Ozvalo sa ostré pípnutie. „Prepáčte, to je môj náramok, cez ktorý ma monitorujú, stratil som signál,“ oznámil nám Pavel Mucha, s ktorým sme sa stretli v redakcii PLUS 7 DNÍ tri dni po jeho prepustení z väzenia v Leopoldove. Vzápätí sa presunul k redakčnému oknu a telefonoval úradníčke, ktorá má jeho pohyb na starosti. Signál stále nebol. Máme vyjsť von?
„Netreba, zadal som adresu a keď vyjdem po rozhovore, signál sa obnoví,“ objasnil nám, ako funguje na slobode s náramkom, ktorý má umiestnený na nohe a ku ktorému dostal aj vysielačku, aby sa s ním mohol probačný úradník spojiť. Náramok mal na členku prvý deň, takže aj pre neho to bola nová situácia. Je vraj dosť komfortný, takmer ho na nohe necíti. Čo by sa však stalo, ak by signál nemal doma? „To si radšej nepredstavujem,“ skonštatoval Mucha.
Kto je Mucha?
O Pavlovi Muchovi sme písali niekoľkokrát. Súd ho odsúdil na dvadsaťtri rokov väzenia. Nebol to však spravodlivý proces, svedčí o tom aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Ale postupne: Mucha fungoval v zločineckej skupine bratislavských sýkorovcov. Ako stredný článok sa spolupodieľal na ich trestnej činnosti. Spolu s ním súdili ďalších osem ľudí. Na rozdiel od nich však Mucha odmietol uzavrieť s prokurátorom dohodu, a tak ho vylúčili na samostatné konanie. Lenže - súdili ho tí istí sudcovia. A jemu naparili oveľa, oveľa vyšší trest.
Kým ostatní boli už vonku, on z basy písal do Štrasburgu, že sudcovia neboli nestranní. A európsky súd mu dal vlani v apríli za pravdu. Priznali mu aj finančnú kompenzáciu 7 800 eur a Muchovi vznikol zákonný dôvod na obnovu konania. To znamená, že sa o jeho prípade má rozhodovať nanovo. Nestranne.
Lenže Špecializovaný trestný súd v rozpore s verdiktom ESĽP vyhlásil, že Muchovi stačí finančná kompenzácia. „Ani sto miliónov či sto miliárd by mi nenahradilo ten čas, ktorý by som mohol stráviť so svojimi deťmi… Bojujem ďalej,“ telefonicky sa pre PLUS 7 DNÍ v januári z basy rozhorčoval Mucha. Kým prípad pobehoval medzi súdmi, lebo sa odvolal, on stále trčal v base. Nakoniec však uspel.
Pred pár dňami, v apríli 2023, ho po tom, ako Najvyšší súd SR akceptoval Muchove výhrady a vrátil vec Špecializovanému trestnému súdu, nech rozhodne zas, prepustili na slobodu s monitorovacím náramkom. Teraz čaká na obnovu konania.
V eufórii
Mucha je nesmierne šťastný, že sa po vyše jedenástich rokoch dostal na slobodu. „Ťažko sa to opisuje. Treba to zažiť na vlastnej koži, aby to človek pochopil a precítil, ale vlastne, radšej to neprajem nikomu. Teraz sa cítim až v eufórii,“ zveril sa nám so svojimi pocitmi.
„Ja som bol zavretý dvadsaťtri hodín denne na jednej cele. Hodinu denne máte vychádzku. Ale ako tá vychádzka vyzerá?! Vyjdete v Leopoldove na pľac, kde je síce vzduch, ale nevidíte žiaden život. Môžete sa dívať len na oblohu, či náhodou nepoletí nejaký vták,“ opisuje väzenský život, kde skutočný svet poznajú len z televízie. Na vlastné oči je to podľa neho úplne iné.
„Zrazu mám v rukách peniaze. Tam bola len kartička. Tu si môžem vybrať, kam idem na nákup, tam je len jeden obchod a má dvoj- až trojnásobne vyššie ceny oproti tomu, čo vidím teraz. Celý život v base je úplne iný ako vonku,“ vraví Mucha, ktorý sa po dlhých rokoch za väzenskými múrmi znova adaptuje na svet.
Ako nám povedal, prekvapený zo zmien bol už cestou domov. „Všetko je úplne iné. Keď ste doma, nevšímate si, ako rýchlo stavajú budovy, ale ja som ich nevidel rozostavané, ja vidím už len, ako sa všetko zmenilo. Pribudlo veľa budov, vežiakov. Prišiel som akoby do iného sveta. Nič nie je rovnaké. Ľudia sú vo všeobecnosti iní, inak vyzerajú, inak sa správajú,“ tak vníma svet po pár dňoch na slobode. Adaptovať sa musí aj na používanie mobilu, počítača, celkovo sa svet posunul.
Prekvapenie
To, čo ho celé roky držalo nad vodou, je vraj rodina. A postaral sa jej o riadne prekvapenie. Netušila totiž, že príde domov, to vedel iba jeho brat. „Tak manželka niečo šípila, ale dcéry vôbec,“ hovorí s tým, že manželku si nesmierne váži za celé roky, čo stála pri ňom. Ako reagovali dcéry?
„Keď som odchádzal, boli deti. Teraz má jedna dvadsať rokov a druhá trinásť. Jasné, že sme sa poriadne objali, bolo to silné objatie, až chvenie, boli vo vytržení,“ hovorí a dodáva, že im chce venovať svoj čas, ako len budú chcieť. Mrzí ho, že mladšia dcéra naňho nemá také spomienky ako on na ňu, nemala ani tri roky, keď odišiel a nepamätá si, že s ňou zaspával a čítal jej rozprávky.
Rodina je najviac
„V base sú povolené návštevy raz za päť-šesť mesiacov, aj to sa musíte dobre správať. Tak, ako často sme sa mohli stretávať?“ ľutuje Mucha, že nevidel dcéry vyrastať. Návštevy raz do mesiaca podľa neho nie sú vhodné pre deti, lebo sú cez sklo. „Telefonujete si cez sklenú stenu. Predstavte si malé dieťa, štvor či päťročné, ktoré plače, lebo vás vidí za sklom, ale nemôže byť s vami. Ako mu to vysvetlíte?“ pýta sa.
Jeho mama sa rozplakala, keď ho videla vo dverách, a otec povedal, že sa po rokoch azda konečne vyspí.
„Všetci sa tešia. Ale nechalo to následky na všetkých, manželke, rodičoch, deťoch. Celá rodina trpí, že vy ste vo väzení. Oni aspoň trpia vonku a môžu sa oprieť jeden o druhého. Ale vy ste vo väzení sám,“ opisuje svoj život a život jeho najbližších Pavel Mucha.
Známi spoluväzni
O spoluväzňoch hovoriť nechce. Sedel v rovnakej base ako známe mená, bol tam Mikuláš Černák, Marian Kočner, Branislav Adamčo… Mucha iba skonštatuje, že sedeli na inom oddelení za závažnejšie skutky a videli sa len na dvore. Chce sa sústrediť na ďalší život:
„Pozitívne je, že som oveľa vyrovnanejší a pokojnejší než predtým, máločo ma vie rozhádzať. Nepodstatné veci vyhadzujem z hlavy.“
