcií a ich sanácie. Súčasťou komplexu kaštieľa Rusovce je aj park a čeľadník, ktoré majú slúžiť aj verejnosti. Pri čeľadníku sa zmenila náplň a fyzický stav. Preto sa v roku 2012 spracovala štúdia, ktorá je podkladom na aktualizáciu projektu."

"Treba aktualizovať čiastkové projekty a zmapovať súčasný stav s dôrazom na odstránenie havárie a záchranu poškodených častí objektu a pripraviť podklad na realizáciu diela,“ vysvetľuje Beatrix Hudáková z Úradu vlády.

Navyše, aj projektant profesor Bahna už má svoje roky a oznámil, že pre vysoký vek odstupuje z projektu. A do hry vstupujú autorské práva, čo spôsobuje ďalší odklad. Ak sa však aj vyriešia technické detaily, podstatné bude, odkiaľ nabrať potrebných 40 miliónov eur. Časť peňazí, zhruba päť miliónov eur, by malo prísť z Finančného mechanizmu EHP a Nórskych fondov.

Zhruba 1,6 milióna už v rámci presunov peňazí v štátnom rozpočte Úrad vlády na Rusovce získal, ale stále je to málo. Zvyšok chcela Ficova vláda získať od súkromných sponzorov a predajom prezidentskej vily pod Slavínom, ktorá je však podľa našich zistení v exekúcii.

Ako ďalej týždenník PLUS 7 DNÍ zistil, rekonštrukciu mali financovať aj priemyselní giganti ako Západoslovenská energetika či plynárenský RWE Gas a jeden z mobilných operátorov. Nikto zo spomínaných sa však na takúto finančnú injekciu pre štát momentálne necíti.

Vláda Roberta Fica chcela mať reprezentačné sídlo v Rusovciach hotové už do roku 2016, keď bude Slovensko predsedať Európskej únii. Zdá sa však, že tieto plány sú nereálne. Podobne ako kompletná diaľnica do Košíc v roku 2010.

Neogotickú budovu v tvare písmena U postavil gróf Emanuel Zichy-Ferraris ako svoje letné vidiecke sídlo v rokoch 1841 - 1844. V roku 1872 kaštieľ predal grófovi Henckelovi. Ten ho kúpil svojej manželke Laure. Noví majitelia panstvo zveľadili, vybudovali žrebčín aj veľké hospodárstvo.

Grófka Laura predala budovu manželom Lónyayovcom. Gróf Elemér bol druhým manželom rakúsko-uhorskej korunnej princeznej Štefánie. Aj ona sa podpísala pod ďalší rozvoj panstva. Budovy zrekonštruovala, vybudovala kúpeľne. V parku pribudla vodná veža, ale aj záhradníctvo Stephaneum.

Počas vojny bol v kaštieli lazaret, kde grófka osobne ošetrovala vojakov. V roku 1944 ušiel manželský pár pred ruskou armádou do benediktínskeho opátstva v Pannonhalme. Panstvo v Rusovciach na znak vďaky odkázali bezdetní manželia mníchom.

V roku 1994 Maďarská kongregácia benediktínov požiadala o vrátenie kaštieľa, slovenské úrady jej však žiadosť zamietli. V spore rozhodovali všetky súdy až po Ústavný súd. Posledné súdne konanie sa ukončilo v októbri 2012 po vyše desaťročí a vlastníkom kaštieľa sa definitívne stala Slovenská republika - Úrad vlády SR a Slovenský ľudový umelecký kolektív.

Smutný pohľad: Pozrite sa, v akom stave je vzácny kaštieľ v Rusovciach

Výber pre vás