V roku 1944 už bolo jasné, že Nemecko vojnu nemôže vyhrať a v prípade porážky strhne so sebou do záhuby aj svoje satelity. Vlády v mnohých krajinách začali preto uvažovať o ukončení bojovej účasti po boku Hitlera. Slovenská politická garnitúra však rozmýšľala inak. Vytrvala v spojenectve s Nemeckou ríšou a svoj postoj nezmenila ani vtedy, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, na stranu ktorého prešla väčšina príslušníkov slovenskej armády, žandárstva a finančnej stráže.

Práve naopak. S masívnou nemeckou pomocou sa pokúsila o mobilizáciu posledných rezerv republiky, ktorej územie sa od septembra 1944 neustále zmenšovalo, pretože na jeho východ vstúpili vojská antifašistickej koalície. Nemecké okupačné jednotky vytvorili na území Slovenska vlastnú správu, pretože mocenské orgány a organizácie štátu boli úplne destabilizované.

Protipartizánske formácie

Súčasne s prvými nemeckými bojovými jednotkami nastupujúcimi proti Povstaniu prišli na Slovensko aj špeciálne protipartizánske útvary SS. Desiateho septembra 1944 dorazila do Bratislavy organizátorsko-výzvedná skupina takzvaného stíhacieho oddielu Jagdeinsatz Slowakei, ktorá sa postupne rozrástla na oddiel.

Velil mu SS-Obersturmbannführer Dr. Walter Pawlowski. Mužstvo verbovali z etnických Nemcov z českého pohraničia a na Slovensku z príslušníkov Hlinkovej gardy a Slovenskej pracovnej služby. Pawlowski spolu s Otomarom Kubalom, veliteľom Hlinkovej gardy, a nemeckým poradcom pre HG SS-Obersturmbannführerom Viktorom Nagelerom v priebehu septembra 1944 organizovali výcvikové sústredenia pre Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy v Bratislave, Nitre a Holíči.

V rámci tohto stíhacieho zväzku boli vytvorené ešte dve zvláštne jednotky - Abwehrgruppe 218 s krycím názvom Edelweiss - Plesnivec s veliteľom SS-Sturmbannführerom grófom Erwinom Thunom von Hohensteinom a Schneewitchen - Snehulienka na čele s SS-Untersturmführerom Schindlerom.

Z nich sa formovali aj falošné provokatérske partizánske oddiely, zložené z príslušníkov viacerých národov, ktoré mali za úlohu dezorientovať miestne obyvateľstvo a diskreditovať partizánske hnutie lúpežami, násilnosťami a vraždami. Zároveň mali získavať informácie o pobyte partizánov a o ich podporovateľoch z radov civilného obyvateľstva. Agentov-rezidentov z radov slovenských ozbrojených zložiek cvičili v strediskách vo Varíne, Párnici, Sekuliach, Malackách, Moravskom Jáne, Bratislave, Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach.

K najaktívnejším patrila jednotka Edelweiss, ktorú jej veliteľ formoval v Krasňanoch pri Varíne. Mala päť oddielov: nemecký - asi 50 mužov, oddiel bývalých partizánov - 25 ľudí, kozácky oddiel mal asi 50, moslimský asi 50 a slovenský 131 príslušníkov. Na čele slovenského oddielu stál od polovice decembra 1944 stotník Ladislav Nižňanský. Do apríla 1945 uskutočnili príslušníci Edelweissu asi 50 prepadov a trestných výprav proti partizánom a civilnému obyvateľstvu, ktoré ich podporovalo.

Ťažká situácia v horách

Po likvidácii ozbrojeného odporu povstalcov vznikali koncom októbra a začiatkom novembra 1944 v horských masívoch Slovenska ohniská partizánskeho odporu. Existujúce partizánske oddiely i vyššie celky, brigády, sa rozmiestnili v horách v blízkosti obcí, kde mienili prezimovať. Bez potravinovej pomoci, zásobovania liekmi a ošatením zo strany obyvateľstva by to však nebolo možné. Niekedy došlo aj k nekoordinovanej koncentrácii partizánskych síl na pomerne malom priestore, čo vyvolalo rozpory medzi samotnými partizánmi a zhoršilo aj vzťahy s obyvateľstvom.

Hoci mnohé partizánske jednotky disponovali peniazmi ešte z čias Povstania, tie nemali cenu, pretože potravín nebolo v dedinách dosť. V novembri a decembri 1944 sa pod Vtáčnikom rozmiestnila partizánska brigáda kapitána Jána Nálepku pod velením M. Sečanského a oddiel nemeckých antifašistov Thälmann. Edelweiss zasiahol pod Vtáčnikom už koncom novembra 1944. Dvadsiateho ôsmeho došlo v Prochotskej doline k boju, no partizánom sa podarilo ustúpiť s malými stratami.

Horšie dopadli v Podhradí na severe Vtáčnika. Nemcom sa podarilo prinútiť k spolupráci niekoľkých zajatcov, ktorí ich priviedli až k partizánskej základni. Hoci útočníci prezlečení do uniforiem Červenej armády už nenašli štáb Sečanského brigády, narazili na príslušníkov partizánskeho oddielu Vtáčnik a oddielu majora Zoriča- Sviatogorova.

V boji zahynulo sedem partizánov a asi pätnástich neskôr zajali. V decembri 1944 došlo v pohorí Vtáčnika k enormnej koncentrácii partizánskych síl. Okrem už spomenutej brigády Nálepka, ktorá mala asi 450 príslušníkov a časti zväzku Ján Žižka, pôsobil na severnej strane Vtáčnika Hornonitriansky oddiel pod velením Františka Hagaru - asi 150 mužov, oddiel Vorošilov pod velením por. K. G. Ivanova - asi 80 ľudí, skupina majora Zoriča-Sviatogorova - asi 50 mužov, a časť z brigády Stalin majora A. A. Martynova.

Prechodne sa na tomto teritóriu zdržiavala aj veľká brigáda Boženko, známa aj pod menom Bohdan Chmeľnickij, vedená majorom A. A. Areneckým-Snežinským. Podľa niektorých odhadov išlo až o vyše 2 000 bojovníkov sústredených na pomerne malom priestore. To muselo vyvolať nezhody nielen medzi partizánmi a miestnym obyvateľstvom, ale aj medzi partizánmi navzájom. Spomenutá oblasť bola okrem toho cieľom úspešných protipartizánskych akcií.

Zásah v Prochote

Nemecko-slovenským represívnym zložkám sa v decembri 1944 podarilo získať podrobné správy o partizánoch v obci Prochot. Major E. Thun von Hohenstein vyslal do obce štyroch členov svojej jednotky, medzi ktorými bol Milan Vričan, bývalý príslušník brigády Nálepka. Partizáni v obci neprejavili žiadnu ostražitosť, uverili, že všetkým štyrom mužom sa podarilo ujsť zo zajatia, dokonca sa nimi dali fotografovať.

Prezradili im nielen informácie o veliteľoch, ale aj o občanoch, ktorí im najviac pomáhali. Prepad obce uskutočnila jednotka Edelweiss s pomocou Heimatschutzu z Handlovej, Janovej Lehoty a Novej Lehoty v noci na 4. januára 1944. Vyvrátila tým aj ilúziu, že Nemci sa za tmy do hôr neodvážia. Zaskočení partizáni utrpeli veľké straty. Do zajatia putovalo aj 45 mužov z obce, ktorých eskortovali do Kremnice, kde ich odovzdali Sicherheitsdienstu. Partizáni potom opustili obec a presunuli sa bližšie k štábu brigády Nálepka, ktorý bol v Kľaku.

Stoštyridsaťšesť zavraždených: Najbrutálnejšou akciou protipartizánskej jednotky Edelweiss bol prepad Ostrého Grúňa a Kľaku. Predchádzala jej intenzívna prieskumná činnosť na juhovýchodnej časti Vtáčnika. Osemnásteho januára 1945 prieskumná jednotka, ktorú podporovali aj pancierové vozidlá, narazila na partizánov a po boji sa stiahla. O dva dni neskôr dostal štáb partizánskej brigády Nálepka správu, že dôjde k sústredenému útoku na Kľakovskú dolinu.

Okrem celej jednotky Edelweiss, okolo 300 mužov vrátane slovenskej roty, sa na prepade zúčastnili aj príslušníci Heimatschutzu z nemeckých dedín Píla a Veľké Pole. Ich prvým cieľom bol Ostrý Grúň, kde zavraždili 62 osôb vrátane starcov, detí a žien. Po krvavej masakre potom vtrhli do Kľaku, kde zavraždili ďalších 84 osôb. Brutálne vyvraždenie celých rodín kombinovali so sadistickým mučením zraneného partizána Martina Herku v Hornom Kľaku pred očami násilne nahnaných občanov. Nešťastníkovi rozrezali chodidlá, stiahli na viacerých miestach kožu z tela, odrezali uši, nos, jazyk, vyklali oči.

Potom ho živého hodili do plameňov horiaceho domu. Ďalším dvom chyteným zraneným partizánom, Jánovi Jakabovi a Petrovi Borošovi, pripravili takisto hroznú smrť. Po mučení nakládli na Jakaba slamu, poliali ho benzínom a zapálili. Boroša po mučení priviazali k obrnenému vozidlu a ťahali za sebou, kým neskonal. Po mučení a usmrtení zajatcov mali prísť na rad nastúpení obyvatelia Horného Kľaku. Krátko predtým však prišla motospojka, ktorá doručila veliteľovi trestnej výpravy príkaz, aby sa nestrieľalo. Obyvateľov obce násilne evakuovali. V dvoch dedinách za jeden deň zavraždili 146 ľudí. Spolu s ďalším zákrokom o tri dni neskôr vypálili v Ostrom Grúni 112 domov a 78 hospodárskych budov a v Kľaku 132 domov a hospodárskych budov. Vypálili aj osady Hrabičov a Župkov a všetky samoty v Kľakovskej doline.

Zverstvá a zločiny nacistov a ich prisluhovačov sa nedajú ničím zdôvodniť, no vynára sa aj otázka, či bolo správne, že partizáni nechali Kľakovskú dolinu napospas a rozhodli sa stiahnuť, keď vedeli, že prichádza trestná výprava. Veď to oni svojou aktivitou a koncentráciou vyvolali protiopatrenia a keď prišli, nechceli prijať boj na obranu vlastnej partizánskej oblasti. Dá sa uspokojiť s vysvetlením, že si mysleli, že obyvateľstvu sa po ich odchode nič nestane? Najmä ruskí partizáni predsa museli vedieť, čo čaká ich podporovateľov.

Kto bol Ladislav Nižňanský?

Veliteľ slovenskej roty Edelweissu sa narodil v roku 1917 v Lutyši na Kysuciach. V auguste 1938 absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. Vyradili ho s hodnosťou poručíka a stal sa dôstojníkom delostrelectva v Chlumci nad Cidlinou. Po vzniku slovenského štátu slúžil v Žiline.

Potom, čo sa Slovensko zapojilo po boku Nemecka do vojny proti ZSSR, sa zúčastnil na východnom ťažení ako príslušník rýchlej divízie. V auguste 1944, v čase vypuknutia Slovenského národného povstania, slúžil v žilinskej posádke, ktorá sa ako prvá zapojila do bojov s nemeckými okupačnými vojskami. Nižňanský pôsobil ako pobočník veliteľa delostrelectva V., neskôr I. taktickej skupiny majora delostrelectva Jozefa Dobrovodského.

Okolo 10. novembra 1944 padol do nemeckého zajatia. V snahe zachrániť sa prijal ponuku na zaradenie do špeciálnej jednotky SPS. Ako veliteľ slovenskej roty v rámci Edelweissu sa potom podieľal na protipartizánskych a protiodbojových akciách. Po skončení vojny sa Nižňanský zaradil do radov novej československej armády. V Žiline na ulici ho však krátko potom spoznal povstalecký hrdina z Telgártu, major Ján Juraj Stanek, a doviedol ho na policajnú stanicu.

Nasledovalo vyšetrovanie a podľa niektorých zdrojov si ho na niekoľko dní vyžiadala aj sovietska NKVD, ktorá ho vypočúvala v Budapešti. Po návrate Nižňanský slúžil ďalej v armáde. V roku 1947, pravdepodobne v službách československej vojenskej kontrarozviedky, opustil Československo. No len čo sa dostal v Rakúsku do americkej zóny, ponúkol im svoje služby. Ako tlmočník a vyšetrovateľ pracoval pre americkú spravodajskú službu CIC v Hitlerovom rodisku, v Braunau.

Musel sa dobre osvedčiť, pretože neskôr dostal aj slušné zamestnanie - stal sa spolupracovníkom československej redakcie Rádia Slobodná Európa v Mníchove, ktorú v tom čase financovali USA. Tam pôsobil až do 80. rokov. Medzitým, začiatkom 60. rokov, ho za jeho činnosť na Slovensku počas Povstania odsúdili v neprítomnosti za zločiny proti ľudskosti na trest smrti. Československo viackrát žiadalo o jeho vydanie, naposledy v 80. rokoch, ale vždy bezúspešne.

V 90. rokoch dostal L. Nižňanský štátne občianstvo v SRN a zdalo sa, že jeho zločiny už zostanú nepotrestané. V januári 2004, šesťdesiat rokov po tragických udalostiach v slovenských obciach Kľak a Ostrý Grúň, dal prokurátor v Mníchove príkaz na Nižňanského zatknutie.

Čítajte viac:

Vdova po Nižňanskom: Manžel odmietal vinu na masakrách

Čítajte viac:

Nižňanský: Nepotrestaný masový vrah

Aktuálny dodatok redakcie Pluska.sk

Nižňanského odmietol Krajinský súd v Mníchove vydať na Slovensko, keďže už nebola dostatočne preukázaná jeho vina na masakroch a už mal nemecké štátne občianstvo. Napokon zomrel nepotrestaný vo veku 94 rokov 23.decembra 2012. "Bol vojak, bojoval za armádu Slovenského štátu, za povstaleckú armádu a bojoval aj na druhej strane - bojoval aj v Rusku, zažil kdečo, ale verím, keďže som s ním prežila viac ako 50 rokov, že by sa podobného masakru nedopustil," povedala po jeho smrti vdova Edit Nižňanská. (sita, tasr)