Tip na článok
Pre verejnosť: Kamene objavené v roku 1988 sú vystavené pred holíčskym múzeom.

Sporná história: Ide v prípade slovenských Stonehenge naozaj o tajomné kultové kamene?

Kým anglický Stonehenge obdivujú tisícky návštevníkov ročne, ten slovenský vyvoláva veľa otáznikov.

Galéria k článku (3 fotografie )
Rudolf Irša: Nález spopularizoval a tvrdí, že kamene boli súčasťou pohanskej svätyne.
Miesto nálezu: Pri výstavbe Sídliska SNP robotníci v roku 1988 našli zvláštne veľké kamene. Nachádzali sa na malom pahorku, v nadmorskej výške 192 metrov.
Náčrt nálezovej situácie.

Za objektom manufaktúrnej budovy na fajansu v Holíči stoja zvláštne kamene. Ten najväčší uprostred meria takmer sedem metrov a sú na ňom tajomné kresby. Ostatné sú menšie, položené na ležato. Na informačných tabuliach sa dočítate, že ide o vzácny nález z pohanskej svätyne, ktorú našli robotníci v roku 1988 pri výstavbe holíčskeho Sídliska SNP. Rudolf Irša, vtedy zamestnanec Záhorského múzea, ktorý robotníkov inštruoval, od začiatku hovoril o výnimočnosti nálezu.

Odvtedy ubehlo tridsať rokov a rôzni odborníci aj amatérski bádatelia vedú spory, či naozaj máme do činenia s tajomnými kultovými kameňmi, alebo obyčajným stavebným materiálom. „Okolo nálezu bol celý rad udalostí, ktoré naznačujú túžbu objaviteľa, aby boli kamene označené ako megalitické,“hovorí Ivan Cheben z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre.

Niekto vidí, iný nie

„Musíte sa vedieť pozerať, aby ste si niečo všim­li na týchto kameňoch,“ hovorí Rudolf Irša, ktorý sa zaslúžil o popularitu holíčskych megalitov. Dohodli sme si stretnutie priamo pri nich. Sprevádzali ho dvaja mladí nadšenci a usilovne fotografovali a skúmali vystavené kamene. Vždy objavia niečo nové. „Záleží na tom, ako vysoko je slnko, ako sa človek vyspí a je bystrý,“vysvetľujú. „Viete, niekto si niečo všimne, nejaký obrazec, ktorý iný nevidí, a potom mu neverí. Tieto veci sa ťažko dokazujú. To je ako s umeleckým dielom - ani v ňom niekto nemusí nič vidieť,“dodáva Irša. Na hlavnom kameni je vyrytá z jednej strany sekerka, na druhej sú náznaky ľudskej hlavy. Na inom kameni zase pred rokmi odfotografoval rytinu koňa, dnes ju vidieť len pri dobrom svetle, lebo nechránenú dekoráciu na kameňoch postupne ničia návštevníci a zvetrávanie.

Vráťme sa však tridsať rokov do času, keď sa začali objavovať prvé správy o výnimočnom náleze. Písal sa rok 1988 a Rudolf Irša pripravoval monografiu o Holíči. V tom období sa začala v meste rozsiahla výstavba. „Nebol tu žiadny archeológ, ktorý by sa zaujímal o to, či sa pri výkopových prácach niečo nenájde. Tvrdili, že to nie je archeologická oblasť. Tak som sa o to začal zaujímať, po pracovnom čase som chodil za robotníkmi a dohodol sa s nimi, že keby niečo objavili, nech mi hneď zavolajú,“spomína. O pár týždňov sa do­čkal. Okamžite zohnal auto, aby bol čo najskôr na mieste. Pri výstavbe Sídliska SNP našli robotníci zvláštne veľké kamene. Nachádzali sa na malom pahorku, v nadmorskej výške 192 metrov. Dvadsaťpäť kameňov bolo zoradených vo dvoch kruhoch. Väčší - s 12 kameňmi - mal priemer 23 metrov. V menšom kruhu sa nachádzalo osem kameňov a v strede najväčší.

„Pod jedným z nich ležala kostra. Bola chatrná, čakal som, že prídu archeológovia, ale neprišli, a začala sa rozpadávať,“hovorí Irša. Sledoval stavebné práce a všetko počas piatich dní dokumentoval. Na základe poznatkov načrtol predpokladaný vzhľad stavby a zaujal stanovisko k jej významu a datovaniu. Po pár dňoch skúmania mu bolo jasné, že kamene pochádzajú z pohanskej svätyne. Nevedel však určiť presné datovanie. „Megalitické obdobie mi vtedy bolo veľmi vzdialené, rok-dva som naň ani nepomyslel. Spočiatku som uvažoval o slovanskej alebo o keltskej pohanskej svätyni. V prvej knihe o holíčskej svätyni som dal pre istotu veľmi široké rozpätie jej vzniku a existencie - od neolitu až po koniec pohanstva,“ priznáva. Dnes sa prikláňa na základe dekorácie a iných archeologických nálezov v okolí svätyne k staršej bronzovej dobe. O kos­tre má hypotézu, že poslúžila ako obeť, keď tamojší obyvatelia opúšťali svätyňu.

Odborná pomoc z Francúzska

Záhadné kamene sa v roku 1996 ocitli pred Múzeom fajansy v Holíči. Mesto objav obzvlášť nefascinoval, ale z Francúzska prišiel v roku 2004 kamene preskúmať bádateľ Charles-Tanguy Le Roux, ktorý sa podobným stavbám venuje dlhé roky. Svojím stanoviskom poriadne rozvíril naše archeologické vody. „Všetky megalitické kamene sú prírodného pôvodu, boli však opracované. Na holíčskych kameňoch vidno opracovanie väčším náradím, a to kameňom alebo primitívnejším kladivom silnými údermi. Na viacerých z nich môžeme nájsť rytiny viacerých typov,“ zhodnotil odborník. Vek menhirov datoval do obdobia tisíc rokov pred Kristom a tisíc po ňom. Na mieste nálezu podľa neho vidno tiež priekopy, ktoré chránili hradisko na vrchole kopca.

Výnimočnosť nálezu v Holíči po­dľa neho spočíva najmä v jeho ojedinelosti, ktorá nie je spôsobená tým, že by inde na Slovensku takéto objekty neexistovali, ale tým, že „donedávna boli ignorované, v teréne nerozpoznané a bez dokumentácie ničené, čo sa len zhodou okolností nestalo aj v prípade Holíča“, napísal vo svojej publikácii Roux.

Lebky nájdené pod najväčším kameňom.
Lebky nájdené pod najväčším kameňom.
ARCHÍV R. I.

Len dohady a predpoklady

Naozaj slovenskí archeológovia objav v Holíči ignorovali? Prečo mnohí dodnes odmietajú priznať kameňom významnú historickú hodnotu? Archeológ Ivan Cheben popiera, že by archeológovia a vedecká verejnosť nálezu nevenovali patričnú pozornosť. „Zhodou okolností som bol 12. mája 2004 spolu s Vierou Drahošovou zo Záhorského múzea v Skalici prítomný na obhliadke náleziska holíčskych kameňov Ch.-T. Le Rouxom. Obhliadka sa uskutočnila v mieste prírodného výskytu pieskovca, kde vytvára pásy oddelené vrstvami piesku, ako i samotných kameňov v súčasnosti rozložených za múzeom holíčskej fajansy,“ hovorí odborník z Nitry.

„Zo správy Charla-Tanguyho Le Rouxa vyplýva, že sa osobitne stretol s autorom publikácie. To sa odráža v jeho argumentácii, v ktorej sa odvoláva na opis autora publikácie. V správe sa neuvádzajú jeho zistenia, ktoré by boli podložené, či už kresbovou, alebo fotografickou dokumentáciou. Dokladá to aj text správy, kde píše, že väčšina opísaných vrubov vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou ľudskou činnosťou. Ide o vyslovenie predpokladu. Le Roux samostatne diskutoval s autorom a potom so mnou a s Vierou Drahošovou v prítomnosti ďalších ľudí. Pri takomto spôsobe sa ťažko dajú predkladať argumenty v prípade rozdielneho pohľadu na riešenie problému, keď autor objavu chýba,“ vysvetľuje archeológ.

Ryhy z bagra?

„Moje argumenty, že v tomto prípade nejde o archeologický nález, za ktorý sa kamene vydávajú, teda megality, sú viaceré. Ak ide o kamene získané ľudskou činnosťou pri ich ťažbe s cieľom získania stavebného materiálu, potom, samozrejme, nesú stopy po príprave horniny do tvaru blokov, ktoré sa v priestore ich prírodného výskytu našli,“ hovorí Cheben. Dodáva, že doteraz sa archeologickými metódami nepreukázalo, že v priestore Kalvárie ide o rondel, či už z mladšej kamennej doby, alebo staršej bronzovej doby. „Neprijateľná je aj teória Le Rouxa, ktorý považuje stavbu za kultovú. Jednotlivé kamene sa nachádzali v rôznych hĺbkach. Podľa takejto teórie zániku a nálezových okolností je skôr pravdepodobné, že kamene sa dostali do sekundárnych polôh dôsledkom ťažby pieskovca, a to až po ukončení získavania pieskovca, čo v konečnom dôsledku potvrdili odborné publikácie v časopise Záhorie,“ argumentuje ďalej archeológ.

Výskyt megalitickej stavby by po­dľa jeho slov bol v tomto priestore naozaj výnimočný. „Osobne sa domnievam, že takýto nález musí u odborníka archeológa vyvolať okamžitú snahu po jeho odbornom publikovaní a kritickom archeologickom zhodnotení aj za pomoci analýzy petroglyfov s Univerzitou Nantes, ktorá, ako uvádza v správe Le Roux, disponuje modernou technikou na skúmanie traseológie,“pripomína Cheben a dodáva, že Francúz nič také neurobil.

„Veď Le Roux ich na spoluprácu vyzval a oni to ignorovali,“ krúti hlavou nad archeológovou argumentáciou Irša. Nuž, verejnosť je poriadne zmätená. Mnohí veria archeológom a ich odbornej fundovanosti, iní zase nadšencom, ktorí svoj život zasvätili práve skúmaniu týchto záhadných kameňov. „Niektorí ľudia tvrdili, že kamene nie sú opracované alebo sú z treťohôr. Ale jedna vec je vek kameňov a iná doba opracovania,“ hovorí Irša a ukazuje nám na nich rôzne ryhy a obrazce. „Myslíte, že toto by urobil bager? Kresbu sekerky? Alebo rozbiehajúce sa dve čiary, keď bager má viac zubov a navyše rovnobežných?“ krúti hlavou.

Diskusia okolo holíčskych kameňov je teda stále živá. Objavujú sa noví nadšenci aj odporcovia. A čo na to mesto Holíč? „Podľa toho, ktoré je volebné obdobie. Terajší primátor je nám naklonený,“ dodáva Irša. „Holíčske menhiry sú pre mňa významnou a najstaršou historickou pamiatkou v meste. Je vôbec zázrak, že pár ľudí sa zaslúžilo o ich záchranu a môžu byť prezentované širokej verejnosti, návštevníkom a turistom v meste. Vnímam ich ako magické, mnohí dokonca tvrdia, že majú v sebe ešte energiu, ktorú šíria naokolo,“priznáva primátor Holíča Zdenko Čambal. Informácie o nich zahrnuli do monografie o meste aj propagačných materiálov. „Mnohí neprajníci tieto menhiry zatracujú a tvrdia, že nie sú žiadnym významným nálezom, ale nikdy to nedokázali,“ dodáva.

VIDEO Plus 7 Dní