Tip na článok
Na archívnej snímke 28. januára 1964 príslušníci II. československej paradesantnej brigády v Jefremove-Proskurove.

SNP stále ponúka zakázané fakty a neprebádané archívy

Slovenské národné povstanie vypuklo pred 69 rokmi. Po jeho potlačení na jeseň 1944 rozpútali Nemci na Slovensku teror, zabíjali partizánov, vojakov, civilistov, ženy a deti, vypaľovali celé dediny. Na svedomí majú niekoľko tisíc obetí.

Od vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP) vo štvrtok uplynulo 69 rokov. Povstanie bolo ozbrojeným vystúpením protifašistického odboja na Slovensku na konci 2. svetovej vojny a malo zásadný význam pri obnove Československa.

Na jar roku 1944 silnelo na Slovensku partizánske hnutie a situácia vyvrcholila v auguste príchodom nacistickej armády, ktorú na jeho územie povolal prezident Jozef Tiso.

Povstanie riadila Slovenská národná rada a jeho základom bola povstalecká armáda vedená Jánom Golianom a Rudolfom Viestom a partizánske jednotky.

Kto bojoval v jednotkách?

V SNP tiež bojovali ruskí, rumunskí, ukrajinskí, českí, poľskí, bulharskí, francúzski vojaci a partizáni, ako aj príslušníci ďalších národov.

V marci 1944 prezident Edvard Beneš z londýnskeho exilu poveril dočasným velením vojenského odboja na Slovensku pplk. gšt. Jána Goliana.

Golian sa stal veliteľom Vojenského ústredia – ústredného orgánu príprav povstania v slovenskej armáde, ktoré utvorili v apríli v Banskej Bystrici.

Vojenské ústredie a ilegálna Slovenská národná rada v Čremošnom v okrese Turčianske Teplice rokovali 20. júla o spoločnom postupe pri príprave ozbrojeného povstania.

Za hlavnú ozbrojenú silu považovali slovenskú armádu. Hovorili aj o potrebe skoordinovať povstanie s postupom Červenej armády.

Nemci začali obsadzovať Slovensko

Dňa 29. augusta 1944 dopoludnia začali nemecké vojská a policajné jednotky obsadzovať Slovenskú republiku. Ján Golian vydal slovenskej armáde rozkaz, aby okupantom kládla ozbrojený odpor – začalo sa Slovenské národné povstanie.

Príchod nemeckých vojsk oznámil v rozhlase minister národnej obrany Ferdinand Čatloš. Z banskobystrického vysielača začal 30. augusta vysielať Slobodný slovenský vysielač.

V posledný augustový deň nemecké okupačné vojská odzbrojili Východoslovenskú armádu, ktorá mala byť kľúčovou zložkou povstania. Slovenská národná rada deklarovala 1. septembra obnovenie Československa a prevzatie moci na Slovensku. Na druhý deň Nemci zbombardovali povstalecký rozhlas v Banskej Bystrici. Do 27. októbra sa však vysielalo z mobilného vysielača.

Karpatsko-duklianska operácia

Karpatsko-duklianska operácia vojsk Červenej armády a 1. čs. armádneho zboru v ZSSR sa začala 8. septembra. Jednotky 1. čs. armádneho zboru v ZSSR prekročili Dukliansky priesmyk 6. októbra. Hlavným veliteľom povstaleckej armády sa stal generál Rudolf Viest, Golian sa stal jeho zástupcom.

V druhej polovici októbra sa začala veľká ofenzíva nemeckých vojsk proti povstaniu. Na konci októbra sa povstaleckí činitelia presunuli z Banskej Bystrice na Donovaly.

Nemecká armáda obsadila Banskú Bystricu. Generál Viest vydal v posledné októbrové dni rozkaz o ústupe do hôr a prechode armády na partizánsky spôsob boja. Partizáni potom bojovali v horách proti nacistom až do mája 1945.

Ukryté fakty

V archívoch sú stále ukryté mnohé fakty o Slovenskom národnom povstaní, ktorého 69. výročie si pripomíname, a historici by ich mali preskúmať.

„U nás je problém v tom, že sme akosi v ostatnom čase nenašli dosť sily, alebo odvahy, alebo ochoty, alebo záujmu, pozrieť sa späť do archívov. O takom fenoméne, ako je povstanie a zvlášť o partizánskom hnutí v ňom, sa píše zo všeobecných pozícii ,“ myslí si vojenský historik Jozef Bystrický, ktorý je odborníkom na túto epochu našich dejín a pôsobí vo Vojenskom historickom ústave.

Historik varuje pred zjednodušovaním

Tvrdí, že napríklad o partizánskom hnutí sa nedá písať zjednodušene tak, že sa pomenuje ako boľševické či komunistické.

„Pretože partizánske hnutie je fenomén ďaleko starší. To je otázka, ktorá sa dotýkala európskeho vojenstva prinajmenšom od obdobia napoleonských vojen zo začiatku 19. storočia, kde sa výrazne presadilo v Španielsku alebo v Rusku v tej prvej veľkej vojne,“ poznamenal Bystrický.

Bystrický upriamuje pozornosť na dokument v domácich archívoch.

„Je množstvo materiálov, ktorých sa nikto nedotkol. Či už sú to veci, ktoré sa týkajú povstaleckej armády – rozkazy, hlásenia, situačné správy, aj niektoré spravodajské informácie o hodnotení protivníka. Ale sú to aj materiály o samotnom partizánskom hnutí,“ vysvetlil.

Zaujímavé české archívy

Historikov by podľa jeho slov mali zaujímať aj české archívy, keďže v minulosti sme boli v spoločnom štáte, a mnohé materiály zostali tam. Mohli by pomôcť spresniť čísla o našich vojenských stratách.

"My na Slovensku vlastne dodnes nevieme, koľko ľudí nám zahynulo v 2. svetovej vojne,“ uviedlo Bystrický s tým, že podobne ako iné štáty máme iba odhady. Žiadny podrobný výskum sa o tom zatiaľ neuskutočnil.

Po vojne sa robili základné sondy, keď mestá a obce vypĺňali dotazníky o stratách, o škodách po bombardovaní a podobne. Údaje sú spracované, ale sú neúplné. Napríklad odhady padlých povstaleckých vojsk sa tak líšia, že raz sa hovorí o 10 tisícoch, inokedy o 15 tisícoch ľudí.

Pre sumarizáciu o padlých by však naši historici potrebovali prebádať aj mnohé ďalšie archívy v Európe, keďže Slováci bojovali na rôznych miestach. Neraz sa dostali do zajatia, respektíve boli internovaní a posielali ich na práce.

Dokumenty v Rusku

V slovenskej odbornej tvorbe o povstaní Bystrický neregistruje, že by sa zaoberala dokumentmi, ktoré vychádzajú v súčasnom Rusku. Tam teraz publikovali veľký seriál o archívnych dokumentoch z Veľkej vlasteneckej vojny, ale aj dokumenty o povstaleckom hnutí, vrátane toho, ktoré bolo na území bývalého Československa.

Obsahujú napríklad mnohé informácie o úlohách ruských vojakov, ktorých k nám posielali na podporu povstaleckého hnutia. Na Slovensko prichádzali dva druhy takýchto skupín. Jedny boli organizačnými jadrami, ktoré mali vybudovať klasické partizánske formácie. Okrem toho k nám z vtedajšieho Sovietskeho zväzu posielali spravodajské výsadky pre výzvednú a prieskumnú činnosť.

„Žiadna skupina nedostala úlohu, ktorú by sme mohli špecifikovať ako boj proti slovenskému národu, alebo Slovákom ako takým,“ hovorí Bystriansky. Ich úloha bola klasicky povstalecká - deštrukcia v tyle nepriateľa. Povstalecké skupiny sa snažili ovládnuť alebo zlikvidovať komunikácie, ktoré využívali Nemci. Medzi ich úlohy patrila podľa historika aj likvidácia vyhranených spolupracovníkov s Nemeckom.

Čo sa ukrýva v nemeckých archívoch?

Zaujímavé údaje aj o SNP sú stále v nemeckých archívoch. Píše sa v nich o nasadení nemeckých vojsk a hodnotení jednotlivých dní bojov. Na Slovensku už boli publikované dokumenty o tom, čo nemecké vojská dobyli, respektíve koho zajali. Sú tam však aj spravodajské informácie o situácii po potlačení povstania.

„O tom, ako treba využiť prezidenta Tisa, že ho dovezú do Banskej Bystrice, odslúži tam omšu a aké by to mohlo mať propagandistické účinky na Slovákov,“ uviedol príklad Bystrický. Opisujú sa tam aj udalosti okolo zajatia veliteľov povstaleckej armády slovenských generálov Ján Goliana a Rudolfa Viesta, ako by sa to dalo z nemeckého pohľadu využiť.

„Možno aj uvažovať o ich výmene za niekoho iného z druhej strany,“ dodáva historik. V nemeckých archívoch sú aj materiály o zdĺhavých rokovaniach z roku 1939 medzi nemeckou a slovenskou stranou, koľko vojakov má mať slovenská armáda.

Nemci chceli iba 25 tisícovú slovenskú armádu, na naliehanie predstaviteľov Slovenského štátu povolili armádu podstatne väčšiu. Podľa Bystrického je úlohou historikov, aby údaje z archívov zosumarizovali a zhodnotili. Pritom by mali aj porovnať záznamy z jednotlivých archívov navzájom.

VIDEO Plus 7 Dní