Tip na článok
Výskum s LSD v Československu: Zúčastňovali sa na ňom samotní lekári i dobrovoľníci z radov umelcov. Na snímke vpravo preludy ľudí pod vplyvom LSD.

Socializmus si potrpel na LSD: Drogu sme vyvážali do USA i do Kanady!

Keď k nám po páde komunizmu vtrhli tvrdé drogy, málokto vedel, že LSD nie je u nás novinka, ale sa len vracia tam, odkiaľ kedysi prúdilo do sveta.

Galéria k článku (6 fotografií )
Beatles: Legendárni chrobáci z Britských ostrovov tiež experimentovali s LSD. Vo vlastnej réžii.
Karel Gott: Bol jedným z umelcov, ktorí sa zúčastnili na výskume s LSD v ČSSR.
Psychiater Jozef Hašto

Informácie o tom, že v komunistickom Československu zažilo LSD hviezdne chvíle, sú dodnes takmer neznáme. Svetoznámu psychedelickú drogu u nás dlhodobo testovali, ba boli sme jej najväčším vývozcom na svete.

Kontrolovali ju eštebáci aj vojenská kontrarozviedka. Nedá sa vylúčiť, že v bratislavskej Petržalke bolo za komunizmu stredisko na výcvik agentov šíriacich LSD. S drogou experimentovali i viaceré známe postavy československého šoubiznisu.

Pionieri

„Bol som jeden z prvých pionierov v Československu, ktorí vyskúšali LSD. Takým výskumom sa venovali lekári po celom svete. Ja som skúsil LSD iba raz. Odkrývali sa mi spomienky do hlbokého detstva, o čom vedelo len moje podvedomie.“

Tak pred časom opísal spevák Karel Gott svoje skúsenosti s LSD. Keď sme mu zavolali, nechcelo sa mu o tom veľmi hovoriť: „V bulvári o tom vyjde pár riadkov a na titulke bude veľkými písmenami, že Gott bral drogy. Tak to však vôbec nebolo."

"Navyše, dnes je to už minulosť, koho to zaujíma? Bolo by to treba zasadiť do súvislostí a na väčšej ploche, dať to do kontextu. Ak napíšem v budúcnosti knihu, istotne to tam uvediem do patričných súvislostí.“

Mnohonásobný český slávik napokon priznal, že poznal profesorov, ktorí sa venovali výskumu LSD. Podobne ako nesmrteľný Kája „ochutnali“ LSD aj ďalšie české osobnosti ako svetoznámy český režisér Jan Švankmajer, herec Boris Hybner, výtvarníci Ota Janeček a Vladimír Boudník, politik Petr Pithart, ba možno aj súčasný český prezident Miloš Zeman.

Spojenie umelcov a drog nebolo vo svete nič výnimočné. Rozdiel je v tom, že u nás šlo o časy, keď bol svet oddelený železnou oponou, vládla robotnícka trieda a umelci neskúšali LSD pokútne na divokých večierkoch, ale verejne, legálne, priamo pod dozorom lekárov.

Výskum s LSD praktizoval po druhej svetovej vojne v Československu český psychiater Jiří Roubíček. Keďže sa pohyboval aj medzi pražskou bohémou, napadlo mu, že okrem radových experimentátorov vyskúša účinky drogy aj na umelecky založených ľuďoch.

Experimenty

Všetko sa začalo, keď v roku 1952 prišla docentovi Psychiatrickej kliniky Karlovej univerzity Jiřímu Roubíčkovi zásielka zo Švajčiarska. Obsahovala ampulky s derivátom kyseliny lysergovej, teda LSD. Prišla zo švajčiarskej farmaceutickej firmy Sandoz, ktorá hľadala využitie pre vynájdenú drogu so silnými halucinačnými účinkami a núkala ju známym európskym psychiatrom.

Doktor Roubíček ju vyskúšal a rozhodol sa zamerať najmä na takzvané modelové psychózy, dočasné stavy vyvolané LSD. Porovnával napríklad zdravých ľudí s pacientmi trpiacimi schizofréniou.

Nadšené experimentovanie s LSD uprostred päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia v komunistickom Československu, obohnanom ostnatým drôtom a sužovanom politickými procesmi, pôsobí dnes až surrealisticky. Ibaže nešlo o halucináciu, ale o realitu.

Hoci mnohé fakty z výskumu sú dávno stratené, podrobnosti sme sa dozvedeli priamo od najpovolanejšieho. Kým totiž stihli LSD pre jeho negatívne vedľajšie účinky zakázať, vydal Roubíček v roku 1961 knihu Experimentální psychosy.

V archívnom exemplári knihy, ktorý sme našli v Univerzitnej knižnici v Bratislave, psychiater opisuje pokusy s drogou. „V predloženej knižke predkladám správu o vlastnej pokusnej činnosti s vyvolávaním modelových duševných porúch v porovnaní s podobnými experimentmi v zahraničí...“

Boj o realitu

Pri experimentoch sa zistilo, že droga bez farby, zápachu a chuti je extrémne účinná, stačí jej mimoriadne malé, mikrogramové množstvo. Po laboratórnych zvieratách prišlo na rad testovanie na ľuďoch, ktorí zaznamenávali svoje halucinácie. Psychológ po požití LSD nakreslil, čo videl, keď z okna laboratória sledoval vežu s hodinami.

„Na obrázkoch pozorujeme zaobľovanie kontúr a kontrasty jasných a temných plôch. Celá veža sa iluzórne odpútava od budovy a naberá podoby nočného vtáka.

Táto zmena ďalej pokračuje a hodiny už majú zreteľný charakter očí so štylizovaným vtáčím zobákom, na ďalšom obrázku má výraz zvieraťa prímes príšernosti... Na poslednom obrázku sa však náhle mení na mačku,“ opísal.

Kresby ľudí pod vplyvom LSD sú fantastické i desivé, často majú porušené proporcie. Niekedy intoxikovaný videl v cudzej tvári dva páry očí, ďalší bol zas presvedčený, že žalúdkom počuje farby.

„Smiech patrí k najčastejším prejavom. Pokusné osoby sa ospravedlňujú, že sa nedokážu premôcť. Niekedy im vlastný smiech pripadá divný, cudzí, akoby v ich osobe bol nejaký démon alebo boli očarované...“ uvádza sa v protokoloch.

Pri vyšších dávkach dochádzalo aj k návratom do detstva. Ďalší intoxikovaný si uvedomoval poruchu vnímania a vedomia: „O 13.30 hovorí: Kedy to prejde, veď už malo prejsť... V priebehu ďalšej hodiny sa dožaduje zákroku, ktorý by mu vrátil normálne prežívanie a správanie. Sám vraj bojuje o realitu.“

Problém bol, že „výlety“ v réžii LSD neboli zďaleka iba príjemné. Kým niektorí zažili extatické preludy a pocity blaženosti, iní prežili hotové peklo, príšerné vidiny, traumy z detstva, ale aj návaly úzkosti, depresií a zúrivosti. V extrémnom prípade došlo i na samovraždy.

Slovenský psychiater Jozef Hašto si pamätá, že počas štúdia v Prahe v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ešte niektorí psychiatri čulo experimentovali s LSD: „Išlo o dobrovoľníkov aj o súhlasiacich a poučených pacientov, ktorí trpeli úpornými poruchami v nádeji, že mimoriadny zážitok zmeneného vnímania a vedomia do akéhosi bdelého snového stavu by im mohol pomôcť oslobodiť sa od zabehnutých vzorcov prežívania a správania.“

Doktor Hašto hovorí, že vie o výskume zameranom na rozpoznanie, či je človek pod vplyvom drogy, či dokáže vyhodnotiť zmenu svojej psychiky a či si ju všimnú druhí ľudia.

„Zo skupiny šiestich dobrovoľníkov jeden dostal LSD, čiže všetci vypili pohár s vodou a len v jednom bolo LSD. Nikto nevedel, kto má pridanú drogu,“ približuje.

Skupina sa šesť hodín túlala po Prahe, komunikovala a každý postupne plnil určité úlohy. Jeden dobrovoľník bol presvedčený, že práve on dostal LSD, a dramaticky opisoval, že domy menia svoje tvary. Neskôr sa ukázalo, že dostal čistú vodu. Iný, ktorý mal iba čudný pocit ťažkých lýtok a únavy, bol napokon ten, čo užil malú dávku LSD.

Made in Československo

Na výskume LSD sa okrem Roubíčka podieľali ďalší doktori. Medzi nimi lekár Milan Hausner, ktorý sa zaujímal aj o účinky psychedelických húb, či budúci objaviteľ holotropného dýchania Stanislav Grof.

Pokusy prebiehali na viacerých miestach. Podľa údajov z Roubíčkovej knihy len vo Výskumnom ústave psychiatrickom v Bohniciach realizovali do roku 1961 stotridsať experimentov. Mnohí dobrovoľníci užili drogu opakovane, v rôznych dávkach. Experimentovalo sa aj v psychiatrickej liečebni v Sadskej.

LSD často skúšali lekári, inokedy ho podávali napríklad alkoholikom v liečebni v Horných Beřkoviciach. Výsledky boli sporné, droga bola príliš nevypočítateľná. Ak sa aj niektorým polepšilo, šlo len o dočasný stav, nasledovali relapsy a terapia končila v slepej uličke.

Nezostalo však len pri pokusoch v uzavretých ústavoch. LSD sa začalo u nás masovo vyrábať. „Skutočnosť, že Československo bolo jedným z najväčších producentov a vývozcov veľmi kvalitného LSD, pravdepodobne nie je veľmi známa,“ možno sa dočítať v správe o stave drogovej scény za rok 2014 z dielne Národnej kriminálnej agentúry.

„Odborníci z Výskumného ústavu farmácie a biochémie v roku 1961 syntetizovali české LSD a od roku 1965 ho začal vyrábať závod Galena v Opave. Československo malo zmluvu so švajčiarskou spoločnosťou Sandoz, ktorá vlastnila patent na jeho výrobu.“

Sandoz síce látku chvíľu vyrábal pod názvom Delysid, ale skutočnú slávu LSD zabezpečilo až Československo. To ju vyrábalo ako Lysergamid. Podľa dosiaľ známych indícií boli objemy výroby značné.

Postupne sme sa stali najväčším producentom drogy a veselo ju vyvážali do USA aj Kanady. Biznis s kapitalistickým Západom nebol problém, keď z neho plynuli valuty. Prekvital, kým nebolo LSD zakázané, najprv v západných krajinách a v roku 1974 i v Československu.

Pod dohľadom

Podľa správy Národnej kriminálnej agentúry zastrešovala vývoz do zahraničia komunistická tajná polícia. „LSD sa pod dohľadom Štátnej bezpečnosti vyvážalo do Veľkej Británie, kde ŠtB kúpila malú spoločnosť Exico zaoberajúcu sa distribúciou chemikálií a takisto do Spojených štátov amerických, kam putovala v obyčajných listových obálkach.“

Drogu zakrátko skúšali testovať na vojenské ciele. Ukážkou paranoidných čias studenej vojny bol údajný plán aplikovať LSD do pitnej vody, aby boli celé mestá pod vplyvom halucinácií.

Pokusy s drogou zachytáva dokumentárny film Hľadá sa toxín X z roku 1962, avšak skutočným hitom YouTube je dnes film Experiment z roku 1969, ktorý sa náhodou zachoval v archíve armádneho filmu.

Štyria dôstojníci zo štábu socialistickej ľudovej armády vypijú pohárik vody s LSD a následne sa zo strohých lampasákov stane rozosmiate kvarteto - vydávajú nezmyselné rozkazy a nedokážu si ani nasadiť plynové masky.

„Medzi psychiatrami v Prahe sa vtedy hovorilo o tom, že sa pravdepodobne počíta aj s vojenským zneužitím LSD, ktoré spôsobuje psychické zmeny v trvaní do dvanásť hodín. Keby generálny štáb alebo celý pluk pil kontaminovanú vodu, mohol by byť vyradený z boja, ťažko by sa mu robili realistické rozhodnutia či koordinovala činnosť,“ spomína psychiater Jozef Hašto.

„Jeden gram môže spôsobiť halucinácie až u desaťtisíc ľudí. Aj preto sa o drogu zaujímali armády rivalov v studenej vojne. V roku 1953 americká CIA hlási, že Sovietsky zväz vyvíja LSD ako vojenskú zbraň, a hoci bola táto obava prehnaná, stačila, aby obhájila americký armádny výskum a spustila psychotropné preteky v zbrojení,“ uviedol v českom týždenníku Reflex kanadský publicista Ross Crockford, ktorý už niekoľko rokov pracuje na monografii o československom výskume LSD.

Otázky

Kým americká generalita zvažovala napríklad použitie LSD vo vojne vo Vietname, naša armáda a ŠtB už pracovali na vlastnom výskume. Podstatná časť dokumentácie je dávno skartovaná, nikdy však neutíchli reči o tajomnej „droge pravdovravnosti“, s ktorou vraj robili testy tajné služby na oboch stranách barikády.

Známe sú i svedectvá našich politických väzňov. Napríklad vo filmovom dokumente Ústavu pamäti národa hovorí väzeň Emil Švec, ktorý si v komunistických žalároch odsedel osemnásť rokov, o vlastnej skúsenosti, keď sa pri výpovedi u vyšetrovateľa cítil ako pod vplyvom drog.

Josef Frolík, bývalý dôstojník ŠtB, ktorý emigroval na Západ, tvrdí vo svojich pamätiach, že komunistická tajná služba mala laboratóriá, kde väzni slúžili ako „morčatá na skúšky rôznych jedov, halucinogénnych drog a sér pravdovravnosti“.

Ross Crockford k tomu dodáva: „Či bolo medzi týmito látkami LSD, nie je isté. Dôkazné materiály sa skartovali a väčšina potenciálnych páchateľov aj svedkov je dávno po smrti.“

Konšpirácie o LSD nabrali bizarné rozmery, podľa ktorých mala droga prepašovaná na Západ radikalizovať tamojšiu mládež a destabilizovať prehnitý kapitalizmus.

O zneužívaní LSD hovoril aj ďalší emigrant, bývalý generál Jan Šejna. Komunistická kontrarozviedka podľa neho vyvinula technológie na masovú výrobu nelegálnych drog a školila chemikov i pašerákov na základni v Petržalke.

Šejnove pamäti však obsahujú veľa výmyslov, český historik Jan Kalous z Ústavu pre štúdium totalitných režimov ho označil za „prototyp prospechára a intrigána, všetkého schopného aparátnika“.

Na otázku, či mohlo byť za komunizmu v Petržalke utajené školiacie stredisko na nelegálne šírenie LSD, nám povedal: „Generál Šejna toho nahovoril v emigrácii skutočne veľa. Bohužiaľ, nie všetko zodpovedalo realite. Osobne si myslím, že to robil, aby zvyšoval svoju hodnotu pre USA. Pokiaľ ide o používanie drog pri vyšetrovaní a výsluchoch, veľa sa o tom hovorí, ale konkrétne dôkazy stále nie sú presvedčivé.“

Podľa hovorcu Ústavu pamäti národa Tibora Ujlackého sa u nás zatiaľ touto problematikou nezaoberali: „Téma patrí skôr do oblasti samostatného výskumu v súčinnosti s českou stranou, pretože vedecké aktivity v ŠtB boli riadené z centrály v Prahe.“

Historik Tomáš Bursík však v zborníku českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu uviedol, že chemické laboratórium pri ministerstve vnútra vzniklo už krátko po komunistickom puči, v apríli 1948 v pražských Střešoviciach.

„ŠtB sa v snahe o dosiahnutie vynúteného priznania neuspokojila s metódami fyzického a psychického násilia na vyšetrovancoch. Ďalším bodom bolo testovanie rôznych barbiturátov, predovšetkým pentothalu sodného alebo anticholinergných halucinogénov ako atropínu a skopolamínu.“

Do kávy

Z výpovedí vyplýva, že ŠtB mala eminentný záujem využívať na likvidáciu protivníkov vlastné produkty, ktoré by sa aplikovali napríklad do kávy v kaviarni alebo sa dali namiešať do farby omietky v miestnosti.

„Jed na okamžitú likvidáciu sa smel použiť na výslovný príkaz veliteľa ŠtB na heslo ultramarin, pre látku, ktorá mala zneškodniť súpera dočasne, bolo heslo aquamarin.“

Dodáva, že špičky ministerstva a ŠtB sa snažili existenciu laboratória v maximálnej miere utajiť. Experimentovať sa malo aj s meskalínom, hašišom a ďalšími narkotikami, pričom archívy môžu vydať nové svedectvá. Odhalilo LSD všetky svoje tajomstvá?

Jozef Hašto o LSD

Účinky LSD závisia od dávky, situácie, aktuálneho rozpoloženia, osobnostných vlastností. LSD ako halucinogén nie vždy musí vyvolať halucinácie, prípadne pseudohalucinácie - to je častejší prípad, lebo človek si uvedomuje nereálnosť vnemov.

Terapeutický potenciál LSD u niektorých ľudí a pri niektorých poruchách inšpiroval Stanislava Grofa na vypracovanie metódy holotropného dýchania a Hansa-Carla Leunera povzbudil pri metodike katatýmnej imaginatívnej psychoterapie.

Pri týchto metódach sa navodzujú stavy zmeneného vedomia bez použitia drogy, rozvíja sa imaginovanie, denné snenie, teda niečo blízke meditácii a snovému spánku.

Človek zrejme vo svojom živote funguje v rôznych stavoch vedomia aj prirodzene, podľa Ernesta Hartmanna môžeme hovoriť o kontinuite stavov vedomia: bdelé vedomie s koncentrovanou pozornosťou - fantazírovanie - denné snenie, imaginovanie, meditovanie - snový spánok. Niektorým ľuďom určite prospieva, keď sa dokážu dostávať do stavov uvoľneného vedomia. A dá sa to aj bez LSD.

Čo je LSD

LSD,dietylamid kyseliny lysergovej, patrí medzi psychoaktívne drogy. V roku 1938 ho objavil chemik Albert Hofmann pri skúmaní alkaloidov parazitnej huby na obilí - kyjaničky purpurovej, známej ako námeľ. Hofmann syntetizoval látku ako dvadsiaty piaty derivát kyseliny lysergovej a podľa toho ju nazval - LSD-25.

K preparátu sa vrátil o niekoľko rokov v apríli 1943. Keď po práci nasadol na bicykel, začala sa písať história LSD. V laboratóriu užil nedopatrením malé množstvo neznámej látky a cesta domov sa zmenila na halucinačný výlet.

Hofmann si účinky zaznamenal. Priaznivci drogy dodnes jazdia pamätnú jazdu bicyklom, takzvaný The Bicycle Day. „Spod kontroly lekárov sa droga vymkla v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Ilegálnymi cestami sa rozšírila najmä medzi mladými intelektuálmi v mestách USA,“ uvádza drogový portál Infodroga.sk.

Droga zažila slávu v časoch hippies, koketovali s ňou i Beatles. Dnes sa predáva v podobe pijavého papierika napusteného LSD, ktorý sa vkladá do úst. Droga sa v slangu volá trip, kyselina, známka či vitamín L.

Nebezpečná je aj preto, lebo medzi užívateľmi má povesť, že ju brali aj lekári. Zabúda sa na negatívne účinky, ktoré môžu u zdravých ľudí vyvolať psychózy a doviesť ich na psychiatriu.

Nebezpečné sú aj takzvané flashbacky, naliehavé návraty spomienok na zážitky v intoxikácii. Ak boli negatívne, nepríjemný zážitok sa môže zopakovať.

VIDEO Plus 7 Dní