Tá voda na prvýkrát zvlášť dobre nechutí. Ani na druhý či tretí. Je slaná, horká, plná sírovodíka, ktorého intenzívna aróma sa šíri do okolia. Zrejme preto sa jej zvery oblúkom vyhýbajú a chlapci z neďalekej dedinky Horňa, ktorí si hovoria bekeňare, ju využívajú na tradičný krst. Každý „mladý“ musí ochutnať. Riadny dúšok. Kto nezvládne zaváraninovú sedemdecovku, nepatrí medzi nich. Samozrejme, prípadné „prehánky“ sú potom predmetom ohromnej zábavy. Možno práve vďaka podobným rituálom objavili starí obyvatelia Tibavského panstva pred sedemsto rokmi blahodarné účinky tunajších minerálnych vôd na tráviace ústrojenstvo. Postupne lekári zisťovali, že tento páchnuci tekutý unikát funguje na množstvo ďalších neduhov a dobrá povesť sa rýchlo šírila ďaleko za hranice chotára.
Lepšia ako v Piešťanoch?
„Pravidelne som sem chodieval, keď som mal problémy so žalúdočnými vredmi,“ hovorí nám Gabriel, stavebný projektant z Jasenova, s ktorým sa dáme do reči pri hlavnom prameni, poslednom funkčnom pozostatku bývalých Sobraneckých kúpeľov. „Kamarátom a susedom som vozil plné bandasky, aby si kurírovali zranenia či zlomeniny. Známy si zas touto vodou vyliečil psoriázu. Čo viem, má lepšie zloženie ako v Dudinciach, možno i Piešťanoch.“ Zo súčasného stavu je mu smutno. „Pred vyše desaťročím môj kolega robil štúdiu na obnovu celého komplexu, ale odvtedy sa nedialo nič. Na Slovensku to máme tak. Plno minerálnych vôd len tak tečie do zeme.“
Okolie Sobraniec si rýchlo zamilujete. Nádherná príroda, vysoké kopce, na skok je Zemplínska šírava či Morské oko, rozsiahly lesopark rovno za mestom, reštaurácia utopená v náručí bohatých lesov s menu za 4,50 eura, bezproblémové parkovanie a k tomu superzdravá minerálka. Dokonca ani medvede tu vraj nemajú. Vlastne majú. Jedného, drevené‑ ho. Osadili ho lesníci v rámci náučného chodníka v kúpeľnom areáli. Treba povedať, že tu urobili kus dobrej roboty. Na rozdiel od niekdajších radných. Tí pred takmer dvadsiatimi rokmi odštartovali úpadok, z ktorého sa miestni dodnes nevedia spamätať. Ale o tom potom.
Pri prameni
Na spevnenej ploche sa striedajú autá z celého regiónu, míňajú nás výletníci s bandaskami i muž o barlách s čerstvou jazvou na nohe. Absolvoval výmenu kolenného kĺbu a doktor ho poslal rovno sem. S tým, že po kúpeli sa mu bude rana lepšie hojiť. Po ňom prístrešok s gumovou hadičkou, z ktorej padá výdatný prúd do kamennej vane obsadí manželský pár z Vinného. Chodia sem už vyše tridsať rokov. „Tam som mal izbu,“ ukáže starší muž na okno zdevastovanej budovy. Liečbu v Sobranciach absolvoval trikrát. „Rád som sem chodil. Skvelý personál, lesy, čerstvý vzduch, pekné prostredie, pokoj. Pri jednom prameni sme pili, pri druhom - očnom sme sa denne umývali. Všetko dokopy liečilo telo i dušu.“ Odkedy zariadenie zavreli, vozia si tekutý zázrak domov a lejú ho do vírivky. „Po takej procedúre akoby sa organizmus uvoľnil, odľahčil,“ vysvetlí jeho manželka.
Rozhovor s posledným primárom Sobraneckých kúpeľov ►►►
Návštevníci sa menia každým okamihom, niektorí zaspomínajú na život, ktorý tu niekedy pulzoval, iných hnevá, že pýcha Sobraniec takto chátra. Muž v stredných rokoch sa smutne zahľadí na vodou vytvorený jarok pokrytý usadeninou: „Toľkým pomáhala a teraz bez úžitku končí v poli...“
Tiene v raji
Prechádzka lesoparkom pôsobí osviežujúco i deprimujúco. Na jednej strane zdevastované a rozkradnuté kúpeľné stavby, na strane druhej pestrá zeleň, záhony kvetov, novovysadené stromčeky, upravené chodníky, nedávno osadené lavičky i udržiavaná Kaplnka svätého Petra a Pavla z 90. rokov. Len komárov, ktoré sa roja pri vodných zdrojoch a mokradi by mohlo byť menej. Aj keď v minulosti boli zrejme ich útoky ešte intenzívnejšie. Veď tu mali niekoľko močiarov. Žili v nich raky, na ktorých si svojho času zakladal gróf Sztáray. Jeho nóbl návštevy totiž polievku z kôrovcov milovali.
„Preto pod prísnym trestom zakázal pospolitému ľudu ich lov,“ hovorí stredoškolská učiteľka a historička Denisa Viňanská, ktorá nám s kolegyňou z občianskeho združenia Villa Szobránc, kultúrnou pracovníčkou Paulou Zoľákovou robí sprievodkyňu areálom. V rozhovore sa vraciame do dávnych čias, keď sa tu robili ľudové tancovačky, panské bály, armáda záhradníkov a dievčat v krojoch sa starala o štyridsaťhektárový park anglického typu, vyhrávala domáca kapela i orchester z Užhorodu. Kúpele boli vtedy ako mestečko, s vlastnou poštou, lekárňou, trhom i žandárskou stanicou.
Späť ku koreňom
Na samom začiatku, ešte v 14. storočí, stál podľa dobových prameňov mníšsky rád, ktorého rehoľníci liečili pospolitý ľud. Účinky tunajšej vody boli také výnimočné, že lákali obyvateľov zo širokého okolia. Chudobní si kopali jamy, minerálku v nich zohriali rozžeravenými kameňmi a kúpali sa i niekoľko hodín. Bohatší si nosili drevené vane.
Až o štyristo rokov neskôr dal Imrich Sztáray vybudovať prvý liečebný dom a neskôr komplex budov. „Liečivá voda sa vozila na vozoch do Užhorodu a odtiaľ železnicou do celej monarchie,“ opisuje historické fakty Denisa. „Kultúrny a spoločenský život Sobraniec sa odvtedy sústredil sem. Dokonca panstvo v roku 1905 zorganizovalo prvý tenisový turnaj, čo bola v tej dobe nevídaná udalosť.“
Postupne do Sobraniec prichádzali vedátori, aby zloženie a účinky tunajších vôd skúmali. Profesor Heinrich Johann von Crantz vyzdvihol výborné pôsobenie na tráviacu sústavu a odporúčal ich tiež ako kúpeľ pri dne či ochrnutí. Ďalší pridali priaznivý efekt pri liečbe kŕčov, reumy, kožných chorôb, poúrazových stavov.
Keď sa zastavíme pri betónových zvyškoch vonkajšieho bazéna, prirodzene sa dostávame k téme prvej svetovej vojny. Z kúpeľov sa vtedy stal armádny lazaret a nádrž slúžila ako súčasť rehabilitácie vojakov. Mimochodom, ošetrovateľskú činnosť riadila Irma Sztárayová, známa ako posledná dvorná dáma Alžbety Bavorskej - Sissi.
O pár metrov ďalej je očný prameň, ktorý pomáha pri zápaloch. „Podľa legendy funguje, len ak handričku, ktorou si pretierate oči, zavesíte na niektorý z okolitých porastov,“ upozorní nás Paula Zoľáková. Krík, na ktorom povieva viacero textílií, dokazuje, že ľudia rituál zachovávajú dodnes.
Srdcová záležitosť
Vojna dala kúpeľom riadnu ranu, no počas prvej ČSR ich čiastočne obnovili a do liečebného centra sa vrátil život. Druhá svetová však noblesu definitívne pochovala. V štyridsiatom štvrtom sa tu totiž opevnili Nemci, ktorých sovietska armáda rozstrieľala spolu s budovami. Zvyšok dorazili miestni, stavebný materiál rozkradli na svoje obydlia. V relatívne dobrom stave zostala len Varádyho vila z 19. storočia. Prežila obe vojny, socializmus i kapitalizmus slovenského typu. Hoci s mnohými odreninami.
Nie tak zvyšok areálu. Na socialistické stavby, pri ktorých by síce srdce historika horko zaplakalo, no za blahých budovateľských čias boli funkčné, je dnes žalostný pohľad. Niektoré sú zrelé iba na zbúranie, iné stoja nedotknuté či nedostavané desiatky rokov. Novodobí podnikatelia nemienili investovať, ich cieľom bolo lacno nadobudnutý majetok speňažiť. A Sobrančania mohli len škrípať zubami. No napriek všetkému sem stále chodia v hojnom počte. Po vodu, na prechádzky, pikniky, za športom i občasnou kultúrou. Je to ich srdcová záležitosť. „Neverím, že tu nájdete človeka, ktorému by to bolo jedno, ktorý by si neprial obnovu kúpeľov,“ zhodnú sa dievčatá z Villy Szobránc. „Aj keď sľuby dávno berú s rezervou, ak by sa to niekomu podarilo, takmer isto by sa v budúcnosti s predvolebnou kampaňou nemusel obťažovať. Automaticky by vyhral.“
Podivná transakcia
„Naše kúpele mali pre mňa neopakovateľné čaro,“ hovorí nám bývalý primátor Sobraniec Pavol Džurina. „Možno aj preto, že som ich s rodičmi navštevoval ako dieťa. Stále sa tam niečo dialo. Bály, koncerty, rôzne podujatia. Hoci oficiálne nemali kúpeľný status a platil tam štandardný nemocničný režim, záujem o pobyt bol do poslednej chvíle obrovský. Na umiestnenie sa čakalo mesiace. Poisťovne k nám ochotne posielali klientov, lebo sa vracali vyliečení a nevyžadovali si ďalšie náklady. Dokonca ani tí, ktorým vo vychýrených kúpeľných strediskách nedokázali pomôcť.“
Porevolučná katastrofa ani jemu nedávala spávať, možnosti však boli obmedzené. Zásadná „chyba“ sa stala v roku 2002, keď areál prešiel z Fondu národného majetku do náruče mesta. Vtedajší zástupcovia ľudu nelenili a ako nefinančný vklad ho posunuli akciovej spoločnosti, ktorá neponúkala prakticky nič. „Prišli so ‚štúdiou‘ nakreslenou na jednom papieri a kopou sľubov. Napriek tomu im to poslanci odklepli. Proti sme boli len traja.“
Ako sa dalo čakať, akciovka išla o pár mesiacov do zániku, kúpele ukončili činnosť a celý majetok získala v konkurze ďalšia obchodná spoločnosť. Či to bol prapôvodný úmysel, dnes ťažko povedať, no ani oni sa nedočkali očakávaného benefitu. Medzi členmi konzorcia nastali spory a roky sa súdili o vlastnícke práva. Popri tom sa kolos snažili predať. „O záujemcov nebola núdza,“ vraví Pavol Džurina. „Pre prebiehajúci súdny spor však všetci odstúpili. Mali sme tu aj Ukrajinca, ktorý podnikal v kúpeľníctve na Kryme. Ten bol ochotný predať svoje zariadenia a plne sa sústrediť na Sobrance. Pamätám si jeho slová, keď pri hlavnom prameni čítal zloženie vody: Len blázni niečo také nevyužijú.“ Vtedy ešte nevedel, že do majetku kúpeľov patria iba zastavané pozemky, všetky ostatné sú vo vlastníctve štátu a správe Lesov SR. Aby toho nebolo málo, vypršala aj platnosť štatútu liečivých prameňov, ktorého obnova by trvala roky. Tým ďalšia šanca na znovuzrodenie padla.
Aj menej by stačilo
Po ukončení súdov sa vlani na kúpu zhruba za trištvrte milióna odhodlal Košický samosprávny kraj. Čaká ich však beh na dlhé trate a optimistické vízie sa zatiaľ pohybujú skôr v rovine teórií. V prvej fáze plánujú rozbehnúť procesy spojené so získaním štatútu kúpeľného mesta pre sobranské liečebné zariadenie. „Po kompletnom zdokumentovaní stavu budov a inžinierskych sietí, ktoré chceme dokončiť na jeseň 2022, dáme vypracovať prostredníctvom verejnej súťaže koncepciu rozvoja a biznisplán. Potom aj architektonickú súťaž,“ reaguje KSK na naše otázky. „Z titulu zákonných postupov sa nedá predpokladať, aké dlhé bude trvanie súťaže, ale ambícia je mať tender uzavretý do konca roka 2024. Otvorenie na prevádzku bude závisieť od dĺžky stavebných prác - či pôjde o rekonštrukcie, asanácie, alebo novostavby.“ Predpokladajú, že by sa tak malo stať v roku 2027.
FOTO V GALÉRII
Popri tom chce mesto v tesnom susedstve kúpeľného areálu vytvoriť relaxačnú oddychovú zónu . „Určite by mala zmysel, aj keby obnova kúpeľov stagnovala,“ myslí si občianska aktivistka Denisa Viňanská. „Emócie v ľuďoch stále prežívajú, keď sem prídu a vidia tú skazu, akoby sa im otvárali staré rany. Myslím, že aj menší zámer, návrat kultúry a športu do tejto lokality by vnímali pozitívne. S nádejou, že možno, raz..."
